Nedeľný súd
@ :: Poviedky ::
Dec 10 2012, 08:48 (UTC+0) | 
V gotickom kostole v Budkoviach, ku ktorému sa viaže tento príbeh |
Miesto: Budkovce, okres Michalovce
Čas: jar 1953
Autor: Jiří Zaťovič
„In nomine Patris, et Filii, et Spiritus Sancti,“ požehnal farár ľuďom, zhromaždeným v kostole na nedeľnú bohoslužbu a tí mu odpovedali podľa predpisu i zvyku: „Amen.“
„Gratia Domini nostri Iesu Christi, et caritas Dei, et communicatio Sancti Spiritus sit cum omnibus vobis,“ pokračoval farár v známych formulkách a očakával zborové: „Et cum spiritu tuo.“
„Už si to počul?“ drgol Michal Dušana. „Farár kázal, aby sme po omši prišli k nemu na faru!“
„A čo chce? Určite nás zasa vyhreší!“
„Ja asi viem! Pamätáš si, ako sa na nás minule vyrútil učiteľ, že stále chodíme na náboženstvo? Ba dokonca aj miništrovať?!“ premýšľal nahlas Dušan.
„Gloria in excelsis Deo et in terra pax hominibus bonae voluntatis...“ znelo kostolom Sláva na výsosti Bohu a na Zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.
Dušan vlastne nebol Dušan, ale Jakub, lebo keď jeho rodičia prišli do kostola na krst a povedali farárovi, že chcú dať synovi meno Dušan, ten sa na nich oboril: „Aký Dušan, čo za Dušan? Kde je v Biblii zaznamenané meno Dušan? Žiadny Dušan nebude! Dostane poriadne meno, ako sa na kresťana patrí, bude sa volať...“ pichol prstom medzi strany Biblie, otvoril ju a povedal nahlas: „Jakub.“ A to sa mohli Jakubovi, teda Dušanovi rodičia pätou žehnať, že farár neotvoril Bibliu niekde v knihe Genezis a nepadol mu zrak na niektoré starozákonné meno, lebo po dedine behali chlapci, ktorí boli pokrstení napríklad Jonáš, Zachariáš, dokonca aj jeden Jób, hoci ich všetci volali tak, ako si rodičia želali pred krstom – Milan, Emil či Radko. Mená v cirkevnej a úradnej matrike sa nezhodovali a nedalo sa s tým nič robiť. ¼udia jednoducho zdvihli hlavy a nechceli si nechať ďalej rozkazovať a radiť už vôbec nie.
„Lectio sancti Evangelii secundum...“ uvádzal farár čítanie z evanjelia a sledoval pritom rady mladých, starších, ale aj najstarších Budkovčanov. Najhoršie bolo, že z roka na rok ubúdalo nie tých starých, ale mladých. Podľahli novým lákadlám, farár sa darmo rozčuľoval, keď v nedeľu z kancľa brojil proti novotám. Neprijateľnou novotou bolo vlastne všetko, čo sa priečilo Biblii a katechizmu. Len čo sa zmenili pomery a do dediny začali chodiť agitátori, ktorí verbovali ľudí do družstva, už farár na nich púšťal síru. A len čo sa im niečo podarilo, zvolával na nich boží hnev, hovoril o Sodome a Gomore. Napríklad, kto to kedy videl, vyrúbať krásne stromy vo Wiczmandyho záhrade a postaviť tam futbalové brány! ¼udia si ho vypočuli, počkali, kým sa po kázni farár vydýchal, lebo cesta na kazateľnicu bola strmá, rád sa na veriacich, ale najmä na tých, čo do kostola chodili iba preto, aby ich ostatní neohovárali, pozeral zvrchu, teda veriaci počkali, potom farár vstal a všetci spoločne sa začali modliť Credo in Deum, Patrem omnipotentem... (Verím v Boha, Otca všemohúceho...).
