Hrdinský let Paľa Vargu
@ :: Poviedky ::
Jul 06 2006, 13:52 (UTC+0) | 
Nižný Lánec v súèasnosti |
Miesto: Nižný Lánec
Čas: Koniec tridsiatych rokov 20. storočia
Autor: Anna Domaniková
Dedinská tancovačka bola v Nižnom Lánci vyvrcholením odpustu na deň svätých Petra a Pavla. Doobeda sa v miestnom kostole konala sviatočná omša; inak chodili dedinčania na omšu v nedeľu či vo sviatok do kostola v susednom Vyšnom Lánci, vzdialenom len pár desiatok metrov po starej ceste vychodenej vozmi, alebo do Buzice. Poobede sa celá dedina zišla pred krčmou. Boli tu bohatí gazdovia s rodinami, aj paholci, aj nádenníci, aj sluhovia šľachtica Hedriho. Ten – ako každý rok – po omši obedoval pri slávnostne prestretom stole s farárom, potom sadol do koča a na pár dní, kým začalo kosenie obilia, odišiel na svoju usadlosť, tam kdesi južnejšie v Maďarsku.
Po kostole bola krčma druhým miestom, kde sa ľudia zhromažďovali, viedli debaty a na rozdiel od kostolnej záhrady aj pili. Pálenka tiekla dole vysušenými hrdlami a zlepšovala náladu, pridávala smelosť, rozprúdila krv v žilách, upokojovala znesvárené rodiny, a tiež dodávala sily a znásobovala chuť zapárať. Tam to však aj končilo. Nikdy sa nikto nepokúsil zosilniť zadrapovanie tak, aby z toho vznikla bitka. So svojimi sa nikto nebil. Zvady vznikali, to áno, ale už v zárodku sa menili na uťahovanie si, výsmech, alebo pozvanie na ďalší pohárik. A večer, večer patril mladým.
„Feri,“ kričal Jano cez plot, „ideme spolu, či osve?“
„Spolu, nie?“ rýchlymi krokmi pristúpil k susedovi Fero, „a nerev, nemusí nás celá dedina počuť.“ Šibalsky sa usmial a dodal: „Najmä dievky nie. Prídu všetky, povyzvedal som od sestry,“ žmurkol.
„My dvaja spolu, to mi je jasné,“ pokračoval Jano tichšie, „pýtam sa, či všet-ci,“ zdôraznil, „ideme spolu. Či aj Ïuri, Miki, Pišra, Berti a ostatní idú s nami...“
Feri sa pozrel na Jana ako teľa na nové vráta. Až po chvíli sa spamätal: „A ty si hovoríš kúzelník?“ rehotal sa. „Že si ma sem privolal, aby si sa čo-to o mojej sestre dozvedel, hm?“
Janovi očervenel krk. To vždy, keď sa hanbil, alebo zlostil. Jeho pokus zistiť, či sa na bále ukáže aj Anička, bol odhalený. Niet divu, Fero bol jeho najlepší kamarát, videl mu do duše. Vyrastali pri pasení husí a neskôr svorne priväzovali kravy ku kmeňu lipy stojacej na kraji lesa. Spolu dreli nohavice v škole a po palicu na potrestanie neposlušných ich posielal pán učiteľ tiež spolu. Niežeby sa bál, že jeden sa niekde po ceste stratí, ale obaja boli vychýrení huncúti a väčšinou si palice rezali na svoje zadky. Dospeli pod prísnymi pohľadmi otcov – gazdov a naraz začali pokukovať po dievčatách. Jano po Aničke a Feri po Terke, Janovej sestre.
„Na pestvá si ťa človek užije,“ trochu vyčítavo ho karhal Feri, „ale keď ide o dievčatá, si tichý ako sliepky pred búrkou.“
„Keď...“ hľadal Jano slová, „nejde o dievčatá, ide len o jedno dievča.“
„Si v rovnakej kaši ako ja. Kvôli tomu však nemusíme smútiť. Choď sa obliecť a ideme,“ potľapkal Fero kamaráta po pleciach. Jeho náhliace sa kroky vystrašili vrabce na moruši. Vzlietli nad konáre, čvirikali ako zmyslov zbavené.
