Zachráňte nás, tetuška!
@ :: Poviedky ::
Apr 14 2005, 09:37 (UTC+0) | 
Historická fotografia z obce Rákoš pochádza z vojnového obdobia, teda z rovnakého èasu ako poviedka. Na fotografii dobre vidie vtedy typickú strechu zo slamy. Podlahu takých domov tvorila udupaná zem. |
Miesto: Rákoš
Čas: Druhá svetová vojna
Autor: Alena Štrompová
V dedine bolo dusno. Nebolo to počasím, ale atmosférou, akú dokáže vytvoriť len vojna. Myšlienka na blížiaci sa ruský front a stojace nemecké kanóny na vàšku, vyvolávali väčší strach, ako si mnohí Rákošania boli ochotní priznať. Hodnota každej minúty života stúpala na cene. Budúcnosť bola neistá. A bola vôbec? Odpoveď nevedel dať nik.
Deti, ženy, muži ukrývajúci sa po horách, očakávali už to najhoršie. Ruský front Slanským priesmykom zasiahne aj ich. ¼udí zo Zemplína práve evakuovali, prišli len nedávno na vozoch zapriahnutých koňmi, volmi, kto čo mal. Hàba ustráchaných pohľadov, nezvyčajne måkve deti držiace sa maminých sukní. Čochvíľa sa takouto bezradnou kopou bezradných dusí môžu stať i dedinčania z Rákoša.
„Už som unavená,“ vzdychla si Helena kráčajúca po boku svojich dvoch spoločníčok. Mladé osemnásťročné dievča schádzalo práve do Bohdanoviec, ešte niečo nakúpiť, potom späť domov a hlavne, hlavne sa nikde nezastavovať. Veľa mladých dievčat z okolia zmizlo. Odišli, stratili sa a už sa viac nenašli.
„Teba neženie strach?“ vyčítavo sa pozrela Helena, dievča rovnakého mena, ba aj veku, odeté v modrých šatách.
„Všetky nás ženie strach, lenže ísť musíme, jesť nám treba,“ prehodila Mária, tretie dievčisko s tenkými nohami, čo zrýchľovali z kroka na krok.
Starosta obce len nedávno rozdal nákupné lístky dedinčanom, každému vraj spravodlivo, podľa veľkosti gazdovstva a počtu detí. Obchodu v dedine nebolo, tak aspoň takto, svižne za nákupmi do Bohdanoviec, pokiaľ je ešte niečo k dostaniu. Väčšinou chodili mladí, tí aj nohy mali zdravé a keby sa niečo nedajbože malo stať, snáď sa zachránia útekom.
„Nemám rada túto cestu a mám strach. Mám ho stále väčší. Hej, videla som tých, čo vysťahovali. Vraj majú aj nás...“
„A možno nie, možno sa všetko skončí dobre,“ snažila sa utešiť Helena.
„A prečo potom u Parlagyových padla bomba, há? Chudák ujo, keby deň predtým s kamarátom neodišli z úkrytu, čo mali presne na tom mieste, už by bola teta vdovou,“ striasla sa Mária pri desivej predstave, ako objíma plačúcu tetku. Mala ju rada a aj jej dve dievčatá, čo boli len o čosi mladšie ako ona.
„Čo sa stalo?“ prebrala sa z únavy druhá Helena v modrých šatách.
„Ešte si o tom nepočula? Ujo Parlagy nemôže ísť k vojakom, chytila ho reuma, niekedy sa ani hýbať poriadne nedokáže, len ho na plachte prevaľujú. Bojí sa, žeby mu to Nemci neverili, preto sa radšej skrýva kdesi na konci dediny. Avšak skrýval sa aj na voze. Vieš, mal tam skrýš z dosák, na ktoré naukladal hnoj. Bol to akurát deň, čo ujo odišiel za dedinu, keď do dvora Parlagyových spadla bomba. A presne na voz. Keby ujec neodišiel...“ - odmlčala sa Mária. Viac ani nebolo treba hovoriť, ich predstavy boli až príliš živé. Navyše, keď samé vidia a počujú ruské lietadlá, čo ostreľujú Nemcov i nemecké kanóny namierené na blížiaci sa front.
Dievčatá zmåkli, nechcelo sa im hovoriť už o ničom, nanajvýš nie o vojne. Letná horúčava unavovala, ale kráčali svižne. Inokedy by sa tešili zo slnka, že pôjdu k rieke, alebo len tak, do lesa. A možno by sa inokedy sťažovali na ubolené nohy po tancovačkách a na odvážne pohľady chlapcov. Možno by už mysleli aj na vydaj. Teraz je to iné. Vedeli len jedno. Musia ísť a priniesť domov jedlo. Čo bude potom, to sa uvidí. Už boli ďaleko od dediny, keď sa Mária prudko zastavila. Jej duša bola zrazu malá, maličká, strach v očiach.
„Čo je?“ oborila sa na ňu Helena v modrých šatách a vymanila si ruku z pevného stisku, pretože ju Mária zdrapila.
„Tam,“ kývla Mária hlavou do diaľky.
Obidve Heleny razom stuhli. Presne tohto sa celú cestu obávali a snažili sa na to nemyslieť.
Nemecké čierne auto, hádam mercedes. Čierne uniformy, zbrane pripravené na streľbu. Na krku reťaze s emblémom smrtky. Už aj zbadali tri ženské postavy. Na tvárach dievčat strach, zdalo sa im, že Nemci vrhajú nenávistné pohľady. Civeli presne na ne.
„Čo teraz?“ šepla plačlivo Helena.
