Tajomný mních a zvon
@ :: Poviedky ::
Jan 20 2012, 09:17 (UTC+0) | 
Kláštor na Kláštorisku v súèasnosti |
Miesto: Hrabušice, okres Spišská Nová Ves
Čas: povesť z príbehu sa viaže k prvej polovici 13. až začiatku 14. storočia
Autorka: Soňa Jakešová
„Stará mama, stalo sa dačo strašné!“ vzlykajúc vbehla Hana do kuchyne a hneď sa hodila Justíne do náruče. Starká si vnučku privinula. Dlaňou jej chlácholivo hladila chrbát, pod prstami cítila vlhkú látku spotenej blúzky. Z tváre jej odhrnula prameň kučeravých ryšavých vlasov. Justína nenaliehala, trpezlivo čakala, kým sa jej desaťročná vnučka upokojí a začne sama.
„Josko spadol do Hornádu!“ Hana zodvihla uslzenú tvár. „Ale vytiahli ho,“ dodala rýchlo. „Voda pri brehu bola plytká, iba si namočil gate, až po zadok,“ šepla trochu previnilo.
„Ty s tým máš niečo spoločné?“ vytušila Justína.
„Ja... ja som ho sotila,“ nanovo sa rozplakala Hana. „Ale ja som nechcela, aby tam spadol!“
„Sotila?“ zvýšila hlas starká a trochu sa odtiahla.
„Lebo sa mi posmieval! Pred všetkými...“ vzlykalo dievča. „Veľké dievky z Hrabušíc sa streli a niesli Morenu. Ja išla s nimi, mama mi to dovolila. A keď tú slamenú babu s deravou zásterou zapálili a hodili do Hornádu, Josko ma poťahal za vrkoč. Nahnevala som sa a on ešte i zakričal: Netreba páliť Morenu, veď aj Hana má ohnivé vlasy! A podobá sa na ňu!“
„Zdá sa mi, že stačil tvoj buchnát, aby Josko skončil v rieke,“ vytušila Justína. „Obaja za to môžete. On sa ti nemal posmievať, veď ty si pekné a šikovné dievča, ale ty máš vedieť, že spory sa neriešia päsťami,“ sprísnila hlas stará mama.
Keď Hana kajúcne prikývla, dodala mäkšie:
„Teraz si dáš teplé mlieko s medom a potom ti dačo ukážem,“ záhadne zažmurkala Justína a pohla sa k peci, aby priložila polienko.
Po kuchyni s drevenou dlážkou sa ladným mačacím krokom prešla malá pruhovaná Mica. Vyskočila Hane na kolená a so slastne privretými žltými očami sa nechala hladiť po jemnom kožúšku. Dievča cítilo, ako ju teplo malého tvora príjemne hrialo na stehnách.
O chvíľu, keď Hana dopíjala sladké mlieko z bieleho smaltovaného hrnčeka s obitým uškom, zaujímalo ju už iba to, aké tajomstvo starká ukrýva.
„Starká, čo mi chceš ukázať?“ vyhàkla Hana, len čo na stôl položila prázdny hrnček. Mača sa strhlo a prestalo priasť. Neochotne zoskočilo na dlážku a so slabým zamňaučaním zaliezlo do košíka položeného v kúte pri peci.
„Poď,“ pokynula Justína.
Obe vošli do stodoly so senom pre kravu a pre králiky. Už z neho riadne ubudlo, boli tam iba zvyšky, veď zima bola dlhá a tuhá. Ale už prišla jar, v záhrade i na lúkach za dedinou sa zazelenala nová, šťavnatá tráva. Hana zhlboka vdýchla príjemnú vôňu sena, zmiešanú s arómou drevených nahrubo otesaných trámov. Justína kráčala k jej zadnej stene, kde mala králikáreň. Na drôtené dvierka sa zvedavo tisli ušiaci, smiešne mykajúc malými ružovými čumáčikmi. Justína otvorila jedny dvierka a dovnútra strčila ruku. Chlácholivo šepkala:
„No, moja, uhni trocha nabok.“
Hana stála vedľa starkej a zvedavo sa naťahovala na špičky. V tmavej klietke videla veľkú králičiu samicu, ako sa bielo-čiernym zadkom tisne do zadného kúta. Stará mama ju jemne odsunula nabok a vtedy Hana uvidela kôpku sena a na ňom malé ružové hlavičky so zalepenými očami. Smiešne sa kývali a papuľkami pri tom hľadali mamin teplý kožúšok a jej mliečko.