„Kuš!“ zavelil Feri, „Čo? Nepoznáte ma?“ ukázal im biele zuby a rukami vykrúcal fúziky, „našťastie na zábave nebudete,“ zasmial sa a vbehol do domu.
Kým sa mladí chystali, muzikanti v krčme rozkladali cimbal. Dovliekli ho na chrbte až z Veľkej Idy. Cigáni z Buzice nemohli prísť, hrali dnes na svadbe. Idanskí hrávali síce za viac peňazí, ale aj lepšie aj dlhšie. Nikdy neodišli z tancovačky skôr ako bola krčma prázdna. Krčmár si mädlil ruky ako dobre dnes zarobí a dúfal, že si Fero s Janom neprichystali nové kúzlo.
Bolo to pred rokom. Muzikanti meškali, mládenci boli nedočkaví, tak sa zabávali po svojom. Najskôr si pohadzovali klobúky, potom sa pretláčali, ale najlepšiu zábavu vymyslel Jano. Vraj: „Hej, viete, že som kúzelník?“ spytoval sa ostatných.
„Aj ja,“ pridal sa k nemu Jozef z Veľkej Idy. „Vypijem pálenku bez toho, aby som sa dotkol rukami pohárika.“
„To je nič, to vie každý,“ usadil ho Jano. „Ja urobím to, čo nikto z vás nedokáže.“
„Tak ukáž, čo vieš,“ zaznelo takmer naraz z niekoľkých úst.
„Ukáž, ukáž,“ rozprával Jano s vážnou tvárou, „to nie je len tak, že ukáž. Vravím vám, som kúzelník. Stavme sa, že otvorím dvere krčmy sám, bez pomoci, aj keď ich vy všetci budete zvonku držať.“
Fero už tušil nejakú neplechu, ale tváril sa, že jeho kamarát je skutočne kúzelník. Ostatní sa rozosmiali ako na najlepšom žarte.
„No, poď,“ vystatoval sa Jozef. „Ani mňa nepretlačíš, nie všetkých.“ A už sa poberal ku dverám krčmy.
„Stoj!“ zakričal Jano. „To by sa vám páčilo. Vidieť kúzlo, odkukať ho a pýšiť sa s ním v iných krčmách. Povedal som, stavme sa.“
O chvíľu sa na jednom zo stolov objavila pekná kôpka peňazí. Všetci vsadili na Janovu prehru.
„Poriadok musí byť,“ stále s vážnou tvárou prezeral papierové a kovové pengõ Jano, „Môžete ísť pred krčmu a poriadne sa zaprite do dverí, aby ste si svoje peniaze vyslúžili späť. Rátajte do desať a budem von,“ dodal a Ferovi neunikol krátky, ale zreteľný úsmev na Janových perách. Zo dvadsať mládencov vyšlo pred nízku budovu a silnými rukami sa oprelo o krčmové dvere. Chvíľu im trvalo, kým si každá noha obutá v čiernych čižmách našla to správne miesto a zapreli sa dlaňami. Dvaja sa držali kľučky. Potom skríkli: „Môžeš!“ a začali počítať: „Jeden, dva, tri, štyri...“
Nič sa nedialo, iba Pali Varga sa vymotal spoza rohu krčmy, kde si bol uľaviť. Jazyk sa mu už plietol: „Chcete... Dvere sa dajú otvoriť... Pusťte ma dnu... Ne... Chcete ich vyvaliť?... Načo?... Hik... Už ne... Nikto tam nie je... Prázdno je tam... Hik... Práve dvaja... Jano a Feri vyliezli... Liezli von... Zadným oknom... Hik...“
Siláci na seba pozreli, vtrhli do krčmy a uvideli iba prázdny stôl, bez stavených peňazí. Ani Jana s Ferom nebolo. Oklamaní vybehli z krčmy a keď ich oči privykli na tmu, zazreli dve utekajúce postavy.
„Tam sú!“ vykríkol ktorýsi a všetci sa rozbehli tým smerom. To bola naháňačka! Po celej dedine, pomedzi kukuricu, aj popod cintorín ich šuhaji z Buzice, Veľkej Idy a Vyšného Lánca naháňali. Nakoniec to vzdali. Tí dvaja im zmizli pred očami ako gáfor. Jano s Ferom poznali okolie ako vlastnú dlaň a vedeli ako sa nebadane dostať do Hedriho stajní. Keby sa tam neboli schovali, boli by dostali nakladačku ako sa patrí.
