Noc na krížnych cestách
@ :: Poviedky ::
Aug 03 2012, 07:32 (UTC+0) | 
Krížne cesty pri Letanovciach |
Miesto: Letanovce, okres Spišská Nová Ves
Čas: päťdesiate roky 20. storočia
Autor: Leopold Henzély
Počas zimných večerov sa na dedinách odjakživa stretávali ženy na priadkach, kde si rozprávali nielen to, čo ktorá cez deň zažila, koho stretla, ale aj rôzne neuveriteľné príbehy o zlých škriatkoch, lesných vílach, alebo o bosorkách. Len počas sviatku Lucie, čiže trinásteho decembra, ba i deň pred ním, sa v Letanovciach nepriadlo, a tak ženy ostávali doma. Tie vydaté. Slobodné dievky sa stretávali a čarovali. Nie, nemali kúzelnú moc, hoc kto by po nej netúžil. Ony len chceli poznať budúcnosť, do lyžice vložili kovové guľky, nahriali nad plameňom sviečky, a keď sa roztopilo, liali ho do studenej vody. Odriekali zaklínadlá, tvárili sa vážne, až nakoniec olovo vytiahli a podľa tvaru hádali, čo ich čaká. Najšťastnejším znamením bolo, ak malo olovo tvar hviezdy. Ale vydaté ženy? Tým už také čarovanie nepristalo. Nepotrebovali veštiť, kto bude ich ženích a či bude pekný a bohatý. Vydaté ženy na Luciu doma len zavadzali. Najmä chlapom, ktorým manželstvo zovšednelo. Aj Michalovi, Jankovi a Štefanovi, trom kamarátom, čo sa v onen večer radšej vybrali do krčmy.
Za stolom najprv sedeli iba dvaja, Michal a Janko.
„Strašný deň, strašný,“ začal Michal tak ako vždy, lebo už nejako bývalo jeho zvykom, že skôr než sa rozrozprával, trochu si zanadával. „Od rána doma nepočujem nič iné, len o bosorkách, o duchoch, všelijakých sprostostiach, a tiež komu a kedy v dedine ktosi počaroval.“
Michal bol vysoký chlap s priamym pohľadom, širokými ramenami a dlaňami ako pol sveta. Aj gazdovstvo mal také. Veľké. Štyri kravy, býčkov, dva kone, sliepky, moriaky, svine, dvoch paholkov a po dvore mu každé ráno pobehovalo štvoro detí. Občas žartoval, že keby aj tých paholkov a deti choval na mäso, viedlo by sa mu ešte lepšie, lebo nikomu z nich rebrá nevytàčajú. Chudý je len on, a to od roboty. Aj jeho žena, čo bola na pohľad jemná, ale energická gazdinka.
„A čo mám povedať ja? Ty to máš bosorky na pretrase iba raz do roka, no ja to počúvam každý boží deň,“ chystal sa hneď Janko, a nikoho nemusel presviedčať, že je to tak. On bol nenápadný tichý chlapík, taký menší, aj preto ho nik nevolal Jano ale Janko, ale zaujímavá bola skôr jeho žena. Ako sa hovorí, echtbaba. Chodila spievať do kostola, na prvý pohľad zbožná, ale len čo vyšla z kostolnej brány, neustále spomínala samé čary, zlých duchov, prekliatia a porobenia. Aj inak sa správala ako nabrúsená sekera a vedela rapotať ako verklík, takže u Janka na dvore bolo vždy počuť iba ju. „A to si ešte neurobil, bodaj by ťa! A sviniam si dal? A kto narúbe drevo? Ja?“
V ten večer krčmár kúril dobre, dreva nešanoval. Najskôr pod stropom, potom rovno pri ušiach obom chlapom zabzučala mucha. Mucha v zime? Isto sa zobudila zalezená kdesi v škáre medzi drevom, bolo jej teplo a teraz otravovala. Keby to videli ženy, hneď by sa žehnali, že mucha na Luciu, to môže byť len zlé znamenie, aj prečarená bosorka. Obaja sa tomu zasmiali a Janko chcem po nej i čapnúť, ale netrafil sa.
