Signál z Tomášovského výhľadu
@ :: Poviedky ::
Apr 29 2012, 20:49 (UTC+0) | 
Tomášovský výh¾ad - známa a turisticky vyh¾adávaná skala v Slovenskom raji. Málokto však vie, že toto miesto zohralo urèitú úlohu na konci II. svetovej vojny. |
Miesto: Spišské Tomášovce, okres Spišská Nová Ves
Čas: január 1945
Autor: Slavomír Szabó
Pamätám sa, ako sme postávali pri koľajniciach a čakali kým príde vlak. Dúfali sme, že u nás zastaví. Chodili často, stáli tu takmer denne, pretože v našej stanici sa koľaj delí na dvoje a opäť spája do jednej. Nejeden vlak čakal odstavený, kým druhý z protismeru príde, aby sa minuli a trať bola voľná. Pásli sme kravy a neraz sme priložili ucho na koľajnice. Najmä Maňa sa nevedela dočkať, ale musím sa priznať, že aj mne ulietali myšlienky týmto smerom, a keď som zazrela dymiaci komín lokomotívy, rozbúšilo sa mi srdce. Len pozor na kravky, aby sa nezatárali k trati a potom som bežala. Vlak zastavil a z okien vagónov sa vytàčali nemeckí vojaci. Zabávali sa na tom ako k nim bežíme a vytàčali ruky, v ktorých mali samé dobroty. Často konzervy s mäsom, čomu sa i doma potešili. Nezriedka nám núkali aj tabuľky čokolády a cukríky. Vojaci sa len usmievali, keď sme sa naťahovali, aby nám podali svoje dary. Očami lízali naše postavy, voľačo hovorili, nič sme im nerozumeli a smiali sa. Aj my sme sa smiali. Nakoniec, veď to boli celkom pekní mladí muži v uniformách, čo im naozaj slušali.
Niekedy zastal vlak, ktorého vojaci sa zabávali trochu inak. Jedlo nám nepodávali, ale hádzali, aby sme chytali. Keď pribehlo päť i viac dievčat, vyzeralo to ako poriadna súťaž kto z koho. Nemci na nás žmurkali a ukazovali, čo idú práve hodiť. Občas namierili prstom na niektorú z nás, ktorej má dar patriť. Vlastne, keď teraz na to spomínam, naschvál to hádzali o čosi vyššie než bolo treba, aby sme vyskakovali, sukne nám lietali hore dole a oni nám tlieskali ako v divadle. Najväčšiu radosť sme mali, keď niektorý z vojakov ponúkol pomaranč. Tie sme dovtedy nepoznali. Ak ich aj v meste predávali, kto by sa tam trepal a kupoval jedlo, keď si všetko vypestujeme doma? Pomaranče nám ani veľmi nechutili, boli kyslé hlavne po čokoláde. Lenže tá vôňa! Už ani neviem, ktoré z dievčat vymyslelo, že ak sa pomarančová koža namočí na pár dní do vody, môžeme ju používať ako voňavku. To bolo niečo! Keď sa v dedine robila tancovačka, každá sme takto chcela voňať a tak sme sa o ne vedeli aj pohádať. Ako oranžová guľa letela vzduchom, strkali sme sa. Vtedy kamarátstvo išlo nabok. Z vagónov sa ozýval burácajúci smiech a keď vlak odchádzal, ešte dlho sme stáli pri trati a kývali.
Nemcov sme pár rokov poznali len ako tých, čo sa tadiaľ prevážajú, dávajú darčeky a to bolo všetko. Často sme o nich hovorili. Býval zvyk a dal by Boh, aby sa vrátil, že sme v nedeľu popoludní chodili korzovať na Tomášovský výhľad. Najskôr dievky pekne spoločne, držiac sa popod pazuchy a spievajúc. Mládenci vyšli vždy o čosi neskôr, ale zakaždým nás dobehli a tak sme tam došli spoločne. Na veľkom plochom skalisku, čo sa vytàča ako stôl z hory nad dolinu, sme zvykli sedávať až do večera. Neraz sme len tak pri piesni zatancovali a žartovali. Vtedy sme o Nemcoch hovorili najradšej. Bavilo nás sledovať, ako sa naši chlapci pri tom nadúvajú, mračia sa, že Nemec je netvor, čo zabíja pre toho ich Hitlera, ale my sme sa tvárili, že ich nepočujeme.
