Kone za vojnu nemôžu
@ :: Poviedky ::
Apr 14 2005, 09:30 (UTC+0) | 
Táto fotografia pochádza z prvých povojnových rokov. Je teda o nieèo mladšia ako príbeh poviedky. V hornatom teréne Rákoša vtedy chovala kone takmer každá aspoò trochu majetnejšia rodina. |
Miesto: Rákoš
Čas: Druhá svetová vojna
Autor: Slavomír Szabó
Peter, či skôr jeho rodičia nepatrili k tým najchudobnejším. Dvanásť hektárov pôdy, štyri kravky, štyri koníky, to už bolo imanie, ktorého hodnota sa vojnou násobila. Alebo upadala? Vôbec, ako nad tým všetkým Peter uvažoval, vojna poriadne mení poradie hodnôt v ľudskom živote. Premieša ich ako karty a nikto nevie, aká partia sa bude hrať. A o čo. To, že boli majetnejší, sa dozvedeli aj Nemci. Prisluhovačov mali dosť, okupantov informovali o všetkom a tak sa aj do ich domu nasťahovali nemeckí vojaci, pretože tušili, či skôr dobre vedeli, hladovať tu nebudú i napriek tomu, že v rodine je jedenásť detí. Lenže Petrovi rodičia ich nekàmili a na spanie im dali tiež len jednu izbu. Nikto nevedel, ako sa vojna skončí. Ani Nemci. V Rákoši si síce v škole urobili nemocnicu, vedľa cesty do Bohdanoviec postavili šesť veľkých ťažkých diel, ale už sa nesprávali ako neohrození páni. Nerabovali, tvrdili, že jedia z vlastných zásob a aj v izbe spali kadejako. Mnohí len tak na kobercoch na zemi. Neboli to žiadne šarže, ale ich úloha bola dôležitá. Ochrániť Slanský priesmyk pred príchodom sovietskych vojsk.
Peter, sotva šestnásťročný, sa o Nemcov zaujímal. Uniformy, zbrane, vcelku priateľské správanie, to všetko ho miatlo napriek tomu, že o nich počul svoje. Dokonca k nim chodil do izby. Nerozumeli si. On len slovensky, ale i trocha maďarsky, oni len po nemecky. Pomáhali si rukami nohami, na chvíľku ho dokonca akoby okúzlili. Na stole mali vždy dosť pálenky. Aj im z nej odpil, a nie raz. Ale vždy len vtedy, keď bol v izbe sám. Nie, nechutilo mu to veľmi, ale zakázané ovocie vždy láka. Lenže len po troškách obozretne, aby nikto nič nezbadal.
Nemci ho však po čase sklamali, tušený obdiv pohasol. To keď otec prišiel hromžiac do kuchyne, že tam, kde bolo prasa, už nie je. Iba hnoj, ešte teplý, len nedávno ho museli odvliecť, možno do bunkrov, alebo len niekde za dedinu. A Nemci sa budú tváriť, že majú vlastné zásoby, opekať mäso, zatiaľ čo rodina, ktorá ich musela ubytovať, bude jesť kapustu. Iná možnosť však nebola.
Vtedy mal Peter chuť niečo urobiť. Niečo, sám ešte nevedel čo a ako, len ho sužoval pocit krivdy a bezmocnosti. Nemci sa však naďalej usmievali, vítali ho, keď k nim vošiel do izby. Už sa rozhodol, že ani medzi nich nepôjde, keď odrazu zmenil názor.
„Sused, sused, nech sa Peter skryje. Ale rýchle! Richtár z Bohdanoviec rozdal zoznam chlapcov, čo už mali šestnásť rokov, bude musieť rukovať,“ kričala z ulice suseda, ale potom sa sama preľakla, čo ak ju niekto začuje, nahlási. Peter však urobil najlepšie, čo mohol. Utiekol do izby k Nemcom. Akoby nič si ľahol na zem, prikryl sa dekou a tváril sa, že spí. Bolo jedno, že vonku bolo svetlo. Nemci chodili k delám, striedali sa v stráži, takže niektorí spali aj cez deň. Keď prišiel nemecký vojak z Bohdanoviec, že Petra spolu inými chlapcami odvedie, otec mu len povedal, že si syna sám dlho nevidel. Vojak teda prezrel dom, nazrel aj do izby, kde spali delostrelci, nechcel ich však budiť, rušiť, išiel preč.
