Tak som to prežil
@ :: Poviedky ::
Oct 11 2011, 10:37 (UTC+0) | 
Súèasný interiér štóskeho kostola, ktorý sa spomína v poviedke |
Miesto: Štós, okres Košice-okolie
Čas: 1720
Napísal: Jiří Zaťovič
Každá rozprávka má dva konce. Ako klobása. Jeden dobrý, druhý zlý. Dobrý koniec na klobáse je ten, ktorým sa začína – pred nami je ešte celá. A zlý? To je predsa jasné, to je ten, do ktorého posledný raz zahryzneme a všetka slasť je fuč. Už môžeme iba spomínať. S rozprávkou je to trochu inak. Niekedy je lepšie, keď začína tým horším koncom, pretože potom môže skončiť tým lepším. A mne sa tak vidí, že tá moja je presne takáto – zle začala, horšie pokračovala, ale napokon dobre končí. Lebo keby dobre nekončila, nemohol by som vám ju tu teraz porozprávať.
Myslíte si, že som len starý dedo, čo si vymýšľa príbehy, pretože si inak nevie zarobiť na kus chleba a trochu vína? Skúste počítať – teraz mám 66 rokov. Okrem starého Mateja už nežije nikto, s kým som pásol husi a otåkal drevo na píšťalky.
Ale to je nie z dobrého konca.
To som mal čosi cez dvadsať, vyberal som sa na vandrovku. V divných časoch. Páni sa medzi sebou naťahovali a my sme to museli znášať. Bojovalo sa kade-tade, len nikto sa už akosi nezaujímal, na čej strane stojí právo. V práve bol ten, čo najbližšie a najsilnejšie hartusil zbraňami. Akoby to nestačilo, za humnami sa nám rozťahoval Turek. Čakal, kedy sa naši páni medzi sebou pobijú, aby potom mohol svoje chamtivé pazúry zaťať do našej zeme.
Pre čosi zasa začal boj. Cisár vyrúbil dane, pridal akcíz a vyslal svojich vojakov, aby dohliadali na bedačenie. Lebo hoci to bola odveta za spupnosť pánov, všetko sa zvalilo na nás, na bedárov. Z čoho sme mali platiť, keď sme ledva seba udržali nažive? Ale čo nám iné ostávalo? Reptali sme, ale keď sa zjavili vyberači, skotúľali sme im všetky groše, len, aby nás nechali žiť. Aj biedny život je lepší ako honosná smrť.
Z mojej vandrovky zišlo, učil som sa za stolára a ešte aj dnes mi je drevo najmilšie a všeličo vám poopravujem, len papiere nemám, musel som sa pýtať o robotu do bane, ešte za tmy prechádzal zo Štósu do Smolníka a ďalej do vrchov a každý deň od svitu do mrku kopať rudu. Deň sa mi zmenil na noc – pod zem som zaliezal za tmy a za tmy som z nej vyliezal. Už som sa cítil ako tí škriatkovia, permoníci, čo sa dole po našich šachtách preháňajú a kedy dobre, kedy zle – podľa nálady – nám robia. V mise len trocha kapusty a ak bolo z čoho aj neomastených halušiek. Pre tie večné boje už sme dávno vyprázdnili všetky truhlice, vrecia od múky plesneli po kútoch a mlyny klapali naprázdno – nebolo z čoho mlieť, nemal kto zasiať, nemal kto žať. A ak sa aj občas niekde podarilo osiať trochu žitka, nebolo isté, či z toho bude úroda – prihnali sa cisárski alebo kuruci a všetko rozdupali. Len za to, že som bol mladý, môžem vďačiť, že som prežil. Postupne som pochoval otca aj mať a potom jednu po druhej sestričky. Ostal som sám. Chalupa sa klonila na bok, do kúta mi pršalo, ale nemal som silu opravovať. A ani nebolo kedy. Čo si cisár od môjho pána na dani zobral, to sme každý osobitne pánovi museli nadrobiť. A tak, okrem driny v zemi sme sa hrbili aj na pánových roliach, robote sa nesmel vyhnúť nikto.
