Tajomný muž a kvílenie v Eliášovom hámri
@ :: Poviedky ::
Oct 11 2012, 12:43 (UTC+0) | 
V medzevských uliciach sa opilcom, èo už ani nedokázali presne vníma realitu, zjavovali èudesné príšery s dlhými zubami a ve¾kými bruchami |
Miesto: Medzev, okres Košice-okolie
Čas: prvá polovica 19. storočia
Autor: Soňa Jakešová
Mladý Štefan stúpal po lesnej ceste, ktorá sa vinula hore údolím. V tme sotva rozoznával budovy hámrov s veľkými drevenými kolesami, čo stáli roztrúsené okolo potoka. Všetko bolo teraz nehybné a tiché. Vysoké buky s hrubými kmeňmi dvíhali k nebu tmavé konáre, pokrútené ako hnáty starých báb, čo trpia lámkou. Iba kde tu sa na nich ešte držali nejaké listy, odolávajúce poryvom jesenného vetra a šľahom dažďa. Hlasné žblnkotanie potoka vnášalo život do tejto inak måkvej krajiny. Nebyť tohto zvuku, Štefan by uveril, že putuje zakliatym lesom. Zrak upieral pred seba, lebo pohľad do hustého tmavého porastu mu naháňal strach.
„Už aby sa celkom rozvidnelo!“ nedočkavo zodvihol hlavu a pátravo sa zahľadel na oblohu. Prevaľovali sa po nej ťažké husté chmáry, čo dávali tušiť skorý dážď. Mladík pocítil naliehavé nutkanie zastať a rozhliadnuť sa po lese. „Nerob to!“ prikazoval si v duchu. Márne, aj tak sa zahľadel na vysoké papradie lemujúce cestu a potom ďalej, do diaľky, kde sa za stromami týčili tmavé obrysy skál.
„Už zasa je to tu!“ s nevôľou pocítil, ako mu od strachu drevenejú nohy. Vyvrátené pne sa pred Štefanovými očami premenili na učupené huňaté potvory s vydutými bruchami. Koruny stromov sa nad ním rozostúpili a zo škár medzi konármi zablikotali svetielkujúce oči. Srdce sa mu roztrepotalo a on by sa najradšej rozbehol a ukryl tam, kam mal namierené – do hámra majstra Eliáša. Lenže utiecť nemohol. Najmä nie pred tou svojou prekliatou predstavivosťou! Minule si pri behu pooblieval nohavice röčou, hustou polievkou s údeným mäsom a mätou, ktorú mu mama prichystala do kanvice. Teraz aspoň zrýchlil krok a snažil sa stlmiť hlasný dych. Z lesa sa ozval praskot.
„Bože môj!“ zastonal Štefan. „Prečo práve ja sa musím plahočiť nocou sám až na samý koniec doliny? Prečo si Eliáš postavil hámor takmer pri prameni potoka?“
So závisťou myslel na kováčov, čo mali dielne poniže, na začiatku doliny. Oni si teraz mohli spokojne vylihovať v teplých perinách, zatiaľ čo on, Štefan, už trielil lesom. Ako mladý pomocník musel pripraviť oheň vo vyhni, povykladať nástroje, prichystať železo. Všetko muselo byť hotové, kým príde majster Eliáš. Navyše, robotu vždy bolo treba začínať v prvom, najvyššom hámri. Teda presne tam, kam mieril. Až keď sa rozkrútilo jeho koleso a dolinou zadunela ozvena silných úderov kladiva, začínali pracovať v druhom hámri pod nimi, potom v nasledujúcom a postupne v ďalších. To aby sa stačila vyrovnať hladina v potoku, keď z jazierok, ktorým vraveli tajchy, púšťali vodu na drevené kolesá. Tie potom v hámroch poháňali veľké kovové kladivá.