Hovorilo sa, že Rusi a Ukrajinci pôjdu na Košice cez Slanský priesmyk. Hovorilo sa aj to, že možno cez Duklu, ale každý sa bál, že najhoršie boje sa strhnú v Slanci a v Rákoši. Práve medzi týmito dedinami viedla hranica horthyovského Maďarska, a zatiaľ čo Slančania boli Slováci, Rákošanov už niekoľko rokov vyhlasovali za Maďarov. V škole vymenili učiteľov, nápisy na obchodoch za maďarské, ale asi vždy na tom boli lepšie ako Slančania. ¼udí zo Slanca i Slanského Nového Mesta takmer úplne vysťahovali. A práve pri Slanskom Novom Meste zúrili boje.
„Pferde, wo hast du Pferde? Wo sind Pferde und Wagen?“ začul v jedno ráno Peter krik, ktorý k nemu doliehal z kuchyne. Nerozumel ani slovo, len ospalý prešiel dverami za hlasom pretierajúc si oči. V kuchyni stál nemecký vojak, čosi kričal, prikazoval, stále do kolečka omieľal: „Pferde!“
Brat Števo ani otec nič nevysvetľovali. Len zrazu ich ten nemčúr odtiahol do stajne. Keď prechádzali dvorom, všimli si, že na ulici stoja ďalší vojaci. Ten, čo bol pri nich rukami nohami vysvetľoval, čo chce, pochopili. Mali zapriahnuť kone do vozov a ísť sním nevedno kam. Bola vojna, každý, kto chcel prežiť, musel poslúchnuť. Tak aj Peter pomáhal otcovi a Števovi zapriahať, keď ho Nemec chytil za plece.
„Du wirst kommen!“ prikázal čosi Nemec s dôrazom hlase. Peter pochopil, ale tváril sa, že nevie o čo je reč. Vojak opäť zopakoval to isté čo predtým a drgol doň. Zatiaľ čo Peter zapriahal, Števa vojak kamsi odviedol. Keď za ním vyšiel s Nemcom na kozlíku, Števa už nikde nebolo, Nemec len ukázal smer cesty na Slanec.
Cesta bola prázdna, lenže ako sa pokúšali dohovoriť, pochopil, že aj Števo išiel s koňmi. Mali ešte dvoch, lenže tých im aj s vozom už dávnejšie zobrali maďarskí vojaci, čo sídlili v dedine. Brat mal už isto náskok, ktorý by len ťažko dohodili. Vyšli na kopec k maďarsko-slovenskej hranici a potom ďalej až do Slanca. Cesta bola pokojná, v Slanci opustené domy. Po chvíli už klesali popri kostole a ďalej do Slanského Nového Mesta, kde zastali pri jednom z dvorov.
Peter celý deň vozil drevo. Robiť inak nemusel, len sa prizeral, ako Nemci zhodili jednu stajňu a potom nakladali brvná a dosky na voz a on tento náklad viezol k ceste, kde stavali bunkre. Už ani nevedel koľko krát sa otočil, keď mu ukázali, že môže ísť domov.
Zvečeriavalo sa, keď dával kone do stajne. Akonáhle však vošiel do kuchyne, ostal zarazený. Otec stál pri stole, rukou si šúchal bradu, vyzeral nepokojný, Štefan sedel na stoličke so zvesenou hlavou.
„No, aspoň že si ostal nažive,“ prevravel otec, ale to už potom hodil pohľad na Petra a opýtal sa.
„A ty? Aj na teba strieľali. Videl som cez okno, že si sa vrátil aj s koňmi.“
„Štefan, Štefan a Girdaň s Čipkou sú kde? U Maďarov?“ vypúlil oči Peter, chytalo sa ho zlé tušenie.
„Ušiel som. Vozil som tým Nemcom drevo, keď priletelo ruské lietadlo. Strieľalo po mne. Kone sa splašili a ja som z voza skočil na zem, ľahol a nehýbal sa. Dva razy nad nami zakrúžilo, ale keď sa vzdialilo, vstal som a utekal. Pred Nemcami aj pred Rusmi. Zabudni na Girdaňa a Čipku. Ostali kdesi, kam sa už nevrátim,“ pomaly a ticho, skoro šepotom hovoril Ivan s očami stále upretými do podlahy.
Zatiaľ čo si Peter krájal chlieb, otec vyšiel z domu, oknom ho videli, že do stajne. Keď sa vrátil, navrhol, aby rozobrali voz a zahádzali ho slamou. Kone potom ustajnili v rohu, kde okolo nich pozbíjali z dosák steny a tie obložili senom tak, aby ani koníky nebolo vidieť. Veď sa ráno ukáže, či urobili dobre, alebo ich – no čo? Čo im vlastne môžu urobiť?
