„Nech zlé odíde z tohto domu preč...“
@ :: Poviedky ::
Apr 17 2006, 20:47 (UTC+0) | 
|
Miesto: Seňa, Rešica
Čas: 1960
Autor:Eva Hajdu
Šikmé lúče októbrového slnka dopadali na úzky betónový chodník lemovaný záhonom neskorých astier. Alžbetin pohľad sa preniesol od kvetov k veži blízkeho kostola, čo stojí v Seni už od stredoveku a ona sa mimovoľne zasnívala. Ktovie, ako to tu vyzeralo v tých dávnych časoch? Roky, desaťročia, ba celé stáročia plynú ako voda do nenávratna a nám, ľuďom, zanechávajú po sebe len nepatrné stopy.
No teraz žijú v novej, modernej dobe a tej sa treba prispôsobiť. Hodila krátky pohľad na náramkové hodinky – do odchodu autobusu do neďalekej Rešice, kam sa vydala, zostávalo ešte vyše polhodiny. V pohode stihne vypiť kávu, čo sa práve chystala uvariť jej staršia sestra Klára.
Alžbeta zaskočila ešte doobeda do rodnej Sene, pobudla s matkou a sestrou a všetky tri si konečne od srdca poklebetili, lebo chlapov doma nebolo. Tí sa mali vrátiť z maďarskej Hollóházy až večer.
„Betuš, poď, kávu máš už na stole, nech ti nevychladne!“ zakričala na ňu sestra z verandy.
Alžbeta sa otočila a vošla späť do izby, no predtým sa ešte chvíľku pokochala na strapatých hlávkach pestrofarebných astier. Jej sedemmesačný synček Jurko spal v kočíku na verande hlbokým spánkom spokojného dieťaťa. Zazdalo sa jej, že sa dokonca usmial a blažene zamrnkal. Asi sa mu sníva voľačo pekné – preletelo jej hlavou a starostlivo ponaprávala modrú kockovanú deku, prikrývajúcu bacuľaté telíčko.
Sotva sa usadili za stolom v kuchyni, ozval sa na vonkajších schodoch dupot detských nôh. Do miestnosti vletelo vari desaťročné chlapča, oblečené v pionierskej rovnošate. Okolo krku mu povievala jasnočervená trojcípa šatka, ktorú nosil s patričnou hrdosťou.
„Ahoj, mami, dobrý deň, teta Betka,“ vyhàkol jedným dychom a školskú aktovku zhodil na lavicu.
„Imriško, kdeže si bol tak dlho? Poď sa chytro najesť, isto si už hladný ako vlk,“ ozvala sa jeho stará mama, ktorá sa objavila vo dverách z predsiene, len čo začula vnukov hlas.
„Mali sme pioniersku schôdzku!“ zahlásil hrdo Imriško. „Pripravujeme program na školskú oslavu výročia Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie. Musíme ho poriadne nacvičiť, aby sme ho dobre zvládli. Aj ja tam budem recitovať jednu báseň. O Leninovi,“ vysvetľoval dôležito ženám v kuchyni.
Aké je to len zvláštne - napadlo mimovoľne Alžbete pri synovcových slovách. Veď ona vlastne prišla pozvať svojich rodičov, brata aj sestru na odpust k nim do Rešice, ktorý sa mal konať v nedeľu na ružencovú Máriu. Len pred krátkou chvíľou sa tu oni bavili o pánu farárovi, o bohoslužbách a tak, a tu, hľa, nová generácia má celkom iné starosti. Isto, aj Imriško pôjde do kostola spolu s ostatnými, pomodlí sa, vypočuje si kázeň pána farára a onedlho nato bude recitovať v škole revolučné verše oslavujúce víťazstvo komunizmu. Nuž, tak veru, akoby tu vedľa seba existovali dva svety, jeden starý, komunistickou ideológiou často označovaný ako spiatočnícky a nemoderný, v duchu ktorého bola vychovávaná aj ona so svojimi súrodencami. V tom svete mal Boh i náboženstvo svoje nezastupiteľné miesto. A potom tu bol odrazu ten druhý svet, ten, čo uznával len matériu a vládu proletariátu.
