Čakanie na chlieb
@ :: Poviedky ::
May 09 2006, 20:26 (UTC+0) | 
Trstené pri Hornáde v súèasnosti |
Miesto: Trstené pri Hornáde
Čas: Okolo r. 1930
Autor: Eva Hajdu
English version / Anglická verzia
Ondro sa vliekol do školy z nohy na nohu, hlavu so strapatou šticou mal sklonenú a v duchu si usilovne opakoval posledné učivo z dejepisu. Ten mal rád, bavilo ho dozvedať sa všakovaké zaujímavosti z dávnej minulosti, o mocných panovníkoch, ríšach, slávnych bitkách a povstaniach, čo menili chod dejín. Aj teraz rozhutoval o uhorskom kráľovi Štefanovi, čo ho neskôr vyhlásili za svätého.
No len čo si spomenul na novú učiteľku, ktorá nedávno nastúpila do školy namiesto starého ¼udovíta Drozdu, dobráckeho, silnejšieho muža s guľatým bruškom, nálada mu klesla. Už skôr vybadal, že učiteľka očividne nadržiavala spolužiakom, ktorí boli tak ako ona, kalvíni. V Trstenom pri Hornáde ich nebývalo mnoho, vari len zo tridsať rodín. Boli to prevažne Maďari, majetnejší než ostatní dedinčania a bývali na nižnom konci. Ondro neraz potajme škrípal zubami nad učiteľkinou zjavnou nespravodlivosťou, ale odporovať sa neodvážil. On veru nebol ako to odbojné panstvo z učebnice dejepisu, čo si nedalo len tak po hlavách skákať. Radšej prehltol horkú slinu a poctivo sa učil ďalej.
Do novej kalvínskej jednotriedky, ktorá nahradila starú katolícku školu, chodieval až od piatej do siedmej večer. Cez deň bolo treba pomáhať mame okolo domu alebo u veľkostatkára Gejzu Kováča. Imrichov otec odišiel do Ameriky, keď mal on aj so svojím bratom – dvojčaťom Imrichom dva roky. Mama zostala so šiestimi deťmi na všetko sama. Usilovala sa, chuderka, ako vedela, ale bieda sa už u nich celkom udomácnila, aj keď ju nik nepozval.
Ondro, hoci mal len nedávno desať rokov, robil od skorého rána v kertešni, ako volali veľkú záhradu okolo kaštieľa, kde bývala veľkostatkárova rodina. Celý deň bolo horúco ako vo vyhni. Čo nevidieť bude žatva, veď klasy na poliach boli už takmer zrelé a roboty bude potom neúrekom.
Kým takto rozdumoval, došiel až ku škole. Chytro vbehol dovnútra, posadil sa na svoje miesto a vyčkával, podobne ako ostatné deti, na príchod učiteľky. Za dvermi sa o chvíľu ozvalo rázne klopkanie podpätkov. Učiteľka, upätá tridsiatnička s úzkymi, pevne stisnutými perami a okuliarami posunutými až na nos, vstúpila dnu. Už na prahu si rýchlo premerala triedu, akoby zvažovala, ktorú obeť si dnes vyberie, a potom sa jej zrak pristavil na Ondrovi. Naprázdno preglgol, poznal už ten pohľad a vedel, čo bude nasledovať. Ani tentoraz sa nemýlil. Jej prenikavý hlas ho vzápätí vyzval, aby prišiel pred tabuľu.
Pozviechal sa z lavice a pomaly kráčal. Nie, dnes sa len tak ľahko nedá, ukáže, že on dejepis ovláda! Učiteľka, akoby vycítila jeho vnútorný vzdor, schválne otáľala s otázkou, snáď aby ho znervóznila. Chlapcovi sa to čakanie zdalo ako večnosť, cítil, ako sa mu začínajú potiť dlane a zo dva razy prešliapol na mieste. A potom konečne padla otázka. Ondro si v duchu vydýchol, bolo to presne to, čo sa tak zodpovedne učil, akoby azda predpokladal, že ho vyvolá práve dnes. Myseľ mu pracovala na plné obrátky, slová sa mu tisli na jazyk samé od seba. Zdalo sa, že to trochu prekvapilo aj učiteľku; tvárila sa spokojne.
