Predstavy a skutočnosť
@ :: Poviedky ::
May 13 2013, 22:57 (UTC+0) | 
V poviedke spomínaný kamenný kríž nad Inovcami v súèasnosti |
Miesto: Inovce, okres Sobrance
Čas: október 1944
Autor: Slavomír Szabó
Mala som sotva desať rokov, bola som ešte malá. Pozerala som na svet detskými očami a ak by ste ma vtedy poznali, pochopili by ste, že mnohé veci som vnímala možno až veľmi svojsky. V trse machu, po ktorom lezie chrobák, som videla rozľahlú zelenú krajinu plnú močiarov, neprekonateľného porastu, ktorým sa derie úžasná bytosť zápasiaca s prekážkami divokej prírody. Vtáci, spievajúci zrána na konároch čerešní, boli pre mňa poslovia radosti, čo túžia z plného hrdla vykričať, aký je deň krásny a ich malé srdcia nadšene tåkli len vďaka ich nesmiernemu úžasu nad veľkosťou a vznešenosťou krajiny. List stromu na hladine potoka bol pre mňa loď, čo sa plaví v ústrety novým dobrodružstvám a vôňa kvetov dôkazom, že i rastliny majú svoju reč, ktorú prenášajú vetrom do celého sveta, aby v ňom zanechali svoju stopu. Všetko malo svoj význam a vzájomne sa prepájalo ako farby na plátne spojené ťahmi štetca do celistvého obrazu. Vďaka rodičom, ktorí mi svet ukazovali vždy len z tej lepšej stránky a o ostatných ešte radšej mlčali, som bola i na svoj vek až veľmi naivná. Možno to bolo tým, že zatiaľ čo v iných rodinách mali štyri, päť i viac detí, ja som bola jedináčikom. Ani zďaleka som nechápala, čo je to vojna, prečo musel otec odísť, že nevedno na ako dlho, ale vraj nech sa nebojím. Ani som sa hlbšie nezamýšľala nad tým, prečo k nám do dediny prišli vojaci, ktorým som vôbec neporozumela. Ich reč bola inakšia než naša, či vlastne naše. Aspoň tak nám to hovoril učiteľ, že naše reči sú tri. Ukrajinská, slovenská a maďarská.
V Inovciach kedysi hovorili všetci len po ukrajinsky, ale to som ešte nebola na svete. Potom po ukrajinsky a po slovensky, lebo sme boli nejako spojení s Čechmi a vlastne som ani nad tým neuvažovala, prečo práve s Čechmi a prečo nemáme hovoriť česky, ale po slovensky. Keď došiel nový učiteľ, vravel, že odteraz budeme rozprávať po maďarsky. Ak by to povedal v maďarčine, nikto v dedine by mu nerozumel, ale nový učiteľ bol z Užhorodu a rozprával aj po ukrajinsky, takže nám vždy všetko pekne vysvetlil a keď nás niečo naučil, potom nás začal učiť to isté v maďarčine. Smiali sme sa, tá reč sa nám zdala veľmi čudná, ale vraj to tak musíme a tak sme sa učili.
Kedysi na začiatkom jesene, keď k nám pritiahli nemeckí vojaci, školu zatvorili. I tak sme k nej stále chodili a stáli v hlúčikoch naokolo, lebo niektorí Nemci síce pripochodovali pešo, iní na koňoch i na vozoch, ale došlo aj zopár áut a to už bolo niečo! Tu u nás v horách autá nebývali také časté ako v Užhorode, kam sme chodievali predávať mlieko a maslo na trh; niektoré deti ich možno videli celkom prvý krát. Hovorím, bola som ešte dievčatko, mala som desať rokov a možno aj v porovnaní s rovesníčkami a rovesníkmi trochu iná. Zatiaľ, čo sa chlapci vystatovali sa, kto kde už aké auto videl, ja som snívala. Predstavovala som si, že na takomto dymiacom a rachotiacom stroji cesta ubieha oveľa rýchlejšie než pešo a ak by sme taký mali, možno by som sa poľahky dostala aj do ďalekých krajín. Nielen do Sobraniec, kde som dovtedy bola najďalej, ale aj hocikde inde. Kamarátkam som to povedať nemohla. Mala som už takú skúsenosť, že by ma nechápali a len by krútili hlavou a čosi si šepkali, smiali sa a nakoniec mi ušli. Ako keď som ich chcela vziať do lesa a ukázať im, kde má jazvec brloh.