Haňa sa akosi dala dokopy s Jankom, čo bol kováčov pomocník. Veľmi dobre si vybrala, či vlastne vybral si on, aspoň si to tak myslel. Mne ostal Paľo. Nevysoký, nemocný, z rodiny, čo ani nemá poriadny kus poľa, ale aspoň o ňom hovorili, že je dobrý hasič. Ostal mi? To znie nedobre. Vlastne každý z chlapcov, čo ešte nerukovali do armády, mal frajerku. Ale nie každá dievka mala frajera. Takže, hoc to znie nedobre, je to tak. Ostal mi, ale nemusel mi zvýšiť nik, takže dobre sa stalo. Veď nepije. Znie to trochu čudne, ale ozaj nepije. Čoskoro som prišla na to, aký vie biť milý. Aspoň vtedy bol.
Vlani na jeseň prišli do dediny celé zástupy Nemcov a rozhodli sa, že budú bývať v našich domoch. Predstavy o ich čare sa rozplynuli ako hmla a ani pomarančová vôňa neprekryla pachuť dní, keď sme prestali byť pánmi vo vlastnej dedine...
„Na čo myslíš?“ opýtala sa ma potichu Haňa, keď videla ako hľadím do prázdna a vytrhla ma zo spomienok. Skrývala sa u nás už takmer týždeň. Vonku to pre ňu nebolo bezpečné. Najmä doma nie. Bola noc a v tmavej izbe so mnou sedela potme. Pri nohách sme mali nachystané košíky plné jedla prekryté obrúskami.
„Spomínala som na vlaky. Kedy si dostala naposledy pomaranč?“ pokúsila som sa o úsmev.
„Tesne predtým ako som musela utiecť z domu. Hovorila som ti, nie? My sme sa tlačili v kuchyni a Nemci spali v izbe,“ začala už po ktoviektorý krát rozprávať svoj príbeh, akoby v opätovnom prežívaní chcela trápiť sama seba. „Prišiel Franz a niesol dva pomaranče. Ukázal mi ich. Mama aj sestra už dlho pokojne odfukovali pod perinou, takže ho nevideli. Potom vyšiel von a kývol rukou, aby som šla za ním. Vstala som potichu a len tak naboso vybehla na dvor. Veď čo. Vezmem pomaranče a v okamihu som späť. Lenže bolo to inak. Keby to videl môj Janko! Ešte šťastie, že nie je v dedine. Snáď mu to ľudia nepovedia, kto by sa chcel frajeriť s takou dievkou... Ako mi dal Franz pomaranče, začal ma objímať. Ruky mu behali hore dole a tisol sa na mňa ako pes na suku. Utekala som na ulicu, ale bála som sa kričať. Kto by sa tu postavil proti Nemcovi? Ešte šťastie, že bola tma. Tá ma ukryla za dedinou.“
„I tak je to zázrak.“
„Zázrak?“ počudovala sa Haňa. „Čo je na tom zázračné? Že ma chcel? Alebo, že som mu ušla? Ani sama neviem ako...“
„Zázrak je, že si bosá a len v spodničke bežala po snehu, mrzla v lese, potom cesta naspäť až k nám, kým si nezabúchala na okno, ale zdravá si ako repa.“
„Keď som bola za dedinou, už som volala o pomoc. Dúfala som, že ma partizáni začujú a vybehnú z lesa. Neobzerala som sa, nevidela, či je ešte to Nemčisko za mnou, ale chcela som, aby tam bol, aby po ňom niekto vystrelil a aby sa zvíjal na zemi s guľkou v bruchu. Lenže nebolo tam nikoho. Preto som sa vrátila, preto som šla rovno sem, lebo tu ma Nemci nebudú hľadať.“
Vedela som, o čom Haňa hovorí. Presne pred tým, čo sa stalo jej, nás komisár ochránil. Bolo to tak, že keď Nemci šli z domu do domu a každý ich mal ubytovať, komisár obce Štefan Val ich sprevádzal. Pred našim domom sa postavil zoči voči nemeckému veliteľovi a povedal: „Tu býva vdova a má päť dcér. Štyri sú ešte malé. Samé ženy v jednom dome, nebolo by dobré, ak by tu prišli vojaci.“
Ktosi to nemeckému veliteľovi preložil, ten chvíľu stál bez pohnutia, asi premýšľal, ale potom čosi povedal. Že dobre, keď sú tu len dievky, zbytočne pokúšať vojakov. Vraj by sme sa im mohli natískať a potom by z toho mali Nemci problémy.
- Ja a natískať? Nemci by mali problémy? Čo sú to za sprostosti? – rinulo sa mi na myseľ, ale bála som sa to povedať. Nakoniec, načo aj?
