Posledné zvonenie
@ :: Poviedky ::
Dec 14 2006, 21:08 (UTC+0) | 
Kamenná plastika na ranogotickom kostole v Seni pravdepodobne stváròuje v poviedke spomínaného krá¾a - Bela IV. |
Miesto: Seňa
Čas: 20. september 1652
Autor: Slavomír Szabó
"Kam pozeráš?"
"Na Bela."
"A kde je?" rozhliadla sa Margita, pozrela aj za seba a sklonila zrak k zemi.
"Nie na nášho," zasmial sa Koloman, až sa mu zatriaslo brucho. Margita vystrúhala nechápavú grimasu.
"Aha, táto tvár. Tento sa volal Belo. Nie náš Belko!"
Margita sa tiež usmiala, i keď tak trochu nejasne, rozpačito, ako vždy, keď sa jej niečo nepodarilo. Áno, teraz si jasne spomenula, že hneď po svitaní išiel Belko, ich pes s farbou snehu, spolu s pastierom strážiť kravy. No kde by sa tu teraz nabral!
Jeseň bola v plnom prúde, na obed ešte slnko sálalo teplými lúčmi, i keď rána už bývali chladnejšie. Koloman a Margita stáli pri dverách do seňanského kostola, z kamennej obruby ktorých vystupovali štyri vytesané ľudské tváre.
"Počula som, že je to kráľ," snažila sa Margita naznačiť, že niečo o tom vie, i keď si bola istá, že Koloman, jej muž, ju ihneď doplní a povie ďaleko viac.
"Veď hej. Bol kráľom, aj tento kostol nám tu dal postaviť. Ale je po ňom. Už dlhé roky."
"A tá žena nad ním? To bola kráľovná?" prejavila Margita záujem ukazujúc na druhú z kamenných tvárí.
"Áno, bola. Kráľovná Mária, aj ona tu má miesto."
"Hm, a prečo si sa na nich teraz tak zahľadel? Veď ich vidíš každý deň, nie?"
"Hej, vidím. Ale každý deň inak. Vieš, je to možno len kameň, ale ja tomu verím, že aj ten má dušu. Tak isto ako zvon. Niekedy akoby múry rozprávali. Aj zvon dokáže spievať, žialiť, len hluchému sa zdá, že znie stále rovnako," akoby sám pre seba, pomaly a zamyslene riekol Koloman a natiahol ruku ku kamennej tvári kráľa. Končekmi prstov ju pohladil, siahol na všetky jej záhyby, tak ako slepci ohmatávajú tvár človeka, ktorého chcú spoznať. Bolo v tom čosi posvätné, magické, nevypovedané, ale dalo sa to jasne vycítiť, priam to z neho vyžarovalo.
Margita ho nechala, nevyrušovala; nakoniec, práve to jeho rozjímanie a množstvo vecí, ktoré ovládal, akoby bol učencom, ju k nemu priťahovalo, až sa stala jeho manželkou. Už dávno predtým to vyzeralo, akoby nad Kolomanom osud zlomil palicu, akoby ho vyšmaril z radu tých, čo čakajú na svoj prídel šťastia. Ale opak bol pravdou. On, od detstva chromý na jednu nohu, čo len na oštaru nevládne ťahal za sebou, si nakoniec vzal za ženu krásne mladé dievča. Mnohí Seňania by za ňou preplávali rieky, popreskakovali najvyššie ploty, pretože bola naozaj krásna. Ale ona sa vydala za staršieho a chromého kostolníka.
"Tak prečo naň tak hľadíš? Keby ešte žil, ochránil by nás? Viac ako Ferdinand?"
"Vari nás Ferdinand chráni? Musíme brať veci ako sú. Hej, páni s Rákocim išli proti nemu, ale ako to dopadlo? Čo je pre cisára bieda Uhorska, budeme si vládnuť sami! Áno, takto vykrikovali. A teraz? Turek nás tu ide hubiť, a my sa čudujeme, že cisár nám nikoho nepošle na pomoc. Prečo by aj, keď naši muži išli proti nemu?"
