Zajačí svet
@ :: Poviedky ::
Sep 12 2012, 12:35 (UTC+0) | 
Hora S¾ubica na obcou Slatvina |
Miesto: Slatvina, okres Spišská Nová Ves
Čas: rozprávka nie je vsadená do konkrétneho času
Autor: Slavomír Szabó
Bola noc, temná a hlboká ako len noc môže byť, keď mama zajačica priviedla na svet svoje tri mláďatá a ľahla si na bok, nech sa k nej prisajú a pijú mlieko. Nebolo chladno, no beztak sa k nej túlili, aby cítili teplo jej tela a vôňu, ktorá ich napåňala pocitom istoty. V maličkom brlohu, kde sa sotva pomestili, im bolo dobre; lepšie miesto by na svete nenašli. Nakoniec, mláďatá ešte nevedeli o svete vôbec nič. Netušili, čo sa nachádza za dierou, ktorou začalo ráno presvitať svetlo a kam sa cez to svetlo mama vybrala, keď ich na chvíľu nechala samotné.
Zajace nemajú mená. Nepotrebujú ich. Každý zajac je zajac a každá zajačica je zajačica. No napriek tomu je každý iný a každá iná. Aj medzi tými troma mláďatami bol jeden zajačik, ktorého svetlo na konci nory lákalo viac než tie ostatné. Opatrne dvíhal hlavu, skúšal nasávať vône, čo prenikali do vnútra a miesili sa s pachom mokrej hliny. Vône boli zvláštne, očarujúce. Naviac z vonku prichádzali kadejaké zvuky. Niektoré krásne, to keď spievali vtáky, ale on ešte vôbec nevedel, že vtáky jestvujú. Iné zvuky zasa hrozivé, to keď práve neďaleko zajačej nory búšila do kmeňa stromu sekera a drevorubači nemali ani potuchy, kto ich práve počúva. No keď sa zajačica vrátila domov, smädné pyšteky jej zajačikov sa k nej opäť prisali a vpíjali mlieko, tú užasnú pochúťku, čo vychádzala rovno z tela ich matky. Svet bol krásny, pokojný, bezpečný a plný lásky.
Dni ubiehali, otvor v nore, čo bola na chvíľku celým svetom, sa rozžaroval a zhasínal, mnohé zo zvukov sa postupne stávali dôverne známe, až raz, keď sa blížilo jedno ráno, mama zajačica oznámila svojim mláďatám, že majú ísť za ňou. Potom ju pohltilo svetlo a vstúpili doň i malé zajačiky. Aký bol svet odrazu ozrutný! Lúka, stromy, čo sa čneli do výšok, až bolo treba dvíhať hlavu a obloha, na ktorej vychádzalo žiarivé slnko. Jeho lúče sa zrkadlili v kvapkách rosy, vysúšali vysokú trávu a vtierali teplo do zajačích kožúškov. Na blankytnej oblohe plnej bielych mráčikov preletel kàdeľ švitoriacich vtákov a zajačiky skákali v maminých stopách, objavovali tento ohromný svet plný stále nových a nových zážitkov z poznávania vecí, ale tiež chutí, pretože prvýkrát okúsili trávu, podbeľ i prvosienku.
„Preč, rýchlo preč!“ skríkla mama, keď sa odkiaľsi z lesa ozval ohlušujúci výstrel, akoby sa mala rozpuknúť zem a ozvena z hôr ho niekoľkokrát vrátila.
Mama zajačica bežala, zajačiky za ňou, až ich opäť pohltilo šero nory, čo znamenala bezpečie.
„To bol človek! Ba čo horšie, to bol človek poľovník! Najhorší a najnebezpečnejší tvor, ktorý by nás mohol zabiť bez toho, aby sa nás čo by len dotkol!“ šepkala mama zajačica potichu.
„Mama, a čo je to zabiť?“ spýtal sa malý zajačik a matka nevedela, ako mu to vysvetliť. A ešte viac by si lámala hlavu, keby sa opýtal, prečo ich chce človek zabiť. Na určité otázky je niekedy priskoro.
„Musíte si dávať pozor! Veľký pozor! Pozor na človeka, na medveďa, na vlka aj na líšku!“ síce šeptom, ale predsa len naliehavo odpovedala mama bez toho, aby čokoľvek vysvetlila. Mama bola zdrojom lásky, jedinej a tej najväčšej, akú vôbec kedy jej zajačiky za svoj krátky život poznali. Nebolo dôvodu spytovať sa ďalej. Mama niečo povedala, a to znamená, že to musí byť tak.
