Pred vodou, za vodou
@ :: Poviedky ::
Jan 22 2013, 10:32 (UTC+0) | 
Poludnice (po henckovsky priepoludnice) majú moc od svitania až do poludnia, ktorého príchod oznamujú zvony |
Miesto: Henckovce, okres Rožňava
Čas: štyridsiate roky 20. storočia
Autorka: Silvia Bolčová
Janík bol od radosti celý bez seba. Po prvýkrát išiel na týždňovku s kamarátom Ondrejom i starším skúseným Štefanom do lesa na šlipere. Šlipermi volali podvaly pre železnicu, čo vyrábali z tvrdého dubového dreva. Radšej by nastúpil fárať do bane, byť baníkom sa mu vždy dalo také mužné, no i tak mal obrovskú radosť. Aj na šliperoch sa dá zarobiť a o to mu išlo. Aspoň tak si to nahováral, no túžba je túžba a baník je baník. Ba nielen on, ale aj Ondrej často sníval, že bude rúbať skalu, celé chodby hlboko do hôr, stane sa tvorcom nového podzemného sveta, kde hocikto nemôže a starší si ho budú za to vážiť, rovesníci zasa obdivovať. Lenže k baníkom len tak hocikoho nevezmú. Nádejou im bol Štefan. V Henckovciach každý vedel, že roky kutral v hore, pozná všetky šachty i štôlne a kedysi mu nebolo rovného. Ak by sa na prekvapenie všetkých nezaprisahal, že už viac do podzemia nevstúpi, isto by sa stal i predákom. Prečo sa tak rozhodol? Na to nikdy a nikomu neodpovedal.
V dedine ktosi začal trúsiť plané reči, že Štefan neodišiel sám, ale že ho vyhodili. Mnohí tomu neverili, veď sa nebál ničoho a vždy prišiel do roboty. Nie ako tí, čo sa zavše pozreli hlbšie na dno pohárika. Štefan však neoblomne mlčal a skutočný dôvod jeho odchodu z bane ostával tajomstvom.
Janík veril, že práve Štefan je cestou k zmene a hoc má zatiaľ jazyk na uzol, možno sa blížia, poradí mu, ako zapôsobiť na baníckych majstrov, nech ho sprobujú, aspoň na týždeň a bude sa snažiť ako nikdy predtým. Ak nie, aspoň od neho odkuká fortieľ nového remesla a aspoň bude dobrým šliperárom. Lebo Janík si predsavzal, že bude mať veľa peňazí. Mladý muž si musí vedieť nájsť dievča. Pre pekného by to nemal byť problém, ale bohatý, mladý a pekný muž si môže vyberať, pred ktorou roztvorí náruč a okúsi bujarý nektár slasti. Naviac, mal mocné svaly, kučeravé vlasy, figliarske modré oči a neraz už postrehol, ako po ňom dievky zazerajú, no na poslednú chvíľu vždy stratil istotu. Veril, že mu ju dajú jedine peniaze.
Slnko nemilosrdne pieklo, zmáčalo svet v žeravých lúčoch a bolo tak už od skorého rána. Aj rosa vyschla skôr, než na svitaní dospievali vtáci. Ako postupoval čas, Ondrej so Štefanom už boli nevrlí a reptali, utierajúc si z čela pot, kvapkajúci na kusy dreva. Aj si zahrešili, iba na Janíkovej tvári sa udomácnil zasnený úsmev, akoby bol myšlienkami niekde inde, alebo mu od tej páľavy už mäkol mozog. Už niekoľko dní robili v hore a on si len predstavoval dievky z dediny, rozhutoval, okolo ktorej sa začne krútiť, keď vytiahne z vrecka svoju plácu a či tie peniaze len tak ukáže, aby im zasvietili oči, alebo aj niektorej voľačo kúpi. Ktovie. Možno. Niečo za niečo. Zuza mala v dedine najhrubšie zapletené vrkoče, Jula bola okaňa na pohľadanie a Mara...Pane Bože Mara! Všetci sa za ňou obzerali, keď kráčala dedinou, mladým aj dedkom tiekli sliny a keď mali sucho v hrdle, aspoň prehåtali nasucho. Vyšívaná blúzka sa jej vydúvala na hrudi, až sa im zahmlieval zrak. Nikto z jeho rovesníkov ešte nemá prácu, ale on hej! Bude to Mara, jej možno dačo kúpi. Možno. Ak naň bude milá. Čo na tom, že je to Štefanova sestra! Aj preto s ním musí byť dobrý kamarát a sporu zatiaľ nemali.