"Ale tento, či by nás ochránil," zopakovala Margita svoje, zatiaľ čo si zastrkávala prameň havraních vlasov, ktorý jej neposlušne vyliezol spod šatky.
"Aj on pohorel na pohanoch. Vtedy to boli Tatári, teraz Turci, a čo príde potom? Belo pred nimi zutekal, skrýval sa kdesi vo Viedni, potom v chorvátskej zemi, až kým neodišli."
Margita mlčala, tvárila sa vážne, aby veselosťou neznevažovala svojho muža, ale duša sa jej jemne, ticho usmievala. Koloman o všetkom hovoril s takou istotou, žiadna otázka ho nevyviedla z miery. Koľko vecí sa od neho naučila, čo z toho vedia tí mladí muži, ktorí jej nadbiehali? Ale teraz? Teraz, i keď by ho ešte rada počúvala, musela ísť robiť. Na panské. Len cestou sa zastavila pri kostole, či tam nebude, či niečo nepotrebuje. A on, keďže už kostol vypratal a do bohoslužby bolo ďaleko, stál tam a pozeral do kamennej tváre niekdajšieho kráľa.
"Myslíš, že tu prídu?" so strachom a veľmi potichu položila otázku, akoby bol aj veštec.
"Turci?"
"Hej."
"Boh nás opatruj, lebo teraz zabíjajú, pália, chcú sa pomstiť na každom, čo k nim nepatrí. Mužov zabiť, ženy do háremov a deti za janičiarov. Margitka, mám strach, ale nie o seba. O teba sa bojím."
"Chcú sa pomstiť? Prečo?" nechápavo vystrúhala grimasu, akoby prepočula, čo hovoril nakoniec.
"Ani nie pred mesiacom v Žitavskom údolí pretieklo veľa krvi. Tureckej. Že do tisíc ich pobili, posekali a zabili im tam aj ich vodcov. Ali, ostrihomský sandžakdeg, beg Ömer a veľa ďalších ich veľkých pánov zahubili. Ale zomreli tam aj štyria synovia grófa Esterháziho. A zatiaľ čo on smúti, Turci sa ešte viac rozzúrili. Margitka, buď opatrná..."
Len prikývla, že áno, bude a potom už odišla za robotou. Koloman osamel. Inokedy by zašiel na faru, tam by mu určite pridelili nejakú robotu, ale teraz musel ostať. Príkaz bol jasný. Ak by sa objavili Turci, zvoniť na pol zvona! Každý vedel, čo to znamená. Namiesto bim-bam-bim-bam len bim. A zasa len bim. Vedel dobre, ako ťahať povraz, aby srdce zvona vždy tåklo len na jednu stranu. A kto by to začul, bolo by mu úplne jasné, že je zle. Že sa má ratovať, utekať cez polia do lesov, alebo sa ukryť v podzemných pivniciach, pretože Turci tiahnu na Seňu.
Krívajúc prechádzal popri stenách kostola, no zastavil sa. Očami spočinul na ryhách, o ktorých tiež vedel svoje. Povrávalo sa, že si tam brúsili meče muži, čo sa chystali na vojnu do Svätej zeme. Križiak oslobodzujúci Kristov Jeruzalem musí mať zbraň naostrenú na posvätenom kameni, a tieto ryhy jasne hovorili tom, že ak nie priamo Seňania, tak aspoň iní muži, čo tadiaľ prechádzali, tu nabrúsili svoje zbrane. Keby tak mal zdravú nohu! Neváhal by ani na chvíľku a bránil by Margitku, ako žiaden iný. Ale takto? Jemu nikdy nikto nezverí meč do opatery, nikdy nepobeží k nepriateľovi čelom, vlastne je rád, že vie vyliezť po strmých schodoch aspoň do zvonice.
Do zámky ťažkých drevených dverí vložil kľúč a otočil. Už vošiel do chrámu, keď sa mu zazdalo, že niečo počuje. Nejasne z diaľky, ale bol to zvuk, ktorý naháňa všetkým smrteľnú úzkosť. Áno, teraz si už bol na istom. Dupot koní a krik, škrek, vreskot útočiaceho vojska. Turci! Rýchlo, až veľmi rýchlo sa otočil a privrel dvere. Zamkol. A teraz? Hore, tam po tých drevených schodoch až k zvonu a potom udierať len na jednu stranu!
