Matúšova Svetluška
@ :: Poviedky ::
Jul 07 2006, 21:43 (UTC+0) | 
Detail - odfotené vo Vyšnej Myšli |
Miesto: Vyšná Myšľa
Čas: 1950-1953
Autor: Soňa Jakešová
„Parom vás stisol! Stále so mnou jednajú ako s faganom! Ako so sopľavým deckom, čo si nevie samo zaviazať šnúrky na topánkach. Robím čo mi nakážu, driem ako hovädo...ale aby som aj myslel ako chcú oni – tak to teda nie! Mne ženu nikto vyberať nebude!“ jedoval sa Matúš.
Ráznym krokom smeroval od dediny k lesu. Nevnímal, aká je letná noc teplá a voňavá. Šťavnatá tráva, ktorú už bolo treba pokosiť, sa mu ovíjala okolo členkov a spomaľovala jeho krok. Matúš zvieral päste, až sa mu nechty zarývali do stvrdnutej kože na zrobených dlaniach. Prešiel k lesu, potom k hrebeňu kopca, ktorý sa pred ním zľahka zvažoval. V diaľke tmu pretínala ostrá žiara reflektorov. Osvetľovali stavenisko košického letiska. Vedel, že tam ruch neutícha ani v noci. „Nech sa doma deje čo chce, ja sa tam už nevrátim! Pôjdem na stavbu a prespím v nejakom robotníckom domci. Vybavím si u majstra, aby mi dal nocľah tak ako chlapom z Dolniakov, ktorí tu chodia na týždňovky. Aspoň sa do roboty nebudem trmácať prvým vlakom!“ rozhodol sa a vykročil smerom za svetlom.
Tesne nad ním zahúkala sova a zatrepotala krídlami. Nečakaný zvuk ho prinútil spomaliť. Vtom si Matúš spomenul na strážnikove psiská. Počul, že sa bez milosti vrhnú na každého, kto sa odváži preliezť plot chrániaci stavenisko.
„Urobia zo mňa rešeto, ešte kým vykríknem. Nechcem vo svojich dvadsiatich šiestich rokoch skončiť ako kalika,“ pomyslel si. Zastal. Obrátil sa, zrak uprel na cestu, po ktorej pred chvíľou prešiel. Strácala sa v tme, len ťažko na nej rozoznával kamene a spadnuté konáre. Zadíval sa smerom k dedine. Pomedzi stromy videl presvitať svetlé steny vyšnomyšlianskych domov. Vystretou rukou sa oprel o strom. Naplno si uvedomil tajomné zvuky nočného lesa a ten strašidelný pocit, akoby mu niekto dýchal na krk, hoci vedel že je sám a okrem zveri nie je nablízku inej živej duše.
„Kam sa mám teraz podieť?“ pýtal sa sám seba. Najlepšie bude zísť späť do dediny. Ale pred otca nepredstúpi ako zbitý pes so stiahnutým chvostom a pokorne sklopenými ušami. To neznesie! Milšie by mu bolo hľadieť do tlám strážnikových beštií. Keď sa však prešmykne domov do dvora a potom do humna, tam prespí a skoro ráno odíde, nik ho neuzrie.
Matúš pomalým krokom, s rukami vtisnutými hlboko do vreciek nohavíc, vyšiel späť na lúku. Hviezdy nad ním blikali. Tak ako dnes, budú aj zajtra. To bola to jediná istota, ktorú teraz mal. Pohľad na nemenné pravidlá nočnej oblohy ho upokojil. Zo stebiel trávy a bylín vylietavali svätojánske mušky. Svetielka sa nakrátko objavovali a vzápätí mizli. Akoby mu ukazovali cestu a dávali nádej. Pripomenuli mu ženu, pre ktorú sa pochytil s otcom a odišiel z domu. Prezývali ju Svetluška.
„Nemal si naňho tak zostra...“ nedokázala ďalej poslušne mlčať Mária.
„Čuš! Nedovolím aby nám robil hanbu!“ zvýšil hlas na svoju ženu Jozef, Matúšov otec. Okno na spálni mali otvorené smerom do dvora. Matúš ležal v humne zahrabaný v sene a cez škáry medzi latami k nemu prenikalo každé slovo jeho rodičov.
„Jediného syna si odplašíš. Dievky sa už pobrali z domu, ony ti už s hospodárstvom nepomôžu,“ dohovárala mužovi stíšeným hlasom Mária.