„Tak vidíš, Ondro, keď chceš, vieš sa aj ty naučiť na jednotku,“ pochválila ho, zapisujúc do zošita tú vysnívanú známku a pokynula mu hlavou, aby si sadol na miesto. Odľahlo mu, dokonca sa v tej chvíli cítil ako hrdina. Veď dostať u nej jednotku nebolo hocičo.
Po škole takmer utekal domov, v žalúdku mu tak hlasno škvàkalo od hladu, až sa bál, že to bude počuť na pol dediny. Od Kováčovcov prišiel neskoro, lebo Lórant, veľkostatkárov syn ho dnes poriadne zapriahol do roboty. Najprv musel upratať kôlňu a potom okopať všetku zeleninu. No jednotka, ktorú potom dostal na dejepise, bola odmenou za celý namáhavý deň. No vtom si spomenul, že je streda a povznášajúca radosť sa razom zmenila na rozčarovanie.
„Zasa fazuľa,“ povzdychol si a podvedome skrivil ústa. Už ju nemohol ani cítiť. Fazuľovú polievku mali na tanieri každučkú stredu a piatok snáď odjakživa. Vari neexistuje nič iné, čo sa dá navariť? – pýtal sa v duchu, premáhajúc trpkú vlnu sklamania, čo sa mu dvíhala v hrudi a už-už sa ho chystala celého zaplaviť sťa príval. Keď si pomyslel na tie lákavé vône, šíriace sa z kuchyne v kaštieli, ktoré občas nosom zachytil v povetrí, keď sa motal po záhrade, prepadla ho odrazu bolestná clivota. Prečo je to tak, prečo je na svete toľká nespravodlivosť, že iní si môžu dopriať čo im hrdlo ráči a on musí stále do seba nasilu pchať iba tú hroznú fazuľu?! Krušné myšlienky sa mu prevaľovali v hlave a celkom vyhnali hlad, čo ho ešte pred chvíľou tak kváril.
Spoločná misa s polievkou už čakala na stole. Ani ostatným súrodencom nebola po chuti, no nepovedali ani slovko a premáhajúc sa načierali do nej lyžicami. Ondro s bratom Imrom sprisahanecky na seba mrkli ponad stôl.
„Mamka, my by sme radšej jedli osve, bude nám tak lepšie chutiť,“ líškavo zatiahol Imro. Mama len pokrútila hlavou a podala im osobitne plnú misku polievky. Chlapec ju vzal do rúk a s bratom v pätách zamierili ku stene, kde stála kerekeška. To boli pozbíjané prične, dosky na kolieskach, aby sa cez deň dali vopchať pod veľkú posteľ. A večer zasa vytiahnuť, aby sa na nej mohli vyspať tí, čo sa inde nezmestili. A keďže už bola vytiahnutá, zaliezli pod posteľ a vymýšľali, ako sa nepozorovane zbaviť tej protivnej fazule. Aj hlad bol lepší, než ona! Von ju vyniesť nemohli, to by matka ihneď zbadala.
Ondro odrazu drgol do brata a zdvihnutým ukazovákom naznačil najjednoduchšiu možnosť. Kerekeška. Vylejú obsah misky pod plachtu a prázdnu misku odnesú matke. Tá nebude mať ani potuchy o tom, čo vyparatili, a bude pokoj. Nápad sa Imrovi náramne pozdával, lebo on bol na podobné vylomeniny ešte väčší majster ako jeho dvojča. Vyškeril sa od ucha k uchu a obozretne vystrčil hlavu spod postele. Mama bola akurát otočená chrbtom a nevšímala si, čo sa deje naokolo. Vytiahol sa von svižne ako had a rukou naznačoval, aby mu Ondro podal fazuľu. Schmatol misku, bleskovo odhrnul perinu a vylial pod plachtu polievku. Potom to starostlivo prikryl a počkal brata, kým aj on vylezie.