Turci sa zjavili nečakane, i keď táto hrozba tu visela, nikto nepredpokladal, že vtrhnú rovno sem. Možno z juhu z Kechneca, či od severu z Hanisky. Ale to by počuli ich zvony, vari ich obišli? Nebolo času na rozjímanie. Rýchlo, aspoň tak rýchlo, ako mu noha dovolila, sa štveral v tmavej veži po strmom drevenom schodisku, až zachytil lano. Teraz! Potiahol, presne tak, ako to vie skúsený zvonár. Ozvalo sa len jedno bim. A opäť, bim! Opakoval to stále, neprestával. Napriek hlasnému zvoneniu začul krik, vreskot a jačanie. Dokonca až veľmi zreteľne. Vo chvíľke medzi dvoma údermi, keď jeden doznieval a nový ešte nezačal, započul aj búchanie na bránu. Sú pred kostolom! Vedeli, že ľudí varuje, azda ich to podráždilo. Alebo je ich tak veľa, že môžu pokojne obľahnúť celú Seňu a tak niekoho poslali aj naňho!
Bim! Bim! Neprestával. Počujú ho všetci? Počuje ho aj Margitka? Inokedy by o tom nepochyboval, ale teraz mu myšlienky horúčkovito lietali.
Ozval sa buchot na bránu. Poriadny. To nemohli byť päste, ale azda s baranidlom, niečím veľkým a silným, akoby s kladou udierali do masívnych kostolných vrát. Našťastie, vydržali. Veľké, pevné a masívne dreve zatiaľ nepoľavili, a nepoľavil ani Koloman.
Nevedel ako dlho to trvalo. Možno chvíľku, čo vyzerá ako večnosť, ale hneď po nej zacítil dym. Ostrý a štipľavý. To Turci pred bránou založili oheň. Ešte ho neohrozoval, plamene ani nevidel, ale dym už k nemu prenikal cez okienka chrámu, štípal ho v očiach a zadúšal. On však stále zvonil, v ušiach mu zaliehalo, nemyslel na seba.
Keď brána poľavila a svetlá dňa i ohňa vstúpili do kostola, Koloman sa chytil jedného z trámov. Paže mal silné, poriadne mocné. Vytiahol sa hore, vyššie, a potom na ďalší trám, až na ten, kde je upevnený zvon. Lano už nemal také dlhé, zvonilo sa horšie, ale neprestával. Dlaňami sa zapieral do zvona, až kým sa mu pľúca nezaplnili dymom. Hlava sa mu zakrútila a spadol. Ešte skôr, ako mu zakrivená šabľa preťala hrdlo, počul ďalšie zvony. Spoznal ich aj vo svojej poslednej chvíli. Vedel celkom presne, že ho začuli a ďalej si dávajú varové signály. Boli to zvony z Belže a Hanisky.
Toho osudného dňa dedina vyhorela. Slamené strechy sa zmenili na popol a z hlinených stien domov ostali len ruiny. Nevedno koľko ľudí sa zachránilo útekom, ale Margita to šťastie nemala. Kráčala v rade žien ako otrokyňa, žena, ktorú predajú niekomu do háremu. Pohľad na horiaci kostol v nej vyvolával smrteľnú úzkosť.