„Janík!“ z myšlienok ho vytrhol Štefan a pohľadom ukázal na peň, kde ležal na čistej utierke prestretý chlieb, kúsky nakrájanej slaniny, zoradené do radov ako dobre vycvičení vojaci, a tiež červená cibuľa. Janík si neveriacky obzeral svoj krajec. Bol veru o dosť hrubší ako zvyčajne. Štefan akoby čítal jeho myšlienky.
„Pokojne si zajedz, chlapče. Teraz nemusíme šetriť. Zajtra dôjde moja najmladšia sestra. Poznáš Maru?“
Janík prikývol a rozžiarili sa mu oči.
„Tak Mara príde aj s povozom. Prinesie nám jedlo i oblečenie a my môžeme začať zvážať hotové šlipere do Nižnej Slanej na nákladnú stanicu. Dúfam, že vieš dobre viesť koňa. Lebo taká je obyčaj, že vždy vedie koňa ten najmladší.“
Janík cítil, že ho ani nemohlo stretnúť väčšie šťastie. Sám osud mu tu privedie tú najkrajšiu dievku. Prekrásnu, urastenú dievčinu s belasými očami, hľadiacimi večne kamsi do diaľky, útlym driekom a bujnými, hm, až veľmi bujnými prsiami. Už si predstavoval, ako Štefan porozpráva sestre, že on je statný mládenec, čo sa roboty nebojí a ona si hneď pomyslí, že taký by sa jej zišiel. A bude sedieť na kozlíku vedľa nej. Ako sa bude voz natriasať, dotknú sa im ruky a keď bude Mara zosadať, lapí ju okolo pása a....
„Čo sa tak škeríš?“ vytrhol ho zo snov znova Štefan. „Ondrej vraví, že vyzeráš ani keby ti bola priepoludnica počarovala.“
„Priepoludnica? To sú len vymyslené mátohy, ktorými sa strašia sopľavé deti,“ Janík si spomenul, ako boli jeho rodičia evanjelici hrdí na svoje náboženstvo, ktoré je bližšie Bohu, lebo je bez modiel. Tak mu to vraveli a učili ho neveriť ničomu, čo na vlastné oči nevidel a niet o tom zmienky v Biblii.
„No len sa nesmej, lebo priepoludnice sú. Moja stará mať vravela, že sú to nepokojné duše dievok, čo boli zasnúbené, ale umreli ešte pred sobášom. Také pochovali v bielych šatách ako na svadbu, ba na hlave mali aj vyšívanú partu ako nevesta. Truhlu z dvora vynášali dievky, tiež v partách. Vpredu kráčal slobodný mládenec ako ženích a za ním družba s družičkou. Po smrti však také dievky nenájdu pokoja. Nevedia, kam sa pobrať, či ku svojim màtvym príbuzným, či k màtvym príbuzným svojho snúbenca, lebo po sobáši by už žili aj patrili k novej rodine. Napokon len tak bezcieľne blúdia, odeté v bielom, tancujú ako šialené na lúke a pokúšajú sa nájsť milého. Ak si nenájdu starého snúbenca, berú každého, koho stretnú. Už darmo, príroda je silná. Dievka, čo ešte nepoznala lásku, túži viac po chlapovi než po rajskej záhrade. Často ich vídať naľavo od vstupu do Hlbokej doliny“, vysvetľoval Ondrej, sám si pritom plnil ústa slaninou, chleba šanoval, vraj sa mu zle šmýka dolu hrdlom. „Tam pri ústí údolia sa stretávajú a od ich tanca sa vraj hýbe zem. Ba počul som, že sa zopár chlapov prepadlo pod lúku a nikto ich viac nevidel.“
„Kdeže od tanca. To kvôli močiarom sa hýbe. A v močiari sa môže človek aj prepadnúť. Neverím na víly, škriatkov ani priepoludnice,“ bránil Janík tvrdošijne svoju pravdu a v duchu si predstavoval, aký by bol teraz jeho otec na neho hrdý.
