Prekliatie
@ :: Poviedky ::
May 23 2012, 08:37 (UTC+0) | 
V obci Poproè v súèasnosti |
Miesto: Poproč, okres Košice-okolie
Čas: tridsiate roky 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó
Keď pozriem do zrkadla, chýba mi tvár. Namiesto nej vidím len hlavu potiahnutú sivou kožou bez očí, bez úst a popred ňou sa vznáša akási hmla. Už predtým som ju videla, ale hmla zo dňa na deň hustne. Myslím, že ma čoskoro pohltí a neviem, čo bude ďalej. Možno nič. Rovnaké nič ako z dnešného dňa. A to som sa dnes mala vydávať. Pred domom by už stáli družičky, všetky moje kamarátky v tých najlepších šatách a usmievali by sa na mňa. Odpytovala by som sa od rodičov a ďakovala im za výchovu. Môj Janko, môj milovaný Janko by si ma hrdo viedol k oltáru. Tam pred tvárou Boha by sme spečatili svoju lásku a sľúbili si vernosť až po hrob. Mal to byť môj veľký deň, ale nie je. Hrob je bližšie ako svadba. Tak to cítim. Deň, čo mal byť najkrajším, bude možno tým posledným. Počula som, ako sa zhovárajú strýko s mamou. Mysleli si, že spím, ale nespala som. Vraj, či tú cestu prežijem. Ale ak by sme nikam nešli, smrť by si ma beztak odniesla. Marča je na tom trochu lepšie. Možno prežije aspoň ona...
Všetko začalo takmer pred mesiacom. Bolo krásne ráno, celý Poproč voňal jarou, kvitli stromy, vtáky štebotali a ja som sedela na priedomí. Mama uvarila zemiaky, len tak v šupke a tak som ich čistila a hádzala šupy sliepkam. Začula som vrzgnúť bránku, zdvihla som hlavu a na dvor vošiel vojak. Môj Janko. Nič sme nehovorili, nebolo treba. Len ma schytil do náručia, a privinul si ma tak silno, až sa so mnou krútil svet. Z ruky mi vypadol celý zemiak a sliepky sa oň išli pobiť. Môj Janko, pol roka som ho nevidela, len sme si písali, a naraz bol tu, dlho ma stískal, nepoľavil, až kým z domu nevykukla mama. Potom siahol do vrecka uniformy a vytiahol papier. Povolenie na opušťák a s ním aj prísľub, že ak v Poproči dohodne dátum svadby, dostane ďalšie voľno. Bola by som výskala od radosti, ak by som sa nehanbila, keď všetko vyjavil a mame sa až zaleskla slza, čo sa vyplavila z oka a stiekla dolu lícom.
„Ideme?“ opýtal sa ma a ja som sa hlúpo prezvedala: „Kam?“
„No na faru. Aby farár všetko spísal a pripravil ohlášky!“
Hneď by som sa rozbehla, ale ešte som sa musela prezliecť, až sa mi ruky triasli, keď som si zapínala blúzku a počúvala, ako sa Janko s mamou zhovárajú v kuchyni.
V ten deň sa doma dlho nezdržal. Na fare sme museli zopakovať, že sviatosť manželskú berieme s plnou vážnosťou, je to naše pevné rozhodnutie a dosť. Poučenie i preskúšanie z katechizmu sme už mali za sebou, ďalšie caviki sa nekonali. Lipla som na každom Jankovom slove, na každom úsmeve, každom pohybe a keď mi hneď po obede povedal, že už pomaly musí odísť do Jasova na vlak a späť do kasární, túžila som len, nech tých pár týždňov prejde a príde zas. Najbližšie, keď sa budeme lúčiť, aby dotiahol vojenčinu do konca, to už bude môj muž a ja jeho ženou.
„Tetka, vy tu čo hľadáte?“ prekvapila som sa, keď som sa vrátila z Jasova a v našom dome našla susedu Hanču, ako sa nám kutre v posteli. Okrem nej tu nebol nik.