Prešli ďalšie dni. Zajačiky už chodili viac vonku než čučali v nore, poznávali svet, ba zistili, že je ešte väčší než čakali, lebo za hranicou lúky pokračoval v lese ďalej. Mami sa pýtali kadečo, najmä čo môžu jesť a čo nie, ale len jeden chcel vedieť, aký je ten svet naozaj veľký a kde je mu koniec.
„No, to neviem ani ja,“ priznala mama zajačica. „Toto je hora Sľubica“ ukázala ňufáčikom na vrchol mohutného vrchu „a tu sme doma. Nikdy ďalej nechoďte. Nikdy sa nezatúlajte nikam, kde to nepoznáte, lebo svet je plný nástrah a neviete, čo sa vám môže stať.“
Zajačikovi sa táto odpoveď nepáčila. Prečo sa mama všetkého bojí? Prečo uteká, keď výhľad na slnko zatieni krúžiaci vták s veľkými krídlami? Prečo sa bojí človeka, keď po nej ešte nikdy nestrieľal? Prečo sa bojí líšky, vlka a medveďa, keď sama hovorí, že sa jej vždy podarilo ukryť sa skôr ako ju zavetrili? Ak je svet hory Sľubica pre zajace nebezpečný, odkiaľ môže mama vedieť, že za ním nie sú ďalšie svety, kde by mohli žiť pokojne a s radosťou?
Dni sa naďalej míňali, teplé a voňavé a každý z nich priniesol veľa nového poznania. Zajačiky zistili, že rána sú chladné, ale slnko vysuší všetku rosu, prehreje zem i vzduch a na noc zalezie niekam za kopec, kde sa isto uloží na spánok. Tiež, že vtáčiky, ktorých spev, napåňal les hlavne zrána, majú množstvo všakovakých farieb, a i keď sú maličké, ich trilky počuť doďaleka. Aj to, že vzduch sa môže chvieť od letnej horúčavy, ale tiež chladiť, keď sa rozfúka vietor. Dážď už tiež spoznali, taký jemný, príjemný, ale i letnú búrku, v ktorej z oblakov padá na zem ľadovec.
V jednu chvíľu mal zajačik pocit, že už vie všetko, a ak nie, tak aspoň toľko ako jeho mama. Veril, že je načase, aby opustil zajačiu lúku a vybral sa ďalej, preč, až tam za Sľubicu, kde azda končí svet, ale možno i začína nový. A keď v jeden deň mama zakričala, „Skryte sa! Ide líška!“ zajačik sa neskryl. Videl len labky ako jeho brat i sestra utekajú kamsi preč, tiež mamu, čo sa vopchala do nory ako prvá, ale on sa iba vopchal pod papradie a čakal, čo sa bude diať ďalej. Po chvíli vyšla líška na lúku. Bola celá akoby od hrdze, len koniec chvosta mala biely a oči svetlé, akoby priam svietili. Líška zastala uprostred vysokej trávy, zdvihla nos a vetrila. Zajačik mal vlastne šťastie, že ho neucítila a líška išla ďalej.
„Teraz alebo nikdy!“ povedal si v duchu a rozbehol sa do lesa.
Prišla prvá noc mimo zajačej nory, tma zahalila krajinu a nebyť mesiaca a strieborných žiarivých hviezd, nevidel by ani na krok. Zajačik sa schúlil do klbka pri pni mohutného dubu a zaspal.
Stalo sa to ráno, ešte skôr, než stihol otvoriť oči, keď začul rýchle kroky. Pozrel spod ospalých viečok a opäť uvidel líšku. Bežala rovno k nemu, mala pootvorenú papuľu a v nej sa beleli ostré tesáky. Zajačikovi nebolo treba viac vysvetľovať. Rozbehol sa, čo mu sily stačili. Kľučkoval pomedzi stromy, preskakoval lopúchy pri zurčiacom potoku, srdce mu tåklo ako zvon, keď zrazu zbadal v zemi dieru a šuchol sa rovno do nej. Tam ho zahalila tma.
„Mama, to si ty?“ ozval sa neznámy hlások.
„Mama, čo si nám priniesla?“ ozval sa druhý hlások.
„Ja nie som vaša mama. Som zajac a skryl som sa tu, lebo ma naháňa líška,“ odpovedal zajačik, hoc nikoho nevidel.
„Líšky sa nemusíš báť,“ upokojoval ho prvý z hlasov.
„Keď sem príde a zavetrí našu noru, utečie kade ľahšie,“ pridal sa aj ten druhý.