„A to ste vari tú fazuľu naliali do seba, či čo?“ nechápala matka, keď jej podávali prázdnu misku. Nešlo jej do hlavy, že tí dvaja, čo sa toľko okúňali, odrazu všetko zjedli tak rýchlo a s toľkou chuťou. To sa však už synovia hrnuli na dvor.
Ostatné deti, tri dcérky a syn medzitým tiež dojedli, vlhké ústa rýchlo utreli do rukávov a poďho von, aby im mať nebodaj nenaložila dupľu. Tá vedela, že im to už lezie hore krkom. Čo však mala ponúknuť, keď im už múka došla? Ešteže pôjde zajtra na priadky ku Kolibárovcom. Vedela, že tí jej zakaždým dajú po krajci čerstvého chleba na prilepšenie a to vedomie ju trochu rozveselilo. Po mužovom odchode do Ameriky kúpila malú roličku, na ktorej si čo-to dopestovali a z toho aj žili. Zadåžila sa síce po uši, ale čo mala robiť? Veď okrem Ondrovej výplaty dvanásť a pol koruny týždenne, čo zarobil u veľkostatkára Kováča, nemal kto do rodiny bez muža doniesť peniaze.
Deťom sa zbiehali v ústach slinky už len pri pomyslení na čerstvý chlieb, no ešte si budú musieť pár dní počkať. Synovia sa boli predvčerom pozrieť na obilie na roli, pomrvili v dlaniach zlatisté klásky, no ešte to nebolo ono. Počasie však bolo našťastie priaznivé, z bezoblačnej oblohy sálali deň čo deň horúce lúče, nuž bola nádej, že čakanie na prvý chlebík, ktorý doma napečie, nebude až také nekonečné.
Pustila sa do umývania špinavého riadu s trochu ľahším srdcom. Odrazu jej prišla pod ruky Ondrova miska, a opäť sa jej zmocnilo podozrenie, že s tou polievkou to nebude celkom v poriadku. No veď ja prídem na to, čo ste s ňou porobili! – zastrájala sa v duchu, mieriac ku kerekeške. Nahla sa pod ňu, obišla ju dookola, nazrela aj do kúta, no nenašla nič. Po fazuli ani stopy. Už sa začala obviňovať, že o synoch tak nepekne zmýšľa, keď jej pohľad odrazu padol na perinu, prikrytú vyšívaným prestieradlom. S neblahou predtuchou natiahla ruku a zdvihla ju. Tmavý rozpitý fľak na plachte pod perinou ihneď prezradil, kde skončila jej polievka. Chvíľu neisto postávala, nevedela, či sa má rozplakať nad vlastnou nemohúcnosťou, že detváky okrem tej nešťastnej fazule nemôže nakàmiť čímsi iným, alebo sa smiať nad ich huncútstvom.
Zvrtla sa, doniesla zo stola tanier a zhrnula naň zvyšky jedla. Potom vyšla pred dvere a zakričala na synov. Tí už podľa hlasu vedeli koľko bije a so zvesenými hlavami onedlho prikvitli spoza chlieva. Matka na nich ani len nepozrela a mlčky ukázala na tanier s fazuľou. Nastalo trápne ticho.
„Dajte do Dunčovi,“ riekla po chvíli odmerane a vošla dovnútra.
Chlapci, červení v tvári od hanby, pristrčili tanier pred psa. Ten sklonil svoju huňatú hlavu a chvíľu pozorne oňuchával ponúkanú večeru. Už-už sa zdalo, že sa predsa len odhodlá žrať, no nakoniec sa aj on odvrátil a sklamane odbehol preč.
Ondro s Imrom najprv neveriacky pozerali na tanier, no vzápätí obaja ako na povel vyprskli od smiechu. Rehotali sa ako pojašení, až im vytryskli slzy.
