Deň dlhý od dažďa po dážď
@ :: Poviedky ::
Nov 14 2012, 12:06 (UTC+0) | 
V Gazdovskom dome sa dnes nachádza obecné a etnografické múzeum rovnakého mena |
Miesto: Budkovce, okres Michalovce
Čas: 1945
Autor: Jiří Zaťovič
Už od Deneša sa Štefan ukradomky pozeral na vzdutú hladinu Laborca. Hukot vody mu vyvolával zimomriavky na celom tele. Prehlušil dokonca aj rev traktora, ktorý sa polkrokom šinul aj so svojimi prívesmi späť, do rodnej stodoly. Mláťačka, elevátor a vozík s náradím, na ktorom mal Štefan výsadné právo posedu. Dlhá cesta z Vybuchanca domov, do Budkoviec, ho riadne zmohla a tak si chvíľami aj podriemal. Ale teraz už nemohol. Teraz mu kalná zmútená voda počarila. Hľadel do vírov, v ktorých sa krútili konáre, ale aj celé kmene osík, vytrhnuté aj s koreňmi z bahnistého mäkkého brehu. Keby sa tam ocitol, čo by robil? Či by mu niekto pomohol?
Opäť sa striasol.
A poniže Kerestura
tam še paše šiva kura
pojdzem ja tam na faru
až ku panu fararu
dze je moja najmilejša...
Andriš s Jozefom, futráši, ktorých vzal otec so sebou na výmlat do toho Vybuchanca sa opäť pustili spievať. Pesnička už sa Štefanovi vryla do pamäti, nezabudne na ňu celý život. Ale nechcelo sa mu pridať sa, už vôbec nie z plného hrdla ako oni. Otravovala ho, veď ju už počul najmenej dvadsaťkrát. Za jediný deň!
* * *
„No čo, už si sa vyspal?“
„Do ružova, či do olejova?“ smial sa Andriš. Štefan si utrel čelo a na ruke mu zostala olejová škvrna.
„Neboj sa, už budeme o chvíľu tam. Zdržali sme sa v Michalovciach, ratovali tam jeden dom, čo bol príliš blízko pri vode, tak sme trochu pomohli.“
„A to ste ma nemohli zobudiť?“ hneval sa Štefan.
„Čo už, zobudiť sme ťa mohli, lenže tebe sa vstávať nechcelo. Ani s delom by ťa neprebral!“
„Ktovie, čo robil chlapec v noci, tak sme si hovorili, aj gazdu sme sa pýtali, ale ten sa len zasmial. Že ty, beťár banda, beháš po nociach za dievčencami?“
„Dobre, že už nepadá,“ začal Andriš konverzáciu ako pravý Angličan – o počasí.
„Dobre, dobre,“ pritakal Jozef. A bolo po konverzácii.
Štefan sa tešil, že sa kadečo podozvedá, ale teraz paholkov nepoznával. Doma mali jazyky na strunku, tu z nich ledva slovo vypadlo.
„A nie, že ťa napadne motať sa okolo mláťačky!“ obrátil sa zrazu Andriš na Štefana.
„Nebojte sa, dám si pozor!“ potešil sa chlapec.
„Pozor nestačí! Ty sa k nej nesmieš ani priblížiť! Aby si nedopadol ako toten Jano, či ako sa volal, jaj, zas si neviem spomenúť na meno! Ale to je jedno, on ani nebol od nás, bol to len taký árendáš, jedno leto tu, druhé inde, pretåkal sa aj s rodinou ako vedel.“
„Ktorý Jano?“
„To už bolo dávno. Tak sa mi zdá, že už aj zomrel. Keď sa mu rany zahojili, odsťahoval sa kdesi za Košice a už o ňom nebolo počuť. Ale ja som to videl na vlastné oči! Bol som iba o trochu menší ako ty.“
„Čo ste videli, ujo Andriš?“
„Vidíš, tak sa mi to páči, keď ma ujom voláš. Lebo ja by som ti aj tým ujom mohol byť! Veru, keby tvoja mať mali mladšiu sestru, nedal by som sa ponúkať! Lepšie na svojom gazdovať ako na cudzom.“
„Ale,“ mávol Štefan rukou, tú pesničku už poznal a vedel, že Andriš si ho iba doberá. „Čo ste to videli?“
„Tak ho toľko nenaťahuj,“ zastal sa chlapca aj Jozef.
