Láska pod gejzírom
@ :: Poviedky ::
Feb 06 2013, 11:01 (UTC+0) | 
Gejzír v Her¾anoch bol kúpe¾nou atrakciou už v roku 1872. |
Miesto: Herľany ; okres Košice-okolie
Čas: koniec tridsiatych rokov 20. storočia
Autorka: Soňa Jakešová
Bránka vonku zavàzgala a Žofa sa otočila od pece, na ktorej v panvici syčala horúca masť. Pozrela za zvukom, tmavú šatku si trochu odtiahla od uší a zatajila dych.
- Tak predsa! - pomyslela si zlostne, keď na dvore zaškrípali kamienky. Panvicu rýchlo odsunula nabok a náhlivo vybehla na dvor.
„Jano, kam ideš?“ vybehla k synovi a ak by prišla čoby len o kúsok neskôr, bol by už na ulici. Ruku, v ktorej ešte stále zvierala drevenú varechu, si bojovne oprela o široký bok vydúvajúci nariasenú sukňu.
Jano sa v prvom okamihu trocha prikrčil, ako keď bol malý chlapec a čakal, kedy dostane poza uši, no hneď si uvedomil svoju hrdosť a vypäl hruď. Pomaly sa obrátil k matke. Z prižmúrených očí mu sršali blesky. Žofa videla, ako mu peknú mladícku tvár zalial zlostný rumenec, svaly na lícach sa mu napínali, ako mocne zatínal zuby, len aby sa ovládol a dačo príkro neodvrkol. Stáli oproti sebe a vzájomne sa prebodávali tmavými očami.
„Však ja viem, kde ťa ťahá. K tej suke!“ Žofa sa nadýchla, aby mu vynadala, vyprskla naň pichľavé slová, čo by sa mu vryli pod kožu. Nech sa len Jano dozvie, aká mrcha je tá jeho Zubajka. Veď je od neho staršia o celých sedem rokov! A určite sa aj už s mnohými váľala! On je iba mladíček a ona? Zrelá žena! Čoskoro aj prezreje! Musí mu vykričať, že ho iba pripravila o zdravý rozum. Tá prekliata učiteľka, nehodná stará dievka! Žofa si nikdy neodpustí, že práve ona jej poskytla prístrešie, keď tu prišla prvý krát prišla. Ubytovala ju, veď dedina učiteľku potrebuje. Hľa, aká je teraz jej vďaka – lepkavá sieť, ktorú zosnovala okolo jej syna. Len striehne ako taká obludná pavučica, kým sa Jano, lapený motýľ, celkom nezamotá do jej osídel. Dobre, že ju z domu vyhodila, ale akoby jej to nestačilo!
„Potvora je to! Či nevidíš, že ...“ vyhàkla.
„Už ani slovo, mama!“ zvýšil Jano hlas. „Dávajte si pozor na ústa, lebo obanujete!“
„A čo spravíš? Udrieš ma? Alebo zaprieš?“ Žofa bojovne vystrčila bradu a vypúlila oči.
Jano neznášal túto grimasu. Zaťal päste, ale viac sa nepohol. Vedel, že jeho mama má nabrúsený jazyk. Nemá zmysel prieť sa. Ostrými slovami metá tak, že rania viac ako vymrštená skala. Najlepšie je urobiť sa hluchým a ani neceknúť. Napokon, prečo by si mal jej zlobou kaziť náladu? A práve teraz, keď ho čaká Zubajka? Myšlienka na ňu ho upokojila. Otočil sa matke chrbtom a pobral preč.