Alžbeta sa nikdy nad týmito vecami priveľmi nezamýšľala, ale pri pohľade na svojho synovca si náhle uvedomila, že časy sa zmenili a aj jej syn Jurko raz bude spoločnosťou vychovávaný k tomu druhému, novému svetu, kde sú náboženstvo a ľudové povery považované div nie za zaostalé tmárstvo.
Imriško si sadol na svoje obvyklé miesto pri stole a hltavo sa pustil do jedla, ktoré pred neho postavila jeho stará mať.
„Dávaj pozor, nieže si umastíš tie pionierske háby, mal si sa ísť najprv prezliecť,“ upozornila ho a rukou mu postrapatila plavé vlasy. Potom sa zvrtla ku kredencu a vzala odtiaľ tanier s čerstvo napečenými langošmi, plnenými tvarohom i slivkovým lekvárom, ako tu v Seni volali takéto domáce kysnuté koláče. Vedela, že Imriškovi náramne chutia, nuž ich často vypekala. Raz kapustové, inokedy tvarohové, lekvárové, alebo makové. A čím viac, tým lepšie.
„Nože si z nich ešte dajte, dobre sa mi podarili,“ vynukovala aj obe dcéry.
Alžbeta sa natiahla za koláčom, no v polovici jej ruka ostala visieť vo vzduchu. Jej neomylné materinské uši zachytili slabé, sotva počuteľné zamrnkanie z kočíka. Nepochybné znamenie, že malý je už hore. Vstala od stola a vyšla k nemu. Pomaznala sa s ním ako zvyčajne, a potom skúseným pohybom zistila, či mu netreba vymeniť plienku. Čas do odchodu autobusu sa rýchlo krátil a ona by ho nerada zmeškala. Šikovne prebalila synčeka, dala mu napiť čaju z fľašky s cumlíkom, vo dverách vliala do seba zvyšok kávy v pohári a rozlúčila sa s matkou a sestrou. Imriško už medzitým kamsi zmizol. To nič, veď sa uvidíme o týždeň na odpuste v Rešici – pomyslela si a vykročila po chodníku s obrubou astier ku bránke, tlačiac pred sebou kočík.
Na zastávku autobusu to, našťastie, nemala ďaleko a doma bude čo nevidieť, veď Rešica je vzdialená od Sene len zo pätnásť kilometrov.
Zvony na kostolnej veži sa rozozvučali, čo bolo znamením, že slávnostná nedeľná bohoslužba sa skončila. Veriaci húfne vychádzali von na denné svetlo. Poniektorí žmúrili alebo si dlaňou zacláňali oči, kým si tie omámené kostolným šerom neprivykli na slnečný jas. Bolo tesne pred poludním a slnko žiarilo, akoby chcelo ľuďom pripomenúť, aby si ho dosýta užili, kým je ešte čas. Ani sa nenazdajú a prídu pochmúrne zimné časy, v ktorých budú s nostalgiou spomínať na krásne dni teplej jesene, ako bol i ten dnešný.
V okolí kostola už boli stánky s kadejakými lákadlami, na ktorých si popásali oči predovšetkým deti. Tam medovníky, o kúsok ďalej cukríky a lízatká z páleného cukru.
„Aha, tam majú cukrovú vatu!“ vykríkol Imriško a oči sa mu nadšením zaligotali ako dva žeravé uhlíky. Chromý ujko Karči so svojou cukrovou vatou bol pre detváky z dediny vari najväčšou atrakciou. Dokázali v nemom úžase stáť a pozorovať ho, ako šikovne navíja na drevené špajdle biely chumáč, až kým nakoniec nevznikla lepkavá sladká masa, ktorá sa ihneď rozplývala na jazyku.
„Vyčkaj, najprv sa všetci naobedujeme u tety Ilonky a potom bude aj cukrová vata,“ mierne ho napomenula matka, ktorá pohľadom takisto zablúdila k starcovmu vozíku so sladkým pokušením.
Alžbeta s mužom pridali do kroku, veď Jurko sa tiež o chvíľku zobudí a bude hladný. A ona sľúbila svokre, že sa poponáhľa, aby jej trochu pomohla. Keď míňali susedný dom, vyšiel pred bránku Pišta báči. Alžbeta mala nevedno prečo neodbytný pocit, akoby starec priam striehol na chvíľu, kedy tadiaľ pôjdu.