„Tila, Tila, tak ty si budeš vydávať? Celá dedina už o tom hovorí. Že tu máš Janka a boli ste za farárom. A to sa mi zdá, akoby si ešte len nedávno pobehovala po dvore ako dievčatko. No, vyrástla si, už si žena a počula som, že budeš mať i peknú výbavu. Odpusť mi, lebo ja mám tiež dcéru na vydaj a chcela som len vidieť, ako tvoja výbava vyzerá. To vieš, ani ja nechcem byť svojej Haničke horšia ako iné matky, a keď som sem prišla, v dome nikoho nebolo. Iba som sa chcela pozrieť,“ usmievala sa tetka Haňa a jej hlas bol taký sladký, presladený, ako keď zmiešaš lekvár s medom.
„Teta, ale toto! Načo by som vyberala výbavu? Veď svadba nie je dnes, iba sme sa zapísali a... A čo hľadáte pod perinami? Teta, choďte preč!“ zvýšila som hlas, možno som ani tak veľmi nechcela a znelo to určite prísne, lebo tetka len čosi zašomrala, že takto sa k sebe ľudia nesprávajú a vybehla von ako mačka. Ani dvere za sebou nezavrela.
Bol večer, takmer noc. Mama už dávno spala v zadnej izbe a ja som ležala na posteli s mojou sestrou Marčou.
„Kto pozná príčinu, prečo by sa títo mladí nemali vziať a vstúpiť do sviatosti manželskej, nech to povie teraz, alebo nech mlčí naveky! Vieš si predstaviť, že už v túto nedeľu to povie pán farár na celý kostol? Budeš mať prvé ohlášky! Všetci sa budú pozerať na teba a môžu ti závidieť. Tri nedele, tri ohlášky na omšiach, a potom už príde svadba. Vieš, ako sa na to teším?“ šepkala Marča. Bola z toho celkom vzrušená, akoby sa mala vydávať ona a nie ja. Viem, že mi to priala z celého srdca, vždy sme si boli veľmi blízke, i keď bola takmer o päť rokov mladšia.
Ani ja som nevedela zaspať. No keď sa mi už privreli oči a vkradol do duše sen, strhla som sa a posadila. Odrazu mi bola strašná zima, striasla som sa a hľadela do tmy. Sen, čo sa mi zdal, nebol príjemný, ba práve naopak. Stála som kdesi uprostred pustej zeme a nevedela sa pohnúť. Pri nohách sa mi plazila hmla, čo pomaly stúpala a zväzovala mi ruky, dusila ma na hrudi, zvierala krk a liezla na tvár. Neviem, asi som vykríkla, pretože sa hneď zobudila i Marča. Len čo som jej o tom začala hovoriť, prerušila ma. Vraj, nech nekričím, pretože ju strašne bolí hlava, akoby jej mala prasknúť. Zvalila sa nabok a odrazu sa rozvzlykala. V tej chvíli som netušila, čo nás tak razom zmenilo a ani neviem, ako sme prečkali do rána. Opäť sme zaspali? Alebo sme len ležali a čakali na svitanie? Akoby mi vypadla pamäť, na to si naozaj nespomínam. V pamäti mám len tmu, takú istú ako tá, čo nás v tej noci obliehala zo všetkých strán.
„Čo ste pojedli? Čo ste porobili?“ strachovala sa ráno mama. Marča sedela na okraji postele, bola bledá, priam biela a zvracala do lavóra.
„Tila, vstávaj!“ ucítila som mamine ruky na ramenách, ale bolo to nad moje sily. Lomcovala mnou zimnica, no telo vo vnútri priam horelo. Každučké slovo znelo, akoby mi niekto udieral kameňom do hlavy; tak silno mi v nej trešťalo. Pritom som kašľala a to bolelo asi najviac.
„Musíte vstať, musíte sa umyť! Zájdeme do Moldavy k lekárovi! Bože, svadba bude čo nevidieť a vás pochytila dáka chronta!“ mama húdla neustále dookola. Raz nadvihovala Marču, tá sa i postavila, ale vzápätí padla na posteľ, potom dvíhala mňa. Keď po chvíli pochopila, že nie sme schopné stáť na nohách, rozhodla sa, že po lekára zájde sama. Dovedie ho k nám, nech by to stálo čokoľvek. Ešte nám uvarila čaj, lenže keď sme z neho vypili čoby len hlt, všetko sme vydávili.