V ten deň pri škole ma však prekvapila Iľa, spolužiačka, ktorej otec bol polesný. Vraj ľutovala, že sme na tú prechádzku do hory nešli, že nech jej to miesto ukážem, lebo jej otec by rád toho jazveca ulovil. Jazvečia masť je dobrá na všetko, najmä ak človek nevie poriadne dýchať, lebo mu čosi sadlo na pľúca. Ale vtedy sa vo mne niečo pohlo a keď som odviedla Iľu ku kopcu Diľ, chodila som hore-dolu a po chvíli povedala, že som zabudla, kde je tá nora. Nechcela som, aby jej otec jazveca zabil. Ona sa urazila, odišla preč a ja som bola zo všetkého smutná. Šla som ďalej, tam vyššie do svahu, kde Nemci vyhnali všetkých mužov a ženy z dediny, aby kopali zákopy.
„Paulínka, tu máš bylinky,“ podával mi môj dedo zväzok akýchsi rastlín, keď som došla až k zákopom, kde aj on kopal čakanom a pot s prachom mu ušpinili tvár, až som ho sotva spoznala. „Ale pozor, to nie je hocičo! Nepomiešaj ich medzi tie, čo máme doma! Len ich pekne niekam ulož, kým sa vrátim.“
Dedo vyzeral strápený, vlastne aj mamka, lebo celú noc nespali. Boli u susedov v záhrade, tam tiež kopali veľkú jamu, vraj akúsi tajnú pivnicu, čo volali bunker a kde sa možno na chvíľku nasťahujeme. Aj mama sa pri mne pristavila, keď im vojaci dali prestávku, aby sa mohli napiť. Vravela, nech tu nepostávam, že deti sem nesmú chodiť, lebo taký bol príkaz. Neviem prečo, ale čo povie mama, to je ako sväté písmo. Takto to bolo aj vtedy a ja som utekala z kopca na pastviny a do dediny.
„Dedko?“ potiahla som starkého za rukáv, keď sa už stmievalo a on zaspal na stoličke za stolom. Nakláňal sa na stranu a vyzeral, že každú chvíľu spadne na zem. Ale nie preto som ho budila.
„No?“ pozrel na mňa trochu previnilo, veď predsa takto sa spať nemá.
„Jahoda je chorá?“
Dedko chvíľku mlčal, akoby rozmýšľal, čo povedať o našej kravke. Mali sme tri kravy, ale Jahoda bola moja najobľúbenejšia. Pamätám si, ešte ako sa narodila a ja som jej dala to meno. To som bola ozaj maličká. Vodila som ju ako teliatko na pašu, teda všetky naše kravy som už takto vodila, ale Jahoda šla stále pri mne a mala som ju veľmi rada.
„Prečo si myslíš, že je chorá?“ odpovedal otázkou.
„Videla som, ako si tie byliny varil vo vode a dal si to vypiť iba jej. A nechcela, musel si jej to naliať do papule z krčahu.“
„Ty si ma tajne sledovala?“
S výčitkami som prikývla.
„Paulínka, Jahoda bude pár dní ležať.“
„Tak ako ja, keď som mala osýpky? Takže je naozaj chorá?“ vyľakala som sa.
„Áno, ale ešte to na nej nie je vidieť. Teda nevidí to hocikto, ale ja áno. Veď predsa vieš, že som bylinkár,“ pokúsil sa o úsmev a dodal: „Ale neboj sa, trochu si poleží a potom bude zasa celkom zdravá.“
V ten večer sa mi nezaspávalo dobre. Pozerala som dlho do noci do tmy. Aj dedo a mama išli skoro spať, vraj musia vstávať za svitania a ďalej stavať ten náš bunker, aby potom išli kopať zákopy pre Nemcov.
Moja predstavivosť pracovala naplno. Cez okno presvital mesačný lúč a dopadal na stenu, kde bola čudná škvrna. Keď som sa prizrela bližšie, videla som v nej rozškľabenú tvár akéhosi netvora, čo sa mi vysmieva a mala som zlé tušenie. Najradšej by som bežala ľahnúť si k mame, ale bála som sa čo by len pohnúť. Neznámy netvor zo steny na mňa žmúril jedným veľkým a jedným malým okom, ceril roztvorenú tlamu s jediným zubom a ja som chcela, aby už bolo ráno. Ani neviem, kedy som zaspala. A ráno, ako som sa zobudila, bola som zas doma sama.