„Ako susedia, domov, domov? Omša bola pekná?“ zahováral. No kým mu stihli odpovedať, už sa hrnul ako veľká voda ku kočíku. „Nože, mohol by som sa na chvíľu podívať na to vaše chlapča? Veď som ho ešte ani nevidel, odkedy sa narodil, len tak z diaľky, spoza plota, lebo tuto vaša svokra mi ho za nič na svete nechce ukázať,“ uprel na Alžbetu prenikavý pohľad.
Tá rýchlo sklopila oči, lebo sa neodvážila pozrieť na neho priamo a v mysli jej vírili zmätené myšlienky. Čo teraz? Veď už o tomto ryšavom čudákovi začula nedobré chýry, vraj dokáže porobiť malým deťom a statku. Inštinktívne sa sklonila nad spiace dieťa v kočíku a od nervozity jej až vyschlo v ústach. Odrazu začula ostrý hlas svojej svokry, ktorý v tej chvíli vnímala ako spásu. Tá vyšla z kostola po skončení omše medzi prvými a ponáhľala sa domov, aby prihriala obed, kým prídu aj ostatní.
„Čo tam toľko postávate, ja tu čakám s obedom a vás nikde!“ zlostila sa naoko. No Alžbeta dobre vedela, že to urobila preto, aby sa Pišta báči nemohol priblížiť k jej vnúčikovi.
„Starý bosorák je to, vravím vám! Preč od neho, veď ani z očí mu nič dobré nehľadí!“ presviedčala neraz syna i nevestu, ktorí nechápali, prečo tak tvrdohlavo odmieta ukázať susedovi Jurka. A Pišta báci sa toho pri každej príležitosti dožadoval. No Alžbetina svokra bola neoblomná a vnuka strážila ako dračica. Len čo sa nablízku zjavila okrúhla, územčistá susedova postava, zaraz chlapčeka brala dnu do domu.
Akokoľvek to však bolo divné, ale aj jeho vlastná dcéra Anka, s ktorou býval pod jednou strechou im prišla povedať, keď sa malý narodil, aby dávali naňho pozor a nepúšťali k nemu jej otca. Dobre vedela, že ten má v pohľade voľajakú nečistú moc, ktorou dokáže ublížiť, no nedokázala si s tým rady. Tak aspoň upozornila kde sa dalo, aby zabránila najhoršiemu.
Len čo starec zbadal susedku, bez slova sa obrátil a vošiel do dvora.
„Hádam ste mu len Jurka neukázali?“ vyletelo z Ilony, len čo dobehla ku kočíku a syna s nevestou si premerala prísnym pohľadom. Juraj pokrútil hlavou a pobral sa napred. Nemal chuť sa s mamou škriepiť a vysvetľovať jej, že to, čo sa tu o susedovi Pištovi rozpráva, sú len hlúpe táraniny. Veď sa predsa píše rok 1960, nastala nová pokroková éra a svetom hýbu úžasné objavy modernej vedy a techniky! Niečo také ako porobenie človeku či dobytku, čarodejnícke praktiky a podobné výmysly patria už dávno medzi ľudové povery, vyvolávajúce akurát tak zhovievavý úsmev rozumne uvažujúceho človeka. Nech si len s takými rečami ide za niekým iným, on predsa vie svoje! No pridobre poznal svoju matku, a vedel, že keď chce, aby bol v dome pokoj, musí ustúpiť.
Ilona, Alžbetina svokra, rázne chytila rúčku kočíka a tlačila ho do dvora. Dieťa tvrdo spalo a nezaujímali ho ani povery, ani výdobytky modernej doby. Počasie bolo veľmi príjemné, slnko hrialo tak akurát, ani nepripekalo, no ešte nebolo ani zubaté a v ovzduší lenivo bzučali muchy a veľké zamatové čmeliaky.
„Spinká ako malý anjelik. Hádam ho radšej nechajme vonku na čerstvom vzduchu,“ navrhla Alžbeta.
„Máš pravdu, tu má aj tieň, slnko na neho nebude páliť a nech ostane vonka, kým sa nezobudí. Bude mu lepšie ako dnu,“ bodro súhlasila Ilona. „Aha, veď už aj ostatní idú, poďme chytro nosiť na stôl!“ zavelila a zmizla vo dverách.