„Ležte, tak len ležte! Prídem s doktorom, vyčkajte!“ tíšila nás už nie s takým hurhajom. Hlas sa jej triasol, vyzerala poriadne preľaknutá, keď bežala do maštale zapriahnuť koňa do rebrináka a vydať sa na cestu.
Otočila som pomaly hlavu a pozrela do zrkadla, čo viselo na stene pri dverách. Obraz sa mi rozmazával. Videla som len strapatú hlavu, ktorá mohla patriť komukoľvek, dvoje nevýrazných očí a hmlu, čo ich robí nejasnými.
Marča našťastie zaspala. Tak jej bolo isto lepšie. Aj ja som túžila usnúť, a keď som si myslela, že sa mi to už podarí, zavàzgali dvere. Do izby vošla tetka Haňa a rovno k nám.
„Joj, Marča, dievčatko... Ty si nemala byť chorá. Škoda ťa bude, škoda,“ skláňala sa nad sestrou a ja som mala pocit, že sa nemôžem ani pohnúť. Chcela som sa vykričať, vyhnať tetku preč, ale nedalo sa. Zato ona, len čo na mňa pozrela, nadvihla perinu a popľula mi na nohy.
„To sú nôžky, mladé, krásne, tie poplietli rozum vojačikovi. Na svadbe chceli tancovať, na svadbe, pfuj, pfuj,“ popľula ich znova, potom pustila perinu a vyšla von.
Všetko, čo sa udialo potom, si pamätám akoby sa to stalo vo sne. Po dome ktosi chodil, obracal ma, zobliekol, celú ma prezeral a potom som zachytila iba útržky viet.
„Vravíte, že im otec už pred rokmi zomrel na týfus....“
„Otvorte okná, nech tu príde slnko...“
„Tie škvrny na nohách... ...zvláštne, lebo najskôr bývajú na prsiach....“
„...prášok do vody a obklady...“
„....len veriť....o niekoľko týždňov....silná, musíte byť silná....“
Potom akoby všetko zhaslo a ja som sa opäť prepadla do tmy. Neviem koľko dní som spala, možno blúznila, ale keď som prišla k sebe, videla som, ako nado mnou stojí Marča a prikladá mi k perám hrnček s čajom. Pila som hltavo, bolo mi stále málo a keď sa mi konečne trochu uľavilo, zašepkala som: „Ty si už zdravá?“
„Je mi trochu lepšie. Aspoň dnes, ale zdravá nie som.“
„Prosím, podaj mi zrkadlo.“
Marča sa zatvárila trochu prekvapene, ale nepýtala sa na nič. Na šifonieri vytiahla zásuvku a vybrala malé zrkadielko. Pozrela som doň. Najskôr som videla len hmlu. Až po chvíli sa z nej začala vynárať tvár, ktorej však už chýbali ústa aj oči. Vykríkla som. Zrkadlo spadlo na zem a roztrieštilo sa na tisíc kúskov. Rukami som si siahla na tvár, hľadala obočie, pery, nos a potom som sa otočila na Marču.
„Poznávaš ma?“
„Poznávam, pravdaže poznávam. Si moja sestrička, moja Tilda, čo sa musí vyliečiť a potom sa bude vydávať,“ hladila ma Marča po vlasoch, nahla sa nado mňa a šepkala: „Mama so strýkom sa dohodli. Vraj nesmieme vychádzať z domu, lekár to zakázal, ale zajtra ešte nadránom nás naložia do voza. Odvezú nás za bačom do Nováčan. Ten vraj vylieči kadejakú chrontu. Aj takú, ktorej sa lekár bojí.“
„Nie chorá... Prekliata som a zomriem,“ prehltla som na prázdno a sledovala, ako sa Marča snaží potlačiť des, čo ju v tej chvíli opantal.