Za to, že sme sklonili hlavy a platili a dreli, odvďačili sa nám vzbúrenci po svojom. Najprv z kraja vytlačili labancov, to ako cisárskych, a potom sa tu sami rozkokošili. Cisárovi žoldnieri prestupovali z nohy na nohu až kdesi za Zvolenom, to je v úplne inej stolici, za mnohými vrchmi a dolinami, skoro ako v rozprávke. Okolo Tisy zasa hartusil Turek a v našej doline sa začali rozťahovať kuruci. Nebude vraj viac zlých pánov, vykrikovali. A tí, čo sklonili hlavy a platili, budú platiť znova, aby sa naučili hrdo zdvihnúť hlavy.
Dostali sme príučku. Len sa tak znenazdajky prirútili na svojich mitrhách a dali sa podpaľovať naše smutné pokrivené chyžky. Stál som pred svojím poplesnetým domčekom a pozeral, ako mu strechu oblizuje plameň. Chutilo mu, slama bola presušená a o chvíľu už som mal len hàbku popola. No pochodil som lepšie ako chudák sused – začal sa brániť, vytiahol z komory vidly... a o chvíľu sa mu hlava kotúľala v prachu. Kuruci nepoznali žarty.
Nič nám nemohli zobrať, lebo sme naskrze nič nemali. A po ich nájazde nám ostala už len bieda. Z celého Štósu nezostalo stáť ani päť domčekov. Bedákanie, krik a zlosť, smrad zo spáleniska a pri plote vystrašené bľačanie zatúlanej ovečky, ktorá ušla pred ohňom, ale zaplietla sa do tàňov. Ja som ju našiel, tak bola moja, povedal som si, vyslobodil ju a držal na rukách. Otočil som sa k tomu zhorenisku chrbtom a odtúlal sa do hájika. Ostražito som sa obzeral na všetky strany. Ak Boh na nás dopustil takúto pliagu, nemohol som veriť už nikomu. Čo ak nastával koniec sveta? Prídem pred Boží súd s ovečkou na rukách, ako dobrý pastier, myslel som si. A ak táto hrôza prejde a svet ešte bude trvať, bude mi ovečka dobrá na začiatok nového života. Zatiaľ sa môže pásť a ja budem mať aspoň trochu mlieka, aby som nezahynul od hladu.
Koniec sveta nenastal, veď sme ešte stále tu. Aj Štós sa zdvihol z prachu. Bolo treba žiť. A ak sme chceli žiť, potrebovali sme sa vyspať, aby sme mali silu. Potrebovali sme sa ukryť pred dažďom a mrazom. Našťastie stromov bolo okolo vždy dosť. Kým kuruci, Turci a cisárski labanci bojovali, stavali sme nové chalupy. Dedina voňala čerstvými drevenicami, chlapi sa oháňali širočinou, aby prikladali kladu ku klade a naraz sme mali nový Štós. Roboty v bani bolo stále dosť, panské brucho sa nedalo nasýtiť a panský mešec bol najderavejší zo všetkých – čím viac zlata sa doň sypalo, tým viac ho bolo treba, tým rýchlejšie mizlo. Presne naopak ako v tej rozprávke o čarovnom mešci, ktorým stačilo zatrepať, aby sa z neho dukáty sypali. Panské zatrepanie mešcom znamenalo dlhšiu a ťažšiu robotu. Ale aj na nás slnko svietilo a popri všetkej drine sme mali radosť z toho, že žijeme. Oženil som sa, vzal som si Johanku, s ktorou sme sa ešte ako deti hrávali, keď sme pásli husi či kozy. Sobáš to bol z lásky, taký, aké sa dnes nevidia. Obaja sme nič nemali a tak sme to dali dokopy, aby nás hrialo pri srdci, že máme aspoň jeden druhého. Myslím si, že to bolo moje najväčšie zbohatnutie. Postupne sa nám narodila Johanka, Hansi, Katarína, Lujza, Rudko. Jednoducho, mali sme sa radi a v chalupe sa miesto pre nového fafrnka stále našlo. Aspoň nám v zime bolo teplo.
