Zlá richtárka
@ :: Poviedky ::
Feb 22 2006, 09:10 (UTC+0) | 
Na taneèné zábavy sa chodievalo cez les aj v noci. Aj v štyridsiatych rokoch 20. storoèia chodili autobusy medzi dedinami len poriedko a v noci vôbec. |
Miesto: Nováčany a Paňovce
Čas: 1945
Autor: Anna Domaniková
„Bolo nám to treba?!“ takmer s plačom šepla Betka.
„Keď ty len - Janíčko nás volá, Janíčko tam bude,“ vyčítavo ju kárala Margita.
„No a? On za nič nemôže. Dobre sme sa zabavili, nie? Nebyť richtárky a jej pyšnej dcéry, tak ...“
„Jedna ako druhá. Stará je mrzutá, že nevie pre mladú nájsť ženícha. Mladú zase žiadny mládenec nechce. Ani len usmiať sa nevie. Len pokukuje po každom a mračí sa, “ zapojila sa do rozhovoru Helenka.
Sedem dievčeniec, krájalo krok za krokom belobu spiacich lánov, držiac sa jedna druhej pod pazuchou, akoby mali strach, že sa v nočnej tme jedna druhej stratia.
„Nechajte to tak, radšej vymyslite, čo povieme doma. Čo naše mamy?“ Zvýšila hlas Terezka. Bola spomedzi siedmich kamarátok najstaršia.
„Nahnevajú sa, potom zabudnú. Ale čo so sukňou? V čom budem chodiť do kostola?“ hnevala sa Marika.
„Voľáko len bude. Doma rozpovieme celú pravdu. Aj ľutovať nás budú, aj nové sukne ušijú,“ so smiechom trilkovala Anička. Pochádzala z bohatšej gazdovskej rodiny v Nováčanoch, nerobila si ťažkú hlavu z jednej sukne.
„Vraj ľutovať! Moja sa na mňa vykričí. Uvidíš.“
Bystrejšie vykročili. V ligotavých hviezdičkách snehových vločiek sa odrážal studený pohľad mesiaca. Všade bolo ticho, len čižmičky dievčat zanechávali za sebou nepríjemný vrzgot stôp.
„Juchuchú,“ zvýskla Hela a pustiac dievčence urobila pár tanečných krokov.
„Buď predsa ticho!“ kárali ju ostatné. „Privoláš nejaké strašidlá.“
„Nebuďte také vystrašené, aj horšie veci sa v živote udiali ako toto.“ Ale hneď aj zmåkla a nemo kráčala s kamarátkami v ústrety nepríjemnostiam.
Len Zuzka sa k rozhovoru nepripojila. Bola na svojom prvom bále mimo Nováčan. Dlho mamku prehovárala, dlho ju prosíkala, aj kamarátky boli za ňu orodovať. A teraz toto! Jej jediná sviatočná sukňa pôjde medzi na prúžky postrihané handry a bude z nej utkaný nejaký koberček. Bože môj! Takáto škoda.
Veľmi sa tešila svojim pätnástym narodeninám. Už mohla na priadky. Dievčence ju vzali medzi seba ako svoju. Zrazu k nim patrila. Bola ako ony. Rovnocenná. Všade ju so sebou brávali, naučili ju rôzne čary, spolu močili konope, sušili ho a keď z neho opukala kôra, tak ho kvačali, po chumáčoch nastokávali na praslicu a prstami namočenými vo vode; staršie ženy si prsty slinili; ich urovnávali v pramienok, ktorý sa za neprestajného krútenia a ťahu vretena spriadal v priadzu. Priadky sa konali okrem soboty, nedele a štvrtka každý večer. Vo štvrtky sa dievky zišli, aj ženy, aj mládenci tam boli, ale nepriadlo sa. Devuchy si chystali veno, vyšívali obrusy, prišívali čipky na sviatočné duchny. Chlapi a mládenci opravovali náradie, chystali sa na jarné práce. Popritom sa rozprávali rôzne príbehy, rozprávky a spomínalo sa na staré časy.