Alžbeta ešte naposledy skontrolovala synčeka, či je všetko v poriadku a pobrala sa za ňou, aby jej pomohla so slávnostným obedom. Veď hladných krkov bolo dnes u nich viac než inokedy. Odpust je v každej dedine príležitosťou na stretnutie širokého príbuzenstva. Vtedy sa schádzajú celé rodiny, aby sa navštívili a vychutnali si spoločne strávený čas. A každá gazdinka, ktorá si do domu pozve hostí, sa chce ukázať v tom najlepšom svetle. Alžbeta sa síce z rodnej Sene presťahovala do manželovho domu v Rešici len pred dvomi rokmi, ale bola to aj jej vizitka.
Starostlivo povyberala z lešteného sekretára obedovú súpravu a príbory, určené iba na výnimočné udalosti a všetko poukladala na snehobiely vyšívaný obrus. Doprostred stola postavila vázu s kvetmi a len čo prezrela, či je všetko tak ako má byť, už bolo počuť na schodoch pred vchodovými dvermi vravu prichádzajúcich.
Jeden po druhom sa trúsili dovnútra a v predsieni ich vítal jej muž Juraj. I ona sa narýchlo zvítala a už bežala do kuchyne pomôcť svokre nosiť na stôl. Miestnosť bola presiaknutá lákavými vôňami a Alžbeta sa pristihla, ako v duchu už snáď po stý raz chváli svokru za jej obdivuhodné kuchárske umenie. Na sporáku stála horúca slepačia polievka, Ilona zarezala na tú príležitosť najtučnejšiu sliepku a nešetrila mäsom ani zeleninou, len nech sú hostia spokojní. V oválnej mise videla úhľadne naložený zemiakový šalát a čerstvo vypražené rezne sa kopili na porcelánovom podnose, prichystané na servírovanie na taniere.
Sotva sa rodina stihla pousádzať okolo stola a vypiť si štamperlík na zdravie, rozprúdila sa živá debata a Alžbeta v návale povinností aj pozabudla pozrieť von na syna, či sa náhodou medzitým neprebudil.
„Čo je to za chlapa tam vonku pri malom?“ prekvapila ju odrazu otázkou sestra Klára, práve keď vychádzala z kuchyne s misou pariacej sa polievky. „Taký nízky, tučný, s ryšavými vlasmi.“
„Čože?“ ustrnula Alžbeta a misa jej len-len že nevypadla z rúk. Stačila chvíľka nepozornosti a obávaný sused sa predsa len dostal k jej malému neviniatku! Chvatne položila polievku na stôl a vybehla z izby, pričom zakopla o prah dverí a takmer spadla. No v tej chvíli jej to bolo celkom jedno, musela sa dostať k synovi skôr, kým mu Pišta báči stihne nejako ublížiť.
Vyletela z dverí ako fúria a ledva lapala po dychu. Hneď zazrela starca, ako sa skláňa nad kočíkom a nazerá doň. Hej, čo tam chcete? – chcela skríknuť, no hlas jej úplne zlyhal. Sused, akoby vytušil jej prítomnosť, pomaly zdvihol hlavu a hrubé pery sa mu roztiahli do vľúdneho úsmevu. Alžbete odrazu pripadal celkom milý a neškodný, dokonca si začala v duchu vyčítať, že o ňom tak nedobre zmýšľa. Veď ona by mu bola ochotná synčeka ukázať už dávno, keď po tom toľko prahol, nevidela na tom nič zlé, no svokra zakaždým rázne zakročila a všetkých v dome vystríhala, aby na také čosi ani len nepomysleli. Hneď mala naporúdzi niekoľko prípadov, čo má údajne na svedomí Pišta báči a odprisahávala, že je to sväto-svätá pravda.
Sused jej kývol na pozdrav, otočil sa a sotva sa Alžbeta spamätala, už ho nebolo.
„Tak kto to bol?“ zopakovala svoju otázku Klára, ktorá sa jej znenazdajky objavila za chrbtom.