„Hej, spomaľ trochu. Čo tak uháňaš?“ začula za sebou Žofa zadychčaný a chrapľavý hlas, keď náhlivo kráčala hore dedinou s hlavou ako v horúčke. - Bože môj, Hana! Práve tá mi tu chýbala – prehltla horkú slinu s nevôľou, lebo tento hlas teraz túžila počuť najmenej. Patril utáranej susede, čo sa nikdy nevedela len tak odzdraviť a ísť svojou cestou. Hana vždy zapriadla reč, a tá sa vinula od Noemovej archy, cez nekonečné historky o všetkých, ktorých poznala, až kým sa nedostala k najnovším klebetám. „Tá vie o dedine ešte aj to, ktorý pes za ktorou sukou behá po nociach!“ vravieval o Hane Žofin muž, kým ešte žil.
Najmúdrejšie by bolo zmiznúť z cesty. Ale to je kumšt nad všetky iné, to sa už nedalo, možno keby jej Hana šla oproti, žeby ju skôr videla, ale odzadu? Spomalila teda, ale nezastala. Hana, len čo ju predbehla, nasúkala sa hneď pred ňu a zahatala jej cestu ako živá závora. Žofa by ju najradšej odsotila, nech nezavadzia, nezdržiava, veď práve šla prichytiť Jana so Zubajkou pri hriechu.
„To bolo rečí, ako nám bude dobre, keď začal slovenský štát. A ako je to teraz, no? Starý Žid Weisberg ešte nikdy nemal v obchode také prázdne regály. A keby aj na nich dačo bolo, tak čo z toho? Už skoro všetko je len na lístky!“ drmolila Hana, rozhadzujúc rukami. A, samozrejme, nahlas, na celú ulicu, predvádzajúc sa ako dáka herečka.
„Hmmm,“ Žofa naťahovala krk, či aspoň dačo v diaľke nezazrie spoza Haninho pleca.
„Tebe je to asi jedno, ale ja mám teraz kopu starostí. Nielenže niet poriadne múky, ale aj to plátno ťažko zohnať. A všetko je drahé. Ako si má poradiť žena, keď sa chce trocha vyparádiť?“
„To myslíš seba? A komu sa chceš páčiť?“ skúsila Žofa svoju obľúbenú grimasu, veriac, že takto Hanu aspoň trochu pribrzdí.
„Nášmu Miškovi chystáme svadbu. V starých háboch sa nepatrí vítať hostí,“ usmiala sa zoširoka Hana; dobre vedela, čo to znamená, keď sa Žofa takto tvári a chcela si ju nakloniť. Suchá opálená koža sa jej okolo očí poskladala do vejára hustých vrások a zo štrbiny po chýbajúcom prednom zube jej na bradu vystrekla slina. „A čo tvoj Jano? Ešte sa mu nechce do chomúta? Šepká sa o kobylke, čo by to s ním rada ťahala v záprahu...“ Hana sa zaškerila ešte viac. Z úzkych pier pritom vysunula špičku jazyka a zvlhčila si ním popraskané kútiky úst.
„Keby to tak bolo, ja prvá by som o tom vedela!“ zaklamala Žofa.
„Ale no... A čo Zubajka? S deťmi to vie, veď je učiteľka a tvoj Janko bol ešte nedávno deckom. Pričasto ich vídať spolu. Asi to je naozaj dobrá učiteľka, keď sa u nej hodno doučovať aj po večeroch. Veď človek sa učí celý život, nie?“
„To sú iba rečičky. Keď sa aj zhovárajú, to ešte neznamená, že kupujú snubné prstene,“ nasala Žofa hlboko nosom, hlas sa jej citeľne zachvel.
„Ako myslíš, moja, ako myslíš. Len aby si sa nedočkala prekvapenia. Napríklad ... čo ja viem ... vnúčaťa.“
Keby Žofa v kostole nepritakávala kázňam o láske k blížnemu, teda každému okrem Zubajky, teraz by Hanu riadne tresla. Rovno tam kde príde, až by sa zatackala a potom ju už naveky len obchádzala úctivým oblúkom. Zlomyseľnica! Príučku by potrebovala a poriadnu - zasvrbeli ju dlane. Zo všetkých síl však zadržala príval zlosti.