Dušan počúval na pol ucha, vàtalo mu v hlave, čo od nich bude farár požadovať. Keď mu naposledy pri spovedi nechcel dať rozhrešenie, lebo vstúpil do tej pionierskej organizácie, odchádzal zo spovednice s plačom. Nemohol splniť to, čo od neho farár chcel, aby z pioniera vystúpil. Boli tam predsa všetci jeho spolužiaci, kamaráti, a navyše to vôbec nebolo také zlé, veď mali výborného vedúceho oddielu, učil ich zakladať bezpečne oheň, viazať indiánske uzly, dokonca im sľúbil, že v lete pôjdu na stanovačku, chytali ryby na pytliačku a Dušan už vedel rozoznať podľa spevu všetky vtáky, čo hniezdili na brehoch Laborca i Duše. Nikomu neubližoval, tak prečo to všetko? To by sa zasa hneval učiteľ.
„Accipite et manducate ex hoc omnes: Hoc est enim Corpus meum quod pro vobis tradetur.“
Zostalo ticho. Farár pozrel na Dušana a dôraznejšie zopakoval: „Accipite et manducate ex hoc omnes: Hoc est enim Corpus meum quod pro vobis tradetur.“
Až teraz sa chlapec spamätal a so zvončekom trikrát zacinkal, presne tak, ako ho to učil starý kostolník, čo mu neustále zdôrazňoval, že keď farár premení chlieb na telo a vyriekne: “Vezmite a jedzte z neho všetci...”
Teraz nielen, že mu bude farár vyčítať, že je v spolku s čertom, ako nazýval komunistov a všetci predsa dobre vieme, že pionieri sú poskokmi komunistov, teraz ho ešte znosí za to, že nedáva pri omši pozor. A určite si prisadí, keď sa Dušana spýta, ako je pokrstený a ako ho volajú a pričíta to k jeho smrteľným hriechom a zabuchne mu dvere do neba pred nosom.
„...hoc facite in meam commemorationem.“
Teraz dával Dušan veľký pozor a už do posledných slov, keď farár zdvíhal kalich, zvonil. A zasa zle! Farár naňho zazrel a Dušan sa roztriasol na celom tele. Cítil, ako mu po chrbte steká studený pot. Bolo to horšie, ako keď bol v zime na pohrebe starej krčmárky držať kríž. V treskúcom mraze sa nikomu nechcelo stáť nad hrobom a ešte pritom zvierať studené drevo. Dušan bol z miništrantov takmer najmladší, nemohol sa vzoprieť. Nestihol sa ani poriadne nababušiť, pod kamžou by to nebolo vidno. Babky rumádzgali, akoby to mali platené, farár sa ponáhľal, lenže kostolníkovi dlho trvalo, kým rozžeravil uhlíky v kadidelnici a tak zima, ktorá sa do Dušana zahrýzala, vykonala svoje dielo. Tisli sa mu do očí slzy a v jednej chvíli už to nevydržal. Po stehne mu stekal moč a z kamže sa začalo pariť. Nevedel, či to niekto z tých ľudí na cintoríne zbadal, bol však taký zahanbený, že doma sa usedavo rozplakal. Ani do školy nechcel ísť, lebo sa bál, že sa z neho budú smiať.
„Per ipsum, et cum ipso, et in ipso, est tibi Deo Patri
omnipotenti, in unitate Spiritus Sancti, omnis honor
et gloria per omnia saecula saeculorum.“
(Skrze Krista, s Kristom a v Kristovi máš ty, Bože Otče všemohúci, v jednote s Duchom Svätým všetku úctu a slávu po všetky veky vekov.)
„Mali by sme sa stretnúť ešte predtým, než tam pôjdeme!“ Michal opäť drgol do Dušana.
„A čo z toho? Keď nás chce zjazdiť, tak sa aj tak na ničom nedohodneme.“
„Dávaj pozor, ide otčenáš!“ zmåkol Michal a tváril sa ako anjelik práve zostúpivší z neba alebo aspoň z klenby kostola.