„Nechaj tak,“ mávol Michal rukou, „príde Štefan, ten ju chytí hoc na strope.“
Štefan, na ktorého obaja čakali, bol totiž poriadne vysoký, hoc nie silný chlap. Taký, ako keby za dva dni do nebies vyrástol. Samá ruka, noha. No zato veselý, vtipný figliar. Nos mal parádny ako dajakú skobu. Keď vchádzal do krčmy, chlapi videli najskôr jeho nosisko, súkalo sa dnu a súkalo a až po chvíli vošiel sám Štefan.
Dvere sa odrazu otvorili a do miestnosti najprv vletela chladivá para s vločkami snehu, a za ňou, presne ako bolo povedané, veľký nos a kučeravá hlava. Štefan si prisadol a svojou dlhočiznou rukou oblapil Janka, vraj či sa nebojí, že keď pôjde spitý domov, bosorky ho vezmú do tanca a vytrasú z neho dušu.
„Bosorky neboli, nie sú a ani nebudú. Iba ak sa zle oženíš!“
„Sprostosť!“ uškrnul sa Michal. Ako inak... Chcel čosi povedať, tak začal nadávkou. „Možno i sú, ale do krčmy nechodia. Ale Hana, tá moja suseda, raz prišla k nám, vraj či nevezmem jej chlapca do roboty na gazdovstvo. Ale nie to som chcel, ale o čom hovorila. Keď si sadla a ústa sa jej nie a nie zatvoriť, spomínala aj to, že keď bola mladá, tak k nim chodila dáka tetka figliarka. Nechcela povedať ktorá, vraj aby sa to proti nej neobrátilo. Ale že raz, keď Hanini rodičia šli na jarmok, tak jej nakázali, aby nikomu nič nepožičiavala, hoc by ku nim zavítal sám richtár či jeho žena. Nikomu! A ako natruc“, pokračoval ďalej, „tetka figliarka prišla k tej mojej susede a od plota ju pýtala - Haňko, nože, daj mi tamten barvinek. A Hana, vtedy ešte mladá, rozmýšľala, že rodičia jej síce zakázali čokoľvek požičiavať, ale figliarka nepýta požičať nič, ona chce, že by jej dačo dala. Tak odtrhla rastlinku a podala ju cez plot. Práve v tom čase sa im mala oteliť krava a na druhý deň namiesto radosti plakali. Krava vraj ležala, ani postaviť sa nevládala, len bučala a zdula sa, nakoniec zdochla skôr, než prišlo teľa na svet.“
„Neviem, kto je tá figliarka, i keď možno tuším, ale ak je na tom čo by štipka pravdy, mali by sme na ňu vyliať aspoň vedro svätenej vody!“ zaťal Štefan päste a Michal s Jankom naň počudovane pozreli.
„Ehm, myslel som, že na také veci neveríš,“ neisto pokýval Janko hlavou.
„Môžeme sa presvedčiť. Mne žena rozprávala, že práve dnes budú bosorky lietať,“ pozrel Michal na oboch a Janko mal naraz pocit, že neveriacim na čary je tu asi jediný, hoc to spočiatku vyzeralo inakšie. Isto, nebol chlapom, čo sa ničoho nebál. Kedysi aj on počúval o parobkoch, čo sa vybrali na Kláštorisko páliť ohne na svätého Jána. Povráva sa, že mnísi, ktorí tam kedysi žili, ukryli pod zem. To dávno, keď zem plienil Tatár, a že tie skrýše sa otvárajú iba na svätojánsku noc. Nikomu nechceli povedať, čo tam videli , ale že každý z nich zbohatol. Lenže to bolo o inom. O tajnej chodbe, čo sa šušká, že vedie z Kláštoriska až do Spišského Štiavniku. Taká by mohla byť, na to netreba čarovať. Čary sú hlúposť a Michal so Štefanom sypú jednu sprostosť za druhou.