Hana bola šťastná. Onedlho, keď králiky trocha podrastú, jej starká dovolí maznať sa s nimi a ona ich bude voziť po dvore vo svojom starom prútenom kočíku. Je to oveľa lepšia zábava ako s bábikami.
Keď sa vracali do domu, Hana radostne poskakovala raz na jednej nohe, potom zasa na druhej. Zastala na dvore a slnku nastavila tvár ozdobenú svetlými pehami. Otvorila oči a v susednom dvore zazrela Joska. Úsmev jej razom zmrzol na perách a viečka sa zúžili do nenávistných štrbín. Chlapec spokojne sedel na lavici pred domom, hompáľal nohami a hrýzol do krajca chleba. Netrvalo dlho, keď si Josko všimol meravo stojace dievča. Obe deti na seba bez pohnutia gánili. Pripomínali dve šelmičky, ktorým práve dorástli pazúry a ony už vedeli, že nimi možno zaťať do živého.
„Josko, poď sem!“ ticho prerušil Justínin hlas.
Chlapec sa neochotne zosunul z lavice a podišiel k plotu.
„No len poď, budeš mojim hosťom. Ponúkam čaj a buchty,“ lákala ho.
Josko by sa najradšej spravil hluchým. Mokré gate, ktoré mal doma nad pecou, ešte neobschli. Dobre sa pamätal, ako na nohách a zadku oziaba od ľadovej vody Hornádu. Lenže staršej osobe sa nepatrí priečiť, a tetku Justínu mal celkom rád. Ale Hane by sa rád vyhol. Je to prchká ryšaňa, darmo má pekné veľké oči kávovej farby a jamôčky v plných lícach.
V Justíninej kuchyni bolo príjemne teplo. Útulnú miestnosť s bielymi stenami zdobili pestré keramické taniere a obrázky v starých rámoch. Okná zakrývala kvetovaná záclona a tenké žlté závesy so slnečnicami. Obe deti si sadli na stoličky pri stole, na ktorých sedeli strnulo vystreté akoby ich dačo pichalo medzi lopatkami. Hana i Josko úzkostlivo dbali, aby o seba nezavadili pohľadom. Dievča malo ruky so zaťatými päsťami zložené na kolenách, Josko nervózne žmolil okraj obrusa. Justína pred nich položila makové buchty poukladané na kvetovanom porcelánovom tanieri a ku každému prisunula hrnček s horúcim šípkovým čajom s medom.
„Počuli ste ten príbeh o zvone z Kláštoriska?“ začala a na oboch sa usmiala.
„Dačo som počul, ale nepamätám sa presne, bol som vtedy veľmi malý,“ odvetil Josko.
Hane sa jej chcelo vyhàknuť, že stále je sopľoš, čo sa nevie správať, ale radšej iba tuhšie stisla pery.
„Tak vám poviem, ako to vtedy bolo,“ začala Justína a uchlipla si z bylinkového čaju.
„Kláštorisko je zvláštne miesto. Možno povedať, že požehnané, lebo sa tam zachránilo mnoho ľudí. Príroda na tom mieste vytvorila najlepšiu ochranu. Planinu Kláštoriska chráni Hornád, čo preteká zahryznutý do dlhého skalnatého prielomu. Potom Kyseľ, tiesňava, cez ktorú neprejde žiaden bojovník na koni, a strmá dolina, ktorú zdolajú vtáky, ale ľudia ťažko. Keď pred stáročiami vtrhli do našej krajiny Tatári, hnali sa na malých koňoch a okolo seba šibali zakrivenými šabľami. Nemali zľutovania, plienili všetko, čo našli. ¼uďom zapaľovali domy, ničili úrodu, zabíjali zvieratá.“
„A kráľ to nechal len tak? Veď musel mať vojakov!“ vyhàkol Josko.
„Vojaci kráľa Belu sa postavili proti Tatárom, ale nezastavili ich. Títo Tatári, ktorí sa tu prihnali až z Mongolska, postupovali od Tatier. Keď prišli na Spiš, nachádzali prázdne dediny. Prázdne domy a chlievy bez zvierat boli tu v Hrabušiciach a aj v Letanovciach, Vydrníku, Tomášovciach a ďalších dedinách. Kam sa všetci podeli? Museli poutekať, dakde sa ukryť, na dobre chránenom a neprístupnom mieste.“
„Išli na Kláštorisko!“ zvolal Josko.