Ani sme nevedeli, že sa kuruci spojili s Turkom a bojovali proti cisárskym. Len sa tu zjavilo nové vojsko, pred ktorým sme nestihli ujsť do lesa. Vyjedli nás, aj moja ovečka padla za obeť, ale nevypálili a nepobili všetko a všetkých. Nahnali nás pred kostol, richtár dal vybubnovať, že odteraz sme banícke kráľovské mesto a bolo. Vojaci odtiahli, dreli sme ďalej, hoc už ako slobodní baníci. Okrem pána sme už lopotili aj na kráľa, takže nám z tých našich troch grošíkov vzali ešte jeden, aby pán kráľ netrel biedu. Veď my sa bez toho jedného groša zaobídeme a kráľovi sa nehnusí. Hlavne, že žijeme, že nás nepomlátili a nezničili nové chalúpky. Komu sa nepáčilo, mohol reptať. Boli aj takí, čo sa pridali k rebelom, lenže z tejto roboty nemal nikdy nikto úžitok. Pribudli nám akurát nové peniaze, libertáše, boli sme predsa slobodní! Čo ale s takým peniazom, keď ho bolo treba plný mech, aby si človek mohol niečo kúpiť? Aj naši rebeli prišli na to, že dvíhať hlavy s prázdnym žalúdkom nie je lízať med. A vyvàšiť sa na podobných chudákoch, ako sme boli sami, na to už veru málokto mal žalúdok. Viem to, lebo som sa aj sám nechal zlákať k Rákociho vojakom. Keby sme neboli kántrili divú zver v panskom lese, možno by sa nevrátila ani polovica z nás domov. A všetko sa vo mne vzpriečilo, keď mi kapitán dal rozkaz zapáliť chudákovi chalupu nad hlavou. Zlomil som šabľu a ušiel do lesa. Toto veru nie je vojna pre mňa. Panské huncútstva si majú odniesť bedári?! Túlal som sa po kraji, kým som sa dostal domov. Do bane ma vzali nazad, tam robotné ruky potrebovali stále. Zaprel som, keď chodili hľadať zbehov z Rákociho vojska, že som tam bol. A nikto ma nezradil, lebo som kamarátom porozprával, čo je to za spravodlivý boj.
Roky plynuli, vydal som dve dievky, Hansa vypravil do sveta, nech okúsi tovarišský chlebík, ktorý mne odopreli. Od roboty pod zemou sa mi chrbát ohýnal, na políčku pri motyke sa nevystrel – takto chodím dávno, to nie je tým, že som ostarel.
Ako som to hovoril? Že rozprávka má dva konce, ako klobása? Povedali by ste, že toho zlého už bolo dosť? ažký život, oheň a vojna, robota. Že už by sa patrilo, aby som si užil aj toho lepšieho.
Nuž, ako som povedal, detí sme mali s Johankou na rozdávanie, lenže v chalupách okolo nás deťmi tiež nešetrili a tak nikto nechcel žiadny hladný krk navyše. Vychovali sme z nich poriadnych ľudí, mali sme z našich chlapcov a dievok iba radosť. Aj na drinu sa dalo zvyknúť, len aby sa trochu kapusty a repy urodilo, trochu žitka sme si mohli vymlátiť, aby bolo z čoho chlieb upiecť, v maštaľke sme mali dve kozy aj capka, ktorý nám priniesol každý rok trochu grošov, lebo kozľacina chutila všetkým a raz darmo, bez capa z kozy nič nevyjde. Huby sme si nazbierali, stačilo zájsť trochu ďalej od dediny. A čo budem klamať, vedel som také dobré pasce naklásť, že sme mali každý týždeň zajačiu pečienku. Pravda, musel som byť pri pasci skôr než líška či vlk. A občas sa aj bažant alebo kačka pritrafili.
Nežili sme si zle a už sme sa s Johankou tešili, ako zostarneme a budeme len pred chalupou sedieť a vyhrievať sa na slnku.
Na kraji Štósu sa rozložili cigáni. No, nie tak ako keď sa rozkladá màtvola, oni si tam rozložili tábor. Mali takého koníka, čo bolo ťažko aj pozrieť naň. Všetky rebrá sa mu dali spočítať a hoc mal okolo seba sviežu trávu a sem tam si trochu odtrhol, požuval v pysku a ťažko prehltol. Starý cigán rozložil svoje kováčske náčinie, lenže čo by tu u nás chcel? Veď máme svojich troch kováčov. Aj tak sa nedal, len čosi zašemotil, že veď sa aj tak môže stať, že onedlho tu už nemusí byť kováč ani jeden.