„Ja si myslím, že ma chcela zjesť. Prečo by utekala preč?“ vàtalo zajačikovi v hlave.
„Neviem,“ ozval sa opäť jeden z hlasov a dodal: „Mama nám vždy hovorí, že ak líška zavetrí vlčiu noru, uteká kade ľahšie.“
Zajačikovi viac nebolo treba hovoriť. Otočil sa, že sa dá na útek, pretože už vedel, že vlk je ešte silnejší než líška a to je ešte horšie. No skôr ako vybehol, pozrel ešte raz a ešte hlbšie do nory. Oči mu pomaly privykali na tmu a tak zbadal dvoch malých vlkov v huňatých kožúškoch. Nevyzerali nebezpečne, aspoň nie do chvíle, kým otvorili svoje papuľky a zabeleli sa im zuby. Preč, rýchlo preč! Zajačik vybehol von a utekal, čo mu sily stačili.
Nevedno ako dlho sa takto zajko túlal. Netešili ho už vtáčie trilky ani teplé slniečko, čo rozsievalo svoje lúče na celučký svet. Netešil sa vánku, že mu čuchrá kožúšok, ani šťavnatým listom púpavy, čo mu inokedy chutili prenáramne. V hlave mu vàtalo, prečo je svet taký nebezpečný, prečo sú všetci silnejší ako on a prečo sa musí vždy iba skrývať.
Ako tak prechádzal horou, lúkami i stále hlbším a hlbším lesom, rozboleli ho nohy. Rozhodol sa, že si oddýchne. Najradšej by si poležal v hustom machu a hneď obďaleč bola tôňa ako stvorená, aby sa v nej ukryl a trošku si pospal. Len čo zdriemol, snívalo sa mu o mame. V tom sne opäť ležal v svojej zajačej nore, pil materinské mlieko a počúval, ako im mama múdro radí, nech sa od nej nevzďaľujú ani na krok. Zdalo sa mu, že jasne cíti jej teplo. A keď sa prebudil, naozaj mu nebola zima. Mach nikdy takto nehreje. Pozrel sa teda, na čom to leží a od hrôzy skoro prestal dýchať. V tej únave, čo viedla jeho kroky, keď naň prichádzali driemoty, si vôbec nevšímal okolie a nezbadal, že v tôni spí medveď. Aj sa k nemu nejako zošuchol, aj sa ich kožúšky dotkli a jeden druhého zahrievali, ale teraz sa už prebudili obaja. A zajačik vedel, že je v medvedej moci.
„Ublížiš mi?“ opýtal sa roztraseným hlasom, keď videl ako naň medveď zazerá.
„Pst! Teraz nerozprávaj! Na lúke sú ľudia!“ zašepkal medveď.
„A čo tam rodia?“
„Pst!“ zopakoval medveď a ležal nepohnuto ďalej.
Zato zajačik natiahol poriadne krk, aby videl cez trávu a husté krovie. Medveď mal pravdu. Na lúke bol muž a žena. Žena bola vysoká, mladá a krásna. Husté vlasy mala stiahnuté v hrubom vrkoči, biele šaty jej viali v teplom vetre a usmievala sa na muža v zelenej lesníckej uniforme s puškou na pleci. Kráčali vedľa seba, držali sa za ruky a po chvíľke si sadli do trávy. Muž sa k žene nahol a voľačo jej šepkal do ucha; isto niečo smiešne, pretože sa chichotala zvonivým smiechom. Vôbec neznel strašidelne, práve naopak. I tak bol zajačik opatrný, najmä keď videl, ako sa pred nimi skrýva i obrovský medveď. Muž so ženou ešte chvíľku o niečom rozprávali, potom vstali, dali si bozk a ruka v ruke kráčali z lúky po úzkom chodníčku, čo viedol kamsi do údolia.
„Mám šťastie, že nás nezbadali,“ vydýchol si medveď, keď sa im ľudia stratili z očí.
„Aj ja mám šťastie,“ vydýchol si aj zajačik.
„Až som ti na chvíľu závidel. Si menší, maličký a dobre vieš utekať, parádne kľučkovať, teba poľovník tak ľahko nezastrelí. Ale ja? Aha, aký som veľký. So mnou by veľa roboty nemal, trafil by ma raz dva,“ postavil sa medveď a bol naozaj obrovský.
„A čo bude teraz? Zješ ma?“ strachoval sa zajačik.