Aby bolo v kúdeľnej izbe teplo, každá priadka priniesla polienko do pece a aby nepracovali len tak, nasucho, vždy sa našiel niekto, kto priniesol fľašu silnej pálenky, výslužku zo zabíjačky, či kysnuté kapustníky. To, že už Zuzka mohla na priadky, bolo dôkazom toho, že ju ostatní mohli považovať za dospelú. Hlavne mládenci si ju mohli viacej všímať a v tanci vykrútiť po každovečernom ukončení roboty. Ibaže mládenci chodili na priadky akoby naschvál vždy neskoro. A to bol dôvod na čary. Tými dievčatá mládencov privolávali. Ak nestačili riekanky, tak zobrali dve dievčatá z každej kúdele trochu ľanu, postavili sa chrbtom k sebe a zohnuté v predklone ušúľali spoločne z ľanu povrázok, potom ho zavesili na klinec zatlčený do povaly a zapálili. Medzitým niektoré dievčatá priniesli v ústach vodu z potoka a museli ňou zahasiť horiaci povrázok. Iné zatiaľ zametali izbu, pričom sa takto rozprávali:
" Čo zametáš ? "
" Chlapcov ! "
" Skade ? "
" Aj zdola aj zhora aj z prostriedku dediny! "
Chlapci prišli väčšinou sami, ani privolávať ich nebolo treba. Často vymýšľali rôzne žarty a huncútstva. K obľúbeným patrilo podpáliť kúdeľ tej, ktorá zadriemala. Alebo jej do nej nasypali soľ. Zapálená kúdeľ vystreľovala do výšky trámov pod povalou a bol to rachot ako keď gazda silnejšie buchol do vrát.
Najviac sa Zuzka tešila na deň, keď sa nesmelo priasť. Bolo to na Ondreja. Deň ľúbostných čarov, keď sa dievčatá zišli v niektorom dome a pomocou mágie sa snažili odhaliť svoju budúcnosť v láske. Počas cesty k určenému domu ukradli polená dreva od domov, v ktorom bývali mládenci. Na ohni z tohto dreva varili pirohy. Každá z dievčat mohla hodiť do vriacej vody tri pirohy. V každom bolo meno jedného mládenca. Ten piroh, ktorý vyplával prvý na hladinu bublajúcej vody, ukrýval meno jej nastávajúceho. Aby sa dozvedeli aj povolanie budúceho manžela, cez kľúč liali do studenej vody olovo. Zo vzniknutých útvarov potom hádali, čím bude ich partner. Počas liatia olova odriekali: „Ondreju, Ondreju, olovo na teba leju.“ A aby dielo bolo dokonale vykonané, na Štedrý večer po večeri dievčatá vybehli von k bránke a počúvali, z ktorej strany zabreše pes. Až ho začuli, vedeli, že za nimi príde mládenec z horného, či dolného konca dediny.
Všetky tieto radosti v živote Zuzky pokazil práve dnešok. Katarínska zábava, na ktorú sa vybrala s kamarátkami do Paňoviec - neďalekej dedinky, v ktorej vládla nenávistná richtárka. Bola to vysoká a tučná žena s dvojitou bradou a pichľavým pohľadom. V Paňovciach sa vyprávalo po maďarsky, v Nováčanoch po slovensky. V oboch obciach však boli krásne dievky a ešte krajší mládenci. A keď niekde cigáni vyhrávali, tam sa mládež nahrnula a bavila sa.
Nováčanskí mládenci chceli tancovať so svojimi dievčatami z dediny, tak ich nahovorili na katarínsku zábavu v Paňovciach. Poslednú tancovačku pred adventom. Dievčatá sa od rána chystali ako na svadbu. Umyli si vlasy, potom ich zaplietli do množstva vrkôčikov. Znovu a znovu žehlili šlingové spodničky – bolo ich až päť kusov, na tie si obliekli vrchnú sukňu a nakoniec svetlomodrú zásteru s čipkami. Pod naškrobené blúzky si natiahli trelkovú košieľku a pred zimou sa chránili kožúškami. Čižmičky sa im leskli ako zrkadlo, nikde ani fliačik. Keď im vlasy uschli, rozplietli desiatky vrkočov, rozčesali ich a ozdobili mašľami. Vyzerali akoby mali kučierky od narodenia. Každý vlások mal svoje miesto a pri pohybe hlavou sa kadere vlasov liali po ich pleciach ako voňavý, gaštanový vodopád.
Takto vychystané, vysmiate, s mládencami pár krokov pred sebou, kráčali po snehom zaviatej poľnej ceste do susednej dediny. Len čo uvideli blikajúce svetielko miestnej krčmy a začuli brechot akéhosi psiska, do uší sa im vtieral zvuk cimbalu a primášovho sóla. Nôžky sa im už už roztancovali, nevšímali si ani páriky, ktoré sa schovávali za starým dubom a pomedzi spiacimi lipami.
