Kontesina večná ruža
@ :: Poviedky ::
Oct 11 2011, 11:41 (UTC+0) | 
Poh¾ad z Dobšinského vrchu |
Miesto: Dobšiná, okres Rožňava
Čas: dej povesti nie je vsadený do konkrétneho historického obdobia
Autor: Jiří Zaťovič
Na dolinu padla temná noc. Objavil sa kosák mesiaca, skosil prebúdzajúce sa sny a tak pod ťažkými perinami ostali iba ešte ťažšie vzdychy na preťažký haviarsky život. Mária sa prevalila na druhý bok, chýbal jej muž. Zasa prebdie a prelopotí celú noc v tej diere. Keby aspoň vedeli vyžiť...
Ozval sa plač najmenšieho, Hansiho. Chytro vstala, aby nepobudil ostatné deti, ktoré musela zasa raz pozháňať do postele bez večere. Ani rozprávky sa im nežiadalo, hudci im vyhrávali v prázdnych bruškách, so vzlykmi zaspávali a zavzlykala si pri nich aj Mária. Vrátila sa naspäť, ale nemohla zaspať.
„Toto je život na tvoj obraz, Bože? Nemám si zúfať, keď vidím hladné deti? Nemala som ich na svet priviesť? Ako je to v tom tvojom kráľovstve? Že naozaj poslední budú prvými a prví poslednými? Len kedyže to bude? Koľko treba trpieť, aby sme sa tými prvými stali a zasadli vedľa teba na nebeskej hostine? Ani neviem, či by mi chutilo. Ani neviem, ako by som jedla, keď by som si pomyslela na tie tisíce úbožiakov, čo tu zostanú... Och, Pane, odpusť, viem, že sa rúham. Viem, že mi rozumieš, vidíš, že som nešťastná nie kvôli sebe, ale kvôli tým deťom... Ja spokojne ponesiem svoj kríž, dokedy budeš chcieť, ale tie detičky by si mohol uchrániť od biedy a vziať ich k sebe...“
Tak sa zmäteno modlila, žalovala, vzdychala a vzápätí sa strachovala, či sa nedopustila ešte väčšieho hriechu, keď Pána Boha vyzýva, aby si k sebe vzal jej deti, neboráčikov. Konečne zaspala.
Vilo sa pustil proti noci. Dnes ich štajger vyhnal z bane skôr, vraj hrozí zátop a on nebude riskovať čo aké biedne životy svojich ľudí. Pravda, za dnešnú šichtu nedostanú nič navyše, kopali štyri hodiny, ten čas, kým sfárali a vyfárali neráta. Pár grajciarov, ledva na okruh chleba. Vyštveral sa od Vojnárok až na Dobšinský kopec, ani nepozrel do údolia na Dobšinú, len mu hlavou blúdili rôzne neveselé myšlienky, čo zaháňal vysnívanými predstavami. Keby tak vedel čarovať.
Posadil sa k studničke, čo oddávna vyvierala pri cestičke na okraji malej čistinky. Ten chodník sa tu znenazdajky lomil, akoby uhýbal nejakej prekážke, hoci tu nestálo nič, iba akási priehlbina zarastená kriačím a tá tu bola tiež od nepamäti. Stačilo si k studničke sadnúť, načrieť chladnú vodu do dlaní, osviežiť si tvár, napiť sa a hneď bolo na svete krajšie. Človek na chvíľu zabudol na všetko iné.
Vilo sa pohodlnejšie oprel o peň a zadriemal. Kým by prišiel domov a všuchol sa k Márii pod perinu, už by svitalo a to by sa aj tak musel zberať späť, pumpovať vodu a chystať nové výstuže do chodby.
Zdalo sa mu, že sa prechádza uprostred zámockej záhrady. Zo všetkých strán čvirikali vtáky, slnko hrialo, okolo neho poskakovali smiešne vyparádení sluhovia a núkali ho tu jablkom, tu údenou šunkou či jaterničkou, namiesto chleba mu podávali biely koláč a ruky si umýval vo víne. Bolo to okolo neho samá jasnosť a preosvietenosť, poklony až po kolená, boli by si za neho tí ľudkovia hádam aj odgrgli. Z rozmaru rozkázal záhradníkovi, aby mu odstrihol najkrajšiu ružu. Keď ju bral do ruky, pichol sa na tàni a zjojkol. Jeho ruky boli biele a jemnučké, jemnejšie ako rukavičky z kozľaciny, čo raz videl na jarmoku v Dobšinej. Boli to panské ruky. Štítivo ich založil za chrbát.
