Nezabiješ! Nezosmilníš!
@ :: Poviedky ::
May 29 2006, 12:16 (UTC+0) | 
Jeden zo starších seòanských domov v súèasnosti |
Miesto: Seňa
Čas: december 1944
Autorka: Soňa Jakešová
Anglická verzia / English version
Mocná mužská ruka schmatla Ilonku za plece. Prsty sa jej zaborili hlboko do kože, až v mieste stisku pocítila tupú bolesť. Prudko sebou mykla. Šatka sa jej uvoľnila, skåzla po hladkých gaštanových vlasoch, zošuchla sa po krku a dopadla pod chlapove kožené čižmy.
„Kakaja krasavica,“ zahučal vojak. Zarastenú tvár priblížil tak blízko k Ilonkinej, až na lícach pocítila jeho horúci dych, závan kyslého pachu alkoholu a pach nečistého, spoteného tela.
„Prosím ťa, Bože, nech mi neublíži, prosím ťa...,“ úpenlivo, so strachom v očiach, hľadela na vojaka. Nevnímala sivú oblohu, poletujúce chumáče snehu, ani zasneženú krajinu a bielu pláň preťatú kovovým leskom železničných koľajníc. Akoby z veľkej diaľky k nej doliehal škrekot vrán a hlasy ľudí, hoci boli blízko, takmer na dosah, no jej sa zvuky zlievali do monotónneho hluku, premiešaného so vzdialenými výbuchmi. Ilonka sa sústredila na jedno - aby sa ubránila. Plece jej stále gniavil mocný zverák silných prstov. Stisk neobmäkčili jej prosby, ani slzy stekajúce po lícach. Len mocná vôľa jej duše ju udržala na nohách. Opantala myseľ, zapulzovala v žilách, zachvátila každú bunku jej tela. Prudko napla svaly, vystrela ruky a celou silou od seba muža odstrčila.
„Nesiahaj na mňa, ty bezbožník!“ skríkla, čo jej hlas stačil. Vojak sa zatackal, len len že sa udržal na nohách. Tvár mu očervenela hnevom. Taká potupa! A pred svedkami! Ostatní okolo stojaci muži sa drsne zarehotali.
Vojak chvíľu balansoval na rozkročených nohách, kým získal stratenú rovnováhu, potom sa narovnal. Ilonka naň teraz hľadela odvážnym pohľadom odhodlanej bojovníčky. Prameň vlasov, uvoľnený z vrkoča, jej padal cez tvár. Líca jej blčali a srdce tåklo tak silno, až jej navrela žila na krku a bolo vidieť, ako pulzuje. Pohľad mala pevný a upriamený. Muž si ju premeriaval prižmúrenými očami, čo potemneli hnevom. Stáli proti sebe ako dve šelmy pripravené na útok. Vojak zareagoval prvý. Vyrútil sa dopredu.
„Ty sabaka!“ skríkol. Rýchlym chmatom zdrapil dievča za paže a šmaril ním o zem.
Ilonka pocítila, ako jej tvár škriabe zľadovatený sneh. Do líc sa jej bolestivo zabodli ostré zmrznuté kryštáliky. Z prasknutej pery jej stekal pramienok krvi. Ležala s tvárou obrátenou k zemi, keď začula šťuknutie odistenej zbrane. Strnula bez pohnutia, ticho, v potupnej póze pri nohách muža. Vedela, že teraz sa už musí poddať tomu, čo má prísť. Vnímala, ako jej čas začal plynúť v spomalenom rytme. Tikal pomaly, stále pomalšie... Chvíľka pokorného, vynúteného čakania naberala rozmer nekonečna. Ilonke sa za tuho zavretými viečkami začal odvíjať film jej doterajšieho života. S mimoriadnou intenzitou nanovo prežívala chvíle radosti i bolesti. Do prekvapujúcich detailov sa jej vynárali spomienky na ľudí a udalosti, ktoré v jej duši zanechali hlboký odtlačok. Medzi nimi boli aj zážitky z predošlých dní.
Na krajinu sadali veľké mäkké čipky snehových vločiek. Obaľovali konáre stromov v záhradách, na latách plotov vytvárali biele čiapky. Sneh bol mokrý, na chodníku ho s blatom miesili ťažké vojenské čižmy. Dopoludnia cez Seňu prešli Rumuni, vzápätí za nimi prišla ruská armáda. Muži v uniformách chodili po dedine, skúmali terén, obsadzovali domy, rozkladali ťažké zbrane.