Krčmár sa na chvíľu zamyslel, potom mávol rukou a smejúc sa mrmlal si popod fúzy: „Vyhrala prešibanosť nad silou.“
Cimbalista si pritiahol stoličku k poskladanému cimbalu a primáš fidlikal na svojich husliach pár známych melódií, počas ktorých si ostatní muzikanti vyladili svoje nástroje. To sa už krčma začala napåňať hosťami. Na svojich obľúbených miestach sedeli statní gazdovia a oproti nim, na stoličkách pod oknami sa usadili ženy. Odtiaľ mali dobrý výhľad nielen na počet vypitých pohárikov, čo ich muži dvíhali k ústam, ale aj na miesto pred muzikantmi, ktoré bude čochvíľa plné tancujúcich.
Domáci mládenci už popíjali, zhovárali, smiali sa a vyzerali dievčence. Mali oblečené biele košele, čierne obleky a čižmy, ktoré nosili len na sviatok. Nemuseli dlho čakať. Dievčenský smiech bolo počuť už z cesty. Keď sa otvorili dvere, najskôr sa v nich zjavila záplava farebných mašlí, tiež biele blúzky, čierne čižmičky a jednofarebné, či kvietkované skladané sukne, spod ktorých vykúkali čipkované lemy troch bielych, silno naškrobených spodničiek. Dievky si obliekli sviatočné, trojčipkové sukne. Na pravej strane mali za pásom hornej sukne zastrčenú bielu, krajkovanú ozdobnú vreckovku. Chichotali sa napriek tomu, že ich sledovali lesklé oči mládencov a prísne pohľady žien. Bol čas zábavy, tak si to užívali.
Zábava bola len v počiatkoch, keď do krčmy vkročili parobci z okolitých dedín. Najviac ich bolo z Veľkej Idy, no príležitosť povykrúcať dievčence si nenechali ujsť ani chlapci z Buzice a Vyšného Lánca. Idanskí boli čerstvo oholení a nejednému sa vrecko na nohaviciach vydúvalo od kovových prstencov, čo používali pri bitkách. Bitkári to boli. Kde sa ukázali, tam tiekla krv. Celý chotár to vedel. Buzickí boli pokojnejší. Rovnako ako tí z Vyšného Lánca mali vykrútené fúzy a čierne klobúky. Ich prvé kroky viedli za pálenkou. Až potom za dievčatami a tancom.
Domáci sa trochu utiahli. Príchodzím nepozerali do očí, aby nedajbože nevyvolali zlobu.
„Ïuri,“ ozval sa ticho Fero, „čo myslíš, kto bude dnes utekať?“
„A čo ja viem,“ nedbalo prehodil Ïuri, „ja isto nie. Celý čas budem tancovať s Máriou. Ostatné ma nezaujíma.“
„Všetci by sme tak mali,“ pritakával Miki, „máme svoje dievčence, hádam ich nenecháme tým prišelcom,“ ukázal bradou k hlúčiku mládencov, ktorí si pripíjali už tretím pohárikom.
„Lejú to do seba ako vodu,“ pridal sa Jano, „veľa vydržia, veľa.“
Cigáni hrali čardáš. Taký ten pomaly sa začínajúci, ale končiaci rýchlym tempom, keď dievčence cifrovali nôžkami a mládenci mohli predviesť čapáše. Čím zložitejšie a krkolomnejšie tlieskali po svojich stehnách, lýtkach, čižmách a kolenách, tým lepší tanečník to bol. Kým sa domáci spamätali, skladané sukne ich dievčeniec sa krútili okolo cudzích čižiem.
„Bodaj ho!“ fàkol Jano, „Vidíte to, čo ja? Mojej Aničke dýcha na krk Jozef z Idy.“
„Keď si zaspal,“ rehotal sa Fero, „kto skôr príde, ten skôr melie. To nie je ako byť kúzelníkom,“ neodpustil si poznámku na minuloročné nezbedy.