„Čo vám celkom preskočilo?!“ ozval sa z dverí matkin naoko prísny hlas. Ondro, zadúšajúc sa smiechom iba vystrel ruku smerom k Dunčovej búde, kde stála nedotknutá fazuľa.
„Aha, mamo, veď ani pes tú vašu fazuľu nechce!“ vykríkol Imro, zvíjajúc sa od smiechu.
Matke začalo pomykávať kútikmi úst, až sa nakoniec rozosmiala aj ona. Obom bratom odľahlo, keď videli, že sa mama nehnevá. Veď ona dobre vedela, že to nemysleli zle.
„Zajtra sa chystám ku Kolibárovcom na priadky, už ma tetka Zuza volala. Napečie čerstvého chleba, takže zajtra budete mať inakšiu pochúťku,“ oznámila im s úsmevom dobrú novinu a postrapatila im vlasy.
Ondro sa zhlboka nadýchol, lákavá vôňa, šíriaca sa z pece u susedov ho pošteklila v nose a zároveň podráždila žalúdok. S Ïurom, synom Kolibárovcov a bratom Imrom práve stružlikali na podlahe zvieratká z mäkkého dreva, kým ženy v opačnom rohu miestnosti priadli a klebetili. Keď suseda vytiahla z pece čerstvo upečený chlieb a jeho vôňa zaplavila celý dom, Ondro sa jej nevedel nabažiť.
„Au!“ zjojkol, keď sa čepeľ jeho vreckového nožíka skåzla po drievku a zarezala sa mu do prsta. Z rany ihneď vytryskli kvapky jasnočervenej krvi. Prst si inštinktívne priložil k ústam a cmúľal ho. Rana nebola našťastie hlboká, a keby aj, pramálo by sa teraz o to staral. Vedel, čo bude onedlho nasledovať: gazdiná Kolibárová nakrája bochník na krajce a ponúkne nimi všetkých, čo prišli na priadky, ženy i detváky.
Ako túžobne očakával túto chvíľu. Včera, keď im mamka povedala, že tu pôjde, od vzrušenia nevedel poriadne ani zaspať. Ešte aj vo sne sa mu zjavovali okrúhle, zlatisté pecne čerstvého chleba. Sedel za dreveným stolom a susedka predkladala pred neho krajce – len jedz, Ondrejko, jedz, koľko ti chutí, chleba je dosť, a tuto, aha, tu máš aj masla, nehanbi sa, ber si, vynukovala ho v tom sne ako nejakého veľkého pána. A on sa veru nedal dlho prosiť, napchával sa takmer do prasknutia.
Ani v škole sa dnes nevedel na nič poriadne sústrediť, ustavične sa vrtel a vyzeral von oknom, akoby chcel pohľadom posúriť slnko, aby rýchlejšie odkrajovalo z času, ktorý zostával do večera, keď pôjde spolu s mamou a bratom na priadky. Učiteľka ho aj zo tri razy napomenula, a mal šťastie, že bola výnimočne v dobrej nálade, inak by sa mu to len tak ľahko neprepieklo. Jej trstenica by už isto mala robotu. Len čo vyučovanie skončilo, trielil domov ani vyplašený zajac. Okrem jedla nemal v hlave nič iné.
A teraz sa jeho sen stal skutočnosťou; nesedel síce za stolom a nemal sám pre seba celý bochník aj s maslom, ale suseda pristúpila aj k nemu a podala mu do ruky hrubý a ešte teplý krajec. Ledva zo seba vysúkal poďakovanie, a hneď sa s chuťou zahryzol do chrumkavej kôrky. A vtedy k nim pristúpila matka.