„Pater noster, qui es in caelis:
sanctificetur nomen tuum;
adveniat regnum tuum;
fiat voluntas tua, sicut in caelo, et in terra...“
Farár teraz už pozeral priamo na tých dvoch nezbedníkov, na pol ucha vnímal, ako sa ľud modlí. Pričítal to veku chlapcov, sám predsa tiež, keď mal trinásť rokov, premýšľal o všetkom možnom, len nie o nejakých povinnostiach. Aj keď bola iná doba, miništrovať chodil najmä kvôli babke. A kvôli nej šiel aj do seminára a stal sa kňazom. Babka už dávno nežije, ale on pochopil, čo to je služba Bohu, služba láske a ľuďom. Bol prísny, lebo tak ho vychovali, ale mal veľké srdce a najradšej by bol, keby sa všetci ľudia dostali do neba. ažko si vedel zvyknúť na túto novú éru. Keď otvoril noviny, videl, že sú plné klamstiev a falošných lákadiel. Videl, že ľudia sú slabí a podliehajú tým rečiam. Videl, že v krajine nie je lepšie, že ľudia trú biedu, že lístky sú im stále menej platné a aj za peniaze sa dá kúpiť čoraz menej. Teraz tu začali rozprávať ešte aj o družstve, súdruhovia dobre vedeli, ako popudiť ľudí medzi sebou – tí, čo nemali nič, len lístky, za ktoré si mohli kúpiť tak fajku tabaku, odrazu stáli proti tým, čo síce mali gazdovstvá, ale k nim patrila aj drina a kontingenty. Nebude to dobré, prebehlo mu ešte mysľou, ale už sa znovu sústredil na omšu.
„Offerte vobis pacem.“ Áno, dajte si znak pokoja. Ale aj nad tým premýšľajte, zaželal si. Farníci si podávali ruky, sledoval, ako sa jeden k druhému obracajú, ale aj neobracajú, zámerne bočia inam, niektoré podania rúk boli bez pohľadu do očí a z niektorých cítil chlad a povinnosť. Potom je jasné, že keď sú dospelí nepokojní, prenesie sa to aj na týchto chlapcov.
„Agnus Dei, qui tollis peccata mundi:
miserere nobis.“
Baránok Boží, zmiluj sa nad nimi, lámal chlieb, vzal ho do oboch rúk, aby ho ukázal ľuďom a silným hlasom hovoril: „Ecce, Agnus Dei...” Hľa, Baránok boží, ktorý sníma hriechy sveta. Tak prečo vymýšľate stále nové a nové hriechy? Pýtal sa v duchu, kým odriekal formulku.
Chlapci miništranti boli ako na tàní, už stáli s miskami z každej strany a každému prijímajúcemu ich podkladali pod bradu. Nakoniec aj oni prijali: „Corpus Christi.“
„Amen.“
Kantor hral jeho obľúbenú Duchu svätý príď z neba... Očistil kalich a sadol si na sedes. Miništranti už boli ticho. To postrkovanie zo začiatku omše, ktoré rozptyľovalo aj jeho, ustalo. Blížil sa čas obeda, možno aj preto, pomyslel si a predstavil si, čo dobré mu dnes prichystala gazdinka.
Vstal a s ním aj celý kostol.
„Dominus vobiscum.“
„Et cum spiritu tuo,“ odpovedali veriaci.
„Benedicat vos omnipotens Deus, Pater, et Filius, + et Spiritus Sanctus,“ žehnal im pred odchodom.
„Amen.“
„Ite, missa est.“ Choďte, choďte v mene Božom a buďte nositeľmi jeho myšlienok.
„Deo gratias,” poďakovali ľudia, vyčkali, kým sa farár poklonil svätostánku a potom aj oni vychádzali do jarnej nedele. Chlapi si rozopli tesné kabáty a posadili klobúky na hlavy, ženičky pritiahli šatky a pevnejšie zovreli v jednej ruke spevník, v druhej niektorú z menších ratolestí. Teraz iba domov, dovariť obed, lebo chlapi idú popoludní na futbal a ešte predtým si chcú zdriemnuť.
„Chlapci, chlapci, dnes ste mali blchy v kožuchu!“ obrátil sa farár na miništrantov.
„A prečo ste boli iba vy dvaja? To neviete, že v nedeľu majú byť na omši všetci miništranti a iba ja určím, ktorí mi budú posluhovať a ktorí nie?“ Lenže to sa darmo rozčuľuje na týchto dvoch, čo prišli. Mal by to povedať ostatným... Veď napokon bude mať na to príležitosť!
„A nezabudnite, o tretej na fare!“ pripomenul im, kým ich s požehnaním prepustil.
„O tretej? Ale to akurát začínajú hrať!“ zlostil sa Dušan, keď si uvedomil, že neuvidí začiatok futbalu.
