Muž, ktorý sadil stromy dynamitom
@ :: Poviedky ::
May 09 2006, 21:01 (UTC+0) | 
Rozkvitnutý detail z obce Trstené pri Hornáde |
Miesto: Byster, Košice, Trstené pri Hornáde
Čas: 1967 až 1969
Autor: Slavomír Szabó
Imrich, nakoniec tak ako vždy, sa cítil sám sebou istý. Čo tam po tom, že v aute, ktoré ho s niekoľkými robotníkmi viezlo po ceste k Bysteru, mal pri nohách debničku s dynamitom. Privykol si naň, dokonca sa stal akousi súčasťou jeho života. Nie, nemal žiadne zákerné úmysly, nechcel nič zlikvidovať, zdemolovať, vyhodiť do vzduchu. Jeho práca mala od ničenia veľmi ďaleko. Naopak, každým dňom po sebe zanechával niečo pekné, ušľachtilé. Imrich totiž sadil stromy. Už nie stovky, ale tisícky ich vyrastali po okrajoch ciest v celom okolí Košíc. Zelené lemovanie prírody sa takto stalo dielom človeka, a on na to mohol byť právom hrdý. A dynamit? Bolo by nad ľudské sily vykopať toľko jám a výsledky práce sa merali počtom sadeníc. Okresná správa ciest teda súhlasila, a svojím spôsobom bola na to i pyšná, aby sa efektivita práce znásobila håbením jám za pomoci výbušnín. Malo to svoje výhody. Stačilo vyhåbiť úzku, i keď nie plytkú dieru, potom do nej vložiť šúľok dynamitu a odpáliť. Imrich bol v tomto smere naozaj macher.
„Je to pravda, že Peter zaspal v službe?“ nebadane a akoby bez výrazného záujmu, len tak aby reč nestála, prehodil Jožo.
„A tebe to načo vedieť? Hen, vylez na vetriesku a pozhadzuj dole stromčeky!“ odvrkol Imrich, ale z jeho hlasu sa dalo vyčítať, že pochopil Jožov zámer.
„No, ja som počul, že pôjde k šéfom na koberec,“ nedal sa Jožo.
„Aby tam išiel, musel by mať zápis z kontroly, nie? A kto ho kontroloval? Ja nie!“
„Ale, majster! Veď komu by napadlo niečo také? Ja som síce ešte Petra nestretol, ale rozpráva o tom celé Trstené.“
Imrich sa pousmial. Obaja pochádzali z tejto dediny a vlastne bol rád, že sa tam o tom rozpráva. Vzápätí sa však zatváril nechápavo a ledabolo prehodil: „Hej? A čo hovoria?“
„Že si išiel v noci na kontrolu, či Peter stráži sad. A že on musel spať, keď si nič nevšimol.“
„A čo si mal všimnúť?“
„Že mu niekto ukradol strážnu búdku!“
„Chceš povedať, že ja som tam v noci kradol? Že som zobral strážnikovu búdu?“
„No, veď jeden – dvaja chlapi by ju aj odvliekli, nie?
„Jozef, ty chceš povedať, že som zlodej?“
Po tejto vete, vyslovenej azda vyšším hlasom, než zvykol Imrich rozprávať, Jožo stíchol. Dobre si všimol, ako ho oslovil. Jozef. Takto ho oslovoval len na oficiálnych akciách, na plenárnom výbore, odborových schôdzach, ale v teréne nikdy. Inak vždy len Jožo. Bolo to akési mimovoľné upozornenie, že má zmeniť tému a o strážnikovi, ktorému v noci niekto ukradol búdu, radšej mlčať.
Poludnie sa blížilo, slnko stúpalo po oblohe stále vyššie a na to, že bol apríl, bolo i vcelku teplo. Peter vyliezol na korbu nákladiaka, pozhadzoval dolu stromčeky a potom aj sám zoskočil na zem. Streľmajster Imrich zatiaľ prepočítal šúľky s dynamitom a vytiahol z aktovky meracie pásmo. Azda mu to slnko urobilo dobre, alebo len čakal, kým ostatní robotníci prejdú na druhú stranu cesty, lebo teraz začal on: „Čo nie je v zápisnici, to neexistuje. Rozumieš? Máme dosť vlastných starostí, načo ich robiť aj druhým. Pochopil si?“
Jožo však len vystrúhal akúsi nepodarenú grimasu, z ktorej nebolo jasné, či vie, o čom Imrich hovorí.
„Možno zmeniť niečo, čo sa už raz stalo?“ skúsil Imrich inak.
