Cestou na trh
@ :: Poviedky ::
Sep 14 2012, 09:25 (UTC+0) | 
V Krásnej - kedysi historickej obci Krásna nad Hornádom, dnes mestskej èasti Košice- Krásna |
Miesto: Košice - Krásna nad Hornádom
Čas: 1950
Autor: Slavomír Szabó
Ešte ani poriadne nezačalo svitať, len obloha bledla a tma sa rozpúšťala v očakávaní príchodu nového rána, no Jolanka už stála pred malým zrkadlom visiacim na vápnom vybielenej stene a obliekala sa. Do mesta. Vlasy sčesané, nad čelom sponky, aby netrčal ani jediný prameň a prepletené do hrubého vrkoča spevneného gumičkou a stuhou. Nakoniec ich prekryje aj šatkou, lebo hoc je leto, vonku zrána fúka. Sukňu už mala na sebe, no blúzka ešte ležala na posteli, lebo si práve okolo hrude obmotávala kus bieleho plátna. Nevedela, či sa má radovať alebo smútiť. Dievčenské roky jej minuli, stala sa mladou ženou, ba možno by už mohla pomýšľať aj na vydaj, ale kto by si už len všimol dievku s takými veľkými prsiami? Je to hanba, keby ich nedokázala poriadne skryť! Hej, muži, ba aj usmrkanci by po nej pozerali, ale vážne by s ňou nerozprával nikto. Mladé žieňa sa musí vedieť upraviť. Obmotať plátno popod pazuchy a cez chrbát i hrudník, nech sa prsia stlačia, priľnú k telu a ak treba, tak ich aj stiahne špagátom, aby na seba nepútala pozornosť! A Jolanka bujarým hrudníkom vyniknúť nechcela. Bolo by to nehanebné, ešte by si pred ňou aj babky odpľúvali. Stiahla sa, ako len vedela, ba použila aj ten špagát a bola i vcelku rada, že je jej blúzka dosť veľká.
Keď sa už konečne nachystala, vzala kanvu s mliekom a maslo, všetko vložila do zajdy a dala sa šnurovať topánky. Tešila sa im. Už síce trochu vyčaptané, podpätky dosť zošúchané, ale aspoň nemusela do Košíc tak, ako keď bola dievčiskom. Naboso. Mama jej sľúbila, že jej možno už toho roku kúpi nové, veď tieto dostala ešte v rámci povojnovej pomoci, keď do Széplaku i Opátskeho došla UNRA a prideľovala šaty, obuv a deťom rybí tuk proti krivici. Najskôr však musia kúpiť topánky Jankovi, jej bratovi, lebo mu rýchlo rastú nohy. Že mu vezmú aspoň o tri čísla väčšie, však do špičiek možno napchať papiere, a tak mu aspoň zopár rokov vydržia. Ale potom už príde na rad ona. Bude mať pekné, vlastné, také, čo sa ešte lesknú.
Slnko sa práve odrazilo od horizontu a stúpalo k oblohe, keď už Jolanka čakala na Marču, ale zatiaľ márne. Zajda ju ťažila, zložila ju na chvíľku dolu a dumala, či radšej nemá ísť sama, keď sa kamarátka dakde zabudla. No dvom cesta ubieha oveľa rýchlejšie, aspoň je s kým sa porozprávať. V Košiciach sa už môžu rozísť každá po svojom. Jolanka predávať na pľac a Marča po domoch do rodín, ktoré od nej kupovali vždy. Páčil sa jej ten zhon na Dominikánskom trhu. Mnohé paničky ju už poznali, vedeli, že mlieko od nej je vždy čerstvé a husté a maslo nesmrdí. Zakaždým všetko predala ešte do poludnia. Možno by to dokázala rýchlejšie, keby mohla ísť pred hotel Schalkház. Lenže tam si to obsadili Bulgare, ako volali ovocinárov a zeleninárov, čo tu vlastnili veľké záhrady. A Bulgarmi ich nevolali náhodou. Starší ľudia dobre vedeli, že sem naozaj utiekli z Bulharska, keď tam v tom roku dvadsiatomtreťom nastal vojenský prevrat. Usadili sa na Slovensku a o pár rokov ovládali pestovanie i predaj ovocia a zeleniny okolo celých Košíc.