„Ja sa na to miništrovanie vykašlem. Aj na celého farára! Pokazí mi každú radosť zo života,“ kopal do kamienkov na ceste. Nedbal, že bude mať okopané topánky, aj tak vedel, že dostane poza uši, lebo si všimol otcov prísny pohľad, keď sa pozabudol a nezazvonil tak, ako sa má pri premieňaní.
„Ale aj tak, čo od nás bude chcieť?“ vàtalo Michalovi stále hlavou.
„Vieš čo, je to jedno. Ja som sa už rozhodol. Predstav si, že som napočítal, že je nás tridsať miništrantov. Vieš si predstaviť, čo by bolo, keby sme všetci prišli v nedeľu na omšu? Nemáme komže a superky ani pre polovicu. Ja mu dnes poviem, že už nebudem chodiť miništrovať. Ani do kostola už nebudem chodiť. Počúval si, čo nám hovoril súdruh vedúci na schôdzke? Že farári sú tmári, že by boli najradšej, keby všetci ľudia žili v nevedomosti a iba platili desiatky a slúžili, aby si oni mohli mastiť bruchá. Predstav si, že by si u niekoho robil dlhé roky a on ti za to nič nedal! No? Dal nám tento farár niekedy niečo? Čo si ja pamätám, iba ma vyťahal za uši. To vedia. Aj s kostolníkom. Ale aspoň ďakujem pekne to nie, to im ani nenapadne!“
Michal nič nehovoril. Jeho otec bol ešte prísnejší ako Dušanov a keby si dovolil niečo také povedať, čo povedať, len pomyslieť, už by to vedel a nasledoval by riadny világoš. Ale tiež by s tým najradšej skončil. Kamaráti, čo ich rodičia už z náboženstva vyhlásili, nemuseli do kostola chodiť vôbec. Kým sa oni, chudáci, museli potiť nad katechizmom, behali ostatní za loptou. A čo z toho katechizmu? Farárom netúžili byť ani jeden, ani druhý.
„Ja viem, čo nám chce!“ osvietilo Michala. „Bude nás skúšať, uvidíš!“
„V nedeľu poobede? Tak to futbal neuvidím. A aj otec ma už pustil!“
„Čo vám hovoril farár?“ spýtal sa pri obede otec Dušana.
„Čoby? To, čo obvykle – Idzte mäsa jesť.“
Ani sa nenazdal a dostal facku.
„Ako to rozprávaš?“ rozkričal sa na neho otec. Dušan nechápal. Toľkokrát už to od iných počul, všetci sa na tom smiali a keď to povedal sám, ešte za to dostal.
„Vieš ty vôbec, čo to znamená?“
„No. Veď som povedal.“
„Neznaboh! Čo sa to na katechizme učíš, keď nevieš takéto? Iďte v mene Božom to znamená!“
„A načo mi to je vedieť? Farárom byť nechcem! A či si za to kúpim koláč?“ vošiel do Dušana jed. Otec ho zbije tak či tak, ale aspoň mu povie, že skončí s miništrovaním. Nech si tam chodia sviečkové babky. On je už skoro parobok!
Na fare sa zbierali pomaly pomaličky. So stiahnutými žalúdkami, Dušan aj s klobáskami na zadku.
„Stojíme tu ako na nedeľnom súde,“ zašomral do ucha Michalovi, ale len tak, aby ho farár nepočul.
„Všetci ste, chlapci?“
„Všetci, všetci,“ pritakali.
„A koľko vás to je?“
„Tridsať!“ dopočítal prvý Štefan a hneď za ním to potvrdil aj Michal.
„Viete, prečo som vás volal?“
Zostalo ticho. Chlapci sa pripravili na najhoršie. Tešilo ich akurát to, že sedeli vo veľkej farskej kuchyni, kde hriala pec.
„Budem vás skúšať z katechizmu?“
„V nedeľu sa neskúša,“ ozval sa ticho Michal.
„Kto to povedal?“ spýtal sa farár, ktorý dobre nepostrehol odkiaľ sa poznámka ozvala.
„Ja,“ dodal si Michal odvahy.
„A vieš ty, Michal, aj prečo?“
„Lebo v nedeľu sa nemá pracovať, ale svätiť. A skúšanie je práca. Rovnako ako odpovedanie. A to je vlastne hriech!“ pozrel sa na farára.