Od toho tábora sa ťahala neustále stužka dymu s tajomnými vôňami. Ani sme si nevšimli, ako sa do toho miesia iné, ťažšie, dusivé pachy. A zrazu sa k nám raz v nedeľu po bohoslužbe ťahal zadúšavý dym. Vracali sme sa práve od kostolíka. Dym štípal a pálil oči, tiahol sa hore dolinou, lebo veď viete, že u nás neprestáva duť vietor nikdy. Za dymom prišiel nárek. Dve ženičky s uzlíkom na chrbte. Mysleli sme, že niekde horí les, čo nebolo nič nezvyčajné, a že sa niekomu prihodilo čosi zlé. Bolo to však oveľa horšie. Tie dve biedne stvory k nám priniesli mor.
Ujali sa ich hneď v tretej chalupe, najedli sa z misy, lebo bol práve čas obeda, trocha umyli pri studni a pretože obe ženy boli úplne vysilené, ľahli si do sena. Ich oči, podliate krvou a ťažký dych ma budú mátať do posledného dňa.
Na druhý deň jedna umrela. Najprv sa jej na tele povyhadzovali červené fľaky, ktoré rýchlo tmavli, aby sa o chvíľu už otvárali krvavé rany. Nič nepomáhalo. Keď žena naposledy zakašľala, prskla jej krvavá slina na zem.
Nevedeli sme, čo je zač, ale pochovali sme ju po kresťansky, do vysvätenej zeme. Na pohreb sme sa pánu farárovi zložili a on nám za to povedal tie obvyklé slová, že nevieme dňa ani hodiny... Akú pravdu vtedy mal. Nebol som tam, len z počutia o tom viem. Lebo do týždňa nezostal z toho pohrebného zhromaždenia nažive nikto. Ani náš pán farár. A po dedine začali chodiť mátohy a ľudia sa začali báť. Stačilo, že niekomu padla smietka do oka, už v tom každý videl príznak choroby a blížiacu sa smrť. Nebolo chalupy, ktorú by mor obišiel. Vyhýbali sme sa jeden druhému, hladovali, lebo sme sa báli, či s jedlom neprichádza aj smrť. Naostatok, kto vládal, ušiel z dediny. Bál som sa ostatných tiež, to je pravda, ale Johanku som ošetroval až do konca. Nemohol som ju ani umyť a do sviatočného obliecť, mor sa na nej podpísal hrozne, len som ju zabalil do plachty, odniesol na cintorín, vykopal jamu a potom nad ňou urobil krížik. Leží, chuderka, v nevysvätenej zemi, lenže po našom zomrelom farárovi nový do Štósu nechodil.
Mor klátil každého, takmer každého. Nezostal mi nikto. Po Johanke pomreli deti aj ich deti. Štósom sa rozliehalo bľačanie neobriadeného statku, z prázdnej chalupy čpelo smrteľnými pachmi, kto by sa odvážil do maštale? A čo s mliekom, ktoré bolo treba vydojiť? Čo ak je aj v ňom skrytá smrtka? Báli sme sa všetci a tak ovce, kozy, aj kde tu vzácne kravy kapali. Sliepkam to bolo jedno. Kotkodákali si, robili kôpky, kde mali chuť a vajcia znášali po celej dedine. Tak sa rozchýrilo, že surové slepačie vajce je jediné, čo sa dá zjesť bez obavy. Začala sa bitka o vajcia. Diveli sme. Videl som, ako sa sused Ignác ponáhľa k čomusi, čo sa belelo v tráve pod kríkom. Bolo to vajce, ale to som zistil, až keď tam dobehol aj ďalší sused, začali sa naťahovať, aby napokon to vajce rozšliapli – ak ho nebudem mať ja, nebudeš z neho mať úžitok ani ty. Obaja boli o pár dní spolu na cintoríne. Už sa nikdy nepobijú.