„Presne tak. Ich domovom sa stala veľká planina ukrytá v lese, obkolesená tiesňavami, riekou a roklinami. Vďaka tomu všetci prežili. Keď tie zlé časy pominuli, ľudia z vďaky postavili na planine drevenú zvonicu a dali do nej odliať zvon. A skalu, ktorá sa tam neďaleko týči, premenovali na Skalu útočišťa. Zachránení ľudia chceli, aby si všetci, aj tí čo prídu po nich, pripomínali, že za svoj život vďačia Božej milosti a tomuto miestu,“ Justína sa odmlčala a pozrela na deti. Hana i Josko sedeli uvoľnene, dojedali buchty, a zdalo sa, že zabudli na svoju nedávnu šarvátku. Starká si ústa zvlažila čajom a pokračovala: „Ale príbeh, ktorý vám chcem povedať, sa stal až vtedy, keď drevo na zvonici spráchnivelo. ¼udia prirýchlo zabudli na vďaku, lebo mali iné starosti, a o zvonicu sa nikto nestaral. Asi po polstoročí sa stavba zrútila a ťažký zvon spadol na zem.“
Hana sa vo svojej fantázii preniesla na planinu, kde spadnutý zvon s odliatym krížom stále viac obrastala tráva a jeho lesklý kov tmavol od dažďa a slnka. Tešila sa, keď starká rozprávala, lebo pri jej príbehoch mala pocit, akoby to všetko prežívala ona sama. Keď Justína opäť začala hovoriť, pred dievčininým vnútorným zrakom sa objavila stavba svätostánku z kameňa obohnaná jednoduchým dreveným lešením...
Niekoľko rokov po odchode Tatárov nastali na Spiši časy prosperity. Aj v Hrabušiciach pribúdalo ľudí, zo západu prišli Sasi a usadili sa tu, v dedine stavali ďalšie domy, sýpky boli plné a darilo sa aj remeslám. Už tu bolo toľko duší, že bolo treba rozšíriť kostol. Padlo rozhodnutie, že do novej zvonice zavesia zvon z planiny. Bol síce sčernetý, ale to sa dalo vyčistiť. Inak bol dobrý a bez praskliny, znel by pekne čisto a doďaleka. Len ho doviezť a zavesiť.
Niekoľko najmocnejších chlapov sa dohodlo, že zvon privezú. Pripravili si voz z pevného dreva, ktorý mali ťahať štyri dobre stavané voly. ¼udia z Hrabušíc rozprávali iba o zvone. Každý chcel byť pri tom, keď ho dovezú a zavesia. Bola to udalosť, na akú sa nezabúda, a navyše sľubovala dobrodružstvo.
V skupine, čo sa vybrala na planinu ku Skale útočišťa, bol aj Macej. Tridsiatnik so širokými plecami, ktorého voly mali ťahať voz so zvonom. Chlapi, ktorí kráčali hore za ním, mali na voze pripravené povrazy, páčidlá a niekoľko dlhých guľatých brvien, aby na ne položili zvon a ľahšie ho vytiahli hore na voz. Už boli skoro tam, keď v lese, kde viedla cesta, začuli dajaký zvuk. Zastali a počúvali. Medzi stromami sa dačo hýbalo. Rozoznali aj mužské hlasy a konské kopytá udierajúce o kamene. Z lesa sa vynorila skupina letanovských chlapov a voz ťahaný koňmi s lesklou hnedou srsťou.
„Čo tu chcete?“ zvolal hrabušický richtár.
„Ideme po zvon!“ zahrmela odpoveď.
„Hohó, my si ho vezmeme!“ nedali sa Hrabušičania.
„Ba veru nie. Aj naši dedovia sa poskladali na jeho odliatie,“ trvali na svojom Letanovčania.
Na planine stáli oproti sebe dve skupiny mužov a stále viac na seba zvyšovali hlasy, keď jeden z Letanovčanov schytil sekeru. Chlapi z Hrabušíc si rýchlo z voza pobrali drevené tyče. Schyľovalo sa k potýčke.