„Veľmi správne, Michal, veľmi správne. Vidno, že dávaš pozor a premýšľaš. Takí chlapci sa mi veľmi páčia, lebo sa vo svete nestratia. A myslel si to ešte niekto iný?“
Zdvihol sa les rúk.
„Ach, chlapci. A viete, že klamať sa nemá?“
Ruky sa pomaly sťahovali, až nezostala nad hlavou žiadna.
„No veď preto.“
„Ale ja som si vás dnes zavolal kvôli čomusi inému. Poznáte ten príbeh o tom, ako robotníci robili vo vinici Pánovej?“
„Áno,“ ozvalo sa opäť od chlapcov.
„Tak vy ste tiež takí malí robotníci. Robíte pre blaho cirkvi a Ježiša. A ja som taký správca jednej z jeho viníc. Lebo aj budkovská farnosť je taká malá vinica a je v nej aj veľa roboty. Ja viem, niekedy sa vám robiť nechce – prečo ste napríklad dnes neprišli miništrovať, chlapci? – ale viem aj to, že ste dobrí a keď od vás človek niečo potrebuje, radi pomôžete. A tak som sa rozhodol, že vás za vašu prácu odmením. Lebo chodiť miništrovať v zime v lete, aj keď sa vám práve nechce, je veľmi záslužná práca.“
Farár otvoril zásuvku a vytiahol z nej zväzok bankoviek a papier. Čítal z papiera mená, chlapci vstávali a brali si od neho bankovku. Ešte nikto z nich nedržal v ruke zelenú stokorunáčku s prezidentom Masarykom a Pražským hradom. V miestnosti bolo úplné ticho, farár všetkým vyrazil dych.
„Každý dostal? Tak teda, s Pánom Bohom, môžete ísť!“
Chlapci vystrelili z fary, len Dušan zaostal a kým zatvoril dvere, premýšľal, či farárovi oznámi, že už nechce miništrovať. Keď už za to dostal aj bitku... Ale napokon iba priškrteným hlasom povedal: „Ïakujeme pekne, pán farár,“ zatvoril a vyšiel tiež von.
Po Budkovciach sa v to popoludnie prechádzalo tridsať milionárov. Najvášnivejšie debaty sa viedli o to, čo si kto kúpi. Sto korún! To je vyše šesť kíl cukru, to by mala mama radosť! A tých cukríkov! To by sme mohli zájsť aj do Michaloviec, nakúpiť si zošity! Ty somár, zošity – čo sa chceš učiť? Mohli by sme si kúpiť loptu, riadnu koženú, nie z handier, čo máme teraz! Takú loptu by si mohol kúpiť každý! Alebo bicykel, vydýchol ktorýsi a zarosili sa mu oči.
* * *
Poznámky autora:
Rímskokatolícky kostol Najsvätejšej Trojice - v Budkovciach zaujme svojím impozantným zjavom. Jeho múry stoja na románskych základoch, postavený do súčasnej podoby bol začiatkom XIV. storočia, takže najmä v jeho interiéri dominuje gotika. Drevený oltár pochádza z dielne tyrolského rezbára Rifessera zo začiatku 20. storočia. V presbytériu možno vidieť aj románske stavebné detaily.
Omša po latinsky - slúžila sa tak až do rozhodnutia II. vatikánskeho koncilu, po ktorom začali omše slúžiť v národnom jazyku, aby ľudia rozumeli všetkému, čo sa odohráva. Dovtedy však ľudia museli vedieť naspamäť všetky modlitby a formulky a na to slúžilo aj vyučovanie náboženstva. Po roku 1948 začali komunisti s cieleným potláčaním cirkvi. V čase konania obradov napríklad robili kontraakcie, rodičia detí, ktoré chodili na náboženstvo, boli častokrát zo strany nadriadených v práci prenasledovaní, niektoré skupiny ľudí – napríklad učitelia a policajti – mali priamo zakázané chodiť do kostola.
V Budkovciach v tomto zložitom období pôsobil farár Ladislav Tomčák. Bol naozaj prísny a vďaka jeho nekompromisnému postoju sa mnohí obyvatelia Budkoviec, dnes už zo strednej a staršej generácie, volajú inak, ako chceli ich rodičia.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita III, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