V krčme bolo veľa ľudí. Staršie ženy sedeli na stoličkách poukladaných v dvoch radoch okolo celej miestnosti, v ktorej sa tancovalo. Chlapi postávali pri výčape, hneď pri vchode do krčmy. Debatovali, spievali, pili a poniektorí si to už chceli so susedom vybaviť vonku za rohom. Richtárka s manželom, mrzutou dcérou a niekoľkými svojimi prívržencami sedela za vrchstolom, ktorý bol hneď oproti pódia, na ktorom hrala cigánska kapela. Mala výhľad na celú miestnosť a len čo zazrela mladých z Nováčan, stisla pery a zvraštila obočie. Bolo vidno, že sa jej ich príchod nepáčil. V Paňovciach bolo dosť mladých, načo cudzí? Keď sa paňovskí mládenci dali dokopy a pri pomaly sa zrýchľujúcej hudbe tancovali klobúkový tanec, to bolo radosti, zvíreného prachu od dupotajúcich čižiem, spotených fúzov, od smiechu v drieku sa prehýbajúcich mnohosukňových žien a tlieskania domácich dievok. Počiatočný spev sa menil na výskanie a výkriky povzbudzovania tých najšikovnejších tanečníkov.
Nováčanskí mladí sa nedali zahanbiť. Prišli na zábavu, tak sa zabávali. Mládenci si hneď dali po poháriku na lepšiu náladu a dievčence chvíľu postávali s rukami prekríženými na prsiach, v rytme hudby prešľapovali z nohy na nohu a ukradomky sa obzerali po sále. V duchu sa porovnávali v paňovskými dievčencami, potom si so smiechom šuškali svoje tajomstvá. Keď k nim pristúpili ich junáci, dali sa do tanca. Ten mali v krvi. V rytme hudby predvádzali figúry, otočky, výmeny partneriek, sem – tam sólové vystúpenia a cítili sa výborne. Najmä Betka so svojim Jankom a Zuzka, ktorá sa cítila ako v siedmom nebi. Teraz vedela využiť všetky tanečné kroky, ktoré sa počas priadok naučila. Širokým úsmevom častovala aj od zlosti nahnevanú domácu richtárku.
Od polnoci hudobníci viacej odpočívali ako hrali. Napchávali sa pečenou klobásou a jaternicami, zapíjali to vínom a utierali si pot z čela. Dievčatá z Nováčan unavené neboli. Pretože bol priestor určený tanečníkom prázdny, rozhodli sa zatancovať si karičku. Piesní poznali neúrekom a mali zvučné, čisté hlasy, pri počutí ktorých onemeli všetci v sále. Postavili sa do kruhu, držali sa rukami jedna druhej za chrbtom a krútili sa doprava, doľava, cifrovali nožičkami, nevšímali si okolie. Po poslednom dupnutí a niekoľkonásobnom zvýsknutí, spokojné so svojím výkonom sa pobrali k výčapu, aby uhasili smäd. Tu k nim pristúpil Jano a povedal: „Obzrite si sukne, niečo na nich máte.“
Dievčatá sa len zasmiali a nevenovali mu pozornosť. Jano bol nezbedník, robil si z nich žarty a nie raz im vyviedol kadejakú nezbednosť.
„Ste ako hlúpe kurence,“ nedal sa odbiť, „nepozriete, vaša vec, ale tie sukne máte nejaké zašpinené, či čo.“
To už Margita zhíkla a tľapla si oboma dlaňami na líca: „Panebože, Anička, veď ty máš na sukni nejaké čierne fľaky. Aj Zuzka to má, aj Terka, aj Hela. Nože, pozrite sa, či aj moja je taká.“
Veru bola. Biele sviatočné sukne dievčeniec boli vzadu akoby pokreslené čiernou hrubou čiarou.
„Čo to je? A odkiaľ?“ pýtali sa jedna druhej.
Fero sa trochu zohol a dvihol Betkinu vrchnú sukňu bližšie k očiam. Potom sa jedným prstom dotkol tej čiernej čiary, privoňal k nej, pustil sukňu a vyriekol ortieľ: „Tak to je kolomaž. Namojdušu, čistá kolomaž.“
Ostali stáť, akoby im nohy pustili korene do drevenej dlážky pred výčapom. Kolomaž? Kde sa tu nabrala?
Záhadu vyriešil Jozef. Vraj videl richtárku, ako vonku z kríka zlatého dažďa odlamuje hrubší konár. Aj si pritom zanadávala, lebo ju nevládala ulomiť. To určite ona ten konár do kolomaže namočila a keď dievčence karičku tancovali, tak im sukne „ozdobila“.
V takomto oblečení sa už tancovať nedalo. Strach z toho, čo bude doma, keď mamky uvidia kolomažou natreté sukne hnal dievčatá domov. Kolomaž – tú nevyperieš! Už nešli poľnou cestičkou, namierili si to skratkou, priamo cez polia. Nech vymýšľali ako vymýšľali, ostala im len jediná možnosť: povedať pravdu. Ale dušovali sa, že nikdy viac do Paňoviec na bál nepôjdu. Či už tam Janko pôjde, alebo nie. To radšej zájdu do Rudníka.
|
|