Tok Jolankiných myšlienok prerušil pohľad na cestu, ktorou prichádzala Marča. Konečne! Kto nie je na trhu hneď zavčas ráno, ťažko nájde dobré miesto. Vykročili teda rýchlo.
„Počuj, pôjdeme spolu aj nazad? Mohli by sme, nie? Ale to by si ma musela trochu počkať, alebo ísť so mnou. Tak, veď vieš, popozerať po obchodoch. Len zvonka, aby sa nás predavači nepýtali, čo chceme, lebo ja sa vtedy hanbím, že nič,“ začala svoje ranné štebotanie Marča. Dievča o pár mesiacov mladšie od Jolanky, tiahlo jej na osemnásť, ale drobnučká, že jej hádali i o tri roky menej. V páse úzka ako osa, zo sukní jej trčali nohy ako nitky a ruky mala tenké ako ceruzky. Div ju zajda nezlomila. Zato v očiach jej hrali iskričky a ústa azda nezatvárala nikdy. Možno iba ak spala, ale keď sa prebudila, akoby chcela všetko dohnať. Ako i teraz.
„Alebo sa vrátime spolu cez stred mesta. Vieš, popri divadle a kostole. Vždy sa tam dačo deje. No? Dobre?“
„Neviem,“ zneistela Jolanka. „Mama mi povedala, nech radšej chodím bočnými ulicami. Keby prišli hákaeskári... Teraz to nie je zábava. A ja kvôli šiestim litrom mlieka nechcem do áreštu.“
„Ale to neviem, ako rozmýšľaš. Mne mama povedala, že ak ma chytia hákaeskári, keď idem do mesta s maslom, nesmiem priznať, že to chcem predať. Mám sa ich len opýtať, či je zakázané nosiť pri sebe maslo. Lebo taký paragraf vraj nie je. Ak majú človeka chytiť, aby ho mohli potrestať, musia tak urobiť, keď predáva bez povolenia. To by mohlo byť jednoduché. Stačí, keď hákaeskári dôjdu na Dominikánske a môžu rovno zavrieť polovicu trhu. Ale oni tam nechodia. A vieš prečo?“
„Odkiaľ vieš, že tam nechodia? Ja viem inak.“
„Ako?“
Dievčatá sa chvíľku naťahovali a každá vravela svoje. Marča, že aj ženy hákaeskárov nakupujú mlieko a maslo od ľudí z dedín, lebo je to lepšie a lacnejšie. Jolanka zasa, že už počula, vraj zavreli aj ženy z trhu. A jej už ozaj hrozí árešt, lebo mala osemnásť. Všetko sa za posledné dva roky zmenilo. Všetko!
Zmeny nastali, odkedy sa moci chytil Gottwald, najmä keď zaviedli kontingenty. Kto chce chovať prasa, musí mať povolenie na chov. Kto chce potom prasa zabiť, musí mať ďalšie písmo – úradne vystavený zakáľací list. Nakoniec musí odovzdať z prasaťa kožu z chrbta a dve vedrá masti. Ako kontingent – pre štát a zadarmo. Tiež vajíčka od sliepok a mlieko od kráv. Predávať na trhu nesmeli nič, zvieratá už mohli slúžiť len na zahnanie vlastného hladu. Ak mali aj po odvedení kontingentov nadbytok, aj ten smel odkúpiť len štát, ale za smiešne haliere. Inak sa stal človek kulakom, čo chce zarábať na ostatných, stal sa nepriateľom štátu!
A koľko nových funkcií vzniklo! Napríklad agitátori. Nikto ani netuší, odkiaľ sa tí ľudia nabrali. Len naraz začali chodiť po dedinách muži v oblekoch, navštevovali gazdov, jeden agitátor, druhý agitátor, potom tretí, vstupovali do domov, ospevovali, aké bude úžasné, keď v dedine vznikne roľnícke družstvo, že ak sa poľnohospodári spoja, dokážu viac. No keď sa rodiny nechceli vzdať svojich pozemkov, hrozili, že im deti vyhodia zo škôl, lebo školy sú štátne a štát nebude vzdelávať takých, ktorých rodičia bránia pokroku.
Alebo ďalšia funkcia. Hákaeskári. O nich ľudia hovorili zvyčajne potichu. Nikto ani presne nevedel, čo to vlastne znamená. Niektorí vraveli, že sú to hliadky komunistickej strany, iní že hospodárska kriminálka. Možno sa plietli jedni i druhí, ale to nič nemení na tom, že títo páni síce nosili rovnaké obleky ako agitátori, ale boli stokrát horší. Nevyhrážali sa, ľudí rovno zatvárali.