„Was machst du hier? Geh weg!“ vyštekol na mňa vojak, nič som mu nerozumela. Práve som vybehla na dvor, lebo z ulíc sa šíril krik. Od pastvín dolu dedinou Nemci hnali kravy, bolo to obrovské stádo so zvieratami od všetkých gazdov, čo zohnali dovedna. Okolo pobehovali deti, ktoré mali na statok dávať pozor, plakali, vrieskali, ale oni ich odháňali. Rovnako aj mňa, keď som utekala do našej maštale, lebo ďalší Nemci sa rozdelili do skupiniek po troch a chodili z dvora do dvora, aby prezerali, čo kde ešte nájdu.
„Geh weg!“ zakričal na mňa vojak znova, s dlhou rukou ma odtlačil dozadu, lebo vychádzal von práve, keď som sa tlačila do maštaľných vrát.
„Das hier ist eine Strafe,“ dodal ďalší Nemec a ten do mňa surovo strčil, až som spadla na zem, tretí ma zasa prekročil, ako keď na ceste leží zdochnuté šteňa. Ïalej som veľa nevidela, len čierne vojenské čižmy, ako dupotali po dvore, ako sa spod ich podrážok víril prach a zasa ten krik, ktorému nestálo nič v ceste a šíril sa všade. To už ku mne pribehla mama. Nielen ona sa vrátila od zákopov. Všetci dospelí, ba i starší chlapci, čo kopali v hore, keď videli, ako vojaci odvádzajú kravy, ich bežali ratovať. Darmo na nich stráže kričali, prúd ľudí bežal nadol po lesných chodníkoch, pomedzi stromy, strmhlav cez pasienky, ale zbytočne. Nemci poháňali stádo rýchlejšie a vzadu niektorí z nich vytvorili rad a začali strieľať zo samopalov. Našťastie iba do vzduchu, avšak to ľudí zastavilo. Mali si možnosť vybrať. Prísť o svoje zvieratá – svoje živobytie, alebo prísť o život. To som už pochopila aj ja, bolo to oveľa silnejšie než dáka rozškľabená papuľa z nočnej škvrny na stene a azda v tejto chvíli, sa môj pohľad na svet zmenil. Stal sa skutočnejším.
Len čo som sa zdvihla a iba kriviaca sa brada bola znamením môjho potláčaného plaču, mama vbehla do maštale a ja hneď za ňou. Namiesto troch kráv sme tam mali iba jednu. Jahodu. Ležala na zemi a nehýbala sa. Keď sme k nej kľakli a rukou som ju pohladila po krku, jej srsť bola mokrá, akoby ju ktosi polial vodou.
„To vy?“ pozrela mama na dedka, čo práve pribehol, ale na rozdiel od nás zronených si vydýchol.
„Ja,“ prikývol. „Do týždňa sa postaví na nohy. Dovtedy jej treba dávať iba slamu. Žiadne seno, žiadne zrno, žiadnu čerstvú pašu.“
„Mama, Jahoda zomrie?“ z očí sa mi vykotúľali slzy, čo som doposiaľ potláčala.
„Nie, Paulínka, nezomrie. Je chorá, ale bude v poriadku.“
„A ostatné kravy?“
„Tie ešte ráno dedko vyviedol na pašu. Len Jahodu tu nechal, veď vidíš.“
„Vzali nám ich Nemci? Vrátia ich späť?“
Dedko aj mama mlčali.