„Už ani slovo! Keď nevie, čo sa patrí, nebude viac strkať nohy pod môj stôl!“
„Len si spomeň, kto sa vždy keď treba trmácal s drevom na kúrenie do Košíc. Pripravil ho, napílil, narúbal, porozvážal do škôl a seminára. Dobre vieš, že ty už na všetko nestačíš. Dušu by ti vytriaslo, kým by si s plným vozom dohrkotal do mesta.“
„Tak ty neprestaneš!?“ vybuchol Jozef zlostne na ženu.
Matúš vedel, že teraz už mama ani nemukne. Aj ona vedela, aká je otcova ruka ťažká a tvrdá. Jozef, jeho otec, nezniesol odpor. Trestal tvrdo a báli sa ho všetci. On bol doma jediným pánom. Pre všetkých - pre ženu, syna, aj pre dcéry.
Spomienky na tento rozhovor v ňom ešte doznievali, napåňali zlosťou. Prievan preťahoval cez neutesnené dosky humna. Matúša striaslo od chladu. Na sebe mal len to, v čom odišiel z domu - tenké montérky a na nohách lacné plátené tenisky.
- Otec má tvrdú palicu, ale mňa nezlomí! Dosť bolo toho všetkého! Ja chcem žiť konečne po svojom, - zaťal sa Matúš. Spomenul si, ako sa mu sprvu nepáčilo, že musí nastúpiť do roboty na štátnom. Nielen on, všetci čo lopotili na svojich gazdovstvách sa búrili proti nariadeniu, ktoré ukladalo že ak je na statku viac chlapov, jeden musí nastúpiť do fabriky, alebo k lopate. Otec bol už starý, tak musel ísť syn. Aký len bol teraz rád, že má istú aspoň plácu. Už ju nebude tak ako doteraz každý mesiac nechávať na otcovom stole.
- Robotu mám, uživím sa vlastnými rukami. A keby bolo treba, tak nielen seba, ale aj ženu - Matúš pocítil úľavu. Spokojne sa usmial. Bol hrdý na to, že sa otcovi konečne dokázal vzoprieť. Natiahol sa, prstami prehrabol svoju hustú svetlú šticu. Nevadilo mu, že sa mu do tela zabárajú ostré stonky slamy. Zavrel oči a spomínal.
Všetko sa to začalo Haninými ohláškami. Dve z Matúšových sestier už boli pod čepcom a teraz sa mala vydávať aj najmladšia Hana. Sotva oslávila osemnáste narodeniny, otec jej vybral ženícha. Udalosť bolo treba tak ako sa patrí oznámiť príbuzným. Jozef zvolal rodinnú radu. K večeru k nim prišli tetky aj s mužmi. Ženy rozložili svoje široké sukniská na stoličky vedľa svojich chlapov a všetci zasadli za ťažký dubový stôl. Pobudli len krátko, keď Jozef zvolal do dvora, kde Matúš rúbal drevo.
„Poď do kuchyne!“ prikázal. Nebolo zvykom, aby otec ťahal syna od roboty. Matúš prekvapene zodvihol hlavu, no neodvážil sa spýtať, načo ho treba. Sekeru zaťal do klátika, rukávom utrel spotené čelo. Myslel si, že otec sa chce len na niečo spýtať. Pobral sa neochotne a zostal stáť medzi verajami kuchynských dverí.
„Sadaj!“ Jozef ukázal na lavicu. Tetky si so záujmom obzerali urasteného mládenca s rozopnutými gombíkmi na košeli. Ich pohľady mu neboli príjemné. Prečo tu má s nimi sedieť ako tåk? Matúš uprel spýtavý pohľad na matku. Ona mu bola vždy oporou a aj teraz od nej čakal aspoň náznak vysvetlenia. Lenže Mária sa tvárila, akoby sa jej to netýkalo.
Domáci pán nalial hosťom a aj Matúšovi po kalíšku pálenky. Hrkli ju do seba na jeden hlt. Jozef nalial druhýkrát. Teraz už tetky nechali plné štamperlíky na stole pred sebou, iba muži ich do seba hneď obrátili, akoby sa báli, že im skysne.
„Hana ide pod čepiec. Je načase, aby sme aj pre nášho najstaršieho našli ženu,“ nadhodil Jozef.