Bolo skoré ráno, na tráve sa ešte trblietala rosa. Lístie na stromoch zašumelo v silnejúcom vetre. Nahnevaní chlapi vykročili proti sebe. Už boli celkom blízko, keď sa z lesa vynoril mních a zastal na kraji planiny. Pokojne pozeral na chlapov vo svetlých halenách, ktorí zostali stáť ako keby ich ovládla dajaká moc. Mních mal ruky ukryté v širokých rukávoch dlhého tmavého rúcha, čo mu splývalo až dolu ku členkom, na temene holú hlavu a okolo uší iba krátke ryšavé vlasy, ktoré mu okolo hlavy žiarili ako odlesk svätožiary. Mních po chvíli zodvihol ruky v zmierlivom geste.
„Bratia, dohodnite sa,“ začal. „Nech si zvon vezmú tí, ktorí ho zodvihnú.“
„To predsa nie je žiadna veda. To dokážeme my, ale aj oni!“ hrabušický richtár sa udrel do pàs a potom širokým gestom ukázal na Letanovčanov.
„Len to skúste,“ usmial sa mních.
Muži z oboch dedín od seba neochotne odstúpili. Najskôr sa ku zvonu vybrali chlapi z Hrabušíc. Zapreli sa oň celými dlaňami a skúšali ho nachýliť. Lenže hoci sa snažili ako vládali, fučali a zatínali zuby, so zvonom ani len nepohli. Letanovčania sa im posmievali, vykrikovali, že mali viac jesť, a už si spokojne mädlili ruky. Lenže keď prišli na rad, pochodili rovnako. Darmo zvon obchádzali, skúšali ho nadvihnúť zo všetkých strán, bolo to márne. Všetci upreli prekvapený zrak na tajomného mnícha.
„Presne o rok sa tu stretneme. Zvon bude patriť tomu, kto ho dokáže odviezť,“ prehovoril zvučným hlasom muž v kutni, obrátil sa a odišiel do lesa.
Mrzutí chlapi sa vrátili do Hrabušíc. Zaťažko im padlo vysvetľovať, že zvonom ani len nepohli. A niektorí vraveli, že v tom bola dajaká zvláštna moc.
Prešiel rok. Za ten čas v Hrabušiciach dostavali novú časť kostola a aj zvonica bola hotová. Už bolo treba iba zavesiť zvon. Muži sa opäť chystali na planinu. Aj tentoraz sa stretli pred richtárovým domom. Macej však neprišiel sám, ale priviedol aj svoju dcéru. Chlapom sa to nepozdávalo a dosť nevraživo si obzerali desaťročné dievča s kučeravými ryšavými vlasmi. To decko im tam hore môže zavadzať. Aké by to bolo, keby si každý so sebou zobral nejakého zvedavca? Macej vytušil, čo si muži myslia, preto povedal:
„Pôjde s nami. ¼udia s ohnivými vlasmi prinášajú šťastie.“
Nikto si nedovolil namietať, lebo Macej mal najsilnejšie voly v dedine, a tie teraz potrebovali.
Zasa sa hore na planine stretli dva vozy. Hrabušický so zapriahnutými volmi, letanovský s ťažnými koňmi s mimoriadne svalnatými zadkami a silnými nohami. Len čo prišli, z lesa vyšiel mních. Ako prví sa so zvonom mocovali muži z Letanoviec. Podarilo sa im ho pohnúť, aj ho horko-ťažko naložili na voz. Ale keď chceli pohnať kone, tým akoby sa kopytá zarývali do zeme a nedokázali spraviť ani krok. Najskôr ich chlapi z Letanoviec skúšali popohnať podobrotky, ale márne. Potom ich šibali po lesklých zadkoch, no ani to nepomohlo. Hoci veľmi neradi, zvon museli zložiť z voza.
Aj hrabušickým sa ho podarilo vyteperiť na voz. A keď sa ich voly zapreli, drevené oje zaprašťalo a kolesá na voze sa pomaly rozkrútili.
„Sláva! Ide to!“ natešene vykrikovali chlapi a do výšky vyhadzovali svoje klobúky. Boli takí opantaní radosťou, že si ani nevšimli, ako Macejova dcéra podišla k mníchovi a podala mu ruku. Tajomný muž sa na dievča usmial a pravicou nad ním spravil žehnajúci kríž. Keď sa rozjarení muži trocha upokojili, chceli sa s mníchom rozlúčiť, no na planine už žiadna postava v dlhom rúchu nebola.