„Ver, never, ale kadečo sa deje. Raz sa celá dedina prepadla. Videl si to obrovské prepadlisko vedľa Kobeliarova?“ vykladal ďalej Ondrej. „Tam kedysi stála dedina. Fiľakovo sa volala. Prepadla sa vraj jedného dňa rovno na poludnie. Bolo to niečo strašné, kameň na kameni tam nezostal. ¼udia, čo prežili, založili o kus ďalej Kobeliarovo. Aj dodnes ich potomkovia občas zájdu na prepadlisko. Zaspomínajú si, poplačú nad tými, čo kedysi umreli. A presne o dvanástej každý deň na tých miestach, kde kedysi stál kostol, počuť spod zeme zvony.“
„To Ondrej len tak tára do vetra, pravda?“ pozrel Janík na Štefana, ale ten nevyzeral pobavene. Práve naopak, bol veľmi vážny.
„A načo ti to vedieť? Malému decku nevysvetlíš, kde je slnko v noci. Nepochopí to. Je mu jasné iba to, že slnko vychádza a zapadá. A ty si ešte mladý a nevieš, ako to vo svete chodí. Možno s vekom, i keď nikto nevie všetko. Niektoré veci najlepšie nepoznať vôbec.“
„No, ale teraz viem ešte menej. Alebo ste už dajaké priepoludnice videli?“ Janík to nevzdával.
„Nie o tých hovorím. O Fiľakove. Nájdeš ho tu aj na starých mapách. Kopal som v bani, žila sa ťahala od Nižnej Slanej až pod Kobeliarovo. Hlboko v hore, kde je kameň tvrdý, až človek neverí, že ho možno lámať, sekal som krompáčom, kúsok po kúsku, ale naraz,“ Štefan si nepokojne pošúchal obočie, „naraz sa skala stratila. Začala sa na mňa valiť voda a blato. Utopilo by ma to ako potkana, prúd ma hodil o stenu štôlne a omdlel som. Len si ešte spomínam, že skôr než sa mi privreli oči, počul som zvony. Neviem si predstaviť, ako a komu sa podarilo zachrániť ma, ale vravím, bolo tam podzemné jazero, ktohovie, či sa doň neprepadla dedina. Štôlňu isto upchali kamene a chlapi ma našli, ako spím na rázcestí podzemných chodieb. Lenže ďaleko od miesta, ako som rúbal. Kto ma tam preniesol? Kto? Ja neviem! Potom som už viac nemohol robiť v bani, ba dokonca ani do nej nemôžem vojsť. Razom na mne vyrazí studený pot a chytí ma triaška. A ako viete, chlapci, o tom nikdy hovorím. A tebe, Janík, len toľko poviem, aby si sa nesmial z priepoludníc. Lebo keby si bol videl, to, čo som videl ja, pozeral by si na neveriacich ako ja na teba. “
„Veď sa nedaj prosiť, povedz, čo si videl“ očividne bol aj Ondrej zvedavý. „Ja som raz poprosil evanjelického kňaza, aby mi objasnil všetko o priepoludniciach. Ale ten sa len prežehnal a požiadal ma, aby som viac o nich nehovoril.“
„Už som dnes povedal viac ako kedykoľvek predtým. Len toľko si pamätajte, ak vás bude naháňať priepoludnica, musíte prejsť cez tečúcu vodu. To je jedno či cez potok alebo cez rieku. Len tak sa dá zachrániť, lebo cez vodu už za vami nemôže.“
Štefan, aby zdôraznil, že rozprávanie sa na dnes skončilo, vstal, striasol z rúk omrvinky na peň, nech sa aj vtáctvo naje a pustil sa znovu do roboty.