Presne z opačnej strany dediny než je vrch Diľ, stojí vo svahu neďaleko dreveného kostolíka kamenný kríž. Kedysi ho staval môj dedo s ujom Jurom Ozimaničom. Potom sa dáko pochytili, neporozumeli si, neviem presne, čo sa stalo, ale na tom veľkom kríži je teraz iba Ozimaničove kamenárske meno. I tak to bolo miesto, ktoré sme si s dedkom zamilovali. Neraz sme tam dlho sedeli a rozprávali sa. Vravievala som mu o tom, ako rada by som sa pozrela na svet z výšky ako vták, prípadne spoznala svet jazier a riek ako ryba pod hladinou, alebo aspoň ako človek precestovala celý svet dookola, aby som sa uistila, či je naozaj guľatý. Potom by som chodila po školách a rozprávala o tom deťom. Mama sa mojim rečiam občas smiala, ale nie v zlom, no starký ma podporoval. Hovoril, že každý musí mať sen, aby sa mu malo čo splniť. On toho veľa precestoval. Počas vojny, tej prvej, ktorá postihla skoro celý svet, bol v Srbsku i v Taliansku, ale nikdy mi o vojakoch nerozprával. Vždy len o tom, aké je more, že voda v ňom je slaná, ako keď zaľúbená dievka presolí polievku a o bielych vtákoch, ktoré sa volajú čajky. Že sú to také šikovné rybárky, čo sa počas letu vrhnú na hladinu a von vyletia s poriadnym kusiskom ryby v zobáku. Vtedy som rozmýšľala aj o tom, ako to môžu vidieť ryby. Plávajú si kdesi pokojne vo svojom vodnom svete, niekde tesne pri hranici, za ktorou začína svet vzdušný a zrazu odkiaľsi zvonku do vody vtrhne votrelec, aby kohosi uchmatol, privlastnil si a zožral. Nech sa to už dnes zdá akokoľvek čudné, skôr som tušila než vedela, že nejako tak podobne je to aj s vojnou. Povedala som to dedkovi. Práve sme sedeli pod krížom, bola neskorá jeseň, večer.
„Nepremýšľaj nad tým, iba sa začneš trápiť,“ vravel pokojne, ako to mával vo zvyku. Celkom pokojný však nebol. Spoznala som to podľa toho, že si zložil klobúk, poškrabal nos a keď som mnou hovoril, hľadel niekam inam.
„Prečo mám Nemci vzali dve kravy?“
„Aby vojsko malo čo jesť. Hnali ich až do mesta, vraj na železnicu a kamsi odviezli.“
„A Jahoda? Ty si na ňu myslel, že? Ty si jej dal vypiť odvar, aby pár dní iba ležala, však?“
„Zachránil som ju. Na Jahode som to vyskúšal, lebo je najmladšia, najsilnejšia. Keby som tušil, že budú kravy rekvírovať tak skoro, dal by som to vypiť všetkým trom. Nemci nevedia, čo je Jahode, mysleli si, že je veľmi chorá, len preto ju tu nechali.“
„Mňa Nemci zhodili na zem,“ posťažovala som sa.
„Nechoď už viac ku škole a keď nejakého vojaka vidíš, radšej sa mu vyhni. Hovorí sa, že do Inoviec poslali len tých Nemcov, čo kedysi urobili vo vojsku niečo zlé. Za trest. Tu medzi Ukrajincov, že ak by niečo prepuklo, tak takých nebude škoda.“
„To ako myslíš?“
Dedko sa zarazil, zamyslel a potom radšej vstal a natiahol ruku. „Pozri, ako je tu krásne. Toto je tá najkrajšia dedina a najkrajšie vrchy na svete. A vieš prečo?“
Tušila som, ale neodpovedala.
„Lebo sú naše. Nie nemecké, ani maďarské, ale naše. Také na svete nikde nenájdeš. A keby sa niečo dialo, čokoľvek, keby si počula streľbu, videla vojakov ako utekajú na Diľ do zákopov, ty len bež do bunkra. Už je hotový. Má aj pevnú strechu s kmeňov stromov a zamaskovali sme ho zemou s trávou. Vidno len malé dvierka. Na tie búchaj a krič. V bunkri sa stretneme, ukryjeme do tmy, aby sme potom opäť vyšli von a povedali si to isté. Že toto je len naša dedina a naše hory. Nie nemecké, nie maďarské.“
Popravde, trochu som deka chápala, ale ak by som to mala vyjadriť slovami, asi by som bola veľmi nemotorným rečníkom. Radšej som sa k nemu pritúlila. Týmto človek často vyjadrí oveľa viac, než nekonečným prúdom slov.