„To bolo tiež takto v lete. Tiež sme požali, ale ledva sme stihli snopy pozvážať, začalo padať. A potom bolo treba každej ruky, lebo sme sa báli, aby obilie nesprelo. Tak sme chytro-chytro mlátili. Aj elevátor sme očami tískali, teda ja nie, ja som dostal bičom, keď som sa k mašine len priblížil – a ty dostaneš tiež, ak si to nebudeš pamätať!“ prerušil Andriš rozprávanie, v ktorom sa chlapec už pomaly strácal.
„No veď ho nenaťahuj, Andriš! A hovor k veci, lebo keby som to už stokrát nepočul, bizovne ti nerozumiem!“
„Ten Jano, či ako sa... no dobre, dobre! Jednoducho, keď podával snop, bral vždy po dva a tak ich tlačil do elevátora, že až bolo počuť chrúmanie, tak raz potlačil a nestihol ruky vytiahnuť, mašina ho stiahla a kým sme zhodili remeň, už z nej kvapkala krv, futrášovi obe ruky odtrhlo a pochrúmalo. Joj, bolo to nešťastie, viem, že tam bola aj jeho žena, tú hneď museli kriesiť a potom akoby chudera prišla o rozum, len sedela, kývala sa zo stranu na stranu a strašne vzdychala, ešte teraz to počujem.“
„A čo sa stalo s tými rukami?“ napadlo Štefana.
„Na robotu už neboli. Ale vlastne ani neviem. Len viem, že prišiel nejaký inšpektor, vyšetrovalo sa to, ale vieš, bol som chlapec, to už nebolo také zaujímavé ako tá krvavá mláka pod elevátorom. Len to som si zapamätal, že keď som sa pri mlátení zasa priplichtil bližšie k mláťačke, dostal som akoby jedovatejšiu facku či štípavejšú bičom.“
„Tak veru, k takej opache musíš mať náležitú úctu. Stroj je dobrý pomocník, len musíš dať pozor, aby sa nestal zlým pánom,“ Jozef si vykrútil bajúzy a zahľadel sa na Laborec, ktorý ich sprevádzal celou cestou.
Traktor vrčal a namáhavo vzdychal, už by si hádam aj oddýchol, keby bol zvieraťom. Gazda za volantom už musel byť načisto hluchý, ale netrápil sa tým, lebo stačilo, aby zastal a vypol motor a zasa bolo počuť aj spev vtákov, aj šumenie vetra v korunách stromov, ale aj zlovestný hukot vysokej vody.
* * *
Len čo traktor dopufkal do dvora, vypol gazda motor, neunúval sa odpojením mláťačky, utekal do maštale a Andriš s Jozefom za ním. Tam rýchlo postrojili Milku s Hannoverom a už zapriahali rebrinák. Ak budú mať šťastie, podarí sa im ešte stiahnuť seno, čo sa sušilo Na hurke, ak si už svoju porciu štastia vyčerpali v Nacinej Vsi, budú sa už len pozerať, ako sa ním kàmia Duša s Laborcom.
Štefan zatiaľ odbehol za kamarátmi. Dohodli sa, že vyskúšajú, čo počuli od starších mládencov, keď nakúkali v sobotu večer pod gazdovským domom na tanec.
Vraj, hovoril Andriško, ale nie ten ich paholok, ale ten, čo býval za kaštieľom, keď boli chlapci, vyliala sa Duša tak, že dvihlo mostík za kostolom, chlapci naň poskákali a vozili sa ako na lodi.
Lenže keď obzerali mostíky v dedine, zistili, že sú buď dobre pritlčené k základom alebo rovno zabetónované.
„No čo, keď to nepôjde inak, musíme nájsť iné drevo!“ rozhodol Janko. Bol o dva roky starší, najstarší z celej bandy a tak mal rozhodujúce slovo. A vymyslel, že vysadia kapurku a budú sa voziť na nej. „Veď je z dreva! A drevo pláva!“
* * *
Kým sa gazda s paholkami vrátili do dvora, stála už v celej dedine voda. V priekopách jej bolo veľa, tam bolo nebezpečno, ale po ceste sa dalo brodiť. Že bolo teplo, Štefan s kamarátmi behali bosí a tak im studená voda, zmiešaná s prachom cesty čvàkala mäkko pomedzi prsty, akoby si ich v zamate držali.