Jožo sa zamyslel, aspoň tak vyzeral, akoby tuho uvažoval, a potom zo seba vysúkal: „Nie.“
„Čo by sa stalo, keby sa Peter dostal do zápisnice?“
Jožo tentoraz len nechápavo spustil kútiky úst a ani sa nesnažil odpovedať.
„Prišiel by o prémie, nie?“
„No, hej,“ prisvedčil, akože mu je to jasné.
„Ak by Peter prišiel o prémie, pretože zaspal v službe, doniesol by žene a deťom menej peňazí. Môže jeho rodina za to, že zaspal v robote?“
„No, nie,“ triumfálne, ako výsledok bleskových, no hlbokých úvah vyhàkol Jožo.
„Takže netrestajme jeho rodinu. Ide len o to, aby na stráži viac nechrápal. Keď mu zmizla búdka, je to preňho hanba, takže si už dá nabudúce pozor a nezažmúri ani jedno oko. Čo sa už raz stalo, to nezmeníme. Ale musíme dbať na to, aby sa to neopakovalo. Na druhej strane, opakujem, čo sa nedostalo do zápisnice, to sa nestalo. Rozumieš?“
Jožo zasa vystrúhal neistú grimasu, ale kývol, že hej, veď to predsa musí byť jasné aj sprostému. „A búda mu nebude chýbať?“ hlesol ešte na záver.
„Tá búda nemala pridelené inventárne číslo, nebol od nej ani žiaden evidenčný papier. Žiadna zápisnica. Takže akoby nikdy neexistovala.“
„Aha!“ hvizdol Jožo, ale potom už aj stíchol. Ïalší dvaja robotníci sa vrátili k autu a mohlo sa začať robiť. Popri ceste od Bystera smerom na Olšovany mal vyrásť nový rad stromov. A bolo už načase, pretože každý ovocinár vie, že stromy sa sadia len v tých mesiacoch, ktoré majú v mene R. Po apríli prichádza máj, a vtedy už sadiť nehodno.
Imrich najskôr prezrel terén s jedným prižmúreným okom, aby budúci rad stromov išiel rovno. Potom zatåkol do zeme prvý malý kolík a začal vymeriavať pásmom. Presne na centimeter, tak ako to určovali smernice, aby boli zachované odstupy medzi jednotlivými stromčekmi. Na každom mieste, kde bolo treba zasadiť, zatlačil do zeme malý kolík. Keď už vymeral celú dlhú štreku, začal s prácou Jožo. Vždy vytiahol kolík, do jamky po ňom zasunul dlhú zastrúhanú drevenú tyč a párkrát po nej buchol kladivom. Tyč potom vytiahol a v zemi ostala hlboká a úzka diera. Taká presne na šúľok dynamitu. Streľmajster všetko ešte raz skontroloval, a potom vydal ďalšie pokyny. Jeden z robotníkov išiel na cestu zastavovať autá z jednej strany a druhý z druhej. Nenadreli sa, veď áut tadiaľ chodilo málo, ale istota je istota. A hlavne – treba dodržať predpis! Jožo zasa niesol dynamit, vždy podal Imrichovi jeden šúľok, no potom sa stiahol do bezpečnej vzdialenosti.
Bum! Ozvala sa prvá rana, presne naplánovaný a odpálený výbuch, po ktorom vyletela hlina i kamene do vzduchu. K jame pribehli streľmajster Imrich i Jožo, pohľadom ju skontrolovali, Jožo podal ďalší šúľok dynamitu a opäť sa stiahol.
Bum! Bum! Za Bysterom to v ten deň rachotilo, akoby vojsko hádzalo granáty. Jamy boli dostatočné hlboké, a keď zaznel už aj posledný výbuch, mohlo sa začať sadiť. Zatiaľ čo sa ostatní chytili lopát, Imrich odniesol zvyšné výbušniny naspäť do auta a išiel si urobiť poznámky do podnikových tlačív. Nevedel, aký čas prešiel od prvého výbuchu, nepozeral na hodinky. Jediným kritériom a medzníkom dňa bola ukončená robota. Až potom bolo možné venovať pozornosť škàkaniu v žalúdku a oddychu. Jednoducho, takto to vyhovovalo všetkým. Urobiť robotu čo najskôr a mať pokoj, prípadne môcť ísť skôr domov.
Aj dnes to vyzeralo takto, ale všetko sa v okamihu zmenilo. Na ceste naraz zastalo veľké čierne auto. Volga. A z nej vybehlo niekoľko pánov v oblekoch.