„No, tvoj Mišo ešte nemal svadbu, ale že už zháňa kolísku. Rýchlo si zadováž to plátno na šaty a vyparáď sa, lebo tak možno odpútaš pozornosť od nevestinho brucha,“ oplatila Hane Žofa, ale necítila, žeby mala navrch. Priťažilo jej, že o Janovi a Zubajke sa už v dedine klebetí. „Tak veľa šťastia, nech rýchlo zoženieš to plátno,“ fľochla ešte Hane, potom ju rýchlo obišla a vykročila po ceste vysypanej jemným štrkom.
Žofiinu myseľ opantala jediná starosť – kde teraz nájde Jana aj s tou jeho pobehlicou. Musí ich prichytiť tak, aby mohla Zubajke naplno vykričať, čo si o nej myslí a zastaviť tú hanbu, ktorá sa valí na jej dom. Veď sa jej len hádam nebude tlačiť tá učiteľka do rodiny, keď uvidí, že ju nechce?
Žofu minulo zopár párikov. Všetko to boli vyparádení hostia priľahlých kúpeľov z konca dediny, kam sa chodili, ako sa vravelo, kurírovať. Ale chorý z nich nevyzeral nikto. Naopak, dámy sa niesli vo svojich pekných módnych šatách, samá čipka, gombíky ako zo zlata a páni vo svetlých oblekoch. Niekoľko mužov hrdo napínalo hrude vo vojenských uniformách, niesli sa ako pávy, čo si nevšimli, že už z promenády prešli medzi dedinské domy. Žofa s nevôľou hľadela najmä na tie ženy. Na ich tváre s prisilnými rumencami na lícach, namaľovanými šminkami. Aj pery mali oveľa sýtejšie ako robotné ženy od nich z dediny. Nehanebnice! Chichúňajú sa pred cudzími mužmi, očami klipkajú. A tí hlupáci hneď stratia rozum, zabudnú na dobré mravy a začnú natriasať pierka. Takto k hriechu nie je ďaleko, dumala Žofa a očami prepichovala veselé dvojice.
„Bodaj by naši mladí neboli skazení, keď toto majú pod nosom!“ zahundrala si sama pre seba, musela nejako vypustiť aspoň štipku zlosti, nech nevybuchne.
Listy na mohutných bukoch sa zľahka zatrepotali pod poryvom vetra. Žofa zodvihla hlavu. Zazdalo sa jej, že oblohu začali zaťahovať sivasté mraky, čo prinášajú dážď. Vtáky hlasno trilkovali a k Žofe zavanula vôňa kvetov, ktoré zakvitli v sýtych farbách. Teraz v lete prevísali cez drevené zábradlie na terasách kúpeľných domov a žiarili aj z črepníkov pripevnených na stenách altánku.
Žofa prešla až do priľahlého parku, sliedila očami, viedlo ju tušenie, čo prerastalo do istoty, že ak sa chcú milenci niekde vybrať, tak práve tu. Košaté stromy, zákutia ukryté za kríkmi, blízky les s cestičkami lákajúcimi na prechádzky, kam inam by išli? Nie, jej neujdú, isto už o chvíľku... Ani to poriadne nedomyslela a mihla sa jej pred očami kvetovaná sukňa. Taká, akú nosí Zubajka! Tak predsa vás mám, holúbkovia - pridala do kroku vo vytržení, až sa jej triasli pery. Už sa aj priblížila k páriku, čo sedel na tráve za stromom, keď spomalila. Mohutný kmeň jej bránil vo výhľade. Zastala, aby milencom dopriala trochu času. Musí ich prekvapiť, prichytiť v situácii, čo nezaprú, neodškriepia. Potom im ukáže! Predstavila si Zubajkine odhalené biele stehná a hladiacu Janovu ruku. Už to ďalej nemohla vydržať. Nie krokom, ale behom sa vyrútila, obišla strom až zastala nad milencami, na ktorých hneď spustila z plného hrdla: „Takže toto je to vaše....“
Výhražne zdvihnutá ruka jej ostala trčať vo vzduchu, hlas stratila uprostred vety a nohy akoby skameneli. Stála otvorenými ústami ako nepodarená socha nešikovného majstra, celým telom nachýlená dopredu a s túžbou prepadnúť sa hoc aj pod zem, len aby ju teraz nikto nevidel. Na tráve si nešvitorili Jano so Zubajkou. To len nechápavo na ňu hľadeli dva páry neznámych preľaknutých očí, isto kúpeľných hostí.