„Tak sa poriadne pozri,“ ukázal Jano prstom na tanečníkov, „Aj tvoja Terka je v náručí toho vyschnutého... Zabudol som jeho meno... No toho, z Idy, čo majú tie kone.“
Fero postavil nedopitý pohár na stôl a odtláčajúc kamarátov spred seba, postavil sa k tanečníkom tak blízko, až mu zvírený prach sadal na vyblýskané čižmy. Ešte sa aj na špičky postavil, aby lepšie dovidel na Terku. Skutočne tancovala s cudzím! Jeho srdce zaplavil nepokoj. Ako sa na seba pozerajú – hrýzla ho nevôľa. A ona sa na neho usmieva ako by bol jediným mládencom v krčme – začal sa zlostiť. Prudko sa otočil a vrátil sa k Janovi.
„Mali by sme ísť,“ povedal.
„Kam? Vari domov? Ešte sme len prišli.“
„Nerob sa!“ hnevlivo odvetil Fero, „tam, tancovať by sme mali,“ kývol hlavou smerom k tancujúcim.
Aj Jano, aj ostatní mládenci svorne vykročili k tanečnému parketu a každý sa pristavil pri tej svojej, aby ju vzal do tanca. Jano stál pri Aničke, ktorej horeli líca a lapala po vzduchu, silno sa držiac Jožových ramien.
„Jozef, dosť!“ kričal, „Anička, ty budeš tancovať so mnou,“ a vystrel ruky, aby ju chytil.
„Nebude tancovať s tebou, lebo tancuje so mnou,“ odkričal mu Jozef bez toho, aby čo i len trochu spomalil svoje kroky.
„Pusť ju!“ dupol Jano nohou a rukami odťahoval dievča od Joža.
„Počkaj si!“ dupol aj Jozef a jednou rukou drgol do Janovho pleca. Ten sa zakymácal a nebyť Fera s Bertim, bol by spadol.
Jano vedel, že tu nepochodí. Musí počkať na prestávku, nespustiť Aničku z očí a len čo sa cigáni opäť rozohrajú, chytiť ju za driek a držať sa ho až do rána. Trochu zahanbený vycúval z kruhu tancujúcich. Rovnako ako on, pochodili aj ostatní nižnolaneckí mládenci. Všetci ostali na ocot a cudzí vykrúcali ich dievčence. Smiech ich prešiel, dobrá nálada sa zmenila na zlobu a zosilnila ich zomknutosť. Svoj neúspech zapili hneď niekoľkými pohárikmi, po ktorých aj zabudli, čo mali cez prestávku v pláne. Z myšlienok ich prebrala muzika, ktorá zaliezala pod kožu a zistenie, že zase zmeškali príležitosť dostať sa k tancu, v nich zdvihlo vlnu hnevu, priam nenávisti voči cudzím parobkom.
„Poďme von,“ zahlásil Ïuri, „musíme sa dohodnúť.“
Hlúčik domácich mládencov, bolo ich sedem, sa v tesnej blízkosti, jeden za druhým premiestnil von, pred krčmu.
„Čo sa chceš dohadovať, ha?“ opýtal sa Miki.
„Vari bude Jano zase kúzliť?“ odovzdane hlesol Berti.
„Čerta starého! Všetci ste ako zmoknuté sliepky! Ak nám dievčence nedali podobrom, vezmeme ich inak!“ slová z neho padali ako keď zatrasieš na jeseň orechom.
„Inak znamená pobiť sa,“ zdôrazňoval Fero.
„Tak,“ súhlasil Ïuri.
„Si zošalel?“ zrazu šepotal Jano, „Koľko nás je? Sedem? A ich? Dvakrát toľko. Až taký kúzelník nie som,“ pokúšal sa trochu zľahčiť situáciu.
„Jano má pravdu,“ pridal sa Miki, „toľkých neprebijeme.“
Ostatní súhlasili a ostali bezradne stáť pred krčmou. Ruky vo vreckách, jeden odkopával kamienky spod nôh, druhý fajčil, tretí pozeral na dvere krčmy, akoby čakal nejaký zázrak.
„Na, zapáľ si,“ podával ktosi Ferovi cigaretu, „a prestaň nakúkať do krčmy. Ona za tebou nevyjde.“
Fero akoby nepočul a podišiel k jednému z okien krčmy. Pritisol nos na sklo a očami hľadal svoju Terku. Muzikanti sa napchávali koláčmi, dievčence stáli v kruhu, blízko cimbalu a na niečom sa zabávali. Zrazu si všimol, že jeho Terka šibla očkom po tom suchom Jakabovi. Od hnevu si spomenul len na jeho priezvisko. Ten sa na ňu usmial a Terka sa zapýrila. Sklonila hlavu a vrtela zadkom doprava a doľava. Ona... Ona ho nebodaj zvádza? – prebehlo Ferovi mysľou.