„Chlapi, ideme!“ zavelil Janko.
„A kam? Je tu vody tak žabe po kolená,“ oponoval Ïuri.
„Len počkaj, krpec, o chvíľu budeš plakať!“ prorocky povedal Janko a zahľadel sa hore dedinou. Aj ostatní chlapci pozerali tým smerom, ale skôr, než čosi uvideli, začuli hukot. Akoby sa do dediny rútil vlak. Ibaže ten chodil z iného smeru.
„Laborec!“ vydýchol Štefan, ktorý prvý pochopil, že vode už sa nechcelo držať brehov, ľahko sa cez ne prehupla a o pár chvíľ bude z Budkoviec a širokého okolia jedno veľké, ale plytké more. Nečakal na ostatných a utekal domov. Aj tam bude voda, ale aj mama a súrodenci, všetci budú niečo ratovať, bude samý zhon a krik a tak jeho strach a plač nebude nikto vnímať ako slabosť. Veď vody sa boja všetci. To iba krikľúni, čo nič nemali, mohli sa pechoriť, že ich nejaký hlúpy Laborec nemôže strašiť. Keby im len raz vyplavilo chlievy a videli, ako sa prasce s nafúknutými bruchami prevaľujú a unikajú v slabom prúde dole dedinou, keby im čo len raz utopilo sliepky v kurníku, hovorili by inak.
* * *
„No, do chmáry! Ako povoz poskočil na hrboľatej ceste v Nacinej Vsi, uvoľnila sa poistka a elevátor vyletel do vzduchu. Na nešťastie práve vo chvíli, keď sme prechádzali popod elektrické drôty, natiahnuté krížom nad hradskou?“ vykladal Andriš na dvore včerajšie dobrodružstvo a pokračoval:
„Štefan, dolu!“ zakričal gazda, stihol ešte otočiť kľúčom, vypol motor a už sa tiež krbáľal z cesty do priekopy. Aj my sme odbehli, aby sme sa z úctyhodnej vzdialenosti pozerali, ako sa z pretrhnutých drôtov iskrí. Vo vzduchu bolo cítiť spáleninu.
„Chlapi, keď sa mašine čosi stane!“ zahrozil nám gazda.
„Jazyky vám idú jedna radosť, chlapca balamútiť, to hej, ale na cestu pozor dávať,“ mávol rukou.
„Aspoň choďte po birova, či tu budete čakať, kým sa celý stroj upečie? Z takého koláča sa nenajete!“
Jozef už ale bežal na obecný úrad, či ako sa to teraz po novom volá na národný výbor. Len aby tam ten birov, či starosta, či predseda, či ako sa...
Neunúval sa klopať, rovno vtrhol do kancelárie a vyľakal Zuzku pri písaní do matrík. Ako ju myklo, urobila machuľu a škaredo zazrela na neznámeho chlapa.
„Neviete zaklopať? Čo sa sem hrniete ako veľká voda?“
„Birova máte tu?“
„Načo vám je predseda?“
„Jaj, dievka, kým ti to rozpoviem, môže sa stať väčšie nešťastie!“
Zuzka na slovo nešťastie zareagovala, vtrhla do vedľajších dverí, kde starosta, teda predseda práve krájal tlačenku a zajedal ju už na pohľad dobrým chlebom.
„Stalo sa...“ začala, ale Jozef ju odstrčil a pokračoval sám.
„Elektriku treba vypnúť, lebo sme elevátorom zachytili dróty a polámali ich. Len tak z nich prská, aby sa komusi čosi...“ nestihol rozvinúť myšlienku a starosta už utekal von.
Pri iskriacom elevátore už stálo zopár ľudí, nikto sa však nepribližoval.
„Utekajte po...“ organizoval starosta.