Štefana teraz viac mátali tiene ako čudný praskajúci zvuk v lese. Určite to budú tie príšery s obrovskými bruchami. Neraz o nich počul, najmä ženy hovorili, že keď si chlap vypije, prídu čudesné tvory. Hocikam. Aj rovno na stred Medzeva, neboja sa ničoho. Z papúľ im trčia dlhé zuby a ich bruchá sú obrovské ako kožené mechy plné vody, až žblnkajú pri každom kroku. Motajú sa na krátkych krivých nohách, ale dobehnú nimi každého. Čo s ním urobia, nevedno, ale isto nič dobré. Určite zamordujú, alebo aspoň dohryzú až na kosť!
„Sú to len také rečičky,“ posmeľoval sa Štefan, ale nech si to povedal po hocikoľký krát, neveril si. Len striehol, či mu cestu neskríži prízrak, pretože ak chodia do mesta len po opilcov, kde sa asi zdržiavajú, keď je v Medzeve každý triezvy? Určite niekde tu v lesoch, možno majú brloh práve v tejto doline!
Mladík opäť začul slabé zašušťanie. Zastal a načúval. Cítil, ako sa mu od napätia napínali svaly za ušami. Zodvihol hlavu k oblohe. Tma redla, začínalo svitať. Na tvári sa mu rozpľasla veľká studená kvapka. Rozotrel si ju po líci a dlaňou si uhladil strapaté svetlé vlasy. Prichádzajúci dážď hustol. Ševelil v korunách stromov a so šušťaním dopadal na suché lístie na zemi. Štefan konečne videl za stromami presvitať Eliášov hámor. S úľavou si vydýchol a pridal do kroku.
Pred drevenou budovou bola malá čistinka. Štefanovi odľahlo, lebo tu bolo viac svetla, ako v lese. Hámor nebolo treba na noc zamykať, cudzí tu nezvykli chodievať a domáci sa poznali. Mladík sa dlaňou zaprel do dverí a tie so škripotom povolili. Vošiel dnu a zacítil štipľavú vôňu vyhasnutej pahreby. Všetko bolo oblepené pachom ohňa a žeravého kovu. Uvedomil si, že železo vonia podobne ako krv. Možno preto, že z oboch cítiť sálanie života, pulzujúcu energiu.
Štefan po pamäti zašmátral po polici pri dverách. Vzal z nej petrolejovú lampu a zápalky. Kým sa celkom rozvidnie, musí si trocha posvietiť. Sňal cylinder, povytiahol knôt a zapálil ho. Po dielni sa rozliala teplá žiara. Držal lampu vo zdvihnutej ruke, že ju zavesí na klinec na zhnednutom drevenom tráme. V kúte sa odrazu dačo pohlo. Bolo to čierne a veľké. Heglo ním. Rozoznal postavu zahalenú v tmavom plášti, ktorá sa k nemu pomaly otáčala. Oči sa mu stretli s hlbokým pohľadom neznámeho muža. Ako sa chlap dvíhal, na stene za ním rástol jeho tieň a pridával mu na ozrutnosti. Štefanovi sa roztriasla ruka s lampou. Plameň sa rozkmital a hýbať sa začali aj všetky tiene okolo. Mužovi na krku zasvietilo niečo biele.
„Nemá nohavice...“ blyslo Štefanovi hlavou „... má na sebe voľné háby, čo mu splývajú až k pätám... Bože môj, veď je to duch!“
Lampa mu vypadla z ruky a tresla na hlinenú dlážku. Obrátil sa a bez váhania trielil preč. Pred dverami zakopol o kanvicu s polievkou. Z prevrhnutej nádoby začala vytekať aj s kúskami slaniny a zeleniny. Pošmykol sa na nej, no rýchlo sa pozviechal a vybehol na čistinku. Preletel ňou ako šíp až sa dostal na cestu. Nohami prepletal, čo mu sily stačili. Okolo neho sa mihali stromy a kríky. Prudko vyberal zákruty, preskakoval cez konáre a kamene, bežal popri tichých hámroch.