Ilonka bola doma sama. Jej matka odišla variť pánu farárovi ešte pred obedom a stále sa nevrátila. Dievčina podchvíľou odťahovala záclonu a sledovala nezvyčajný ruch na ulici. Rástol v nej strach a obavy, hrdlo jej zvierala akási temná predtucha. Doposiaľ nič také nezažila. Chvela sa pri každom pohľade na oceľové hlavne zbraní, ktoré vojaci ťahali pred ich domom. Dnes ju samota ťažila viac ako inokedy. Túžila po spoločnosti spriaznenej duše. Vedela, že stačí len prebehnúť do domu oproti a bude pri kamarátke. So Zuzkou vyrastali spolu od malička a vždy si mali čo povedať.
Nakoniec sa rozhodla. Do prúteného košíka vložila vyšívanie, aby tam nesedela len tak podaromnici. Najskôr pohľadom preskúmala ulicu. Vyčkala, kým nezazrie ani človiečika, potom rýchlo prekåzla do dvora a prebehla do domu oproti.
„Ilonka!“ potešila sa Zuzka kamarátke. Práve doumývala riad a návšteva jej prišla vhod. Mokré ruky utrela do zástery. V príjemne teplej kuchyni sa ešte vznášala vôňa práve dojedenej fazule.
„Ahoj, drobci,“ pozdravila návštevníčka Zuzkiných mladších súrodencov, ktorí sa klbčili na drevenej dlážke. Ilonka si sadla za stôl, starostlivo zhrnula na kôpku omrvinky z chleba a rozložila vyšívanie.
„Videla si tých Rusov?“ začala naoko bezstarostne, i keď o sa všade hovorilo len a len o nich. A nie bez strachu.
„Hej, ale počula som, že u nás nezostanú dlho. Našťastie. Vraj prejdú ku Košiciam, lebo tam sa presúvajú Nemci aj Maďari. Keď budú od nás ďaleko, nám sa tu nič nestane,“ odvetila Zuzka. „Ukáž, ako ti to ide?“ naklonila sa k Ilonkinej výšivke, akoby to bola najdôležitejšia vec na svete. Debaty o vojne ju nejako zvlášť nezaujímali, aspoň sa tak tvárila, pretože takéto reči viedli len k pocitom bezmocnosti. Výbuchy zneli z riadnej diaľky a doposiaľ všetky vojská prešli ich dedinou v rýchlom slede. Tak prečo by to malo byť odrazu inak?
„Pozri, ako som pokročila,“ Zuzka si prisadla za stôl, vytiahla svoju výšivku a pyšne ju strčila kamarátke pod nos. Ilonka s obdivom prechádzala bruškom ukazováka po farebných nitkách. O chvíľu sa obe zabrali do vyšívania. Z pece sálalo príjemné teplo, nasýtené deti stíchli a začali sa hrať.
„Zaspievajme si?“ Zuzka zdvihla hlavu, usmiala sa na priateľku. Bol to azda ako pokus o sebaklam, že je všetko v poriadku, že naozaj nič nehrozí, a vojaci ako len prišli, tak aj odídu. Nevšímala si prekvapený Ilonkin výraz a ako prvá zanôtila. Jej jasný zvučný hlas naplnil kuchyňu. Zatrilkoval vo výške, vyletel k stropu, oprel sa do sklených tabulí okien. Ilonka sa pridala hlbším, zamatovým tónom, ktorý svojou farbou dával ešte viac vyniknúť Zuzkinmu spevu. Drobci povstávali z dlážky, založili si ruky v bok, krútili sa a dupotali malými nohami. Dievčatá sa zabávali na ich divadielku. Odrazu zaškrípali ťažké drevené dvere a do miestnosti vtrhol závan mrazivého vzduchu. Priateľky stíchli akoby uťal. Na prahu stál vojak, Rus, podľa počtu lesklých frčiek na uniforme dôstojník. Deti sa rozbehli k najstaršej sestre. Vtisli sa jej pod paže ako vtáčatá, čo hľadajú ochranu. Vojak váhavo za sebou zavrel dvere. Ústa roztiahol do širokého úsmevu.
„Pažalsta, pejte iščo!“ vyzval prekvapené dievčatá. Pomaly prešiel od dverí k peci zanechávajúc za sebou mokré stupaje. Sadol na drevenú lavicu, čo pod ním zľahka zaprašťala. „Požalsta, pejte,“ zopakoval. Zuzka pozrela na Ilonku. Obe mali od prekvapenia stiahnuté hrdlá.