„No poďme, vstávaj, zlodej zlodejský!“ durkal do neho papekom navoňaný panák v parochni.
„Dobre videla kontesa, že sa jej ktosi po záhrade túla a skazu robí! Veď len počkaj, budeš sa pred ňou plaziť!“
Vilo nič nechápajúc držal v ruke ružu, kvet, ktorý videl vo sne. Ale aký to bol sen, keď je ruža naozajstná a aj pichnutie od nej cíti. Len ruky mal zasa obyčajné, banícke, zhrubnuté a doškriabané.
Kontesa Lujza spustila krik a nárek, akoby jej zomreli rodičia a ostala na svete sama a potom vyhlásila, že toho špinavca, čo si dovolil siahnuť hnusnou paprčou na jej majetok, treba dať spalicovať a vymlátiť pritom z neho dušu. Oparochňovaní panáci v úctivom predklone sľúbili vykonať, čo rozkázala. Vyvliekli haviara Vila na nádvorie a pustili sa do neho svojimi paličkami. Bolo to ako šibanie stonkami trávy, Vilo nevedel, či sa smiať, či plakať, ale pre každý prípad stenal, veď čo ak by sa tá malá ježibaba pozerala z okna.
„A teraz zrúkni, akoby ťa štvrtili, zamdli a ostatné nechaj na nás,“ naklonil sa k nemu ten, čo ho pri studničke prebudil.
Vilo zatvoril oči a odovzdal sa osudu. Cítil, že ho nesú v nejakej plachte. Ukolísalo ho to. A tak sa prebudil zasa pri tej studničke. Trochu povädnutá ruža ležala vedľa neho. Navyše v kapse nahmatal čosi malé a okrúhle, myslel, že dáky gombík, ale bol to zlatý toliar. Vydal sa na cestu domov. Dať žene nečakanú výslužku a ešte aj ten kvet navyše, nech má aspoň nejaké potešenie. Čudnú bitku, ktorú vyfasoval, ani čudný sen jej samozrejme nespomenie.
Vilove nočné výpravy sa ešte niekoľkokrát zopakovali. Nebol z nich múdrejší, len to si poskladal, že sa musí studničke vyhýbať a nájsť si inú cestu z bane domov. Svet sa vrátil do svojich starých koľají, deti zasa plakali od hladu a žena gúľala očami a zlostila sa, práca v bani nebola o nič ľahšia.
Bol by zabudol na svoje dobrodružstvo, keby sa nebol dozvedel, že sa podobne vodí jeho dávnemu kamarátovi a susedovi. Tomáš začal bočiť od ľudí, motkal sa za ostatnými, až sa mohol sám a nepozorovaný vybrať ku studničke, vysnívať si sen o ruži a krásnom živote na zámku, nechať sa akože spalicovať a s malou výslužkou sa pobrať domov.
Vilo však v kríku neďaleko studničky nezažmúril oko. Videl, ako sa nad Tomášom vznáša ťažký sivý mrak, pár kvapiek z neho padne na jeho viečka, až ho hlboko uspí. Potom odrazu Tomáš akoby ožil, posadil sa, vstal a trochu toporne kráčal k zámockej záhrade. Plot sa pred ním rozostúpil, okamžite ho obstali sluhovia v livreji a parochniach, ovievali ho, odháňali dotieravé muchy, tienili pred ostrými slnečnými lúčmi a znášali mu pochúťky od výmyslu sveta. Keďže však bol Tomáš rovnako chudobný, ako Vilo, predstavoval si zasa len jaterničky, šunky, kuracie stehienka a voňavé jabåčka s bielym koláčom. Ozvalo sa jačanie, ako vo Vilovom sne, v Tomášovej ruke sa ocitla ruža a už ho viedli pred najjasnejšiu kontesu, ktorá ho kázala spalicovať. Sluhovia ho naoko zbili, zabalili do plachty, prihodili ružu a Vilo videl aj to, ako Tomášovi jeden z nich pchá do kapsy zlatku. Vyniesli ho k studničke a vytratili sa späť. Tomáš sa na zemi pomrvil, sladko sa usmial a spal ďalej.