„Čo tu kopete?“ vykríkol jeden z nich na robotníkov.
„Sadíme stromy,“ pokojne sa ozval Imrich, ktorého si zatiaľ nevšimli, pretože stál pri nákladiaku.
„Odkiaľ ste?!“ vykročil k nemu pán v obleku, zatiaľ čo tí ďalší sa rozbehli popri rade jám z nedávnych výbuchov.
„Som streľmajster z okresnej správy ciest a plníme plán výsadby,“ tiež mu vykročil Imrich naproti, pretože sa zdalo, že ten pán je rozčúlený, i keď na to nemal zjavne žiaden dôvod.
„Nikam nechoďte, zavolajte si pracovníkov k sebe a čakajte, kým vám nedáme ďalšie inštrukcie!“
„Prečo?“ zdvihol bradu Imrich, nedal sa, nevedel, kto sú tí ľudia, ale tiež nemal vo zvyku nechať so sebou rozprávať takýmto tónom.
„Máte veľký problém! Myslím, že sa to potvrdí, keď...“ chcel neznámy dopovedať, ale z diaľky ho prerušil iný hlas. To naňho volal jeden z kolegov, čo s ním vystúpili z Volgy. Kričal, že je to tam a je to zničené.
„Tak čo sa stalo?!“ zdvihol Imrich hlas, keď už pri ňom stáli aj robotníci. V kolektíve sa cítil akýsi istejší.
„Prerušili ste telefónny kábel. Špeciál! Spojenie so Sovietskym zväzom medzi Prahou a Moskvou!“ vykríkol chlapík v obleku a znelo to ako rozsudok nad nepriateľmi štátu. Všetci v tej chvíli zmåkli.
V dome na okraji Košíc, tam pod lesmi kopca Furča, v kancelárii riaditeľa okresnej správy ciest, vládlo ticho. Súdruh riaditeľ sedel na svojej stoličke pod obrazom prezidenta Antonína Novotného. Jeho stôl bol založený akýmisi papiermi a očakával príchod súdruha námestníka. Ozvalo sa rázne zaklopanie, potom sa dvere otvorili, pozdrav a energické kroky.
„Veď si sadnite,“ ponúkol súdruh riaditeľ námestníkovi stoličku, ale ten ešte skôr než dosadol, spustil: „Musíme prípad streľmajstra nahlásiť na Verejnú bezpečnosť.“
„My? Prečo?“
„Pozrite, súdruh riaditeľ, došla nám zápisnica z telekomunikačného úradu. Aha! Tu je všetko uvedené, kedy a kde zničil telefónny kábel do Sovietskeho zväzu!“
„Súdruh námestník, vy si myslíte, že tak streľmajster konal s jasným úmyslom ohroziť bezpečnosť a obranyschopnosť krajiny?“
„Prosím?“ zajachtal námestník, takúto otázku nečakal.
„Len toľko, že my nie sme správcovia telefónnych káblov. Dokonca ani nemáme mapy a plány, podľa ktorých by sme mohli vedieť, kadiaľ vedú. Samozrejme, obozretnosť je vždy namieste a súdruhovia z telekomunikácií tieto informácie držia v tajnosti pred možnými nepriateľmi štátu. Streľmajster robil svoju robotu, ktorou ho poverila spoločnosť. Naším poslaním je stavať a udržiavať cesty, aby mohli ľudia chodiť za prácou a deti do škôl. Aj mňa mrzí, čo sa stalo, ale tomu sa pri nedostatku informácií nedalo predísť. Nemyslím si, že by bol niekto z nášho podniku vinný. Alebo si azda myslíte, že mal náš súdruh streľmajster takýto zámer?“
„Takže to nebudeme bezpečnosti hlásiť?“ zahabkal námestník od prekvapenia.
„Ak škodu zaznamenali telekomunikácie, mali by to hlásiť oni. Načo posielať dve hlásenia? Ak nás bezpečnosť vyzve, my dáme podnikové stanovisko.“
„Aké stanovisko?“
„No, že človek, ktorému sa pripisuje vina, je odbojár, ktorý počas vojny prebehol cez front a pridal sa k sovietskym vojskám. Bojoval aj na Done, dokonca jeden čas na Ukrajine pod vedením generála Svobodu! V Maďarsku bol väznený za skrývanie židovskej rodiny pred zavlečením do koncentráku. Doteraz v našom podniku vzorne pracoval a je bezúhonný!“
„A čo ten výbuch v Trstenom?!“ nedal sa námestník.
„Ten pred troma rokmi?“
Námestník prikývol.