„Chlapi, čo sa vám porobilo?“ krútil hlavou, keď videl, ako naň civejú. „Najprv nadávate, aké je to doma nanič, a teraz ako keby som počul svoju ženu. Ja som dosiaľ nestretol ani jedného človeka, ktorý by mi povedal, áno, mne sa to stalo.“
„Tak poďme na krížne cesty a uvidíme. Tam sa vraj bosorky stretávajú. Budeme vedieť raz a navždy,“ rozložil Štefan rukami, akože o nič nejde a nastalo ticho.
„Dobre,“ prikývol po chvíli Janko, lebo dobre vedel, že ak by odmietol, smiali by sa mu.
„Do zadku!“ začal Michal ako vždy nadávkou. „Mohol som vziať dlhú huňu! Zájdem najskôr domov. Aj vy by ste mali. Janko, tvoja žena je taká kostolná myš, určite doma máte posvätenú kriedu. Dones ju. Nakreslíme na krížnych cestách kruh. Pre istotu. Do takého vraj bosorky nesmú. Ja si vezmem kabát a ty, Štefan, brat ti páli pálenku, určite jej máš dosť, mohol by si priniesť fľaštičku. A stretneme sa u mňa, odtiaľ je na krížne cesty najbližšie.“
Najhoršie to mal Janko. Musel sa vyzuť, aby si nezobudil ženu a po tme v kredenci nájsť posvätenú kriedu. I tak šramotil, buchotal, až sa žena na posteli pootočila nabok a čosi zamrmlala. Nečakal to, zľakol sa a z rúk mu skoro vypadli čižmy. Rýchlo sa otočil a vybehol na dvor.
Bola noc, len v niektorých oknách svetlo, čo von poriadne nevychádzalo, nepresvitalo až na ulicu, ale tma nie ktovieaká. To hviezdy i mesiac sa odrážali od snehu, vidieť bolo aspoň na pák krokov a ísť svojou cestou. A tou, čo vedie od Letanoviec ku Majerskej, kráčali traja chlapi. Zastali až pod krížom, kde sa pretínajú cesty z juhu na sever a z východu na západ. Rozosnežilo sa, chumáče vločiek im lietali pred očami a lepili sa na baranice. Stáli a mlčali. Noc má svoju moc a tomu, čomu sa človek cez deň často smeje, začne neraz veriť.
Štefan vytiahol pálenku a dali si za dúšok na posilnenie. Opäť bez slova. Od zimy v nehybných údoch krv hustne, tak sa hovorí, tak by si to aj povedali, ak by boli v iný čas a inde, ale teraz nič. Len tri páry očí civejúce na všetky strany. Krajina vyzerala ako obyčajne, teda obyčajne za noci a pálenky sa míňalo, až neostalo ani dne.
„Žeby do toho Perún udrel, aké spomienky mi lezú na rozum! Pred rokmi, a to mi hovorila moja babka, čo si nezvykla vymýšľať, tu vraj na Luciu našli zmrznutého chlapa. Ženy potom hovorili, že to ho doniesli bosorky. Vraj počuli, ako v tú noc čosi hučalo zo všetkých strán, to sa vraj zlietali a potom ho tu vytancovali na smrť. Ale to sú len babské reči. Isto iba zamrzol,“ vravel Michal a hlas sa mu pritom trochu chvel.