Vilo sa rozbehol k diere v zámockom plote, lenže kým pribehol, mohol si iba nos naraziť. Diery nikde a plot akoby nikdy nebol porušený. Darmo ho ohmatával, darmo po ňom klopkal palicou, nič sa nedialo. Navyše, keď sa otočil, že sa ešte raz rozbehne, plot zmizol a s ním zmizol aj zámok, park, krásne ruže, spev vtákov, všetko.
Vilovi toto čudo vàtalo hlavou. Nikdy nepočul o žiadnom zámku v Tannenwalde, lebo tam sa to čaro odohrávalo. Ani najstaršie babky nepamätali, že by tam kedysi bolo niečo iné ako jedľový les.
Vybral sa tam cez deň, nemohol spať po nočnej a nedbal, že bude unavený. Len čo prišiel ku studničke a napil sa z nej, padla mu ťažoba na viečka a zadriemal. Ostatné už poznal. Park, vtáky, ruža, výprask – nevýprask, kolembanie v plachte a napokon sa prebudil so zlatkou v kapse.
„To by som hádam ani do bane nemusel,“ pomyslel si. „Veď taký peniaz nezarobím ani za mesiac!“
„Nech ti to ani nenapadne!“ ozvalo sa nad jeho hlavou z čistého neba.
„Lebo sa do nešťastia dostaneš a so sebou aj rodinu strhneš!“ zurčala voda v studničke.
Vilo zmätene pozeral okolo seba, ale nič nevidel. Obyčajné nebo, chutná voda, vtáky v korunách stromov. Asi sa mi niečo zdalo, mávol rukou a vybral sa domov. Odovzdal žene zlatku, pohladkal deti, čo sa mu pod nohami motkali a vybral sa späť – akože do bane. Pred studničkou zabočil do kríkov, rozhodnutý sledovať, čo sa bude diať.
A veru sa dialo. Od večera do rána pri studničke postupne zaspalo päť haviarov. A s každým sa opakovalo to, čo už sám dobre poznal. Chlapi sa po prebudení čudovali, čo sa to s nimi robilo, neveriaco hľadeli na zlatý toliar, ktorý každý z nich našiel v kapse, potom sa prežehnali a drmoliac modlitbu fujazdili čím ďalej od tohto začarovaného miesta. Ba jeden aj skúsil zahryznúť do toliara, či je pravý a div si zub nevylomil.
Na druhý deň večer sa opakovalo to isté.
Jediné, čo sa nepodarilo Vilovi, bolo dostať sa za plot. Vždy si nabil nos a kým sa spamätal, ostala po celom čude len priehlbina zarastená kriačím.
Vilo posadnutý tajomstvom studničky a čistiny sa neukázal ani doma ani v práci niekoľko dní. Mária ho oplakávala, štajger mu odkázal, že už sa ani ukázať nemusí, kamaráti sa čudovali, že zmizol a nič nepovedal. Nakoniec sa zhodli na tom, že ho asi bieda vyhnala na zbojnícke chodníčky. Okolo Dobšinej bolo vždy dosť lapkov, nebol problém pridať sa k nejakej bande a prepadávať bohatých kupcov i počestných pocestných. Niektorí pri spomienke na sen a toliar pri studničke začali veriť, že to je robota ich bývalého kamaráta Vila, že to on im pričaroval sen, aby ich mohol obdarovať nielen pohľadom na krásnu záhradu, ale aj poctivým peniazom, ktorý zmiernil trápenie ich rodín. Studničke sa však poctivo vyhýbali a chodníček okolo nej začal zarastať trávou. Čo ak sú to predsa len nečisté sily? Nikomu sa nechce dostať do nešťastia len kvôli chvíľkovej radosti.
Konečne na to Vilo prišiel! Nemôže čakať, kým sa celé čudo udeje, musí sa do záhrady dostať skôr. Najlepšie ihneď.