„Už ide,“ nedal mu dopovedať Toňo, lebo to on sa pred chvíľou sám od seba rozbehol za elektrikárom. Bolo treba otvoriť trafostanicu a vybrať hlavný deon. Síce bude dedina chvíľu bez prúdu, ale aspoň sa nikomu nič nestane.
Iskry opadli v tichu sa šíril smrad zo spáleniny. Opatrne sme podišli k elevátoru a jeden druhého ponúkali, ani jeden z nás sa nechcel dotknúť prvý.
„No, hrdinovia, máte plné gate?“ predišiel nás gazda a spolu so starostom sa zapreli do stroja. Posunul sa, kolesá neboli zapečené. Lenže s elevátorom sa pohli aj drôty.
„Anciáša vášho, celé vedenie ste zničili! Viete, koľko to bude stáť?“ Elektrikár pozeral hore a už sa chystal povedať, čo to bude stáť, lenže gazda ho nenechal.
„Nech to stojí, koľko chce, zaplatím. Aby ste neškodovali!“ povedal náš gazda hrdo a pozrel sa strmo do očí nacinskému birovovi.
„Ale na mlátenie som sa sľúbil naposledy. Tridsať kilometrov merať a celý čas tàpnuť, že sa niečo stane. A keď už som sa tešil, že sme šťastne došli, stačil jeden kameň na ceste. Správne by som sa mal ja domáhať odškodnenia, čo ak je mláťačka pohubená, joj, do chmáry! Lenže teraz je všetko naopak, najviac sa rozdrapujú tí, čo nič nemali, len sa nejako moci zalíškali. Najhoršie je takým, ako som ja, nebyť úplne hore, ale mať dosť na to, aby to dráždilo aj pánov. Aj chudobinu. A páni sa v každej dobe nájdu. Čoraz horší.“
* * *
Na hukot vody si už zasa všetci zvykli. Povodeň v Budkovciach chodila pravidelnejšie ako ročné obdobia. Jeden rok sa voda vyliala trinásťkrát, aj mesiacov v roku bolo menej. Chudobní vtedy hladovali a bohatší vyjedli komory do poslednej šnúrky od slaniny. Ale nejako všetci prežili a ďalší rok bol zasa úrodný, lebo Laborec so sebou vylial aj kopu dobrej pôdy, čo nazbíjal povyše dediny, v susedných chotároch.
Štefanovi sa nechceli dopočúvať Andrišovo táranie, už prešiel na to, akú pálenku varí starý Kováč z Vybuchanca, ako mlátili nie do neskorej noci, ale do skorého rána a po krátkom spánku ich zobudila rosa, ako ich dáva pozdravovať Borča, čo sa z Budkoviec vydala práve na Vybuchanec... Vytratil sa späť za kamarátmi. Pobyt s dospelými ho posmelil.
Na ulici už sa na vyvalených vrátach z plevne vozili piráti – Janko, Ïuri a aj malý Demeter – Goreľ, najmladší z hudákov. Odrážali sa tyčami, ako sa zdalo Štefanovi a tak sa k nim rýchlo brodil, aby aj on mal niečo z toho dobrodružstva.
Vtom pred ním vyskočil kapor a plesol späť do vody. Štefan si takmer sadol od ľaku. Pozrel lepšie do zmútenej vody a videl tam celé húfy rýb, červeníc, belíc, pleskáčov. Aby sa tu tak nejaká šťuka... pomyslel si a pridal do kroku. Aby sa mu nezahryzla do päty!
Chlapci na vrátach ako na plti brázdili plytkú vodu a vyhýbali sa miestam, kde by mohlo byť hlbšie, lebo tam sa voda aj vírila a mohla by ich stiahnuť.
„Videli ste tie ryby?“ nadšene o svojom objave hovoril Štefan.
„No a? Takého sumca som zazrel!“ vystatoval sa Janko a ukazoval rybu, ktorá nemala ďaleko k veľrybe, len rozpätie Jankových rúk mu znemožňovalo zveličovať ešte viac.
„Dal by som si takú rybu, mňam,“ oblizol sa Demeter.