„Len aby ma nedostihol!“ pomyslel si. Obzrel sa, či nemá za pätami mátohu v čiernom plášti. „Som ešte mladý, chcem si požiť. Škoda by bola odísť z tohto sveta práve teraz, keď sa konečne učím za kováča. A k tomu tak hrozne, rukou tajomného prízraku!“
Už mal za sebou vari polovicu cesty, keď sa pred ním vynorili dve postavy. Jedna bola nízka a okrúhla v tmavom pracovnom obleku a s obnoseným klobúkom na hlave, druhá o niečo vyššia a štíhlejšia. Boli to majster Eliáš so synom Jurom.
„Tam hore... v našom hámri... niekto je. Muž, vysoký, v habite. Nie je to zlodej, je to duch,“ vyrážal zo seba Štefan lapajúc po dychu.
„Čo? Duch? Najskôr taký z tvojej hlavy!“ hneval sa majster.
„Videl som ho na vlastné oči. Bol v kúte, potom sa ku mne obrátil,“ Štefan rukou ukazoval k hámru, dúfajúc, že kováč a jeho syn na neho prestanú hľadieť ako na truľa. Juro sa len ticho uškàňal.
„Dobre. Pôjdeme tam spolu a pozrieme sa zblízka na tú mátohu,“ Eliáš schmatol vystrašeného pomocníka za lakeť a tisol ho pred sebou.
Štefanovi nebolo príjemné, ako mu starý kováč držal ruku v silnom zovretí. Kráčali måkvo, majster sa už na nič nepýtal. Štefan cítil, že Eliáš mu neverí, preto si pripadal ako decko. A to pred niekoľkými dňami oslávil pätnáste narodeniny!
„Dokedy budú so mnou zaobchádzať ako so sopliakom?“ hundral si pre seba, no nahlas nepovedal nič. Nechcel majstra nahnevať ešte viac.
Keď prišli pred hámor, všetci traja boli mokrí. Od dažďa a od potu, čo im stekal po chrbtoch za rýchlej chôdze. Eliáš vykročil k budove prvý, rázne otvoril dvere a vošiel do dielne. Štefan a Juro sa držali tesne za ním a nakukovali mu cez plece.
„Dobrý deň. Prepáčte, že som tu vošiel, chcel som sa ukryť pred dažďom. Nerád by som vás vystrašil, ako tohto chlapca,“ ukázal na Štefana vysoký muž v kňazskej sutane a tmavým plášťom prehodeným cez plecia.
„On nás presviedčal, že ste duch,“ obrátil sa majster na pomocníka a prevàtal ho karhavým pohľadom. „Čo vás tu priviedlo tak zavčasu, otče?“ opýtal sa návštevníka.
„Cestoval som na voze aj s ďalšími ľuďmi, keď sa nám v meste pokazilo koleso. Oprava potrvá dlhšie, tak som nechcel márniť čas čakaním. Vybral som sa do lesa, že sa osamote oddám modlitbám,“ vysvetľoval kňaz.
Juro štuchol Štefana do rebra a zaškeril sa na neho. „Takže duch, vravíš? Ty sraľo!“ zašepkal a v očiach sa mu zablysli zlomyseľné plamienky. Hoci bol len o pár rokov starší ako Štefan, rád mu dával najavo, že v otcovom hámri on hrá prvé husle. Inokedy by mu Štefan vrátil ten štuchanec, no teraz pred kňazom, ktorý učí odpúšťať, mu to prichodilo nemiestne.
„Našu robotu si ctia v celom Uhorsku. Tieto motyky, lopaty, sekery, či rýle vydržia aj celý život. Je v nich poctivá robota medzevských kováčov,“ vravel majster Eliáš svojim pomocníkom. Vštepoval im hrdosť na remeslo, ktoré už ich predkov urobilo známymi v mnohých krajinách. Štefan mu pritakal. Ešte keď bol malým faganom, rád sa z mesta túlal hore údoliami a obdivoval hámre. Šugov, Pivring, Hummel, Goldzeifen a ďalšie – to boli doliny, ktoré ho lákali. Každý deň sa z nich až do Medzeva niesla tlmená ozvena úderov veľkých oceľových kladív z vyše stovky hámrov. Dunenie pulzovalo v pravidelnom neustávajúcom rytme ako tlkot srdca. Iba v nedeľu, keď kováči chodievali do kostola a potom oddychovali, bolo v lesoch nad mestom ticho. Štefanovi sa vtedy zdalo, že zastal čas. Už ako chlapec sníval, že sa raz stane kováčom. Rád sa díval, ako k hámrom hrmotali vozy a majstri na ne nakladali svoj tovar. Aj on chcel raz čosi vykuť a potom predávať svoje výrobky. Túžil po dni, keď ho prijmú do kováčskeho cechu. Lebo to bola česť, ktorou sa hrdili len tí najlepší.