„Ale, to bol len sused, býva tu vedľa,“ odvetila Alžbeta a zbehla po schodoch ku kočíku, z ktorého sa už začal ozývať tlmený plač, neklamný znak toho, že malý hladoš sa prebudil a dožaduje sa svojho prídelu. Zobrala ho na ruky a odniesla dnu, aby ho nakàmila. Dieťa vyzeralo byť v poriadku, len čo sa ocitlo v maminom náručí, upokojilo sa a usmievalo sa na tváre naokolo seba ako slniečko.
Popoludní, keď už z tanierov dávno zmizli aj posledné zvyšky slávnostného obeda a fľaše, vyprázdnené do dna smutno stáli na stole, sa rodina začala pomaly rozchádzať. Poniektorí zašli k stánkom popozerať sa tam a azda aj voľačo kúpiť, iní sa zberali rovno domov. Dom stíchol a Alžbeta so svokrou osameli. Nenáhlivo sa pustili do upratovania po hosťoch. Alžbeta, ukladajúc na tácku sklenené poháre na štíhlych stopkách váhavo pokukovala po Ilone a premýšľala, či nemá pred ňou spomenúť, že Pišta báči bol pri malom, ale potom si to radšej rozmyslela. Veď načo zbytočne pichať do osieho hniezda?
Premohla ju únava, najradšej by si na chvíľku zdriemla, no Jurko ustavične džavotal a vyžadoval si pozornosť. Jej muž Juraj bol voľakde vonku pri stánkoch so švagrom a svokre sediacej v kresle v obývačke klesla hlava na prsia a o chvíľu sa ozvalo blažené pochrapkávanie. Domotkala sa teda do kuchyne a uvarila si silnú kávu, aby vydržala do večera na nohách.
Celý dom spal ponorený v hlbokom tichu. Zvonka sa ozývalo len jemné, melodické cvrlikanie svrčkov, čo iba zvýrazňovalo pokoj noci. Stromy i tráva vydychovali vlahú vôňu teplej jesene.
Polnočné ticho odrazu preťal ostrý detský plač. Stupňoval sa do vysokých, jačavých tónov, ktoré priam trhali uši. V spálni na poschodí domu sa ihneď rozsvietilo svetlo a matné tiene spoza záclony dosvedčovali, že sa tam čosi deje. Aj dedinskí psi, vyrušení zo spánku, sa pohotovo pustili do neustávajúceho zúrivého brechotu.
„Jurko, synček môj, čo sa ti stalo?“ opakovala dookola zúfalá Alžbeta, ktorá držala plačúce dieťa na rukách a chodila s ním hore-dolu po izbe. Pokúšali sa ho spolu s mužom všemožne utíšiť, no nič nepomáhalo. Dieťa jačalo na raty, až sa zadúšalo a jeho krik bolo isto počuť na celú dedinu.
„Kristepane, ľudia boží, čo to tu s tým deckom stvárate?!“ objavila sa vo dverách Ilona v dlhej nočnej košeli a vyčítavo si premerala syna aj nevestu.
Tí len bezradne postávali a márne sa snažili utíšiť chlapčeka, ktorého tvárička od vysilenia pomaly naberala modravý nádych. Ilona schytila vnúčika do náručia, mysliac si, že ona snáď zmôže viac než rodičia.
Odrazu sa z prízemia ozval dôrazný buchot na vchodové dvere. Juraj rýchlo zbehol nadol a o pár minút sa objavil v izbe znova, so susedkou Ankou, energickou päťdesiatničkou v pätách.
„Veď som vám vravela, aby ste môjho otca k decku nepúšťali. Všakže tu bol?“ opýtala sa priamo.
Alžbeta musela s pravdou von. Od strachu a zúfalstva celá zmorená len rýchlo prikývla, sklopiac previnilo oči na zem.
„Čože?! A ty si vari o tom dačo vedela, stvora nešťastná?!“ oborila sa na ňu svokra.
„Nechajte tak, tetka, teraz niet času na hádky. Nože chytro prehľadajte izbu, či tu nie je voľajaké čudo, a zatiaľ mi doneste lavór vody a zápalky, ale chytro!“ prikazovala Anka a sama sa hneď zohla, aby nazrela pod posteľ.
„Panebože, a toto je čo? Odkiaľ sa tu vzala táto žaba?! A dokonca na poschodí?“ skríkla odrazu užasnutá Alžbeta, keď odtisla nabok detský kočík, v ktorom spával Jurko. A naozaj, na podlahe rovno pod ním trónila obrovská ropucha, akoby sem odjakživa patrila.