„Ty myslíš len na jedlo!“ vysmial ho Janko. „Ako chceš tú rybu lapiť? Holými rukami? Nemáme udice!“
„Ale máme vidly!“
„A čo?“
Lenže Štefan nič nevysvetľoval, zoskočil z plte, zistil, že vody pribudlo a už jej má po kolená a brodil sa späť do dvora. Dospelí sedeli na šafárni na násype, pozerali, ako po troškách voda stúpa, ale nebáli sa jej. Pradedo mal rozum, keď sa rozhodol postaviť chalupu na najvyššom mieste pozemku. Ešte nebola taká povodeň, aby sa voda dostala do ich domu. Zostala na priedomí, chvíľu prešľapovala z nohy na nohy, či skôr z vlny na vlnu a potom sa pobrala ďalej.
Chlapec sa pretiahol do plevne a schmatol vidly dvojáky, čo sa s nimi seno najlepšie prehadzuje a rovnakou cestou ufujazdil von. Aj tak ho nikto poriadne neregistroval.
O chvíľu už naskočil na plť, rozkročil sa a ako Neptún ostrým pohľadom sledoval vodu. Len čo sa mihol chrbát ryby, vymrštil vidly ako harpúnu. A na prvýkrát trafil, lebo keď morké vidly vytiahol nad hladinu, mykal sa na jednom z hrotov kaprisko! Skôr kaprík, ale bol.
Janko zamračene hľadel na Štefanov nápad a škrela ho jeho šikovnosť, ale potom aj on zutekal a o pár minút sa vrátil s rovnakými dvojačkami a začal lov. Na plti – vrátach pribúdalo rýb, ani jeden z chlapcov nechcel povedať, že už stačí, obaja vedeli, že ide o viac než nejakú rybu. Kto nepovolí, bude vodca bandy.
Janko s Demeterom dávali pozor, aby ryby neušli späť do vody, vyzeralo to, akoby ich pásli. Naraz Janko zapichol vidly do dreva a povedal:
„Dobre, vyhral si!“
Štefan sa vystrel, vyzeral naozaj ako boh mora Neptún, ktorého im ukazoval učiteľ na dejepise. Usmial sa.
„Čo s tými rybami?“
„Podelíme sa!“
„Aj Demo?“
„No a? Koľko ti treba?“
„Ja beriem tri. Nie, štyri, je nás dosť,“ napichoval Štefan najkrajšie kusy na svoju zbraň. Po ňom si vzal Janko. Obaja vyskočili z plte a brodili sa domov. Voda odnášala vráta k cigánskemu táboru, Na hrunok, tam už sa o ne niekto postará. Ïuri chvíľu váhal, potom skočil do vody, ktorá mu už bola do pása a namáhavo sa brodil k svojmu dvoru, v každej ruke s jednou rybou. Držal ich pevne pod žiabrami, nemohli ujsť, hoci cítili vodu. Začalo drobne mrholiť.
* * *
Poznámky autora:
Gazdovský dom – ktorý sa v poviedke spomína, je aj dnes neprehliadnuteľná masívna stavba. V Budkovciach malo veľkú tradíciu ochotnícke divadlo, divadelníci však vystupovali tam, kde to šlo. V roku 1937 požiadala Miestna jednota Slovenského roľníckeho dorastu obec o vyčlenenie pozemku na stavbu dôstojného kultúrneho stánku. Obec vyhovela a určila pozemok pred kaštieľom, na ktorom v priebehu roka vyrástol dnešný gazdovský dom. Okrem práce mnohých dobrovoľníkov mal na stavbe najväčšiu zásluhu miestny stavebný podnikateľ Imrich Ondič. V roku 1938 po vysvätení už slúžil kultúre. V tom čase bolo v celom okrese Michalovce iba 6 podobných stavieb.
Dnes je v gazdovskom dome múzeum, v ktorom nájdete obrovské množstvo predmetov dennej potreby, ale aj pamiatky na slávnostné okamihy života obce. Múzeum je prístupné na požiadanie.
Futráši - boli pomocníci, ktorí podávali na elevátor snopy s obilím. Na celú mlatbu dohliadal gejpiz – strojník, ktorého všetci museli poslúchať. Práca pri mláťačke bola nebezpečná a nepozornosť sa draho nevyplatila.
Elevátor – neoddeliteľná súčasť mláťačky. Bol to posuvný pás, na ktorý sa nakladali snopy obilia.
Pleveň – stodola.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita III, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