„Nechce nám ublížiť. Jednu mu zaspievam, lebo inak odtiaľto neodíde,“ zašepkala Zuzka. Vystrčila bradu, nadýchla sa a spustila. Dôstojník rýchlym pohybom vybral z náprsného vrecka malý zápisník a ceruzku. Ruka mu kåzala po papieri, ako sústredene zapisoval noty. Keď dievčina stíchla, ocenil jej výkon potleskom. Potom pohľadom prebehol po stránke zápisníka, zošpúlil pery a bez chyby zapískal refrén piesne. Všetci sa uvoľnene zasmiali.
„Spasiba vam, očeň spasiba,“ ďakoval Rus. Vstal a poberal sa na odchod. Kým stačil siahnuť na kľučku, dvere sa otvorili. Takmer sa zrazil s Ilonkinou mamou.
„Dobrý deň, teta Helena,“ privítala ju Zuzka. Staršia žena si s kamennou tvárou premerala mladého dôstojníka, pohľadom šibla do každého kúta kuchyne. Nezareagovala na pozdrav, iba povedala stručne: „Ilonka, domov!“
„Prekliati nemčúri! To sa museli rozložiť pri nás? Keby išli až ku Košiciam, a nezostali trčať v Belži, Gyňove, či Bočiari, nemali by sme teraz v Seni tých Rusov!“ uľavil si starý Imro.
„Nad hlavami nám strely robia ohňostroj a my sa v pivnici trasieme od hladu a zimy! Pokapeme ako potkany. A zatiaľ tí Rusi hore v našich domoch vyžierajú špajze, prikurujú si drevom a hovejú si v posteliach,“ šomrala Imrova žena Mara. V starej vínnej pivnici, vyhåbenej za domom, prichýlili krátko po príchode vojakov aj farárovu kuchárku Helenu a jej dcéru Ilonku.
„Nemali by ste tak hovoriť. Ide im o život viac ako nám. Videli ste po dedine ich màtvych vojakov. My sa tu pod zemou skrývame, no oni sa stavajú Heinrichom priamo, “ dohovárala mrzutej starene Helena.
Sedeli na drevených laviciach medzi regálmi so zaprášenými fľašami. V lampáši, postavenom v strede pivnice na drevenom sude, sliepňal malý plamienok. Jediný chabý zdroj svetla slabo osvetľoval tváre ukrytých ľudí. Zvýrazňoval im kruhy pod očami a vrhal tieň ich vlastných nosov, akoby im medzi lícami narástli zobáky. Ilonke sa zdalo, že si schúlené postavy nasadili strašidelné masky. Na úzkej tvrdej lavici ju premáhal spánok. Vystrela si ubolené telo, hlavu oprela o hrboľatú stenu. Len vydržať! - prikázala si v duchu.
„Aj naši chlapci, tu zo Sene, bojovali na ruskom fronte. A koľkí z nich padli kdesi pri Done?“ osopil sa Imro. Provokovalo ho, ako je Helena vždy chápavá, zjavne pod vplyvom pána farára Absolona a jeho kázní. Hej, s ich pastierom sa zhovárala viac ako iné zbožné ženičky, ale svoje múdrosti si môže nechať pre seba!
„Čo ma je po tých hore, však sa k nám nesprávajú ako ľudia! Či ste nepočuli, čo sa stalo na Cigánskom vàšku?“ zodvihol obočie Imro.
„Čo také sa tam prihodilo?“ vyzvedala Helena.
„Troch tam skántrili, našich, zo Sene - starého Jána Čisláka, čo bol taký chorý, že sa už ani z postele nevládal postaviť, Marienu Porembovú a mladú Helu Gulyásovú. Keď ich našli, bola to hrôza. Jána – chudák, komu už len on mohol ublížiť? – zastrelili vo vlastnej posteli. Mária ležala na zemi, vlasy rozstrapatené, šaty roztrhané a Hela bola tak, ako ju smrť zastihla - spadnutá na prahu vo dverách, s rukami zopätými, akoby do poslednej chvíle niekoho o niečo prosila,“ Imro sa odmlčal.
V tichu bolo počuť len sipot jeho dychu. Starec po chvíli vybral z vrecka jemný kúsok papiera, nasypal na neho tabak a v zhnednutých prstoch nacvičeným pohybom pomaly ušúľal cigaretu. Položil si ju na odutú spodnú peru, ktorú predtým zľahka naslinil, aby sa mu na ňu cigaretka prilepila. Privretými očami pomaly kåzal po tvárach ľudí učupených v tmavých kútoch zatuchnutej pivnice. Nakoniec pohľad uprel na Helenu. „Náš Pán nám jasne ukladá: Nezabiješ! A tiež nezosmilníš!“ dodal Imro.