Matúšovi takmer zabehlo. Prekvapene pozrel na otca. Tak o to ide v tejto hre! Matka, tetky a ich muži obrátili k nemu tváre. Tvárili sa ako spojenci, s ústami roztiahnutými do širokých úsmevov, až sa im dali zrátať všetky zuby čo im ešte zostali.
„Verona by mu bola dobrou ženou,“ vyložila svoj tromf tetka Mara. „Pekná je, zdravá a vie sa okolo domu obracať.“
„Aj Anča, moja suseda, má súcu dcéru. Statnú, veľa uvládze a už má aj veno prichystané,“ skúšala prebiť svojim esom druhá.
Matúš sa konečne spamätal. Tak oni sa tu o ňom idú dohadovať, ako o teľati na dobytčom trhu! To nestrpí! Postavil sa. Tvár mu očervenela.
„Ožením sa!“ ozval sa pevným hlasom. „Ale iba so Svetluškou!“
„Netrep! Tá neprichádza do úvahy,“ Jozefovi od rozčúlenia navrela na čele tmavá žila. „Však je to vdova, a ešte aj staršia od teba, navyše s dvoma faganmi. Nedovolím, aby si mi robil hanbu s takou ženskou!“
„Iba s ňou pôjdem pred oltár, so žiadnou inou!“ nedal sa Matúš. Rozkročil sa a zaťal päste.
Jozef sa tiež vztýčil. Otec so synom stáli proti sebe a prevàtavali sa pevnými pohľadmi. Žiaden z nich neuhol. Ostatní sedeli ako prilepení. Napäté ticho rušil len trepot krídel nočného motýľa, ktorý vletel do izby cez poodchýlené okno. Privábený svetlom tvrdohlavo narážal na cylinder petrolejky. Urobil niekoľko bezhlavých náletov, až sa spálil tak, že spadol medzi štamperlíky a zostal nehybne ležať na stole.
„A vám otec ženu vyberal?“ zahrmel Matúšov hlas.
„Nie.“
„Tak ani vy mne nebudete!“
Matúš zlostne buchol päsťou do stola. Vykročil k dverám, otvoril ich a potom zacapil takou silou, až pred ohúrenými tetkami podskočili nedopité poháriky. Jediné východisko videl v úniku. Len preč z domu, ďaleko, do lesa, kdekoľvek!
„Svetluška moja, tak si za mnou predsa len prišla,“ Matúš stisol svoju milú v náručí. Drobná plavovlasá žena k nemu obrátila usmiatu tvár. Hľadela naňho jasnými modrými očami. Veľkou dlaňou jej pohladil čelo a husté vlnisté vlasy stiahnuté do uzla. Trocha ju na jemnej pokožke poškriabali jeho mozole, ale jej to nevadilo.
„Toľko dní som nevedela, kam si sa podel. Až mi chlapi povedali, že si odišiel z domu a bývaš tu na letisku. Čo sa stalo? Nikomu si to neprezradil...“
„Nikomu. Ale tebe áno. Kvôli tebe som odišiel,“ privinul si ju ešte tuhšie. „Nechcel som ťa stratiť. Mám ťa rád. Teba aj tvojich synov. Vydáš sa za mňa?“
„Však vieš, že s tým tvoj otec nebude nikdy súhlasiť. Ako si to predstavuješ? Bez rodičovského požehnania...“
„Teraz je mi to už jedno. Len toľko mi povedz, či budeš moja.“
„A ľúbiš ma?“
„Najviac na svete. A ty?“
Namiesto odpovede sa Svetluška vytiahla na špičky, ovinula ruky okolo jeho šije a priložila svoje horúce mäkké pery na jeho ústa.
„Áno – v dobrom aj zlom,“ zašepkala po chvíli.
„Ty si sa zbláznil! Ako im v tom ja môžem zabrániť? Sú dospelí, sú zdraví, môžu sa vziať aj keď sa ty na hlavu postavíš,“ dohováral Jozefovi predseda národného výboru. Oddávajúci začínal byť už nervózny. Každú chvíľu mali prísť svadobčania. Netrpezlivo poškuľoval na hodinky. Najradšej by Jozefa rýchlo vypoklonkoval. To by bolo, aby sa tu so synom a jeho nevestou stretli a pustili do seba! Na tom by si dedinské klebetnice veľmi dlho brúsili jazyky. A kto vie, či by sa to napokon nezviezlo aj na jeho hlavu. Nedovolí, aby mu niekto pošpinil povesť teraz, keď ako súdruh má ešte veľké plány!