Nateraz sa musel uspokojiť s úlohou pomocníka. V Eliášovom hámri robili menšie nástroje, klince, užšie motyky, ba i podkovy, lebo v tejto hornej časti mal potok menej vody ako nižšie v doline. Jeho prúd bol slabší a s menšou silou narážal do kolesa, čo poháňalo kladivo. No aj takáto práca si vyžadovala šikovnosť a um.
„Železo nesmiete prepáliť,“ poúčal svojich pomocníkov Jura a Štefana starý kováč. „Vložte ho do ohňa a nespúšťate z očí. Nestačí, keď vidíte iba povrch kovu, vy musíte cítiť, čo sa s ním deje vo vnútri. Až sa vám zdá, že vy sami sa stávate tým železom. Kov musí byť najskôr červený, potom oranžový ako slnko pri západe a napokon svetlo žltý až do biela. Pozorne sledujte jeho žiaru a šupiny, čo sa tvoria na povrchu. Keď železo prepálite, zbabrali ste to.“
Úlohou pomocníkov bolo žeraviť tyče, z ktorých potom Eliáš kul nástroje. Pod údermi oceľového kladiva im majster vtisol správnu podobu, potom ich ochladil v kadi so studenou vodou. Železo pri tom syčalo, ako keby sa bránilo prijať nový vnútený tvar. Štefan najradšej pozoroval tento zápas železa a vody. Obdivoval silu a dôležitosť kováčskeho majstra, ktorý mal moc nad kovom.
„Juro, musíš viac rozdúchať oheň. Pridlho držíš tyč v ohni a aj tak nemá správnu farbu,“ radil Eliáš synovi. Ten odul pery a mechom prifúkol do ohňa viac vzduchu. Na otvorenom ohnisku razom vyšľahli plamene a malé iskry vystrelili na dlážku.
„Nie tak veľa, dívaj sa ako to robí Štefan,“ majster chcel upriamiť Jurovu pozornosť na prácu druhého pomocníka.
Do Jura akoby trafil blesk. „Keď so mnou nie si spokojný, ale viac s týmto sraľom,“ hlavou kývol k Štefanovi „ja tu viac nemusím byť.“
Eliáš zodvihol obočie a otvoril ústa, že synovi dačo povie, ale napokon si to rozmyslel. Štefan čakal, že teraz majster synovi jednu struhne. No starému kováčovi stuhli svaly na tvári a s kamenným výrazom Jurovi ukázal dvere.
„Vyháňaš ma?“ zatiahol ten pobúrene. „Dobre, aj tak sa nechcem celý deň hrbiť nad kladivom, stále dokola vyrábať tie isté nástroje a potiť sa pri rozpálenej peci!“ vykričal otcovi Juro. Strhol zo seba koženú zásteru s tmavými prepálenými fľakmi, čo ho chránila pred ohňom a žeravým kovom, hrubé rukavice šmaril na zem a pobral sa preč.
Štefan stál pri ohnisku ako primrznutý. Vedel, že Juro ho nemá rád, no netušil, že až tak veľmi. Celé ho to mrzelo, akoby on sám bol príčinou roztržky. Možno by mu mal vysvetliť, že nič proti nemu nemá, len sa usiluje toto remeslo robiť čo najlepšie. Má za ním vyjsť, alebo radšej zostať s majstrom? Čo ak mu Eliáš sám povie, aby odišiel, že si tu chce nechať syna a mať pokoj?