„Neviem,“ priznal medveď, „teraz som najedený. Možno keby som ťa stretol ráno, to by som ťa ponaháňal a ak by som ťa náhodou i chytil, pochutnal by som si na tebe. Ale teraz nie. Snáď zajtra.“
„Môžem teda odísť?“
„Môžeš,“ súhlasil medveď sa zajačik vyskočil. Vybehol na lúku a bežal po nej ako divý, len aby si to medveď nerozmyslel a nepustil sa za ním.
Nevedno ako dlho zajačik utekal. Slnko už prešlo svoju púť po oblohe, keď sa dostal na jednu pažiť, z ktorej bol výhľad na celé okolie. Pozeral okolo seba a zrazu zbadal známy kopec Sľubica. Lenže ten kopec už nebol blízko, ale ďaleko, veľmi ďaleko, sotva ho spoznal. Bolo mu jasné, že prišiel do kraja, o ktorom jeho mama ani nechyrovala, ba ani žiaden iný zajac z ich lúky. Lenže čo z toho, keď tento svet je rovnaký ako tam u nich doma? Stále sa iba schovávať, báť sa líšky, vlka, medveďa, človeka a ktovie čoho ešte. Bol smutný, veľmi smutný a zdalo sa mu, že na svete vládne veľká nespravodlivosť. Prečo je práve on zajacom? Prečo sa nenarodil aspoň ako vták, čo vie lietať alebo ako človek, ktorého sa každý bojí? Prečo je zajac ten najslabší z najslabších? Cítil sa bezmocný a nechcelo sa mu viac žiť. Pomaly schádzal po trávnatej stráni, nevedel ani presne kam ide, bolo mu to jedno. Po chvíli došiel k potoku, čo sa roztekal v zákrute, až vytváral zátoku na okraji lesa. Hľadel do čírej vody, zmáhal ho smútok a tie najčernejšie myšlienky. Rozhodol sa, že nevie, prečo by mal v takomto svete žiť a že sa radšej utopí. Bez rozmýšľania sa rozbehol tam, kde bola voda najhlbšia. No skôr, než k nej dobehol, ozvalo sa čľup - čľup - čľup. Zajačik zastal a prekvapene pozeral, ako sa pred ním rozutekali žaby a naskákali do vody.
„Hej, žaby, prečo utekáte?“ zastavil sa zajačik a veľmi sa čudoval. Neodpovedal mu však nikto. Len kruhy na vodnej hladine podávali dôkaz, že žaby tu ešte pre chvíľou boli, ale ukryli sa.
„Hej, žaby, vy sa ma bojíte?“ pýtal sa zajačik ďalej, ale opäť bolo ticho.
„Boja, jasné, že sa ťa boja,“ ozval sa hrubým hlasom starý známy medveď, čo sa prichádzal k vode napiť. „Ale žabám je hej. Skryjú sa pod vodu a potom ich ťažko nájsť.“
„A prečo sa ma boja? Ja som si myslel, že zajacov sa nebojí nikto.“
„No,“ začal rozhutovať medveď, „každý sa niečoho a niekoho bojí. Ale nie je strach ako strach. Povedal by som skôr, že je to opatrnosť. Žaba je malá a krehká. Keby si na ňu stúpol, dolámal by si jej všetky kosti. Opatrnosti nikdy nie je dosť. Múdre tvory sú opatrné.“
Medveď prestal rozprávať a zajačik sa pozrel hore, kde sa v diaľke týčil vrchol Sľubice. Odrazu dostal obrovskú chuť vrátiť sa domov k mame. Už ju nevidel ako ustráchanú zajačicu, ale ako láskavého tvora, ktorý sa snažil naučiť deti opatrnosti. Zacnelo sa mu po jeho lúke, po bratovi i sestre, po svete, v ktorom sa môže radovať z čírej existencie. Tak ako každá rozumná bytosť, ktorá vie, že opatrnosť je znakom múdrosti a cesty k šťastnému životu.
* * *
Poznámky autora:
¼udová rozprávka – túto rozprávku rozprávali ľudia svojim deťom v obci Slatvina. Podľa všetkých nám dostupných informácií ešte nebola nikdy zachytená a literárne spracovaná.
Sľubica – výrazný vrch pohoria Branisko nad obcami Slatvina a Vojkovce. Nachádza sa na hranici Spiša a Šariša. Jeho nadmorská výška je 1129 metrov a z vrcholu je nádherný výhľad na okolie včítane Dreveníka, Spišského hradu, ale i Vysokých Tatier a Kráľovej hole. Z obce Vojkovce vedie na vrchol zelená turistická značka.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita III, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