„Však nemá žiadne peniaze. Aj na vlastnú svadbu si požičal od cudzích. Z domu odišiel s holým zadkom, aj oblek si vraj zadovážil tak, že poskupoval body od cigánov!“ nevzdával sa Jozef.
„S prídelovými lístkami si môže každý robiť čo chce. To nie je Matúšova vina, že ti všetky peniaze za drevo a robotu musel nechávať. Mal by si sa zamyslieť...“ predseda nestačil dopovedať. Starší muž sa mu obrátil chrbtom a hnal sa k dverám. Jasne dal najavo, že sa mu takéto reči nepáčia a nemieni ich ďalej počúvať.
- Čo si o sebe myslí tento sopliak? On už dávno gazdoval, keď jemu ešte mama utierala to čo mu z nosa viselo! A teraz - rozumy by chcel rozdávať - jemu! – dumal Jozef, Matúšov otec.
Keď Matúš a Svetluška s kyticou ruží v náručí prichádzali k obecnému úradu, na druhom konci ulice uzreli vzďaľujúcu sa prihrbenú postavu. Kráčala ťažkou klátivou chôdzou a rozhadzovala rukami. Zdalo sa im, že je to otec Jozef, no obaja to radšej rýchlo pustili z hlavy.
Len čo si pred úradmi povedali áno, pobrali sa ako bolo zvykom aj so svedkami do kostola. Z diaľky uvideli z božieho chrámu vychádzať prihrbeného muža. Teraz si už boli istí – bol to Jozef. Odtisol ťažkú chrámovú bránu, nasadil si filcový klobúk a rýchlou namosúrenou chôdzou odchádzal preč. Aj u pána farára sa do poslednej chvíle pokúšal prekaziť sobáš. Čo sa aj naprosil a navyhrážal, nič nepomohlo. Nik mu nechcel pomôcť v tom, čo si vzal do hlavy.
Jozef niekoľkokrát zožal sám, bez synovej pomoci, no v jeho srdci zostávala zatrpknutosť. Ani keď mu nevesta Svetluška priviedla na svet vnuka, ktorý jediný nosil meno jeho rodu, nepoľavil. Aj sa stalo, že sa mu cesta skrížila so synom či jeho ženou. Vtedy neodpovedal na pozdrav a radšej odvrátil tvár. Občas uzrel vnuka v klbku detí. Vtedy zastal a zadíval sa na jeho svetlú hlávku, ktorá najviac svietila medzi ostatnými. Malý Paľko mu vyrastal pred očami ako keby bol cudzí. A on ani nevedel, či má tiež takú tvrdú palicu, ako jeho dedo. Aj by sa mu prihovoril, ale čo ak by to chlapec doma vytáral?
V nedeľu z vyšnomyšlianskeho kostola začali vychádzať vyparádení ľudia. Najskôr išli chlapi - oni nemali trpezlivosť drmoliť po omši so ženami zdravasy. Matúš a Jozef si dávali pozor, aby sa nestretli a ani pohľadom o seba nezavadili. Pred chrámom zastali, zámerne postávajúc ďalej od seba a čakali, kým sa k nim ženy pridajú. Vtom z kostola vybehlo malé svetlovlasé dieťa. Paľko hľadal medzi mužmi svojho otca. Všetci chlapi boli v tmavých oblekoch s klobúkmi na hlavách, takí rovnakí, až sa malý začal cítiť medzi nimi celkom stratený. Vtom pred sebou uzrel známu tvár a postavu, ktorú mu matka z diaľky ukazovala a šepkala mu pritom do ucha: „toto je tvoj dedko“. Dieťa zostalo chvíľku nerozhodne stáť. Už aj malo plač na krajíčku, keď si ho Jozef všimol a usmial sa na neho.
„Dedko,“ vyhàkol Paľko a rozbehol sa k nemu. Len čo Matúš začul známy hlások, otočil hlavu a vykročil za synom. Zastal pred svojim otcom. Obaja muži pomaly zodvihli tváre od malého chlapca a pohľad upreli na seba. Chvíľu si hľadeli do očí.
„Poď na pohárik,“ povedal Jozef.
Matúš vedel, že od tejto chvíle už bude dobre.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Zachráňme svoju identitu, ktorý podporila spoločnosť U. S. Steel Košice.
|
|