„Potratili ste rozum, tetka?“ prvý sa spamätal pánko s riedkymi vlnitými vlasmi a starostlivo pristrihnutými tmavými fúzikmi. Dievča za ním, keď prešiel prvý úľak, sa zachichotalo.
Žofa spustila ruku, zvrtla sa na päte bez odpovede a rýchlym krokom sa pobrala preč. Cítila, ako jej búši srdce a perlí čelo. Za chrbtom sa jej ešte chichúňali.
„To dievčisko híka, akoby sa jej do hrdla skotúľalo celé jablko a ona sa ním išla zadrhnúť. A ten jej frajer sa nahodí ako veľký pán, ale spôsoby nemá. Zrúkne na poctivú ženu, ako taký chruňo,“ šomrala, nadávala na nich v duchu i šeptom popod nos, slovami chcela zahatať pocit hanby, čo v nej narastal.
Žofa opustila park, spomalila až uprostred kúpeľov, tam kde sa prechádzali ďalšie páriky. Akási slečna v priliehavých šatách s bielym golierikom jej kráčala oproti a vedľa nej vysoký chlap a s natiahnutými ústami do strojeného úsmevu, akoby prežíval vrcholné šťastie. Pri altánku zasa ďalší párik neskrývane koketoval a na terase kúpeľného domu sa to tiež hemžilo dvojicami, čo sa určite spoznali len nedávno. Kúpele? Nie, toto je Sodoma i Gomora dohromady, hniezdo hadov núkajúcich jablká hriechu! Nečudo, že sotva sa Janovi začali pod nosom tlačiť na svet fúzy, padol do pasce neresti prvej žene, čo bola poruke! O sedem rokov staršej, o sedem rokov!
Odrazu zaznela trúba. Jej hlas sa prehnal promenádnym chodníkom, odrazil od liečebných domov a preletel do parku, aby prehlušil trilky vtákov. Tento signál Žofa poznala dobre. To dal trubač najavo, že voda v gejzíre, v tom čude neslýchanom, ktorým sa Herlianske kúpele líšili od všetkých ostatných, už buble. O chvíľu vyšľahne vysoký ståp vody a všetci kúpeľní hostia pribehnú, aby im to náhodou neušlo.
Žofa zastala. Potrebovala nabrať dych a stíšiť trepotajúce srdce. Cítila, ako jej vystúpil na telo pot a teraz jej v cícerkoch steká po chrbte i pomedzi prsia. Pozrela ku gejzíru. Vždy sa zabávala na tom, ako sa pri ňom trubač naparuje s tým svojim plechovým nástrojom. Na hlave čiapka so strapcami, taká generálska, akú nosil azda Napoleon a na pleciach modrý kabátec so svetlým lemom a žltými gombičkami. Stával rozkročený s nadutými lícami a vytruboval silno, až mu sčervenela tvár a na sluchách navreli žily.
Žofa sa konečne upokojila a začala sa nenápadne obzerať. Chcela vidieť, koho to vyláka z parku. Počula, ako to v útrobách zeme začínalo klokotať. To sa už na povrch z hlbín dral silný prúd vody, čo o malú chvíľu vyletí do výšky a všetkých okolo pokropí jemnou spàškou liečivých kvapiek.
