Urbanov zvon
@ :: Krátke príbehy ::
Oct 31 2005, 14:46 (UTC+0) |
Urbanova veža v súèasnosti | Miesto: Košice Čas:13. 4. 1556 Autor:Slavomír Szabó English version / Anglická verzia Bolo to v polovici 16. storočia, keď sa ešte pri Dóme sv. Alžbety a pri Kaplnke sv. Michala rozprestieral cintorín so ctihodnými košickými mešťanmi. Na mieste, kde dnes stojí Urbanova veža, bola hranatá gotická kampanila s ihlanovou strechou. Postavili ju už na prelome 14. a 15. storočia, aby mal zvon svoje dôstojné miesto a dali sa na ňom ohlasovať pobožnosti, ale i nebezpečenstvá blížiacich sa vojsk a požiarov v čase, keď sa Dóm sv. Alžbety ešte len budoval do svojej súčasnej podoby. V blízkosti týchto troch stavieb stála ešte jedna, oveľa menej honosná, ba oveľa úbohejšia ako všetky domy mešťanov. Bola to chalupa pre hrobára. Ten kopal jamy, keď bolo potrebné voľakoho pochovať, staral sa o hroby, keď pozostalým bolo jedno v akom prostredí odpočíva ich predok, a tiež zvonil. Hlaholom zvona ľudí zvyčajne zvolával na bohoslužby, ale na pozore sa musel mať vždy, ak by bolo nutné vyslať nad mesto varovný signál. Akokoľvek bol hrobár i zvonár v jednej osobe potrebný, ľudia si ho nevážili. Bol to ten, kto sa dotýka màtvych tiel, býva na okraji cintorína a pri kopaní nových hrobov vynáša nájdené ľudské kosti do kostnice Kaplnky sv. Michala. Jeho prácu považovali ľudia za odpudivú a nestýkali sa s ním podobne, ako sa nestýkali s katom. V osudom roku 1556 bol hrobárom muž menom Urban. Údajne bývalý zločinec, dokonca viac krát trestaný, dostal ponuku, že ak vezme prácu hrobára a bude ju poctivo vykonávať, zarobí nejaký ten peniaz a nebude už musieť kradnúť. Urban prácu vzal a ani netušil, ako naň zapôsobí. Menil sa zo dňa na deň, z týždňa na týždeň. Stal sa z neho iný človek. Vnímal bolesť a žiaľ ľudí na pohreboch, stal sa z neho citlivý človek, ktorý nachádzal záľubu slúžiť ľuďom živým i màtvym bez ohľadu na to, či si ho vážia, alebo ním pohàdajú. Bolo to 13. apríla 1556, keď v meste vypukol požiar. Zdrvujúci. Trvalo to len chvíľku, kým plamene zachvátili celé mesto. Ale ešte skôr, ako sa tak stalo, ozval sa zvon. To Urban vybehol na zvonicu, aby kmásal lanom a dunivé tóny dali všetkým ľuďom najavo, že je zle a majú si ratovať majetky i životy. Vtedy Urban cítil, že nadišla jeho chvíľa. Že ľudia, ktorých predtým okrádal, mu už možno budú vďační za jeho pomoc a i teraz, keď ním opovrhujú ako hrobárom, pochopia, že i on je pre nich dôležitý. Urban sa snažil, aby zvon bolo počuť všade, aby znel hlasito a nikto ho nemohol prepočuť. Nevnímal, že aj on sa môže stať obeťou požiaru. Keď si ho uvedomil, bolo už neskoro. Chytil sa mu odev, plamene vybehli aj na drevené trámy a narástli do takých rozmerov, že roztopili i zvony. Ich žeravý kov stiekol na màtve Urbanovo telo. Po požiari, ktorý postihol celé mesto, poškodil dóm, kaplnku, vežu a zničil mnoho domov, ľudia našli len roztopené zvony a màtveho hrobára. Kov zvonov zozbierali a dali z nich uliať nový veľký zvon. Nazvali ho Urbanov zvon podľa muža, ktorého si počas jeho života nevážili, avšak on i tak radšej uhorel, než by obišiel svoju povinnosť, než by ich nevaroval. Povesť o Urbanovom zvone má pomerne presné datovanie. Skutočne, dňa 13. 4. 1556 Košice zachvátil jeden z najväčších požiarov, v ktorom bol výrazne poškodený aj Dóm sv. Alžbety. Po požiari preša Urbanova veža kompletnou renesančnou prestavbou, ktorá zodpovedá súčasnej podobe.
|
|