„Ty sa všetkého bojíš,“ rozohnila sa Marča, keď už prešli okolo maštalí, čo tu volali Do Davidova a kde sa i rozprestierali najbližšie záhrady Bulgarov. Darmo, že jej už od ťažkej zajdy stekali kvapky potu po sluchoch až na sánku, ústami mlela ďalej. „Každý chová sviňu bez povolenia a zatvorili už niekoho? Nie! Lebo žandári sa tvária, že nič nevidia, ale aj sami, keď zoblečú uniformy, kúpia mäso od gazdov. A keď majú zlú náladu a chytia dakoho pri zabíjačke načierno, tak im všetci rýchlo zakalia zrak pálenkou. A zas je pokoj.“
„Zatiaľ, Marča, zatiaľ. Ale aj môj krstný tak hovoril, že ešte možno dva, tri roky budú chodiť agitátori a potom to príde a začnú brať gazdom zem i statok nasilu. Tak ako vzali fabrikantom fabriky.“
„Podľa toho ako hovoríš, teda cez stred mesta so mnou nejdeš. Ty sa bojíš. Nechceš vidieť tie obchody?“
„Chcela by som, ale čo ak bude s nami zle?“ riekla Jolanka hľadiac do zeme, akoby sa za svoj strach hanbila.
„Dobre, dobre, veď sa ešte dohodneme. Ale i tak som rada, že sme spolu. O chvíľu dôjdeme Do Herca,“ ukázala Marča bradou na vzdialené miesto, kde sa cesta vinula okolo dlhého radu vysokého krovia.
„A?“
„Ty si nič nepočula?“
Jolana pokývala hlavou, že nie.
„Tak preto si taká pokojná. Ale však to už každý vie. Asi si posledná.“
„A čo by som mala vedieť?“
Marča spomalila, možno nie vedome, možno to tak prišlo samé od seba, akoby to patrilo k tomu, že chce povedať niečo dôležité. A Jolanka spomalila tiež.
„V tom kroví sa vraj skrýva muž,“ vravela Marča o niečo tichšie ako doteraz, ale zreteľne, s obočím zdvihnutým skoro až ku korienkom vlasov.
„Aký muž?“
„Taký šalený. Katrena, Božka, Erža, všetky kamarátky o ňom rozprávajú. Že je schovaný a čaká, kým idú okolo ženy. Potom pred ne vyskočí a nemá na sebe nič! Len sa tak pred ne postaví, že by ho bolo dobre vidno a ženy kričia, utekajú. Isto za nimi beží, zatiaľ však nechytil žiadnu, ale čo ak raz nejakú dolapí?“
„Ozaj?“ aj Jolanke to nahnalo strachu, predstava nahého šialenca sa stupňovala každým krokom.
„Postojme, popozerajme, či sa tam dačo nehýbe,“ navrhla Marča, ale keď zastali, nevydržala mlčať ani pol minúty.
„Vieš, ja som sa už raz tak vyľakala, že mi dych vypadol. Ale potom sa ukázalo, že nás vystrašila Božka. To sme pásli husi pri Hornáde, ale boli sme len samé dievčatá. Vonku horúco a chceli sme sa vykúpať. Tak sme sa zobliekli a vošli do vody. Iba Božka ostala na brehu, že bude dávať pozor, či nejde dajaký chlap, aby nás nevidel. Ale ona vzala z trávy konopné plátno, čo sa tam bielilo na slnku a za stromami sa do neho zakrútila ako smrť alebo mátoha. Len sa naraz ukázala pri našich šatách, ani tvár jej nebolo vidno a vieš ako sa ozvala?“
„Ako?“
„Strašne! Znelo to asi tak, ako keď šliapneš na mačku.“
„A čo ste robili?“ v Jolanke sa prebudila zvedavosť.