A tak len čo ďalší neborák – a bolo ich čoraz menej, lebo sa studničky začali báť a vyhýbať sa jej – teda len čo ďalší unavený haviar zaspal po dúšku vody, mátožne sa zdvihol a ako bábka sa vydal na cestu k zámockému plotu, bol mu Vilo v pätách. Kovaný plot sa rozostúpil, Vilo prekåzol a mohol sa zblízka pozerať na dobre poznaný dej. Všetko bolo skutočné, aj tá šunka, aj tie vtáčiky, z parochní sluhov odletoval prach a kamienky pod nohami vàzgali naozajstne. Len to bolo čudné, že hoci bol Vilo nešťastníkovi v pätách, nikto si ho nevšímal. Akoby bol neviditeľný... A čo ak?
Keď sa haviar potešil a dostal „výplatu“, odniesli ho v plachte za plot a uložili ku studničke. Lenže Vilo sa pozabudol a kým bol pri plote, celý zámok s parkom zmizol. A Vilo s ním.
Márii neostávalo iné, len sa dať najať do služby v bani. Peňazí v dome nebolo, na chudobnom fliačku zeme takmer nič nerástlo a mieša vareškou v prázdnom hrnci od hladu nepomáhalo. Lopotila sa teda za pár drobných pri vozíkoch na povrchu, lebo štajger ju pod zem nepustil, lebo žena v bani, to znamená nešťastie. Čo mala Mária robiť?
Cestou z roboty si sadla k studničke, načrela vody do dlaní a takmer ihneď zaspala. Ïalej to už poznáme.
Len medzi sluhami stál jeden, čo sa nápadne ponášal na Vila. Mária ho aj oslovila, ale on akoby nevedel, o kom hovorí. Prechádzala sa teda po záhrade, počúvala spev vtákov, hrýzla do jabåčka. A robila tak, aby sa dostala k Vilovi, lebo keď sa na neho pozrela, bol to naisto on, aby sa k svojmu mužovi dostala čo najbližšie. Všelijako to na neho skúšala, ale on nič. Nepoznal ju. Mal trochu vypasené líca a akoby zamútené oči a celý sa zaguľatil, takto by ho štajger určite nevzal späť, mohla by sa sa ním hádam aj klietka pri fáraní odtrhnúť!
„Odtrhnúť? To som povedala?“ začudovala sa Mária. Stáli práve pri ružovom kríku. „Áno, odtrhnúť!“ ukázala na ružu, čo sa jej najviac pozdávala. Vilo bol najbližšie, priskočil a ako sa s ružou mocoval, pichol sa o tàň. Oči sa mu vyjasnili, pozrel na svoju ženu a spoznal ju.
„Mária, čo tu robíš?“ až sa preľakol.
„Hľadám ťa. Deti ťa hľadajú. Aj kamarátom chýbaš,“ chytila ho za ruku.
"Teraz musíš dohrať túto hru," vytrhol sa jej z rúk. "Kontesa zjačí, ty dostaneš bitku a potom sa preberieš pri studničke, z ktorej si sa napila. Je v nej čarovná voda, čo ťa opantá spánkom a čudnými snami."
Bolo, ako Vilo povedal. Mária sa prebrala pri studničke, vedľa nej ležala ruža, odtrhnutá Vilom a v kapsičke pod zásterou našla zlatku. Obzrela sa okolo seba a chvíľu trvalo, kým v šere brieždenia rozoznala svojho muža. Mal na sebe zasa tie staré handry, v ktorých chodil do šichty, ruky rozodraté s hlbokými brázdami. Preč bola parochňa, preč bola livrej, zasa tu stál jej milovaný a oplakaný muž.
"Nuž, prišiel som tomu na kåb," rozhovoril sa po ceste domov. "Kedysi dávno, keď ešte starostom Dobšinej býval najtučnejší človek, lebo sa verilo, že je to prejav najvyššieho majestátu, žil tu aj bohatý pán Johann so svojou ženou Johankou. On zdieral bedač, ona sa fintila a trávila večery na plesoch a v radovánkach. Keď mu povila dievčatko zomrela. Bol to vraj veľký žiaľ, mesto bolo týždeň obtiahnuté čiernym súknom a nikto nesmel ani nahlas rozprávať. Ak sa nebodaj decko zasmialo, spalicovali ho. Pán Johann sa zaprisahal, že bude dcéru chovať ako v bavlnke, veď to bola jediná pamiatka na jeho ženu johanu, ktorú nadovšetko miloval.