„K potoku a chytro!“ zavelila Mária a hneď sa prvá pustila do behu. Nemci za nimi. Snáď nikdy tak rýchlo nebežali, rýchlejšie ako ich myšlienky. Záležalo na mnohom, buď ich mladé nohy zanesú do bezpečia, alebo zdatní Nemci… Zdatní Nemci čo? Radšej nemyslieť.
„Bože, prosím, pomôž,“ lamentovala v mysli Mária, prosila, vzývala, čakala na zázrak ako nikdy predtým.
„Partizánky. Určite si myslia, že sme partizánky. Nebolo lepšie ostať stáť a vysvetliť kam ideme? Už len preč, zmiznúť, zmiznúť,“ lietali myšlienky Heleninou hlavou, v spánkoch cítila tep vlastného srdca. Nemci boli trénovaní, bojovníci, no dievčatá sa v okolí vyznali lepšie, len čo ich na chvíľu striasli z pohľadu, zmenili smer úteku a došli späť do Rákoša skratkou. Dievčatá si však neoddýchli. Strach ich hnal ďalej. Budú ich prenasledovať, budú ich hľadať, až kým ich nechytia. O chvíľu sa im zjavia zase za pätami, musia sa niekam ukryť.
Najbližšia im bola teta Parlagyová. Kým budú Nemci prečesávať dedinu, snáď ich nejako ukryje. Lapajúc dych a posledné sily obidve Heleny a Mária dobehli k tetinmu domu.
„Neno, neno, zachráňte nás, Nemci nás postrieľajú!“ volala o ratu Helena, len čo ju zazrela. Tej nebolo treba veľa hovoriť, vysvetľovať. Pochopila ihneď.
„Chytro, vyzlečte sa!“ prikázala tetka a už aj hľadala nejaké oblečenie jej dcér. „Chytro, chytro! Oblečte si toto a jedna pôjde rúbať drevo, druhá píliť a tretia nech berie vedro a hybaj zapusťovať podlahu! Keď prídu Nemci, ste moje dcéry. Nepozerajte im priamo do očí, nič nehovorte a nieže ukážete, že ich poznáte!“
„Ale, teta...“ - hodila Mária zúfalý pohľad.
„Žiadne ale, uvidíte, že ich oklameme! Keby ste sa len skryli a našli by vás, beda nám všetkým. Verte mi!“ nedala jej dohovoriť tetka Parlagyová. Skryla ich šaty, čo si napochytre pri prezliekaní priam postàhali z tela a chytili sa roboty. Nebáli sa o nič menej ako vtedy. Možno i viac. Teraz ich uvidia zblízka, zoči voči. Vtedy boli aspoň ďaleko, ale teraz... Čo keď ich spoznajú? Tu už ani ujsť nemôžu, nestihnú, nemajú kam. Ostáva len veriť a modliť sa. Pánbožko zlatý!
O chvíľu skutočne zavrčalo pri dome čierne auto a nemecké výkriky preťali nastrojenú dedinskú idylu ženy a jej pracovitých dcér. Traja vysoký v čiernych uniformách oblečení vojaci pripravení strieľať podišli do dvora. Pohľady tvrdé, zatrpknuté, z ktorých bolo možné vyčítať len pocit nadradenosti.
„Nevideli ste tu utekať tri dievčatá?“ takmer pokojne, no skúmavo sa opýtal jeden z nich. Dozaista ich predtým naháňal, bolo to na ňom vidieť, že nedávno utekal, červený v tvári a ešte im všetkým určite bolo v tých čiernych uniformách horúco. Zdalo sa, že aj on má toho dosť a možno by mu už ani neprekážalo, ak by tie tri chudery ani nenašiel a mohol ísť radšej niekam oddychovať. Ale čo, ak ich nájde? Hm, to by bol oddych, pri ktorom by sa možno aj pobavil.
„Nie, nevidela. Robím tu už celý deň a nikoho som tade bežať nevidela,“ odvrkla tetka, akoby sa ju pýtal niečo úplne bezvýznamné, napríklad či tadiaľ nepreletel holub.
Nemec skúmavo pozrel na dievča rúbajúce drevo. Bola chrbtom, chvíľu sa mu zdala podobná, no pri spomienke na tamtie, zavrhol myšlienku. Boli ináč, krajšie oblečené. Tá mala už aj drevo narúbané vedľa seba, musela začať dávnejšie.
Mária ich sledovala z okna domu, kde zapusťovala podlahu. Čiže šľapala, dupotala po hlinenej dlážke, kropila ju vodou a zasa dupotala, aby zem stvrdla. Strach o život jej zvieral hrdlo, o chrbte tiekol pot. Len aby ich nespoznali. Aká je len tetka odvážna, klamať im do očí. Ktovie, či by to dokázala ona tak.
„Pfúú,“ odfúkol si Nemec. Pozrel na spoločníka a zvrtol sa na opätku. „Auf wiedersehen,“ ešte aj pozdravil, hoc nahnevane a sklamane, naštartoval auto a išli ďalej hľadať do dediny. Tetka si len teraz vydýchla, taký balvan, ako jej teraz ležal na srdci, hádam ešte nikdy nevláčila. Chvíľu ich sledovala očami a potom sa pustila znovu do práce. V duchu si však sľúbila, že len čo budú v bezpečí, všetky tri dievčatá vyobjíma. Veľmi. Pozrela na Helenu, vymenili si pohľady. Dievča sa zmohlo len na jemný úsmev, konečne dovolila, aby sa jej i ruky poriadne zatriasli. Teta Parlagyová sa jej v tomto okamihu javila ako anjel. Veľký odvážny anjel, čo ich naozaj zachránil.
|
|