„Čo sme mohli? Kričali sme, vybehli z vody a bežali sme holé ku dedine. To by bola hanba, keby sme tam také dobehli a ľudia by nás videli! Božka zo seba stiahla to plátno a kamarátky, čo sa obzreli, zastali. Ale ja som bežala vpredu a myslela som, že smrť je hneď za mnou. Lebo som celú cestu počula také ťap-ťap-ťap-ťap-ťap. Až sa mi robili čierne kruhy pred očami a myslela som, že je to môj koniec. Nakoniec som zakopla bosou nohou o dajaký kameň v tráve a vykydla sa na zem. A vtedy aj to ťap-ťap-ťap-ťap prestalo.“
„Čo to bolo?“
„Katrena! Vieš aké má veľké cicky? Ako moja hlava! Isto sa musí pod blúzkou sťahovať plátnom. A ako bežala, tak jej poskakovali a tľapkali o telo. Mohla som od strachu zošalieť!“
Marča určite čakala, že sa Jolanka zasmeje, no ona sa namiesto toho zamyslela. Keby mali takto hovoriť o nej, radšej by sa prepadla pod zem...
Čas kráčal svojim tempom, nespomaľoval, nebral ohľad na to, že dve mladučké žienky potrebujú trochu postáť, aby nabrali odvahu prejsť okolo krovia, v ktorom možno číha vyšinutý chlap. Obe si to dobre uvedomovali, Košice sa samé nepriblížia, a tak zas vyrazili po ceste. Strach ich poháňal, naťahovali nohy a už prešli skoro do miest, kde krovie takmer končí, už zahli zákrutou, keď tu sa zlé tušenie premenilo na ešte horšiu skutočnosť. V kríkoch to zaprašťalo, aj sa tam niečo pohlo, ktosi sa z neho dral von. Vysoká postava, nebolo pochýb, že je zle. Marča zvrieskla, otočila sa a bežala späť k dedine. Nie dlho. Po chvíľke spadla, kanva v zajde sa otvorila a mlieko vytieklo na zem. Ale čo tam po mlieku! Ani sa nepozrela, či si rozodrala kolená, len rýchlo vstala a utekala ďalej. Zato Jolanka akoby zdrevenela. Nevedela sa pohnúť, zabudla aj dýchať, najradšej by sa skryla hoc pod steblo trávy, ale nedalo sa. Len sa triasla, keď z krovia vyšiel muž. Oblečený, iba si práve zapínal gombíky v rázporku na nohaviciach a prekvapene na ňu pozrel.
„Pochválen buď Ježiš Kristus,“ pozdravila Jolanka.
„Až na veky amen,“ odzdravil neznámy, utrel si končeky prstov do košele a šiel po svojom. Jedno bolo isté. Marča nazad nepríde. Prečo by aj. Mlieko už nemala a ísť len s maslom by sa jej neoplatilo. Lenže čo urobí, až sa vráti do dediny? Bude kričať, že z krovia vybehol holý chlap, ktorého vlastne ani nevidela a že určite chytil Jolanku, lebo sa s ňou nevrátila? Možno narobí takú paniku, že ju tu príde hľadať pol dediny. Bolo potrebné myslieť, rozhodnúť sa, ale hneď! Lenže čo by sa stalo, ak by sa Jolanka vrátila domov a povedala by, že do Košíc nedošla iba preto, lebo sa jej kamarátka Marča naľakala a vyliala mlieko? Mama by ju určite vyhrešila, vykričala a ušlo by sa jej i pár buchnátov, lebo dievka, čo si neplní povinnosti, si nič iné zaslúži. Treba každú korunu, každý halier. Aby bolo pre rodinu i na bratove a jej topánky. Konečne sa teda rozhodla a šla ďalej sama tak, ako už veľakrát predtým. Rýchlo, bez zbytočných zastávok utešujúc sa, že zajda cestou naspäť bude ľahšia.
Keď sa konečne blížila k mestu, teda ešte nie celkom, ale aspoň k malej vlakovej stanici, pridala do kroku ešte viac. Náhlila sa z plných síl, nepozerala naokolo, len pod svoje nohy. Precitla, až keď jej voľakto zozadu položil ruku na rameno a okrem toho neznámeho sa k nej postavili ďalší dvaja muži. Zmätene na nich hľadela, akoby sa práve zobudila, očami ešte prebehla aj po stanici a lavičkách, na ktorých posedávali ľudia čakajúci na vlak a sledujúci, čo sa bude diať.
„Čo to nesieš? Ukáž!“ prikázal jeden z mužov a Jolanka nepochybovala. Všetci traja boli oblečení rovnako – čierne nohavice, sivé košele s kravatami, dlhé tenké plášte a tmavé klobúky. Hákaeskári. Chcelo sa jej plakať. Taký deň! To je istý koniec! A ako jej mama hovorila, že má dávať pozor, či ich niekde neuvidí. Všetci tajní sa dajú poznať podľa toho, že sa obliekajú rovnako!