„Nahrievaj!“ prikázal mu majster a obrátil sa k práci.
Štefan sa sklonil k ohňu a začal v ňom obracať koniec železnej tyče. Kvárila ho neistota. Ukradomky poškuľoval na majstra. No ten pracoval ďalej, akoby sa nič nestalo. Po chvíli sa starý Eliáš otočil k Štefanovi.
„Neodišiel kvôli tebe. On sa nikdy nechcel stať kováčom. Robiť toto remeslo je česť. A tá patrí iba tomu, kto si ju zaslúži.“
Les sa strácal v hustej sivej hmle. Štefan opäť vychádzal z mesta a náhlil sa do doliny. Do Eliášovho hámru teraz chodieval radšej, lebo odkedy Juro odišiel, cítil sa dôležitejší. Bol jediným majstrovým pomocníkom, viac zodpovednosti bolo na jeho bedrách. Okná na medzevských domoch boli tmavé. ¼udia ešte spali, až o hodnú chvíľu začnú zažínať petrolejky a chystať sa do nového dňa. V nejakom dvore zabrechal pes. Hneď sa k nemu krátkym štekotom pridali dvaja, traja ďalší. Potom sa Medzev opäť ponoril do ticha.
„Na krok nevidím, to zasa bude cesta,“ pomyslel si Štefan. „Dnes je to načisto ako v inom svete.“ Vlhká hmla sa mu lepila na vlasy, ktoré mu viseli okolo tváre v mokrých pramienkoch. Okolo chudého tela si tesnejšie ovinul kabát, aby čo najviac udržal teplo. Možno aj tá hmla, pre ktorú nebolo vidieť stromy, spôsobila, že dokázal udržať svoju bujnú predstavivosť na uzde po celý čas, až kým neprišiel k hámru. Keď vošiel do dielne, bez rozmýšľania začal rozkladať oheň. Zohol sa k mechu, že sa do neho zopár krát zaprie a cez úzku trubicu nadúcha vzduch, aby sa lepšie rozhorel. No keď stlačil dúchadlo, pri uchu sa mu ozvalo dlhé zúfalé kvílenie. Hneď sa mu od ľaku vyhodili zimomriavky a zježili všetky chlpy. Bol to príšerný zvuk, aký doposiaľ nepočul, taký naliehavý, akoby toho, kto ho vydával, drali z kože. Bol v ňom všetok des sveta. Kvílenie duše i škrípanie zubami, zúfalý výkrik aj drvenie kostí. Niečo také predsa ľudský hlas nevydá, ak tu nejde o život. A teraz možno, nie celkom isto je na rade on. Rozškľabená papuľa s dlhými zubami ako dýky ho rozžuje na kašu, aby skončil vo veľkom vodnatom bruchu príšery, čo práve nenašla žiadneho opilca!
Štefan bez rozmyslu vybehol von. Rútil sa po ceste a kričal z plného hrdla: „Pomóóóc, pomóóóc!“
Bol už za niekoľkými zákrutami, keď sa skoro zrazil s Eliášom.
„Kto ťa naháňa? Medveď?“ okríkol ho majster.
„Niekoho tam mordujú. U nás, v hámri, je tam strašné kvílenie. Možno je už po ňom, truhlu treba zháňať,“ jachtal Štefan.
„Najskôr sa o tom presvedčím na vlastné oči,“ rozhodol kováč. „Poď so mnou,“ kývol pomocníkovi.
Zvonku hámor vyzeral, akoby sa nič zvláštne nedialo. Na hladine tajchy plávali opadané listy a menšie konáre, čo sa odlomili zo stromov, keď fúkal vietor. Ani vnútri nevideli nič iné, ako zvyčajne. Nikde netrčali nohy nebožtíka, nebolo stopy po krvi.