„Nehovor tak, Tilda, nehovor! Bača vie odriekať, zmyje prekliatie! Strýko hovoril a ja mu verím, vraj Haňa chcela tvojho Janka pre svoju dcéru. Preto sem prišla a vložila kliatbu do postele. Myslela, že prídeš s Jankom, nájdete prázdny dom a budete sa tu ľúbiť. Preto tak urobila, preto, preto...“
„Odkiaľ vieš, že tu tetka bola?“
„Od teba. Hovorila si zo spánku...“
Na líci som ucítila končeky Marčiných prstov. Pohladila ma a priložila k ústam ďalší hrnček s čajom. Potom som zaspala.
- Keď pozriem do zrkadla, chýba mi tvár. Namiesto nej vidím len hlavu potiahnutú sivou kožou, bez očí, bez úst a popred ňou sa vznáša hmla. Už predtým som ju videla, ale hmla zo dňa na deň hustne. Myslím, že ma čoskoro pohltí a neviem, čo bude ďalej. Možno nič – presne takto som myslela nadránom, keď ma prebudila mama, aby mi pomohla prezliecť sa.
„Vidíš, dnes si sa mala vydávať a namiesto toho...“ rozplakala sa.
Vydávať? Ozaj, mala som sa vydávať. Kde je môj ženích? Prečo neprišiel? Napísal mu niekto, čo sa deje? Otázky sa mi tlačili na jazyk, ale mlčala som. Cítila som sa biednejšie než kedykoľvek predtým.
Nakoniec ma celú obliekla mama. Vládala som iba zdvihnúť hlavu a pozrieť ku dverám. Obraz, ktorý sa mi naskytol v zrkadle na stene... No, veď to už viete.... Potom prišiel strýko. Vzal ma na ruky ako dieťa, určite som poriadne schudla. Sám poznamenal, že je to, akoby niesol len kosti v koženom vreci. Mama naň škaredo pozrela a on si určite uvedomil, že takto rozprávať nemá. Potom ma položil do voza na perinu, druhou ma prikryl a popohnal koňa. Marča ležala vedľa mňa. Cítila som, ako ma chytila za ruku. Keď som otvorila oči, jej tvár bola blízko mojej. Hľadeli sme na seba a mlčali.
Kôň s vozom opustil Poproč a zamieril horským chrbátom nad Rudník. Prešli sme okolo kostola svätej Anny, čo tam stojí na lúke uprostred lesa. V hlave sa mi začínali vynárať obrazy z detstva. Ako sme sa tu s Marčou kedysi naháňali. To ešte otec žil a vravel nám, nech nevystrájame, lebo toto je vzácne miesto, kde prichádzajú ľudia, aby rozjímali. Odtiaľto vraj modlitby letia priamo do neba a lepšie ich počuť. Pri tejto spomienke som začala odriekať otčenáš, ale som si istá, že by ma nepočula ani Marča, ktorej dych som cítila na tvári.
Cesta sa stočila popod Rudnícke kúpele a do sedla pod Kobyľou horou, odkiaľ sme prešli na cestu do Nováčan. Slnko už vystrelo svoje lúče a cítila som, ako ma pohládza po tvári. Zo všetkých strán ku mne doliehal ranný vtáčí spev a ja som skúšala dýchať čo najhlbšie. Možno tomu ťažko uveriť, ale v tej chvíli som si cenila aj ten vzduch; každučký nádych bol pre mňa darom života, ktorý ešte trvá.
Náhle čosi heglo, preletela som na druhú stranu voza a padla rovno na Marču. To sa splašil kôň, vyskočil, erdžal a nedal sa utíšiť. Až po chvíli, keď strýko zoskočil z kozlíku a chytil ho za ohlávku, koník sa upokojil. Nie celkom, ale už neskákal. Mama bola hneď pri nás, uložila nás späť na periny a pokračovali sme ďalej.
Prostý muž, ktorý nás už čakal pri svojom dome na konci Nováčan, nevyzeral nijako zvláštne. Ako celkom obyčajný chlap, ktorého by ste si na ulici nevšimli. To všetko však len do chvíle, kým nezačal rozprávať. Už z jeho hlasu voľačo sálalo a mal veľmi živé oči. Pohľad, pri akom si človek myslí, že ten muž nepozerá na neho, ale až kdesi do vnútra.