„Isto, isto,“ pritakali Janko so Štefanom. „Isto iba zamrzol.“
„Ale ja počujem, že v diaľke dačo hučí. Počujete to aj vy? Isto sa to vysvetlí,“ pokračoval Michal a Janko so Štefanom zasa len prikyvovali: „Isto, isto. Vysvetlí sa to.“
„Michal, ja som zase počul, že aj ak bosorky prídu, tak to také strašné nie je, bo keď ťa chcú dostať, premenia sa na krásne ženy,“ prehodil Štefan, azda aby zmiernil strach, ktorý chtiac-nechtiac nachádzal cestu ku každému. Aj sa usmiali, vraj by to bola konečne dobrá zmena, ale hučanie z diaľky, na ktoré pomaly privykli, naberalo na sile. Čoraz rýchlejšie sa plazilo okolo zeme ako svorka zavýjajúcich vlkov, objalo im čižmy, stúpalo hore, tlačilo na hrudi, stáčalo sa okolo krku a razilo si cestu do håbky uší. Mesiac, čo donedávna ako žiarivý, vyhasol. Zahalili ho husté ťažké mraky, krajina sa razom zmenila na nepoznanie a rozfúkal sa víchor. Zrazu nebolo vidieť nič. Vietor štípal v očiach, ešte aj pred tým ničím museli zatvárať viečka, rýchlo poletujúce ľadové vločky im bičovali tváre. Nebolo počuť vlastného slova. Kvílenie, hukot, škrekot, to všetko znelo v kdesi v ich hlavách, vlastne svet už nejestvoval, len hluk a strach. Všetko, čo mali vidieť, na čo mohli siahnuť, to všetko zmizlo a ostali tu ako tri bytosti, ktorých na nohách drží len ich presvedčenie, že všetko je v poriadku, všetko sa dá vysvetliť, všetko je isté. Nebolo.
Nevedno, kto sa prvý hodil na kolená a začal sa modliť. O chvíľu tam už však kľačali všetci traja, ba potom sa i chytili za ruky a otčenáš odriekali spolu. Nahlas, aby prekryli kvíliace besnenie, priam kričali, ale bolo to úprimné, také úprimné ako túžba rýchlo odísť, zmiznúť, ľahnúť doma k ženám, pritúliť si ich a na všetko iné zabudnúť. Slovami otčenáša skúšali prehlušiť živel, chceli počuť vlastné slová, že sú ešte spolu, že ešte žijú. Vyškerené tváre, vyplazené jazyky, divoké oči, pazúry na vyziabnutých rukách, ktoré po nich siahali, to všetko videli aj nevideli vo svojich predstavách za privretými viečkami, lebo otvoriť ich nemohol, nechcel, nevládal nik. Možno takto vyzerá posledná chvíľa pred smrťou, možno posledná chvíľa pred mukami, čo prinesú smrť. Prvá možnosť by bola lepšia, tej sa len báli, druhá ich rovno desila. Čas sa ako rieka vlial do mora, kde už neprúdi, zmenil sa na nekonečno, vyhodil troch mrznúcich mužov zo svojich koľají, lebo oni už stáli za hranicou sveta. Na krížnych cestách, v noci, na Luciu.
Kedy to skončilo? To už nevedia ani oni sami. Len toľko im ostalo v pamäti, že keby to trvalo o niečo dlhšie, asi by sa zbláznili. Odrazu všetko stíchlo, vietor prestal duť, vločky už nepichali, len tváre mali akési iné. Vážne, bledšie, staršie. Mesiac ostal stále zahalený, nebolo vidno ani len na krok, ale hluk a vietor ustali. Zničení a vysilení, ako keby ich niekto podťal, popadali do snehu. Keď sa po chvíli prebrali, pozreli sa na seba vydesenými očami, vediac, že toto nebolo len tak a v tichosti, bez slov sa pobrali domov.
Janko, ktorý doteraz neveril v bosorácke zlo, vchádzal do dvora chvejúc sa ako v horúčke. Keď si ešte pred dverami zobliekal premočenú huňu, z vrecka mu vypadla biela posvätená krieda. V noci ju nevytiahol, zabudol na ňu. Teraz ju ulapil do skrehnutých prstov a na trám nad dvere nakreslil znak kríža. Potom pozrel na maštaľ a pobral sa i tam, aby urobil rovnako. V tom sa maštaľné vráta roztvorili a von vybehla malá krčiaca sa žena. Bežala tak smiešne, skackavo a skoro ho povalila na zem. Bol to okamih, naviac bola ešte stále viac noc než ráno, nuž poriadne nevidel a pomyslel si, že to bola jeho žena. Ticho a pokojná vôňa maštale ho však upokojili, najmä keď pohladkal kravu, čo sa zdala byť v poriadku.