„Tak čo, budeme ešte dlho čakať?“ pritlačil hlasom ten, čo jej stál za chrbtom a už aj nadvihoval zajdu. Nemalo význam vzpierať sa. Zajdu zložila a opatrne roztvorila. Mlieko, maslo, bolo to jasné.
„Takže ty robíš čierne obchody? Okrádaš štát a spoločnosť? Taká mladá a už si...“ hákaesák nedopovedal, prerušil ho pozdrav a Jolanka pozrela, čí.
„Dobré ráno. Súdruhovia, môžem to vysvetliť?“
Nevedno, kde sa vzal, ale zrazu sa tu ukázal Franc. Kamarát od susedov. Ba možno si dakedy Jolanka tajne myslela, že by mohol byť i čosi viac ako len kamarát, ale potom jej zmizol z očí, že vraj robí v Košiciach murára a už tam ostal bývať u tety.
„Kto ste a čo nám chcete vysvetľovať, keď nie je čo?“ rozhodil jeden z hákaesákov rukami, z jeho hlasu sálala panovačnosť a výrazná istota.
„Zdá sa to jasné, o vašom úsudku niet pochýb, teda určite by nebolo, keby som tu na ňu nečakal. To viete, súdruhovia... Stavby. Stavať sa stavia a bude ešte viac. Naša robotnícka trieda konečne dostala príležitosť ukázať svoju silu i šikovnosť. Veľa ciest, mostov, nemocníc, domov i úradov ešte treba vybudovať a človek musí urobiť všetko, aby sa náročné plány plnili. Niet času bežať domov z mesta, ale ešte že mám takú šikovnú snúbenicu. To je moja Jolanka a doniesla mi jedlo od mojej mamky, aby som sa nemusel odtrhávať od roboty. Raz týždenne mi tak nosí. Akýže čierny obchod, to nie, na to by nás nikto nenahovoril. Spoločnosť treba budovať, nie rozvracať!“
Franc stál, usmieval sa akoby stretol starých priateľov, a keď mu nikto z hákaeskárov nepovedal nič, zohol sa, zbalil zajdu a vyložil si ju na plecia.
„Súdruhovia, ak dovolíte, pôjdem so svojou Jolankou a ukážem jej, aké domy tu staviame. Ale musím rýchlo, kým je čas, lebo potom práca zavolá... Každý z nás je zodpovedný za svoj podiel na rozvoji spoločnosti.“
„Je to isto vaša snúbenica?“ zaznel pochybovačný hlas, ale Francov úsmev sa ešte zväčšil.
„Takmer manželka. Ale počkáme do zimy. Keď sa na tých pár ľadových mesiacov práce na stavbách spomalia, až vtedy sa vezmeme.“
„Choďte!“
Toto jedno jediné slovíčko zaznelo ako rajská hudba, ako harmónia z nebies, ako keď anjelský zbor spieva chorál, ako keď tajný policajt nechá človeka na pokoji.
„Rýchlo im zmiznime z očí,“ zašepkal Franc, len čo sa trochu vzdialili od stanice.
„Kam ideme?“ ešte trasúcim hlasom sa opýtala Jolanka.
„Nazad. Mám akurát voľno, idem za rodičmi, do mesta dnes už radšej nechoď!“
„Daj zajdu. Ponesiem.“
„Nie, Jolanka, ty nie. Ja ti ju ponesiem. Veď keď už máme mať v zime tú svadbu, tak čo by som ti bol za snúbenca, ak by som nepomohol.“
„Dobre si to vymyslel. Nebyť teba, už ma vedú preč. A čo by bolo ďalej, na to ani nemyslím. Ako sa ti odmením?“
Franc sa opäť usmial. Už nie tak, ako keď pozeral na hákaeskárov. Inak. Srdcom. A Jolanke sa zdalo, že i keď deň sotva začal, prežila neskutočne veľa strachu, ktorý už však opadáva, stráca sa, mizne do neznáma a celý priestor jej obzoru vypåňajú len modré Francove oči. Nebesky modré oči. Nebesky modré, ktorým hodno veriť. Pri takých by mohol človek stráviť i celý život...
|
|