„Aha, pozrite, veď tá má dokonca aj zuby! Vari ste voľakto počuli o zubatej žabe? Božičku dobrý, čo sa to tu robí?“ horekovala Ilona a neveriacky vyvaľovala oči na odpudivého tvora nehybne sediaceho na zemi.
„Rýchlo, treba ju vyhodiť von z domu! Doneste lopatku s metličkou!“ vyhàkla susedka.
Jurajovi nebolo treba viac povedať. Schody bral po dvoch, keď bežal dolu po náčinie. Darmo bol chlap, ale ruky sa mu neovládateľne triasli, keď ho podával Anke. Jeho triezvemu rozumu sa priečilo uveriť, že v dnešných časoch existuje nejaká mágia a bosoráctvo a predsa...
Anka sa opatrne priblížila k žabe a metličkou ju dostala na lopatku. Potom, držiac ju takto v zajatí, utekala s ňou von na dvor.
Zdalo sa, že chlapča sa trošku upokojilo, už neplakalo tak srdcervúco, no možno to bolo len od vyčerpania.
„A teraz chytro lavór vody a zápalky!“ obrátila sa Anka znova k Jurajovi. Ten len prikývol a znova zbehol po schodoch dole do kuchyne.
Susedka sa naklonila nad lavór a škrtla prvou zápalkou. Držala ju v prstoch, až kým nedohorela a potom ju vhodila do vody. To isté urobila aj s ďalšími dvoma, pričom odriekala slová: porobené od muža, od ženy, od decka.
„Tak veru, vášmu malému porobil muž, aha!“ ukazovala dôrazne na jednu zápalku, ktorá klesla na dno. „Len čo som začula o polnoci plakať vášho maličkého, hneď mi bolo jasné, čo za tým väzí,“ presviedčala ostatných v izbe.
Potom zobrala plačúce dieťa Alžbete z rúk a jemne ho pooplachovala vo vode, do ktorej len pred chvíľkou kládla vyhorené zápalky. „Nech zlé odíde z tohto domu preč, nech zlé odíde z tohto domu preč...“ opakovala pri každom pohybe. Umyla dieťaťu tváričku, vlásky, rúčky a nakoniec aj celé telíčko. Namočila do nej dokonca aj cumlík a tak ho dala Jurkovi do ústočiek.
„Už bude teraz dobre, uvidíte,“ upokojovala susedov, ktorí sa stále nevedeli spamätať z toho, čo sa tu pred chvíľou odohralo.
Alžbeta nakoniec preobliekla synčeka do suchých šiat a uložila ho do kočíka. Zaspal takmer okamžite a zobudil sa až ráno, celý vysmiaty a v dobrej nálade. A hladný ako vlk.
Obloha sa začala zaťahovať a hrozilo, že každú chvíľu spàchne. Alžbeta vybehla na dvor s košom na prádlo a dala sa zbierať suché prádlo, visiace doposiaľ na šnúrach, aby nebodaj nezmoklo. Naťahovala sa rukou za štipcami, keď jej pomedzi povievajúce biele ľanové plachty padol zrak na Pištu báčiho, ponevierajúceho sa za dreveným plotom oproti, oddeľujúcom oba dvory.
Premkol ju neurčitý pocit. Zvláštne, nepociťovala voči tomuto čulému osemdesiatnikovi nijakú zášť ani nenávisť, skôr rešpekt. Aj ostatní ľudia v dedine boli na tom rovnako, vedeli, že keď sa niekde narodí dieťa, alebo sa otelí krava, treba si dávať na toho čudáka pozor a zabrániť, aby sa tam dostal. Ale inak ho brali takého, aký bol, pozdravili ho, podiškurovali s ním, keď ho stretli, hoci ho nik vedome nevyhľadával.
Aké je to všetko divné – preletelo jej hlavou, keď si spomenula na včerajšok. Čas nezastavíš, pokrok síce rýchlo napreduje a doba sa mení, no zdá sa, že kúzla a čary budú mať v nej aj naďalej svoje stále miesto...
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Zachráňme svoju identitu, ktorý podporila spoločnosť U. S. Steel Košice.
|
|