Okolo žriedla sa začali kopiť ľudia. Niektorí sa viedli za ruky, no pred zrakmi ostatných rýchlo uvoľnili prepletené prsty. Iní sa držali popod pazuchy a nedbali, či vzbudia nevôľu.
Sykot spenenej vody silnel. Odrazu vytryskol silný prúd. Kúpeľní hostia začali zhlboka dýchať. Všetci odrazu ako na povel vpúšťali do svojich pľúc liečivý vlhký vzduch. Voda z gejzíru striekala a potom sa valila do žľabov, aby ďalej vtekala do kamenných vaní. Tam ju zohrievali, aby sa v nej mohli máčať páni a paničky, čo sa sem zliezali azda i z celého sveta.
Žofa prebehla po zhromaždenom dave pátravými očami. Zbytočne. Samé neznáme tváre, neznáme chrbty, neznáme zadky. Už sa aj chcela pobrať do dediny, keď zrazu uvidela, ako od gejzíru práve odchádza aj Jano so Zubajkou. Takže tam boli a skrývali sa v dave! Určite ju zbadali prví a teraz sa chcú rýchlo vytratiť! Natiahla ruku a odsunula dámu, ktorá doteraz stála tak tesne pri nej, až cítila na šiji jej teplý dych. Nesmie ich spustiť z očí, chytí ich, usvedčí, ukončí to synove poblúznenie, čo jej nedá spať.
„Stoj! Už aj stoj! Zlodejka!“ kričal voľakto na kraji dediny, hlas preletel ku kúpeľným hosťom a každý pozrel tým smerom. Aj Žofa. Videla, ako popred domy utekala Hana a za ňou paholok, čo robil u Žida. Hneď jej bolo jasné, že tá klebetnica nemá šancu ubziknúť. Chudý mladík naťahoval nohy, už len kúsok, kúsoček a chytí ju. Hana pred ním len čudne nemotorne krepčila. To preto, lebo si rukami pridàžala sukňu, ktorá akoby jej padala, už – už sa mala zosunúť z bokov a ukázať to, čo by mal vidieť iba jej muž. Paholok nakoniec Hanu pred všetkými zdrapil a sukňu jej zodvihol. Ženy okolo zvýskli. Muži s neskrývaným záujmom naklonili nabok hlavy a zvedavo žmúrili. Žofa si rukou zakryla ústa a od prekvapenia vypúlila oči. Nemala Hanu rada a po tom, čo jej dnes vykričala o Janovi a Zubajke, ešte menej ako inokedy. Ale taká hanba – to sa jej veru nemuselo stať!
Pod nadvihnutou Haninou sukňou sa svetu odhalili jej krivé nohy a ešte niečo naviac. Plátno, čo mala tesne ovinuté okolo tela. Z toho, čo paholok vykrikoval, nielen Žofa pochopila, že Hana ho ukradla v obchode u Žida. Teraz, keď ňou ten mladý muž pred všetkými lomcoval, plátno sa uvoľnilo a látka jej začala kåzať dolu ku členkom. Hana stuhla ako soľný ståp. Vráskavými rukami, zhrubnutými od roboty, si rýchlo zakryla tvár, akoby dúfala, že ju to spraví neviditeľnou. Hanba! Taká hanba! Až aj Žofa pocítila ľútosť, akú si v spojitosti s Hanou doposiaľ ani nevedela predstaviť. Chápala, že nemala dosť peňazí, no na synovu svadbu sa chcela tak veľmi vyparádiť, až zabudla na Hospodina a jeho desatoro.
„A kto ho vie, či je to vôbec hriech, okradnúť Žida,“ hútala Žofa. Podvedome vystrúhala svoju obľúbenú grimasu a ako prvá z prizerajúcich sa pobrala preč.