„Je dobre, že si tu a že chlapi z lesa nevyšli. Ak by toho Franza zabili, možno by nám Nemci vypálili dedinu. Na odplatu,“ snažila som znovu naviazať reč, lebo noc postupovala, tma v izbe zhustla na doraz, spánok sa tlačil na oči, ale chceli sme ostať hore. Mama a moje štyri sestry už spali, lenže my nie. Museli sme bdieť. Dobre sme vedeli, že chlapi z lesa prídu po polnoci a treba im dať jesť. Schovávajú sa tam všetci. V dedine ostali len starci, deti a ženy. Vlastne aj Paľo, lenže už nie môj. Nechcem ho viac. Takého, čo sa kamaráti s esesákmi, už nikdy nepoľúbim.
Voľakto jemne zaklepal na sklo. Pozreli sme s Maňou na seba a rýchlo vstali. Otvorila som potichu okno a pozrela do januárovej noci.
„Môžeme? Otvor dvere!“ ozval sa tichý hlas z tmy.
„Dnu nie! Mama povedala, že ak Nemci nájdu v snehu stopy, bolo by zle. Podám vám všetko cez okno. Takto vraj povieme, že ste tu možno boli, možno aj búchali, ale máme dobrý spánok a nevieme nič. Ku dverám ani nechoďte!“
„Janko je tu?“ vystrčila sa zrazu spoza môjho chrbta Maňa.
„Nie,“ odpovedal hlas. V tme sa dali rozoznať len dve siluety.
„A žije? Poviete mu, že som v poriadku?“ pýtala sa Maňa ďalej.
„Isto. Dáte nám jedlo?“
Položila som do okna dva košíky a zložila z nich obrúsky. Ruky sa naťahovali, vyberali chlieb, hrnček masti, škvarky, jablká a zemiaky.
„Ideme ďalej, prídeme o tri noci,“ ozvalo sa z jedných úst, zatiaľ čo tie druhé sa nechali počuť okamžitým zahryznutím do jablka.
„Treba niekomu niečo odkázať?“ pýtala som sa.
„Všetkým. Aby sa nebáli. Nemci tu dlho nebudú,“ zazneli posledné slová a postavy celkom pohltila čerň noci.
Nemci tu dlho nebudú a potom? Čo bude potom, bolo pre mňa nepredstaviteľné. Rovnako nepredstaviteľné pre mňa bolo, čo bude dovtedy. Odchod chlapov a mládencov z dediny začal hneď ako sa Nemci rozhodli zrekvirovať kone. Chodili z dvora do dvora, z maštale do maštale a brali ich. Iba gazda Blahút sa im postavil na odpor, že im svoje koníky nedá. Šmarili ho o stenu, až si tresol hlavu a ako padol na zem. Vojenské čižmy doň kopali zo všetkých strán. Potom ho zdvihli, krv sa mu rinula z tváre a naložili ho do auta. Niekam ho odviezli a odvtedy o ňom nikto nepočul. Možno je len pri Hrabušiciach. Tam majú Nemci svoju poľnú kuchyňu, tam chodia na obedy a sú tam i dáke sklady a naše kone. Vraj aj zajatci.
Niektorí muži sa nevedeli prehrýzť toľkým ponížením a utiekli do hôr k partizánom ihneď. Nemci zúrili, hľadali ich, ale márne. Len tesne pod lesom chytili nášho učiteľa. Vravel, že sa bol prejsť, ale oni, že je partizán a Hände hoch! Dal ruky hore, kráčal pred namierenými samopalmi k Hrabušiciam. Ani o ňom sme viac nepočuli. To bola posledná kvapka. Potom prišiel večer, noc a ráno nebolo v dedine už ani jediného súceho chlapa. Všetci ušli, až na Paľa. A že práve on! Na jednej strane som z počiatku bola rada, že viem, že žije. No na druhej strane sa až priveľmi hovorilo, ako sa bratríčkuje s Nemcami. Sedáva s nimi po večeroch, vtipkuje, hrajú karty a správa sa ako totálny hlupák. Všade so sebou nosí hasičskú trúbu a vytrubuje na celú dedinu, až je všetkým na smiech. Rehoce sa pritom, kýva Nemcom na pozdrav a ak ma stretne, len odvráti hlavu, akoby ma nepoznal! Vraj mu šiblo a myslím si to i ja.
Náš dom bol spočiatku iný, ale teraz je ako všetky ostatné. Bez poriadnych chlapov. Takmer zázrak, že Nemci stále počúvajú veliteľov príkaz a nik k nám nevkročí.