Bolo mi všetko jedno. Prišiel som o celý svoj život. Čo nezahubili vojaci a rebeli, čo nezničila drina v bani, to mi vzal neviditeľný nepriateľ. Ej, tasil by som šabľu, ktorú som kedysi dávno zlomil pred kuruckým kapitánom. Tasil, lenže kde je ten nepriateľ?
Som sám. Nemôžem sa pochváliť, že pochádzam z významného rodu. A z môjho rodu už nikto nevzíde. Keď ja zomriem, zatvorí sa nado mnou zem a budem už len čakať na posledný súd. Hádam sa tam stretnem so svojimi blízkymi, rád by som zasa stisol svoju Johanku. Hovorí sa, že po pozemskej smrti sa vrásky vyhladia a všetci čakajú na ten posledný súd mladí. Tak sa teším, že sa stretnem s mojou ženou, ako si ju pamätám. Že sa stretnem aj s mojimi rodičmi a sestričkami, ktorých mi vzal hlad. A možno niekde tam uvidím aj Hansiho. Ani to, že šiel na vandrovku, ho nezachránilo pred morom. Zomrel kdesi vo svete, sám, hádam ho mal aspoň kto pochovať a pomodliť sa na jeho hrobe. Ja ho zahrniem do svojej modlitby vždy, každý deň, keď sa došuchcem na cintorín, kde na mňa čakajú žena i deti aj ich deti. Marí sa mi, že už to dlho trvať nebude.
Nuž, čo poviete? Po všetkých tých pohromách, čo sa prihodili, žijem. Je to dobrá rozprávka? Lebo mne, napriek všetkému zlému, čo som prežil, môj život chutí. Aj keď sa hrbím, nikdy som sa nesklonil. Prežil som ťažké chvíle a prežil som aj veľa pekných dní. Za každý jeden ďakujem Najvyššiemu. Nadelil mi, čo som mal dostať.
A teraz by ste mi mohli vy dať okúsiť z tej vašej klobásy. Či má lepšie konce ako tá moja.
Poznámky autora:
1676 – kurucké vojská Imricha Tököliho vypálili Štós;
Kuruci – boli vzbúrenci, ktorí bojovali proti cisárskym vojskám; ich vodca Imrich Tököli sa v boji proti cisárovi Leopoldovi I. spojil s Turkami, ktorí ho ustanovili za „kráľa Horného Uhorska“; celé územie, ktorému Tököli „vládol“ však bolo podriadené Osmanskej ríši a navyše musel „kráľ“ platiť obrovské kontribúcie (za „ochranu“); na jednej strane tak rebeli bojovali proti cisárskym daniam a poplatkom a na druhej draho platili oveľa nebezpečnejšiemu nepriateľovi za ilúziu slobody;Tököli bojoval proti monarchii až do roku 1697 a potom dožil v exile v Turecku; jedným z dôvodov pre nepokoje bolo aj vyrúbenie nových daní a tzv. akcízu – nepriamej dane, ktorá sa platila z predaja potravín a nápojov;
1696 – František II. Rákoci povyšuje Štós na slobodné banícke mesto; František II. Rákoci sa neskôr postavil do čela ďalšieho protihabsburského povstania v rokoch 1703 – 1711, ktoré končilo tzv. Satmárskym (Satu Mare, dnes v Rumunsku) mierom, v ktorom boli dohodnuté podmienky kapitulácie; počas Rákociho povstania sa razili tzv. libertáše, mince, ktoré nemali veľkú obľubu ani hodnotu medzi ľudom, mali byť znakom slobody, boli však skôr dokladom znehodnotenia meny;
1710 – morovej epidémii v Štóse podľahlo 567 obyvateľov; morová epidémia vyčíňala v celej Európe v rokoch 1709 – 1714 a odhaduje sa, že za obeť jej padli až 2/3 vtedajších obyvateľov kontinentu;
Kostol v Štóse – je pravdepodobne najstaršou stavbou, ktorá sa tu nachádza; najstaršia časť kostola pochádza už z 13. storočia, teda z čias gotiky; kostol bol renovovaný v roku 1542; posledná výrazná prestavba bola baroková, vtedy bola postavená aj veža; hlavný oltár s obrazom sv. Jána Nepomuckého bol v kostole inštalovaný v r. 1727.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita II, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