Jeseň bola teplá, no napriek tomu les prezliekal kabát zo dňa na deň, ba ak by mal človek čas a pozorne pozoroval stromy odniekiaľ zvrchu, povedal by, že sa farba listov mení aj z hodiny na hodiny. Akoby čas zrýchlil, no nielen vo vyfarbovaní stromov. Všetko naokolo sa menilo, čo bola pravda včera, neplatilo dnes, čo prinieslo ráno, na obed už vyzeralo úplne inak. Jahoda sa naozaj zotavila, mala som z nej veľkú radosť a skrývali sme ju v maštali, aby o nej nevedeli ani ľudia z dediny. Tak to chceli dedko a mamou. V Inovciach už bolo viac vojakov ako našich ľudí, a nielen Nemci. V jeden deň pripochodovalo veľké vojsko Maďarov, napchali sa ľuďom do domov, aj k nám, lebo v škole už nebolo miesto. Maďarom som trochu rozumela, vlastne vtedy sa mi prvýkrát zišlo, že sme sa v škole učili po maďarsky. Ale rozprávať sa veľmi nechceli a ani ja. Varovanie dedka som brala vážne.
Pamätám si jedného maďarského vojaka. Taký normálny veľký chlap to bol. Šla som hore nad dedinu ku kamennému krížu, že si tam chvíľku posedím, ako som mala vo zvyku. Ako som pozerala naokolo, zbadala som, že niekto ide nahor. Vstala som a utekala k lesu, ale potom som si radšej ľahla do trávy. Pozorovala som ho. Pušku dal na zem, kľakol si na kolená, hľadel na kríž a začal sa modliť. O chvíľu sa rozplakal ako malé dieťa. Pery sa mu triasli, slzy stekali v prúdoch, keď sa hodil nabok, ležal tam stočený do klbka, ticho nariekal a zrazu prestal. Postavil sa, do rukávov si utrel slzy, ešte raz sa prežehnal, hrdo vztýčil hlavu nahor, prehodil pušku cez plece a rázne kráčal späť do dediny. Myslím, že mi ho vtedy bolo ľúto.
Na druhý deň bolo naozaj pekne. Akoby sa leto nechcelo vzdať svojho panovania, akoby slnko nepoznalo kalendár a nevedelo, že už nemá tak silno svietiť. O škole už nehovoril nikto nič, všetci dospelí i starší chlapci zasa išli na Diľ kopať zákopy. Boli už dosť dlhé i hlboké, ale Nemci chceli ešte dlhšie a ja som zas ostala sama, vlastne som vtedy žiadnych kamarátov nemala. Ale napadlo mi, že v taký čas by bolo krásne vykúpať sa v potoku. Utekala som za dedinu, nech ma náhodou nikto nevidí, zobliekla si šaty a vošla do vody. Tá je u nás studená vždy, nezáleží, či je leto, či nie. Rýchlo som si ešte aj ľahla, nechala sa omyť vlnkami, nech som otužilá, lebo otec mi vždy hovorieval, že otužilým sa choroby vyhýbajú. Potom som vybehla na breh a začala sa obliekať. Veď slnko svietilo a šaty vyschnú. Vtedy sa od lesov ozvala streľba. Ale nie len pištole, pušky, či samopaly. Znelo to, akoby pukla zem. Akoby sa otvorila a dunela, až sa triasla, v ušiach zaľahlo a hoc by som kričala z plného hrdla, nepočula by som ani samú seba.
Z dediny začali utekať vojaci. Nemeckí aj maďarskí a bežali do lesa, kde mali zákopy.
-A keby sa niečo dialo, čokoľvek, keby si počula streľbu, videla vojakov ako utekajú na
Diľ do zákopov, ty len bež do bunkra – spomenula som na dedkove slová a rozbehla sa, ako som len vládala. Lenže zrazu vedľa mňa čosi vybuchlo a zlomilo strom na polovicu. Jeho koruna padla tesne vedľa mňa, zachytilo ma pár konárov a mala som obrovské šťastie, lebo ma pritlačili k zemi iba natoľko, že som spod nich mohla vyliezť. Len trochu udretá, ale s celými kosťami, s celou a nekrvavou kožou. To, že som ostala nažive a zdravá, bolo ako malý zázrak. Alebo veľký?