Lenže dievčina rástla a ako žila v prepychu, bola stále viac rozmaznaná. Napokon si vymyslela, že chce nový zámok a že ten zámok má stáť v Tannenwalde, v tom najkrajšom jedľovom lese v širokom okolí. Pán Johan, čo ako bol krutý voči svojim poddaným, ťažko preniesol cez srdce rozmar svojej dcéry. Dal zámok obohnať vysokým plotom a zakázal k nemu prístup na sto metrov.
Lenže okolo zámku šla cestička, ktorou haviari chodili do šichty a z roboty. Inú by bolo treba dlho kliesniť a tak na pánov zákaz nedbali. Lujzičke, to ako malej kontese, sa špinaví otrhanci nepáčili a púšťala na nich psy. Až sa raz ktorýsi haviar odvážil a odtrhol si z kríku, čo prerastal plotom, ružu. Reku, keď už má len biedny život, aspoň sa poteší pohľadom na krásny kvet. Chytili ho pritom a spalicovali, až z toho mal smrť.
Až vtedy pán Johan pochopil, akú krutú dcéru má. Haviarovej rodine poslal pár zlatiek ako odškodné a svoju Lujzu preklial. Vraj ak ešte raz spácha akékoľvek zlo, nech sa prepadne aj s celým zámkom pod čiernu zem a nech večne slúži chudákom, ktorých musí obdarovávať zlatými toliarmi, ktorých boli na zámku plné truhlice..."
"A odkiaľ to všetko vieš, Vilo?" prerušila ho Mária.
"Slúžil som tam, lebo som bol zvedavý a neopatrný." A rozpovedal svojej žene, ako sa do služby na zámok dostal, s kým všetkým sa tam postretal a ako bol zlou silou očarovaný, že ani Máriu, vlastnú ženu nespoznal. keby sa nebol pichol na tàni a neprecitol, bol by tam ešte aj teraz.
"To ona sa odtiaľ nikdy nedostane?"
"Nikdy. Stále je pyšná a stále je zlá. všetci sluhovia už prišli na to, že sú v kliatbe a všetci sa chcú stade dostať, lenže sa im to podarí až vtedy, ak sa nájde nevinný človek ktorý z čistej ľudskej lásky škrabne kontesu tàňom ruže - ako som sa škrabol ja... Ku kontese však temné sily nikoho nepustia a kto sa v jej blízkosti ocitne, myslí si, že sníva. Alebo tu ešte nebol nikto taký nevinný, že by premohol zlé sily."
"Musíme si nájsť inú cestu, zabudnúť na studničku, zabudnúť na zakliaty zámok. Oni mi tam ponúkli, že by som ťa mohol aj s deťmi dostať sem, že by sme sa mali nadosmrti dobre. Akurát mi nevedeli povedať, dokedy budeme žiť, keď je to prekliatie večné. Radšej zostanem v chudobe a poctivý ako vo večnom prekliatí."
Vilo pobozkal svoju ženu, čo už dávno neurobil, chytili sa za ruky a ponáhľali sa domov ku svojim deťom. Vo vreckách im zvonili zlaté toliare, ktorých si pred cestou do skutočného života nabrali za celú hrsť.
Poznámky autora:
Dobšinský kopec – výrazný vrch (974 metrov nad morom) na sever od Dobšinej, ktorý oddeľuje mesto od Hnileckej doliny. Prechádza ním cesta č. 67, kde sa každoročne konajú automobilové preteky do vrchu. Cesta smeruje na Stratenú, pričom pod vrcholom sa nachádza parkovisko s odpočívadlom a rozhľadňou na vrchy Slovenského rudohoria. Dnes už nie je známe, kde stála povestná záhrada kontesy Lujzy.
Vojnárky - miestny názov pre oblasť baní nad Stratenou v smere na Dobšinský kopec.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita II, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