Janík s Ondrejom až do večera nepreriekli slova. Štefanove spomienky na nich zapôsobili. Janík uvažoval, či by ešte bol ochotný robiť v bani, lebo i keď veru dobre platia, vedel, že žiadna práca nestojí za to, aby v nej človek umrel. Naviac, ak nie je Štefan cestou ako sa stať baníkom, privedie ho aspoň k Mare. To je ešte lepšie! Cítil vďačnosť, že si ho vybrali, nehľadel na boľavé ramená, sekal sekerou, pílil, hladil šlipere tesárskym nožom až do tmy.
Ráno vstal Janík zavčasu. Vedel, že ho čaká výnimočný deň. Keď príde Mara, už sa k nej neprihovorí ako chlapec, ktorého ešte včera ťahal učiteľ za uši, ale ako šliperár, robotník, hotový chlap. Do dlane vzal vyhasené uhlíky z pahreby a šiel sa umyť, nech nesmrdí sebe ani jej. Tenkými vetvičkami si vyčistil nechty i uši, uhlíkmi zuby a takto vystrojený išiel za chlapmi. Rozhliadal sa. Nevedel presne, kedy Mara dôjde a myslel na to, ako by to bolo, keby najskôr videla len jeho a on sa ponúkol, že si prisadne a dôjdu za ostatnými spolu. Už si aj v mysli pripravoval, ako ju privíta, keď najskôr začul, ale potom aj zbadal na ceste voz. Pridal do kroku, pobehol, ale len tak, aby sa ňou nedošiel celý zadýchaný. Zdalo sa mu však, že ho ktosi sleduje. Nie, nikoho nevidel, ale isto to poznáte, keď cítite, ako vám dáke cudzie oči hľadia na chrbát, či na temeno a musíte sa obzrieť. Náhle zacítil čudný studený závan, aký v týchto horúcich dňoch nebýva.
„Budeš môj,“ ozvalo sa mu za chrbtom.
Otočil sa a za ním stála takmer priesvitná mladá deva v bielych šatách a s rozpustenými vlasmi.
„Budeš môj,“ povedala znova a Janíkovi zovrelo hrdlo, akoby mu na ňom niekto sťahoval železnú obruč. Telom mu prešlo tisíc pocitov naraz. Lapal dych, akoby niekto ukradol vzduch, zimomriavky z chladu či strachu mu behali po tele a zakrútila sa mu hlava. ¼adový závan silnel, tvár dievčiny sa približovala, jej ruky naťahovali, ale v ňom nebolo ani zrnko túžby po objatí. Skôr des ako rozkoš, strach o život než jeho naplnenie v búrlivom milovaní, chuť utiecť, ratovať sa a kdesi v jeho podvedomí i strach o život. Cítil, ako sa pod ním zavlnila zem. Rozbehol sa zo všetkých síl. Bežal tak rýchlo, ako vládze len človek, po ktorom siaha zubatá. Je jedno ako smrť vyzerá, či smrtka s kosou alebo priehľadná kráska s hlasom plným túžby. Nakoniec vždy zazvoní ostrie kosy, čo pretne niť života, možno už zvoní, zvoní. Myšlienky plné hrôzy mu lietali hlavou, bežal, nepozeral, ale naraz sa mu koleno podlomilo a takmer skončil pod kolesami voza. Mara sa len nechápavo obzerala, čo sa deje. Už chcela zísť dole, opýtať sa, či sa mu niečo nestalo, ale on na ňu pozrel, vykríkol, bol to však skôr hlas zvieraťa než človeka a ušiel. Videla iba postavu mladého chlapca, ozlomkrky utekajúceho nevedno kam a nevedno prečo.
Iba Janík vedel, kam sa ženie. V mysli mu Štefanov hlas nástojčivo opakoval: Len toľko si pamätajte, ak vás bude naháňať priepoludnica, musíte prejsť cez tečúcu vodu.