„Chlapci, nezjedzte si chlebík teraz, nechajte si ho, doma vám dám k nemu aj mlieko, lepšie vás tak zasýti,“ dohovárala im potichu. Srdce jej pri tom trochu zovrelo, dobre vedela, koľko premáhania ich to bude stáť, ale chcela pre nich to najlepšie. „Zanedlho skončíme robotu a potom pôjdeme domov, nože vydržte.“
Bratia sa neubránili sklamaniu, ale dali si povedať. Mamka má pravdu, ako vždy.
Domov viac utekali než kráčali. Súrodenci už vyčkávali, ako na povel si posadali okolo stola a očami priam viseli na matke, ktorá im chystala večeru. Každému nadelila spravodlivo. Bola to veru pochúťka, akú už dávno nemali.
„Nebojte sa, aj my už budeme mať onedlho vlastný chlebík. Možno už napozajtre, klásky sú už skoro zrelé,“ chlácholila šesť detských dušičiek.
„Mamka, je už to zrno dobré?“ vyhàkol vzrušene Ondro a podával jej za hrsť zlatých zàn, ktoré vyžmolil z klasov na ich roličke. Oči mu priam iskrili a líca horeli od nedočkavosti. Matka znalecky pozrela na zrnká pšenice, ba i rozhryzla zopár medzi zubami a potom s úsmevom prikývla.
„Dobré, Ondrejko, veru dobré, napečiem z neho chleba ešte dnes. Nože nachystajte s Imrom kosáky, pôjdeme na pole. Vymlátime zrno a odnesiem ho do mlyna, teraz ešte nemajú veľa roboty a toľko, čo nám treba, nám isto zomelú,“ riekla povzbudivo.
Ondrovi nebolo treba viacej povedať. Vytrielil z domu, ani čo by ho osa poštípala a už aj zháňal kosáky. Hneď sa už sklonil nad klásky, vlniace sa v jemnom vánku a ruky sa mu len tak mihali, ako sa zaháňal kosákom po steblách pšenice.
Mama mala pravdu, v mlyne im zrno pomleli na počkanie. Chlapcom bilo srdce ako zvon, keď odtiaľ niesli plátené vrecko so vzácnym bielym nákladom. Upečú prvý chlieb z novej úrody!
„No ale si už choďte po robote a nemotajte sa mi tu popod nohy!“ okríkla naoko prísne matka deti, čo sa zhrčili v izbe a pozorne sledovali každý jej pohyb, akoby sa báli, že len čo odídu, chlieb sa celkom určite nevydarí. Potom ešte priložila polienka do pece, aby ju poriadne vyhriala, kým vloží dnu cesto.
Ondrovi sa zdalo, že to čakanie na chlieb nemá konca. Akoby v tej chvíli nič iné ani nemalo zmysel. To až do chvíle, kým mama vytiahla z pece hotový chlieb. Mal pocit, že tá vôňa pochádza azda priamo z raja.
A potom prišlo na rad ďalšie čakanie. No len čo bochník vychladol, matka ho nakrájala a položila doprostred stola. Deti sa ihneď natiahli za krajcami. Aj Ondro vzal jeden s priam posvätnou úctou do rozochvených prstov. Potom si pomaly, rozvážne odhryzol z chrumkavej kôrky. Zaplavil ho pocit veľmi blízky blaženosti. Slastne privrel oči a naplno sa mu oddával, vychutnávajúc v ústach každučkú omrvinku. Snažil sa na nič nemyslieť, silou vôle vytrvalo vyháňal z mysle myšlienky, ktoré by mohli narušiť túto neopakovateľnú chvíľu. Hoci niekde v jeho podvedomí zablikalo varovné svetielko, upozorňujúce ho na to, že dnes ani len nenazrel do učebnice a pritom zajtra bude písomka, nerobil si z toho ťažkú hlavu. Veď on to nejako zvládne, cestou do školy sa narýchlo naučí, čo treba. Teraz na to ešte nebude myslieť. Áno, toho večera bol šťastný. Stačil mu na to krajec vlastného čerstvého chleba...
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Zachráňme svoju identitu, ktorý podporila spoločnosť U. S. Steel Košice.
|
|