Keď Žofa prišla ku svojmu domu. Akurát naťahovala ruku k bráničke do dvora, keď sa voľačo pohlo v kúte jej záhrady. To, na čo striehla v kúpeľoch i v parku za nimi, sa nakoniec dialo takmer pod jej oknami. Cez plot zbadala Jana s učiteľkou. Ona mu ruky ovíjala okolo šije, on jej dlaňami hladil štíhly driek. Skláňal sa k nej, láskal ju, vychutnával jej pery. Žofa skoro ani nedýchala. Darmo sa zastrájala, pripravovala, aký rámus spustí, teraz akoby sa nevedela pohnúť. Toľko nehy, čo bolo medzi tými dvoma mladými, sama nikdy nezažila, ba ani nevidela. Nemali by takto... Nesmú takto! Ale predsa len.... Vybehnúť k nim a zúriť ako fúria? Nie, to sa jej už nechcelo. Naraz cítila, že nevládze takmer nič. Nohy mala ťažké, akoby jej od únavy vrastali do zeme. Ani rozmýšľať už nedokázala. Chcela mať pokoj a všetko jej zrazu bolo jedno. Pomalým krokom vošla do domu a v kuchyni sadla na tvrdú drevenú lavicu. Jednou rukou si uvoľnila tuhý uzol na šatke a nechala ju skåznuť z hlavy na plecia a potom na zem. Dlaňou si pohladila mastné nahladko sčesané vlasy, čo si už roky napevno spínala malým hustým hrebeňom do konte na zátylku. Sťažka si vzdychla. Všetko sa jej dnes v hlave pomotalo.
Netrvalo dlho a veci sa zauzlili ešte viac. Žida odviedli do koncentráku a Herlianske kúpele obsadili Nemci. Kúpeľných hostí bolo odrazu pomenej a veci naokolo sa menili za dňa na deň. Len Žofa ostala stále rovnaká ako jej účes. So synovou svadbou s učiteľkou nikdy nesúhlasila, nedokázala sa vyrovnať s tým, že by žena mohla byť v manželstve staršia ako muž. Jano si aj tak urobil po svojom. Po tom, ako ho mama vyhnala z domu, sa so Zubajkou odsťahoval a boli šťastní. Stará Žofa zostala sama, opustená, zatrpknutá, len so svojim presvedčením, že iba ona vie, čo je pre jej nehodného syna najlepšie...
* * *
Poznámka autorky:
Herliansky gejzír – Herlianske kúpele boli známe už v 17. storočí. V počiatkoch ich vzniku tu však žiaden gejzír nebol. Slanú zemičitú uhličitú vodu dodávali štyri pramene, ktoré sa volali V záhrade, Pred hostincom, Kysuca a Sloboda. Na také veľké kúpele to bolo málo, preto sa gróf Július Andráši (Andrássy) v roku 1869 rozhodol nechať navàtať ďalšiu studňu. Je známy dátum prvého vrtu, bolo to 15. júna 1870. Håbka studne bola 111 metrov. Dňa 16. augusta 1872 sa vrt prehåbil na 172 metrov. Vtedy začala spod zeme vystrekovať voda do výšky 4 až 5 metrov. Vo vrte sa pokračovalo a 4. júla 1875 dosiahol håbku 275 metrov. Vtedy nastala prudká erupcia, ktorá prerazila strechu vrtnej veže vysokej 20 metrov. Ïalšia erupcia nastala 17. decembra 1873.
Najväčšia erupcia v histórii gejzíru nastala v októbri 1874. Vrt dosiahol håbku 330 metrov a prúd vody vyšľahol do výšky 112 metrov! Voda spod zeme vtedy striekala nepretržite 10 dní! Od toho času sa erupcie stali pravidelnými.
Prehlbovanie vrtu bolo ukončili 6. mája 1875, pričom došli do håbky 404 metrov. V súčasnosti sa erupcie opakujú v 34 až 36 hodinových intervaloch. Ståpec vody dosahuje výšku 30 metrov.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita III, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