Dedinčanov zatiaľ nestrieľali. Možno ich odvedú stavať bunkre ako mnohokrát. Celá cesta Slanským priesmykom bola obstavaná podzemnými bunkrami. Aby na ňu mohli páliť, keď sa naplní očakávanie a hlavný ťah sovietskych vojsk pôjde tadiaľ. Už teraz v nich bývali vojaci. Nikto nevedel koľkí. Každý z bunkrov však postavili tak, aby sa tam vošli štyri postele a pec. Tie si navozili z opustených domov zo Slanca. Mali aj iné bunkre, čo slúžili ako sklad munície. Tú nikdy nedržali tam, kde spali a horelo v peci.
Ráno prišiel nemecký vojak znova. Vošiel aj do stajne, kde sa mu snažili vysvetliť, že koní už niet. Stačilo zopár slov, ktorými si porozumeli. Petrov otec roztiahol ruky ako lietadlo, potom len povedal: „Ratata, ratata, bum! Ivan!“
Pre Nemcov bol každý Rus Ivan a takéto vysvetlenie našťastie zabralo.
„Scheisse,“ odpľul si vojak a odišiel. Kone aj voz boli takto zachránili.
Zima postupovala, prešli aj Vianoce, ale akosi netuhlo. Až nástupom januára 1945 sa poriadne schladilo, udreli mrazy. Strieľalo sa všade na okolí, stále častejšie a častejšie, každý tušil, že čoskoro bude Rákoš oslobodený. Len aby sa nestrieľalo priamo v dedine! Na čo ešte Nemci čakajú? Prečo netiahnú preč?
Január sa prehupol do druhej polovice, bolo už šestnásteho, keď neskoro večer vbehli Nemci do domu a hľadali, čo si naložiť na vozy. Každý vedel, že sa chystajú odísť. Všetko bolo dobré, tuto našli mechy s ovsom. Peter s bratmi a sestrami stáli ticho, mlčky, len pozerali na vojaka, ako vynáša vrece po vreci a nakladá na voz s koňmi, čo odkiaľsi dovliekol. Keď už vyniesol takmer všetko, odkráčal ďalej, ale voz i kone nechal vo dvore. Otec nelenil a začal rýchle prenášať vrecia z voza za dom. Aspoň na pár krokov, kde ich už ukryje tma. Aj to vojak zbadal, keď sa vrátil, že nákladu z voza výrazne ubudlo. Klial, hromžil, ale mal naponáhlo. Sadol na kozlík a zakričal na kone. Tie sa však nepohli. Opäť kričal, plieskal opratmi, ale koníky akoby tušili, že teraz majú navrch. Nemec zrazu zoskočil z voza. Niekoľkými trhavými pohybmi odpojil záprah a hnal ho pred sebou. Na dvore ostal voz s ostatným ovsom.
Na druhý deň otriasol Rákošom strašný výbuch. To už bolo sedemnásteho a Nemci pred útekom vyhodili do vzduchu cestu, aby ich nemohli prenasledovať. Zazneli aj ďalšie výbuchy, ako vyhodili most cez Olšavu aj železničnú trať pri Myšli, ale to už neznelo tak desivo, z toho sa zem už tak netriasla, pretože to predsa len bolo o niečo ďalej.
Peter si vydýchol. Za rodičov, za bratov i sestry, za seba i za kone. Girdaň s Čipkou, ten párik hnedákov, s ktorými neraz oral, neraz čistil ich srsť a česal hrivy, tie koníky už neuvidí. Ale dva im ostali ukryté v stajni. Máloktoré zviera má také krásne oči ako kôň. Je to pohľad, ktorým sa prihovára. Málo zvierat vie vyjadriť radosť takým spôsobom, čo i ľudské srdce prudko rozbúši. Veľké impozantné zvieratá so svojou silou i neskrývanými náladami - to neboli len nástroje na prácu, ale partneri, priatelia, bytosti s ktorými ho spájalo citové puto. A nikto mu nemohol vziať jeho presvedčenie, že podobne cítia aj kone.
*
Tento príspevok vznikol v rámci projektu "Rákoš - ľudia a ich príbehy" a na web bol uvedený v rámci projektu "Zachráňme staré príbehy pre budúcnosť", ktorý finančne podporili Karpatská nadácia a Košický samosprávny kraj.
|
|