„Hm, no pokiaľ viem, on ho nespôsobil.“
„On nie, ale jeho syn. Vzal dynamit z garáže, že pomôže susedovi zložiť strom. Pripevnil ho na hrušku a odpálil. Dostal sa k našim výbušninám a použil ich toľko, že to na niekoľkých domoch porozbíjalo okná! Ohrozil bezpečnosť občanov!“
„Áno? A existuje o tom zápisnica?“ zdvihol riaditeľ obočie.
„No, neexistuje.“
„Takže, čo nie je v zápisnici, to sa nestalo! Mimochodom, náš streľmasjter má strelecké skúšky s dynamitom, robil ich v Bardejove. Výbušniny prechováva doma s mojím vedomím. A spomínať nejaké staré udalosti, no neviem. Ako by sme vysvetlili súdruhom z Verejnej bezpečnosti, že o tom nebol urobený zápis a doposiaľ sme nepodali hlásenie?“
Námestník zmåkol a riaditeľ cítil, že tento spor vyhral. Nemal v úmysle niekomu ublížiť, a už vôbec nie dedinčanovi, ktorý podľa jeho názoru v každodennej práci pri detonáciách riskoval. Navyše, cítil, že si týmto streľmajstra Imricha zaviazal tak, že mu to raz možno bude musieť splatiť.
Prešli ďalšie dva roky. Imrich sa zasa raz v jedno neskoré popoludnie vrátil do Trsteného pri Hornáde a odložil dynamit do garáže svojho domu. Potom išiel do izby vypísať papiere, čo mu dnes dali na podniku. Chcel to mať z krku čo najskôr. Po obvyklom výkaze o odvedenej práci a spotrebe materiálu našiel ďalšie tlačivo. Výpočet ceny na zasadenie jedného stromčeka. Komu to len načo bude! Lenže on mal rád poctivú robotu, a tak sedel, prepočítaval. Mal na starosti už päťtisíc päťsto stromov! A ako to vypočítať? Aj cenu sadenice, aj dynamitu, aj počet robotníkov, ich platy, aj benzín do auta? Zvážil viacero možností, sčítaval, delil, násobil, a podľa toho, čo tam započítal, mu vyšli rôzne výsledky. Nakoniec do papierov napísal ten najnižší, čo bolo 2,80 Kčs na jeden zasadený strom. Tak! To by mohli byť súdruhovia na podniku spokojní, nie?
Neboli. Teda, aspoň jeden. Súdruh ekonóm mu pošepol, že z vedľajšieho okresu majú výsledok dve koruny a sedemdesiat halierov za strom. Vraj, nech to opraví, napíše menej, veď to, preboha, nebude nikdy nikto kontrolovať.
„Tak to prepíš ty na dve koruny a päťdesiat halierov,“ mykol Imrich plecom a odišiel z ekonómovej kancelárie.
Prešlo niekoľko týždňov a prišlo vyhodnotenie výsledkov súťaže o najekonomickejšie hospodáriaceho sadára. Veď každý ušetrený halier môže byť opäť využitý na zveľadenie vlasti! Drahá práca nie je nikdy dobrá. Kto robí najlacnejšie, šetrí peniaze pracujúceho ľudu. A kto vyhral? Imrich! Lenže nie diplom, čestný odznak alebo plaketu, ale televízor! Skutočný, v krásnou veľkou obrazovkou, oveľa väčší než mal doma.
Boli to oficiálne a súdružské stisky rúk, keď mu celé vedenie blahoželalo pred nastúpenými pracovníkmi podniku. On, streľmajster Imrich, sa stal vzorovým príkladom pre ostatných, ktorí svojou dennodennou prácou prispievajú k zveľadeniu celej spoločnosti! Na chvíľku sa cítil aj pyšný. Rozpačito si upravil kravatu, na ktorú si nevedel zvyknúť a trochu ho dusila. Potom dostal možnosť prehovoriť pred celým kolektívom správy ciest a jeho slová boli plné nadšenia z pracovných úloh, ktoré ich ešte len čakajú, aby plán päťročnice nielen splnili, ale i prekročili. Na problém s prerušeným spojením telefónneho kábla z Prahy do Moskvy si už ani nespomenul.
On nie, ale riaditeľ azda áno. Veď čo, vtedy ho vlastne zachránil pred problémami. Dlhy sa musia platiť! Tak nový televízor ostal ako súčasť inventára v riaditeľovej kancelárii...
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Zachráňme svoju identitu, ktorý podporila spoločnosť U. S. Steel Košice.
|
|