To, čo povedal, všetkými hlboko otriaslo. Nik sa neodvážil prerušiť ticho. Odrazu do pivnice preniklo ostré svetlo. ¼udia, privyknutí na šero, zažmurkali oslepenými očami. Hlavy otočili k otvoreným dverám. Vchod zatarasil svojim telom mohutný ruský vojak.
„Nam nada ženštiny, kucharki,“ zakričal. Ženy chvíľu sedeli ako obarené. Helena sa postavila a vykročila k východu. Len čo ju vojak uzrel, zavelil: „Ty net! Devuška!“ zagánil na Ilonku.
„Ona nie! Iba ja!“ nedala sa Helena, odhodlaná nepustiť dcéru.
„Net? Uvidíš što budet s vami!“ nenávistne vyštekol vojak a prudko zabuchol dvere.
Helena vzala Ilonku do náruče. Jednou rukou jej objala hlavu a pritisla si ju na hruď práve tak, ako ju čičíkala keď bola malá.
„Tu máš tých svojich blížnych!“ zaškrípal zubami Imro. „Teraz môžeme čakať, či nám tu nehodia granát!“
„Nedám ťa, dievčatko moje, nedám“ šepkala Helena dcérke do vlasov. Ilonka cítila matkino teplo a jasne počula upokojujúci tlkot jej srdca.
„Však môže ísť, navarí a vráti sa,“ naliehala vystrašene Mara.
„Nepôjde! Nedám ju!“ zúfalo bránila dcéru Helena.
Mare zašušťali medzi prstami korálky ruženca: „Zdravas Mária, milosti plná...“ začala. Helena s Imrom sa k nej pridali. Ilonka sedela ticho v matkinom objatí a v håbke srdca zovretého strachom jej plynuli slová: „...svätá Mária, matka Božia, pros za nás hriešnych teraz i v hodinu smrti našej.“
Vtom sa dvere do pivnice opäť rozleteli. Niečo buchlo o zem. Inštinktívne odvrátili tváre a rukami si zakryli hlavy. Čakali. Sekundu, dve, tri... Ako pred popravou. Stále nič. Ani výbuch, ani oheň, či črepiny. Prvý nabral odvahu Imro. Pomaly, štvornožky, v strnulej póze, sa plazil po hlinenej dlážke. Hľadal, obzeral sa, hlavu vytáčal do všetkých smerov. Napokon opatrne, iba jedným prstom, do niečoho strčil.
„Veď je to repa!“ vyhàkol s úľavou. Zvonku mu odpovedal rehot pobavených vojakov.
„Pán farár, je to rozkaz! A platí pre každého, aj pre vás!“ trval na svojom richtár Štefan Hámorsky. Stalo sa to niekoľko dní potom, ako sa všetci poskrývali do pivníc, čo sa však ukázalo ako veľmi nebezpečné. „Seňa je na frontovej línii, musíme všetci preč. Zbaľte sa rýchlo a choďte, cez pole, na Gönc, do bezpečia. Času je málo,“ dodal.
„Mňa tu treba. Sú tu zranení a chorí, kto im dá posledné pomazanie, keď odídem? Potrebujú kňaza!“ namietal farár Absolon.
„Keď sa vám dačo stane, nepomôžete sebe, ani iným,“ ukončil rozhovor richtár. Aj on už mal pobalené, no ešte narýchlo presviedčal tvrdohlavcov.
Helena s Ilonkou pokládli do noší najpotrebnejšie veci. Náklad si vyložili na chrbát a pobrali sa k fare. Pri bráničke stretli richtára.
„Pán farár chce zostať, presvedčte ho, nech ide s vami. Pán Boh vám pomáhaj!“ krátko im stisol ruky.
„Otče, prišli sme po vás, poďte,“ uprela Helena prosebne oči na kňaza stojaceho vo dverách fary.
„Pôjdem s vami, ale len pretože to bude i pre vás bezpečnejšie. Na kňaza len tak niekto nezdvihne ruku. Do večera môžeme byť v Gönci. Mám tam známeho, dobrý človek, verím že nás prichýli“, kňaz nakrátko vošiel do domu. Pohľadom rýchlo prešiel po policiach plných cenných kníh. Vzdychol si. Do ruky vzal iba starú ošúchanú bibliu a pridal ju do kufra k ostatným veciam. Potom ráznym krokom vykročil za svojou kuchárkou.