„Lekár mal v niečom pravdu,“ hovoril mame, keď si nás prezeral. „Ak je to týfus, také škvrny sú najskôr na hrudi, ale vaša dcéra ich má od začiatku len na nohách. A iba jedna, u tej mladšej škvrny nevidno. Nie je týfus ako týfus. Keď napadne brucho, z človeka ide všetko von zhora i zdola. Vy hovoríte, že takto v strašných kàčoch zomrel vás muž. Týfus, čo robí škvrny po tele je celkom iný. Človek síce zvracia, ale nemá kàče. Nemyslím si teda, že by dievčatá postihlo rovnaké zlo ako ich otca. A keď hovoríme o prekliatí,“ bača pokračoval, zatiaľ čo mi otváral viečka a pozeral do očí, „stretli ste cestou sem nejaké zviera?“
„Hej,“ pritakal strýko držiac v rukách klobúk, akoby už bol na pohrebe. „Had mi vyplašil koňa. Isto zmija, ale celá čierna.“
Bača teraz prezeral oči Marči, a keď po chvíli začal znova hovoriť, zdalo sa, že slová váži ešte viac: „Ten had, to bola prečarovaná bosorka, čo uriekla vaše dcéry. Škoda, že ste ho nezabili. Stále sa ich drží, lebo chce svoje dielo dokonať. Musíme teda nielen liečiť, ale i odrieknuť. Nechajte ma s dievkami samého a potom poviem, čo ďalej.“
To, čo bača robil, keď mama so strýkom na chvíľu kamsi odišli, si naozaj nepamätám. Vytrasená z cesty som opäť začala blúzniť. Boli to už známe pocity i vidiny. Hmla, čo sa na mňa valí zo všetkých strán, zahaľuje ma a isto o chvíľu celkom pohltí. Posledné, na čo sa pamätám, bol pohľad na Marču. Mala privreté viečka, lebo tak jej to bača nakázal.
„Napi sa, napi,“ podala mi mama hrnček s čajom, ale keď som si usrkla, z jeho horkosti ma až stiahlo. „Viem, asi ti nechutí, ale to sú byliny od baču. Musíš veľa piť, aby si zosilnela. Máme ťa nosiť von, aby si mala viac slnka. Už dnes tak spravíme.“
Pozrela som okolo seba, ležala som už doma na posteli, no Marču som nevidela. Čo bolo zvláštnejšie, ani periny.
„Všetko sme spálili. Aj vankúše a plachty,“ šepkala mama, akoby čítala moje myšlienky. „Bača tak prikázal. Vravel aj, že zlo vstúpilo i do našej maštale, no ešte sa neprejavilo. Poradil nám vykopať tam zem až do pol metra a všetku nahádzať do ohňa.“
„Kde ja Marča?“ pozrela som na mamu, keď som konečne vypila niekoľko hltov.
„Len čo sme prišli domov, už jej bolo lepšie. Jej to poškodiť nemalo, len teba chcela Haňa prekliať. Všetko vieme. Marča teraz sedí vonku na lavičke, aby na ňu pekne svietilo. Ešte sa napi, to ťa posilní. Určite sa uzdravíš.“
Hľadela som na mamu a sàkala horký odvar. A potom, keď vyšla z izby, som sa trochu nadvihla. Pozrela som ako vždy – ku dverám do zrkadla na stene. Videla som, ako som sa zmenila. Vlasy polepené, nečesané celé týždne, koža takmer priesvitná a vystupujúce lícne kosti. Ale videla som sa. Žiadna hmla. V zrkadle som bola ja.
(Vo veži bili zvony, keď z popročského kostola Všechsvätých vychádzal svadobný sprievod. Vpredu kráčala nevesta so ženíchom – Tila s Jankom. Svadba sa konala, i keď o pár týždňov neskôr a Tila sa potom dožila ešte vysokého veku. Po celý život verila, že ona i jej sestra boli urieknuté. Tento príbeh vyrozprávala mnohým a v Poproči sa naň nezabudlo.)