„Myslíš, že Janko dostane môj odkaz?“ opýtala sa ma Haňa, keď sme už zatvorili okno, ale akosi sa nehýbali. Každá z nás dumala o tom svojom.
„Určite.“
„Vidíš, a on mi neposlal žiaden pozdrav.“
„Ktovie, či sú vedno. Chlapi sa vraj rozdelili. Jedna skupina bojuje s partizánmi a druhá sa skrýva.“
„Ani neviem, či by som bola radšej, ak by bol hrdina alebo zalezený v brlohu,“ hlesla Haňa a konečne sa pohla k posteli. Ja som ešte priložila dreva do pece, lebo oknom tu navialo chladný vzduch a potom si ľahla i ja.
Ïalší deň bol iný, než sme čakali. Už nadránom sa odkiaľsi z diaľky ozývala streľba a pohľadom z okna sme videli, ako sa Nemci kamsi náhlia, pobehujú na jednu stranu, potom na druhú a bolo ich viac ako zvyčajne. Určite prišli aj z druhých dedín. Haňa ostala ukrytá v izbe a ja som vyšla na dvor. Treba aspoň na chvíľu vypustiť husi, dať im napiť a najesť, aj o kravy sa postarať.
„Na žiadneho Nemca nepozeraj! Len hlavu dole a rob čo treba! Rýchlo a naspäť domov!“ prikázala mi mama ako vždy. Naozaj som si okolie nevšímala a ak, tak iba jedným očkom. Husi už vyšli na dvor, aj som im nasypala a niesla cez ulicu vo vedre vodu od studne, keď zrazu zaznel výbuch. Strašný a isto niekde blízko. V ušiach mi pískalo a najradšej by som sa kamsi ukryla. Ulicou zahrmotalo vojenské nákladné auto a rútilo sa rovno na mňa. Akoby som zdrevenela a nemala silu urobiť ani krok. Šofér prudko stočil volant a rovno do nášho plota. Vyvalil ho. Auto zastalo, on otvoril dvere, vyskočil von a strašne nadával. Z korby nákladiaku začali zoskakovať vojaci.
„Nechaj všetko tak a utekaj do pivnice!“ kričala mama z dvora a až jej hlas ma prebral. Pustila som vedro a bežala ako o život.
Sestry nanosili pod dom do pivnice periny a Haňa zažala petrolejku. Vyzeralo to naozaj čudne. V rohu piesok so zeleninou, debničky so zemiakmi, pár vedier jabåk a na perinách my. Znamenie, že prichádza chvíľa, na ktorú každý čakal, ale každý sa jej i bál. Bude sa bojovať v dedine.
„Dokedy tu takto budeme?“ opýtala som sa hlúpo. Nikto mi neodpovedal. Mlčali všetci a snažili sa zachytiť každučký zvuk, čo k nám zvonku doliehal. Nemecký krik, vrčanie áut, brechot psov, ale predovšetkým streľba zo samopalov a ešte stále zatiaľ iba vzdialené dunenie diel. Nie, netrvalo to celý deň. Okolo obeda naraz všetko stíchlo. Vyšli sme na dvor a hľadeli na prázdne ulice.
„Kde sú Nemci?“ pýtala sa Haňa.
Ozaj, kam sa podeli všetci tí neohroziteľní páni ozbrojení až po zuby, čo odvliekli ktoviekam nášho učiteľa a zbili do krvi gazdu Blahúta? Kam zmizol nadržaný Franz so svojimi dvoma pomarančmi. Majú strach? Nastala sloboda?
Nie, ešte nie.
Ktosi zo susedov povedal, že Nemci išli jedným smerom. K Hrabušiciam. A ujko Ïuso, čo ostal invalidom od prvej svetovej, dodal, že je to veľmi zlé. Že týmto sa naša dedina dostala medzi Nemcov a Rusov a ak sa Nemci od Hrabušíc nestiahnu, ponad dedinu poletia bomby z oboch strán.
Pozerala som po dvore a zistila, že cez zvalený plot nám ušli husi.
„Pohľadám ich a zaženiem naspäť,“ vyhàkla som preľaknuto a skôr než mama čokoľvek povedala, bežala som hore dedinou.
„Trum-tu-dú, trum-tu-dú,“ ozval sa odrazu hlas hasičskej trúby. Pozrela som tým smerom a nemohla uveriť vlastným očiam. Na streche jedného z domov stál Paľo a veselo trúbil, akoby nemal iné starosti. Už je čistý blázon? Alebo to len hrá? Nič mu nepomôže a ľudia mu všetko zrátajú. Hanbím sa, že mi bol frajerom. Utekala som ďalej, ale husi som už nenašla.