Kým vyšli z dediny, stretali ostatných náhliacich sa ľudí. Smerom ku každému z nich kňaz nezabudol urobiť vo vzduchu znamenie kríža a udeliť im tak požehnanie. Za posledným domom sa cesty rodákov rozchádzali. Bezpečnejšie bolo kráčať v malých skupinkách. Kňaz zvolil cestu popri koľajniciach. Viedli ich lepšie ako zasnežená cesta. V diaľke uzreli domček, stavbu určenú pre slúžiaceho železničiara.
„Ilonka, ako si nám len vyrástla. A mne sa pritom zdá, že som ťa len nedávno krstil.“
„Čože nedávno? Pred šestnástimi rokmi! Ani mne sa nechce veriť, že moja najmladšia bude čo nevidieť súca na vydaj,“ vzdychla si Helena. „Len nech konečne žijeme ako sa patrí. Bez strachu či na jar zasejeme a na jeseň zožneme,“ dodala.
„Príde to. Po noci vždy nastane deň. Nesmieme zúfať, ale dúfať.“ Kňaz bol rád, že je v spoločnosti práve týchto žien. Helena mu vždy starostlivo viedla domácnosť a varila práve také obľúbené jedlá, ako kedysi jeho mama. Na fare dokázala vykúzliť teplo domova, milá mu bola aj jej veselá povaha, hlboká viera a ochota pomáhať druhým.
Medzitým, ako sa priblížili k domčeku, vyšli z neho muži v uniformách. Hovorili hlasno, chvíľami sa zdalo, akoby sa škriepili. Z okna trčala hlaveň dela namierená na Seňu.
„Rusi, delostrelci. Zbadali nás, musíme len pokojne popri nich. Pozdravíme a pôjdeme ďalej,“ uvažoval nahlas farár.
Rusi stíchli. Pozorne sledovali príchod muža a dvoch žien. Niekto neželaný prenikal do ich výsostného priestoru a ten, ako sa zdalo, siahal až na dostrel ich zbraní.
„Pasmatrite, maladaja devuška. Budem celovať sa!“ vykríkol jeden z vojakov. „Stoj!“ rozkázal panovačne. Trojica zastala.
„Pochválen buď...“ kňaz sa pokúsil o pozdrav.
„Molčaj!“ zarazil ho vojak. „Ty,“ ukázal na Ilonku. „Padajdi ku mne!“.
Ilonka váhavo podišla bližšie. „Kakaja krasavica,“ uprene si premeriaval dievča. Pohľad pod hustým obočím mu zlovestne blčal. Ilonka vycítila nebezpečenstvo. Vojak jej posunkom prikázal vojsť do domu. Záporne pokrútila hlavou. Jej odmietnutie muža popudilo. Násilím ju mocne zdrapil, až jej roztrhol rukáv.
Helena s farárom s úzkosťou hľadeli na nerovný súboj. Zúfalá matka sa triasla na celom tele. Videla, ako jej dcéra vojaka mocne odsotila. Od ľaku sa jej zastavilo srdce. Sledovala, ako Rus opäť vykročil, zdrapil a zúrivo zhodil Ilonku na zem. Vzápätí začula kovový zvuk odistenej zbrane. Vykríkla a pohla sa dopredu. Upäla sa na jedno - ubrániť svoju dcéru. V tej chvíli jej bolo všetko jedno, aj to, či na ňu mieria zbrane ostatných vojakov. Kňaz však bol rýchlejší. Odstrčil Ilonku a postavil sa pred ňu.
„Posmotri, kakoj molodec!“ zasipel vojak. Druhý z Rusov, čo sa zatiaľ len s úškrnom všetkému prizeral, prikročil k nemu a zašepkal mu čosi do ucha. Zaznel smiech. Nie veselý, nie milý, ale zlovestný, čo sa ako ozvena vracia po celý zbytok života všetkých obetí osudového stretnutia.
Udalosti nabrali rýchly spád. Krvavo a potupne poznačili príchod slobody do Sene, navždy zhanobili pamiatku na tých, čo tu so zbraňami bojovali proti nemeckým okupantom. Vlastne v týchto dňoch sa okupantmi stali aj oni. Rusi.
Pod hrozbou zabitia žien prikázali kňazovi, aby sa zobliekol donaha. Postavili ho na koľajnice, prenáramne sa na tom bavili. Vzduch preťala séria výstrelov. Kňaz zostal ležať na bielom snehu, s posledným pohľadom upretým k nebesám. Potom sa pozornosť vojakov upriamila len na Ilonku...
Matka Helena s dcérou Ilonkou tento deň síce prežili, ale hneď po vojne sa radšej odsťahovali zo Sene.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Zachráňme svoju identitu, ktorý podporila spoločnosť U. S. Steel Košice.
|
|