„Zasa to tvoje blúznenie! Už by si s tým mal prestať, lebo si len zbytočne privodíš hanbu,“ dohováral Eliáš Štefanovi. „Urob oheň, nech začneme s prácou a nezdržiavame ostatných.“
Pomocník vzal mech, dúchol ním a skoro odpadol. Zasa sa ozval ten príšerný zvuk. Starý kováč podišiel bližšie, sklonil sa k úzkej trubici čo od mechu mierila na ohnisko a dačo z nej vytiahol.
„Toto je tá kvíliaca beštia,“ natrčil ruku, v ktorej držal kúsok vystrúhaného dreva. „Poznám ju, patrí Jurovi,“ obzeral si píšťalu, ktorú jeho syn vopchal do mecha a nastražil na Štefana. „Pozri, budeš dobrým kováčom, veď už dokážeš kuť a ohýbať železo,“ povedal zamyslene. „Myslím, že je načase, aby si si konečne poradil aj s tými svojimi bláznivými predstavami,“ dodal s úsmevom.
„Áno,“ odhodlane pritakal pomocník. „No prosím, neberte to zasa ako dajaký výmysel, veď kdekto o tom hovorí, ale čo tie príšery? Určite ste počuli. Veľké bruchá, dlhé zuby a po nociach v Medzeve naháňajú opilcov. Opakujem, ja som si ich nevymyslel, ale počul som o nich veľa krát. Tie sa kde skrývajú, ak nie sú v meste?“
Eliáš sa teraz zamyslel. Mohol by vyprsknúť od smiechu, ale prospelo by to? Predsa len, pomocník, učeň – ten by sa mal u majstra nielen vyškoliť remeslu, ale i dôvere vo vlastné schopnosti.
„No, chlapče, ono je to tak. Všetko treba vedieť. Ak správne nahrievaš a kuješ, dokážeš vyrobiť veci, čo sú iným i tebe na osoh. Inak len zbytočné rárohy, ktoré nestoja za nič. A ak si dobre vypiješ, obveselíš myseľ a uľavíš telu. Lenže ak nevieš piť, je to ako so železom, čo prepáliš. Lenže to sa prepáli v tvojej hlave. No a potom vidíš kadejaké príšery, rárohy s veľkými bruchami. Ale počkaj ešte zopár rokov, len čo sa lepšie podučíš práci v hámri, potom prejdeme aj na iné. Aby si vedel všetko, čo k chlapskému remeslu a cechovému životu patrí. Dobre robiť, dobre oddychovať, ale nič, ani železo, ani pitie neprepáliť.“
„Rozumiem, majster,“ zaškeril sa radostne Štefan a teraz si už bol na istom, že je naozaj v dobrých rukách.
* * *
Poznámka autorky:
Medzevské hámre - Počiatky medzevského hámorníctva spadajú do 14. storočia. Podľa mapy z roku 1774 stálo v okolí Medzeva 23 hámrov. V rokoch 1860 – 1870 bolo pri Nižnom i Vyšnom Medzeve vyše sto hámrov, kde pracovalo asi 500 majstrov s pomocníkmi a učňami. Vtedajšie pluhy sa vyvážali nielen do celého Uhorska, ale i zahraničia. V roku 1870 tu postavili vysokú pec, ktorá zabezpečovala výrobu surového železa pre hámre. I keď jej kapacita bola dvadsať tisíc metrických centov ročne, kapacitne to nestačilo. Železo sa teda dovážalo aj z Dobšinej a Prakoviec.
Rok 1873 bol však krízový. Hámroníkom začali veľmi vážne konkurovať manufaktúry. Na prelome 19. a 20. storočia tu pracovalo už len dvesto hámorníkov. V roku 1933 v okolí oboch Medzevov bolo 95 hámrov s 208 ohniskami, v roku 1950 už len 50 hámrov, ktoré ich majiteľom znárodnili. Určitá obnova nastala v roku 1955, keď pre nedostatok železných výrobkov nechal národný podnik Tatrasmalt opraviť a opäť uviesť do prevádzky 32 hámrov. V roku 1960 sa už len príležitostne využívali štyri, niekedy päť hámrov. Dnes je funkčný iba jeden a slúži ako múzeum.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita III, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