Človek by mal zomrieť zmierený so svetom. Ak sa tak nestane, ak krivdy a bolesť pretrvávajú aj potom, čo svieca života zhasne, duša vraj nespokojne blúdi. Rovnako Kolomanova. Už ho noha netrápila, nepotreboval ju. Ako duch sa vznášal, poletoval ponad seňanské záhrady, dvory, cintorín. Videl, dobre videl, ako sa ľudia vracajú, obnovujú svoje príbytky, ako deti rastú, menia sa na mužov a ženy, i ako potom starnú. Čas sa nezastavil a jemu, bytosti bez tela a pokoja, bolo jasné, že aj Margita už musí byť starena. Po ďalších desaťročiach blúdenia a nemohúceho pozorovania pozemského sveta mu bolo i zrejmé, že aj jeho milovaná žena už opustila svoje telo. Azda mala to šťastie, že došla tam, kde prebývajú anjeli a duše spravodlivých. Len jeho strašná osudová krivda ho ťažila tak, že to stále nedokázal. A najstrašnejšie to bývalo na výročie jeho posledného a najkrutejšieho dňa života. Vtedy, vždy dvadsiateho septembra, sa vzniesol do obnovenej veže chrámu a zapieral sa do zvonu. Všetka jeho ľútosť sa v ňom nahromadila, zhmotnila a on naraz zistil, že dokáže zvonom pohnúť. Nie veľmi, len trochu, ale ozvalo sa, i keď tichšie, ale predsa ono povestné bim.
Príbeh o obetovanom zvonárovi medzi Seňanmi nezanikol. Hovorili si ho často, najmä ženy na priadkach, a tak nečudo, že len čo sa začal každý rok v rovnaký deň sám ozývať zvon, ľudia vraveli: "Koloman žaluje o svojej porobe".
Úprimná modlitba je kľúč k bráne vnútornej očisty. Kľúč, ktorý umožňuje vstúpiť do priestoru pokory a vyrovnanosti. Kolomanova duša sa zatiaľ nepokorila pred právom Boha určiť každému človeku jeho cestu osudu. A ani sa neočistila od hnevu za to, čo sa stalo jeho žene.
"Ja vám nemôžem povedať, či to zvon zvoní sám, alebo to naozaj robí zvonárov prízrak, čo chránil iných viac ako seba. Ale ak duša nemá pokoja, ak potrebuje pomoc, ktorú sama nedosiahne, mali by sme jej pomôcť," povedal v jeden rok kňaz tesne potom, ako prečítal z evanjelia časť o podobenstve so samaritánom.
Muži v kostole nechápavo zodvihli k farárovi zrak; ženy zasa naopak, pohľad upreli na zem.
"Nuž, ak môžeme pomôcť, a to ničím iným ako otvorením sàdc v modlitbe, prosím, pomodlime sa za dušu človeka, ktorý potrebuje spásu."
V kostole zašumelo. Áno, o obeti zvonára sa tu už veľa povedalo, ale nikdy nie takto verejne. A naviac, bol naozaj taký obetavý, alebo si to ľudia až neskôr vymysleli? Veriaci sedeli na laviciach, stáli na chóre kostola, čakali, čo bude.
"Otčenáš, ktorý si na nebesiach..." začal kňaz ako prvý, ostatní sa ihneď pridali. Venovať modlitbu niekomu predsa nie je zlé. A naviac, keď je úprimná... Áno bola, všetci v to uverili . To pretože odkedy sa za chromého Kolomana spoločne pomodlili, zvony sa viac neozvali. Snáď mu takto pomohli nájsť pokoj v duši.
Poznámka: Príbeh na napísanie tejto poviedky sme získali v obci Seňa. Tamojší kostol z druhej tretiny 13. storočia má na kamennej obrube dverí vytesané kamenné tváre kráľovskej rodiny doposiaľ.
V príbehu sa spomína kráľ Ferdinand. V čase tureckého vyplienenia dediny, 20. septembra 1652, bol uhorským a českým kráľom, ako aj rímsko-nemeckým cisárom Ferdinand III. V Uhorsku však nepanoval sám. Pretože jeho tituly mu dávali spravovať územie väčšie než boli možnosti jedného človeka, správcovstvom Uhorska a teda i uhorským kráľom spoluvladárom bol aj jeho syn Ferdinand IV.
Spomínané Rákociho povstania sa netýkali známeho Františka II. Rákociho, ktorý v tom čase ešte ani nežil, ale jeho pradeda Juraja (I.) Rákociho. Ten viedol svoje povstanie po boku Gabriela Betlena v rokoch 1644-1645.
|
|