„Tak Hrabušice získali zvon, ktorý potom dlhé roky vyzváňal z kostolnej veže. Na planinu pri Skale útočišťa sa mních vrátil a s ním prišli aj ďalší. Postavili si tam kláštor a hoci dnes sú z neho iba ruiny, planinu stále voláme Kláštorisko,“ ukončila príbeh Justína.
„Ako to, že voly voz utiahli, ale kone nie?“ čudoval sa Josko.
„To preto, lebo mali väčšiu silu a mocnejšie kosti z kamenného mlieka, ktoré pili. Ešte stále presakuje hore v rokline. Vyviera ako prameň, na lúčine, kde tečie Suchá Belá. V tej vode je muľ, kamenné mlieko, čo keď vyjde spod zeme na vzduch, zmení sa na kryštáliky a vyzerá ako cencúľ,“ objasnila Justína.
„Stará mama, a naozaj ryšaví prinášajú šťastie?“ Hana si hladila vrkoč spletený z ohnivých vlasov.
„Ja si myslím, že hej,“ vyhàkol chlapec. Usmial sa na Hanu a cez stôl jej podal natiahnutú ruku.
„Josko, máme malé králiky. Poď, stará mama ti ich ukáže!“ Hana zoskočila zo stoličky.
Justína spokojne prikývla. Odložila zo stola prázdny tanier a hrnčeky a pobrala sa za deťmi, ktoré vybehli von a trielili do stodoly.
* * *
Poznámky autorky:
Alternatívny koniec - O tom, ako to bolo so zvonom z Kláštoriska, sa tradujú dve verzie. Jedna je opísaná v poviedke, podľa ktorej zvon zavesili do zvonice hrabušického kostola sv. Vavrinca. Mal tam byť umiestnený až do prvej svetovej vojny, kedy brali zvony z kostolov a pretavovali ich na delá. Podľa druhej verzie po roku, kedy sa muži z Hrabušíc a z Letanoviec vrátili po zvon, na planine už panoval čulý stavebný ruch a mnísi Kartuziáni si tam stavali kláštor. Zvon si tam ponechali a zavesili ho do svojej zvonice.
Planina Kláštorisko - je pomenovaná podľa niekdajšieho kartuziánskeho kláštora, z ktorého sú tam dnes iba zrekonštruované zvyšky. Kláštorisko je Jednou z najnavštevovanejších lokalít v Slovenskom raji. História kláštora siaha na počiatok 14. storočia, avšak dejiny tohto miesta sú ešte staršie, pretože už v roku 1241 tu hľadali útočisko obyvatelia z okolitých dedín pred tatárskymi nájazdmi, ktoré sa márne pokúšal zastaviť kráľ Belo IV.
Kláštorisko (744 m) leží v srdci krasového územia na severovýchodnom okraji Glackej planiny. Strategická poloha a prirodzená ochrana tejto pol'any Čertovej sihote, a to Prielom Hornádu na severe, dolina Tomášovská Belá na juhovýchode a tiesňava Kysel' na juhu priťahovala ľudí už od praveku. Archeologické nálezy potvrdzujú stavbu hradiska ľudu lužickej kultúry (mladšia doba kamenná, 12. až 11 stor. p.n.l.). Počas tatárskeho vpádu na Spiš (1241 - 1242) sa územie dnešného Kláštoriska stalo úkrytom pre spišských Sasov z okolitých obcí. Odtial' pochádza aj názov Lapis refugii - Skala útočišťa. Kartuziánsky kláštor začali stavať v roku 1299. Po viacerých prepadoch a vyplienení kláštora (1433 husitské vojská, 1454 bratrícke vojská, 1543 lúpežný rytier Matej Bašo), jeho éra skončila. V roku 1543 dala Spišská župa objekt zbúrať, aby neslúžil ako útočisko zbojníkom. Dnes sú tu iba ruiny so zvyškami muriva, ktoré sa postupne rekonštruujú.
Katolícky kostol sv. Vavrinca - je v Hrabušiciach najvzácnejšou historickou pamiatkou. Pôvodne románsky kostol pochádza z polovice 13.storočia. Z románskej stavby sa zachovali základy veže, obvodové múry lode a časti presbytéria s južným románskym portálom.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita III, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