* * *
Poznámky autora:
Kostol Všechsvätých v Poproči – rímsko-katolícky kostol v barokovo-klasicistickom slohu. Postaviť ho dal v 18. storočí jasovský prepošt Andrej Sauber, dokončený bol v roku 1766. Nachádzajú sa tam fresky maliara Rudolfa Orosza. V presbytériu (svätyni) je to výjav Zvestovania Panny Márie. Freska na víťaznom oblúku zobrazuje nebeský Jeruzalem a v strede kostolnej klenby kázanie Jožiša Krista na hore. Nad chórom a bočným vstupom do kostola sú fresky s námetmi zo zjavenia sv. Jána, ktorý predpovedal druhý príchod Mesiáša. Kostolné maľby dotvára ešte mladšia freska Cyrila a Metoda, ktorú vytvoril Pavol Milkovič v roku 1987. Vzácny je oltárny obraz, ktorý namaľoval košický akademický maliar Vojtech Klimkovič (1833 – 1885).
Kostol svätej Anny - sa nachádza blízko obcí Poproč a Rudník, na lúke obkolesenej najmä dubovými lesmi. Je s ním spätá povesť o zázraku, ktorý tu vykonala táto svätica. Už v 17. storočí na mieste súčasného kostola stála drevená kaplnka. Neskôr, v roku 1750, tu dal jasovský prepošt Andrej Sauberer postaviť kamennú kaplnku a v roku 1751 pápež Benedikt XIV. vo Vatikáne potvrdil pápežskou bulou toto miesto ako pútnické. Pamiatkový úrad vznik kostola datuje do roku 1770, architektonicky ide o neskorý barok. Kostol býva takmer celý rok zatvorený. Tradícia pútí však nezanikla. Vždy počas prvého víkendu po 26. júli, ale aj po 15. auguste a v pondelok na Turíce tu veriaci vzdávajú hold sv. Anne. Ku kostolu vedie zelená turistická značka z obce Poproč. Po kratšom počiatočnom stúpaní na horské lúky ide ďalej po horskom chrbte a netrvá viac ako hodinu. Okrem kostola tu stojí aj väčší prístrešok s lavičkami a blízko sa nachádza upravený prameň pitnej vody s kaplnkou a sochou sv. Jána Nepomuckého. Pri prameni je aj malá vodná zdrž a jediná zachovalá budova niekdajších Rudníckych kúpeľov. Lúky tohto bočného hrebeňa Volovských vrchov poskytujú možnosti nenáročných túr a prechádzok – v smere na Poproč s výhľadmi do okolia.
Rudnícke kúpele – stáli na lúkach nad Rudníkom neďaleko kostola svätej Anny. ¼udia sa tu chodili liečiť na reumatické choroby. Procedúry sa poskytovali v nahrievanej vode z miestneho prameňa. Bolo to i centrum kultúry, tunajšie tanečné zábavy a preteky v kolkárni boli povestné. Kúpele zanikli na konci II. svetovej vojny. Nemci si v nich urobili muničný sklad, ktorý partizáni s pomocou ruských výsadkárov vyhodili do povetria.
Týfus – brušný týfus a škvrnitý týfus sú dve rozdielne choroby. Obe zapríčiňujú iné baktérie a sú infekčné. Rovnaké príznaky sú vysoká horúčka, bolesti svalov, nevydržateľná bolesť hlavy a dávenie. Pri brušnom týfuse sú to však aj masívne hnačky a neliečený pacient zomiera často v kàčoch a dehydratovaný. Pre škvrnitý týfus nie sú typické kàče brucha, ale pacientovi sa najskôr na hrudníku vyhádžu typické pigmentové škvrny, ktoré po niekoľkých dňoch prechádzajú aj na končatiny. Typický je prudký pokles krvného tlaku, zmätenie až delírium, komplikácie vrátane zápalu mozgu a občas aj hluchota, ktorá pretrvá i po vyliečení na celý život. Týfus sa často vyskytoval aj na východe Slovenska, najmä v prvých rokoch 20. storočia. Išlo však predovšetkým o brušný týfus . Oba týfusy sa liečia antibiotikami.
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita III, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