Ujko Ïuso mal pravdu. Noc, ktorá nastala, nebola predurčená na spánok. Ponad našu dedinu, ponad strechy domov a záhradné stromy lietali bomby. Nemecká kanonáda od Hrabušíc a od Smižian zasa ruské kaťuše. Viete, ako hvízdajú, keď letia vzduchom? Kvočali sme v pivnici a modlili sa.
„Horí!“ volal ktosi zvonku a nehľadiac na nebezpečenstvo sme razom boli na dvore. Z jednej i druhej strany dediny zatúlané strely trafili stodoly. Plamene šľahali do výšok a ľudia sa nevedeli rozhodnúť. Riskovať a hasiť, alebo sa ukryť? A ak sa chytí celá dedina? Zopár starých mužov bežalo s vedrami, ženám kázali, nech sa skrývajú ďalej. Dlhé a nekonečné hodiny dunela zem, jasne som cítila ako sa chveje a až ráno, keď začala obloha blednúť, výbuchy ustali. Po chvíli ticha sa zvonku ozvali hlasy. Nie slovenské, nie nemecké, iné.
„Pst! Ani sa nepohnite!“ nakázala nám mama, no sama podišla k dverám, aby počúvala. Bolo to jasné, niekto už chodil po našom dome.
„Sú tu! Tu sú! Prišli Rusi!“ zakričal voľakto a mama vyšla opatrne von. Až po chvíli vybehla aj Haňa. Chcela vidieť, ako je to u nich doma. Sestrám som nakázala, nech ostanú a šla som hore i ja.
Dedina bola plná ruských vojakov. Nemali také slušivé uniformy ako sme kedysi videli v nemeckých vlakoch. Vyzerali skôr unavene. Keď som nazrela do kuchyne, videla som ich všade. Jedli, čo našli v komore, cibule hrýzli ako jablká. Mnohí ležali len tak po zemi a spali. Zo stodoly priniesli drevený trám a jeden koniec strčili do pece. Trám trčal cez celú kuchyňu až do pitvora. Ktorýsi z vojakov ma oslovil, ale urobila som sa radšej, že nepočujem a vybehla som až na ulicu. Takmer som sa zrazila s Paľom. Bežal kamsi s trúbou.
„Sloboda, sloboda!“ smial sa a zatrúbil.
„Kam bežíš?“ vyhàkla som, ale v duchu som sa ani nečudovala, keď mi povedal, že na Tomášovský výhľad. Teraz sa isto bude v lese skrývať on. Možno až do konca života.
Rusi sa dlho nezdržali. Spali možno štyri, možno päť hodín a potom sa pohli. Zoradení v šíku k Hrabušiciam. Po chvíli bolo odtiaľ počuť streľbu. Zdalo sa mi priam neuveriteľné, že odrazu niet v dedine žiadneho vojaka. Ale ešte čosi. Čosi dôležitejšie, čo sa stalo ešte skôr, než Rusi odišli. Z Ludmanky, z tej stráne, ktorou vedie cesta z Tomášovského výhľadu k nám do dediny, prichádzali muži. Mnohí, či vlastne všetci, ktorí ušli. Šli spoločne, naraz. Viedol ich Paľo, Hanin Janko kráčal vedľa neho s puškou na pleci. Až neskôr som sa dozvedela, že Paľo bol spojkou medzi dedinou a partizánmi. Po nociach im hovoril, čo sa od Nemcov dozvedel pri kartách. Aj trúbou im dával znamenia. Boli dohodnutí, ktorá hasičská znelka čo znamená. Preto sa robil sprostým a vyhrával, zatiaľ čo sa ľuďom v strachu triasli žalúdky. Riskoval a splnil svoju úlohu až do chvíle, kým odtrúbil posledný signál z Tomášovského výhľadu. Že dedina je slobodná. Hrdina je to. Hrdina. Môj Paľo.
* * *
Poznámky autora:
Tomášovský výhľad – známa a turisticky vyhľadávaná vyhliadková skala nad sútokom Bieleho potoka a Hornádu v Slovenskom raji. Z obce Spišské Tomášovce je k nej najbližšie.
Komisár - počas II. svetovej vojny slovenské dediny nemali richtárov ani starostov, ale komisárov obce. Právomoci však boli podobné.
Oslobodenie Spišských Tomášoviec - obec bola oslobodená 28. januára 1945.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita III, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