Prekvapenie nastalo, keď vošiel do domu. Žena spala tvrdým spánkom a nezobudila sa, ani keď pribuchol dvere. Ale potom... Kto potom vybehol z maštale? Des noci ešte doznieval, lomcoval ním, ale telo je telo a keď sa unaví, spánok príde tak či tak. ¼ahol si k žene a hneď prešiel otvorenou bránou snov.
„Načo ti bola posvätená krieda?“ lomcovala ním žena, len čo sa prebral, či skôr prebral sa, lebo ním lomcovala.
„Krieda?“ rozliepal oči a videl ako ju drží v ruke a ukazuje. Isto mu prekutrala vrecká, neraz si myslel, že to robí. To ho však teraz nezaujímalo. Ani žena ho nezaujímala, keď sa mu v spomienke vynoril obraz, ako ktosi vybehol z ich maštale. Malá útla skackajúca bosorka, čo isto čarovala a ak sa ich krave niečo stane...
Pravicou rázne odsunul ženu nabok a len v košeli vybehol von. Zasneženým dvorom viedli stopy jeho bosých nôh až k maštali. Tam dychčal, žehnal sa, ďakoval, lebo kravka bola v poriadku, ba dokonca sa mu zdalo, že aj vemeno je plnšie.
„Bosorku som vyhnal ešte skôr ako mohla počariť! Bosorku som vyhnal ešte skôr ako mohla počariť! Bosorku som vyhnal ešte skôr ako mohla počariť!“ tancoval a spieval uprostred maštale, akoby zišiel z rozumu. V očiach mal šialený výraz, ale cítil sa šťastný.
Keď sa Michal, Janko a Štefan stretli na druhý deň v krčme, sprvoti mlčali. Hovoriť chceli, to hej, ale nebolo toho, kto by začal. Len po sebe hádzali pohľady, potom zas klopili zrak a pili. Nemo si štrngali, liali ostré dolu gágormi a odrazu strach zmizol. Objímali sa, tešili že žijú, a keď sa z toho ostatní chlapi začali smiať, zahriakli ich, nech mlčia, lebo nevedia to, čo oni. A čo? To už celá krčma počúvala a zdalo sa, že sa na tom všetci dobre bavia. Všetci, okrem Michala, Štefana a Janka.
Od tej noci už aj neveriaci Janko veril všetkým babským rečiam o zlých duchoch, škriatkoch, lesných vílach a o bosorkách. Odrazu si so ženou prenáramne rozumel a v celej dedine vraj nebolo i niet lepšieho manželstva. Dokonca sa stal z neho jeden z najväčších rozprávačov všakovakých neuveriteľných príbehov na širokom okolí. Možno, keď pôjdete do Slovenského raja cez Letanovce, pristaví sa pri vás taký malý nenápadný chlap a začne vám rozprávať príbehy. Vedzte, že je to on.
* * *
Poznámky autora:
Krížne cesty pri Letanovciach – sa nachádzajú medzi obcou a rómskou osadou. Vedie cez ne aj červená turistická značka smerujúca na Kláštorisko. Z dediny prechádza podjazdom popod železničnú trať a potom priamo k osade. Cestou sa po pravici nachádza veľký drevený kríž, nie je to však ten, ktorý sa spomína v poviedke. Až druhý kríž na križovatke poľných ciest z Letanoviec, Kláštoriska, Hrabušíc a Spišských Tomášoviec je miesto, o ktorom Letanovčania povrávali, že sa tam stretajú bosorky. Tam aj traja páni strávili noc, o ktorej sa píše v poviedke.
Barvinek – slovenský ľudový názov (v Česku aj vedecký botanický) pre zimozeleň menšiu - Lesser Periwinkle. ¼udia si túto rastlinu pestovali, pretože je po celý rok zelená, má pekné fialové kvietky a často ju používali na tvorbu rôznych dekoratívnych vencov. Rozmnožuje sa aj odrezkami, takže bývalo bežné, ak niekto niekoho požiadal, aby mu z nej trochu odtrhol a mohol si ju potom sám nechať vo vode zakoreniť a posadiť.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita III, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