„Fero!“ ozvalo sa za jeho chrbtom. „Fero!“ ktosi ho znovu oslovil.
„Čo?“ obzrel sa.
„Nestoj tam. Sliediš akoby si nebol doma, ale v susednej dedine,“ napomínali ho kamaráti.
Fero sa s nevôľou odtrhol od okna a vrátil sa k nešťastnej kôpke kamarátov s otvoreným nožíkom v ruke.
„Ja si beriem tú nohatú mátohu, Jano skočí na Joža, len mu niekto musí byť nápomocný,“ delil úlohy.
„Z divých vajec si sa vyliahol?“ oponoval mu Jano, „Schovaj ten nožík a upokoj sa. Musíme vymyslieť nejakú lesť, nezabúdaj, že ich je viac.“
Dali hlavy dokopy a vymýšľali ako prekabátiť tých vo vnútri, dostať ich od dievčeniec a neskončiť s rozbitými nosmi. Ani nezbadali, že sa k nim pridal Pali.
„Povedzte aj mne,“ vyzvedal, „o čom je debata?“ Zase mal vypité a prešľapoval z nohy na nohu, aby nespadol. Paľo Varga bol starý mládenec. Tridsiatka na krku, ale dievčaťa sa ešte ani nedotkol. Nikdy sa nikoho a ničoho nebál, len dievkam nerozumel. Keď sa voľaktorá objavila v jeho blízkosti, bol ako krotký baránok. Neohrabaný, tichý, poslušný, každá si ho mohla na motúziku odviesť. Žil s rodičmi v Nižnom Lánci a pracoval za troch. Bol to silák, akému v širokom okolí páru nebolo. Holými rukami zodvihol voz naložený senom, keď mu kolesá v blate uviazli.
„Pali, zablúdil si?“ smial sa Berti.
„Ne,“ hikol Pali, „Som váš, tak som prišiel. Reku, že vám pomôžem... Ak treba.“
Po chvíľke ticha mu kamaráti porozprávali všetko, čo ich trápilo. O dievčatách, o tanci, o cudzích v krčme, o pláne ako ich odtiaľ vystrnadiť.
„Málo vás je?“ ťapol Pali do dlaní, „Čo ste to za chlapov?“
„Vieš akí sme, poznáš nás!“ zvýšil Jano hlas, „Ale ak bitku začneme, tak preto, aby sme vyhrali. Ich je dvakrát toľko ako nás, preto zvažujeme ako na nich.“
„Nič nepróbujte,“ pokračoval Pali, „ja to urobím.“
Chlapci vedeli, že Pali má sily na rozdávanie, nehovorí z neho pálenka.
„Ty sám?“ vypytovali sa ho.
„Ako vravím, ja sám,“ kolísal sa Pali okolo svojej osi, „vojdem do krčmy a po jednom vám ich povyhadzujem. Tu stojte... A rátajte...“
Pali sa pobral do krčmy a skupinka mládencov sa postavila do polkruhu, prichystaná zratúvať vyhodených prišelcov. Keď sa zatvorili krčmové dvere, nastala vo vnútri trma-vrma, dievčatá výskali, ženy ziapali, bolo počuť hrmot drevených stoličiek, dupotanie čižiem. Znenazdajky sa dvere s buchotom otvorili a na zem pred parobkov dopadlo prvé telo.
„Jeden,“ počítali zborovo.
Postava na zemi sa chvíľku nepohla, potom sa pomrvila, zdvihla hlavu a povedala:
„Ešte nerátajte, to som ja!“
„Pali!“ skríklo sedem úst.
„Ale som letel, čo?“ rozosmial sa Pali a štvornožky sa pokúsil postaviť sa.
Od toho dňa mu celá dedina začala hovoriť Letec. Jeho hrdinský let z krčmy bol ešte dlho hlavnou témou rozhovorov v Nižnom Lánci aj v okolitých dedinách.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Zachráňme svoju identitu, ktorý podporila spoločnosť U. S. Steel Košice.
|
|