Od Henckoviec kráčal bača ženúci ovce. Horúci deň pokročil a i zviera je tvor boží, potrebuje sa napiť. Ovce od tepla už bľačali a pes, čo doteraz odzadu udržiaval stádo pohromade, sa odrazu rozbehol vpred. Zastal až pri potoku, voľačo ovoniaval na brehu a štekal. Bača pobehol a zbadal Janíka, ako leží na zemi. Nehýbal sa, mal privreté viečka a len keď mu nadvihol hlavu, precitol.
„Zaspal si, či sa ti dačo stalo?“ spýtal sa bača.
Janík sa rýchlo pozrel cez potok a oči sa mu podivne leskli, keď ukazoval rukou na druhý breh a šepkal: „Tam. Tam zastala. Ale vravela, že ma i tak dostane.“
„Kto tak vravel? Nikoho nevidím.“
„Rozplynula sa.“
„Ale kto?“
„Musím do hory! Nakladať šlipere, veď mám robotu, nemôžem v tom ostatných nechať,“ náhle akoby Janík precitol a postavil sa. Potom si dal ruku na čelo a premýšľal, čo sa to vlastne robí. Kým príde hore, voz už bude naložený, iba čo mu pred Marou Štefan vynadá, že museli drieť aj za neho. Potom pozrel na druhú stranu vody a preľakol sa.
„No, ja to vidím tak, že by si si mal kúpiť klobúk. Slnko ti asi nerobí dobre,“ hútal bača.
Od dediny sa ozvali zvony. Zvonili, Janík si stále šúchal čelo, hľadiac na kostolné veže a premýšľajúc, ako dlho tu ležal. Bolo poludnie. Čas, kedy priepoludnica stráca moc. Už nepríde. Či hej? Z lesa voľakto naozaj vyšiel. Či vyviezol sa. Boli Mara, Štefan a Ondrej na naloženom voze. Zastali až pri ňom. Nič sa nepýtali, len či môže s nimi ísť do Nižnej Slanej na stanicu. Šlipere ešte treba vyložiť. Prikývol a vyliezol hore. Rovno na kozlík, kde mu Ondrej uvoľnil miesto vedľa Mary. Vzal popruhy a popohnal kone. Štefan aj Ondrej mlčali, len Mara, keď ho videla, aký je špinavý, zasmiala sa. No čo, je mladá a ešte nevie, ako to vo svete chodí. Možno na to príde s vekom, i keď nikto nevie všetko.
* * *
Poznámky autorky:
Kostolné veže v Henckovciach – patria k dvom oproti sebe stojacim chrámom. Starší je katolícky, ide o najstaršiu stavbu na území obci. Postavený bol v gotickom slohu v 13. storočí, v 17 storočí ho stavebne upravili a po požiari v roku 1900 bol ešte upravovaný. Napriek tomu si ponechal viaceré gotické prvky a nachádzajú sa v ňom vzácne stredoveké fresky. Evanjelický kostol sa datuje do roku 1798 a je postavený v barokovo-klasicistickom štýle. Jeho nádherný interiér je dielom výhradne domácich majstrov, iba barokovo-rokokový oltár pochádza zo Spišskej Novej Vsi. Pred kostolom stojí samostatná veža – zvonica z 19. storočia.
Hlboká dolina – smeruje juhozápadne od Henckoviec pod vrch Repisko s nadmorskou výškou 796 metrov.
Fiľakovo – údajne niekdajšia gemerská obec, ktorá je názvom identická so známym mesto blízko Lučenca. Podľa rozprávaní dedina Fiľakovo stála južnejšie od Kobeliarova, približne na miestach, kde sa dnes nachádza Kobeliarovský mlyn. Pamätníci rozprávajú, že aj počas II. svetovej vojny, keď Henckovce obsadili Nemci, hľadali dedinu Fiľakovo, ktorú mali na mapách hneď vedľa Kobeliarova.
Šlipere – drevené železničné podvaly v miestnom nárečí.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita III, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