Zatiaľ čo z dediny bežalo do lesa vojsko, z hory opačným smerom naši ľudia do dediny. Akoby sa nevedeli dohodnúť, kde je to bezpečnejšie. Ale vlastne – chceli sa oni niekedy nejako dohodnúť? Na konci lúky vybuchla ďalšia bomba, isto z kanónu a keď v ušiach trochu odľahlo, bolo počuť strašný krik. Oveľa strašnejší, než keď nám brali kravy. Možno som v tej chvíli naozaj skamenela, lebo som nevedela pohnúť ani rukou, ani nohou, ničím. Akoby sa všetko naokolo dialo iba akože a ja sa na to pozerala, ako keď hrajú u nás v škole deti divadlo. Lenže toto divadlo bolo iné, než čokoľvek, čo som dovtedy videla. Neviem, ako dlho som takto stála. Hodinu? Dve? Bola som vôbec pri zmysloch? Bol vôbec niekto v tomto čudesnom čase pri zmysloch? A potom naraz streľba stíchla. Bolo to to najväčšie ticho, aké si viete prestaviť. Ani neviem, ako som sa rozbehla. Domov, do záhrady k susedom, do bunkru! Za mamou! Za dedkom! Lenže sotva som vbehla pomedzi prvé domy, zistila som, že do lesov ani zďaleka neutiekli všetci vojaci. Tí, čo ostali, behali po domoch, vyťahovali odtiaľ ľudí a stavali na ulici do radu. Opäť som sa ukryla, vbehla som do prvého prázdneho chlievu, ktorý už našťastie prezreli a tak tam už žiaden vojak nestrčil hlavu. A ľudia, čo stáli zoradení na prašnej ceste, kráčali pred namierenými samopalmi obkolesení vojakmi. Až neskôr som sa dozvedela, že tomuto sa hovorí živé štíty. Takto z dediny odišli mnohí Nemci, Maďari dostali príkaz ostať a bojovať ďalej.
Potom, keď už boli ulice celkom prázdne, som otvorila na chlieve dvere a vybehla. Len som si myslela, že vonku nikto nie je. Takmer som padla do náručia maďarského vojaka, čo kľačal učupený za rohom domu a sledoval kopce. Spoznala som ho. Bol jedným z tých, čo bývali u nás.
„Dedo ťa hľadá. Neprišla si do bunkru. Šiel za tebou ku krížu. Nemci vašu skýš nenašli, tak tam bež! Dedo sa určite vráti.“
Bola som rada, že mu rozumiem. Ale nie do bunkra, ku krížu som utekala. Za starkým, nech sa nebojí. Opäť sa ozvala streľba. Ak na to myslím teraz, utekala som do svahu oproti hore, z ktorej sa strieľalo. Bola som ideálnym terčom vo chvíli, keď niet času rozlišovať, kto je kto a páli sa na všetko, čo sa hýbe. Lenže pri kríži nikto nebol. Tak som utekala ku kostolu. Tam blízko bol na zemi pohodený obrovský kôš. Taký veľký, že ho niesli vždy len štyria naraz a používal sa iba, keď sa v sadoch zbierali jablká.
„Paulínka!“ kôš sa pohol.
Pribehla som k nemu a odrazu ma schmatli dedove ruky.
„¼ahni si na zem, musíme sa prikryť!“ prehodil cez nás kôš. Opäť zem dunela a štekali samopaly. „Predstav si, že si slimáčik. Taký malý, ukrytý v ulite. Slimáčik, ktorý nechce ísť von,“ skúšal dedo i v tejto situácii uľahčiť môj život, lenže to ešte netušil, že ja si už neviem predstaviť nič. Nič, iba vnímať skutočnosť takú, aká ja.
Ukrajinské vojsko oslobodilo Inovce na druhý deň. Písal sa 24. október 1944. Keď do dediny prišli prví vojaci, mysleli si, že sa pomýlili a sú niekde na Ukrajine. ¼udia im vysvetlili, že nie, ale v dedine žijú Ukrajinci. A vojaci im oznámili, že obec sa od tejto chvíle nemá riadiť maďarskými zákonmi a úradmi, ale opäť patrí Československu.
* * *
Poznámky autora:
Drevený kostolík - je miestne pomenovanie pre evanjelický kostol sv. Michala Archanjela. Patrí medzi klenoty slovenskej ľudovo-sakrálnej architektúry. Všeobecne sa uvádza, že pochádza z roku 1836, ale podľa záznamov z obce Baškovce je údajne oveľa starší, postavený bol vraj niekedy v 16. alebo 17. storočí a do Inoviec ho v danom roku 1836 iba presťahovali.
Diľ (Diel) – miestny chotárny názov pre miesto, kde končia lúky a začína les. Pod Dielom boli v minulosti pastviská, v lese ťažba dreva.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita III, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
