Hlasy v stajni
@ :: Poviedky ::
Jul 09 2006, 16:33 (UTC+0) | 
Odfotené v Nižnom Lánci... |
Miesto: Nižný Lánec
Čas: 19. storočie
Autor: Slavomír Szabó
Anglická verzia / English version
Judita pomaly prikročila k dverám maštale, našľapovala opatrne, potichu, akoby nikoho nechcela vyrušiť, či nebodaj aby ju niekto nezbadal. Pomaly priložila ucho na veľké drevené vráta a načúvala. Mohla počuť kadečo, a najmä teraz, keď padol súmrak a dnu bol všetok statok. Tridsať kráv, i tie štyri teľatá, čo sa im toho roku narodili, tiež šesť koní; nebolo toho málo. A všetko patrilo jej. Teda jej i Ferenczovi. Vlastne aj ten patril jej, alebo ona jemu? ažko povedať, veď žena má nasledovať muža, ale ona do manželstva doniesla viac majetku. Nakoniec, o to teraz vôbec nešlo. Stála na dvore pri maštali, počúvala pozorne, takmer ani nedýchala a na chvíľku i prižmúrila oči.
„Už zasa?!“ ozvalo sa zrazu spoza jej chrbta až ňou heglo. To prišiel Ferencz, jej muž.
„Ja som len...“ zajachtala, ale on ju prerušil.
„Si ako decko. Už si možno sama navrávaš, že tam niečo je. A pritom si ani nepočula moje kroky. Veď keď sa tak bojíš, choď ráno za farárom, že mu zaplatíme, len nech nám príde vysvätiť stajňu!“
„Myslíš, že by som mala? Čo mi povie? Že verím táraninám, alebo že som sa pomiatla?“
„Keď mu dáme peniaze, nepovie nič a donesie svätenej vody i za celé vedro. Nebudem na ňom šanovať, keď ťa zbaví toho... no... ani neviem, čo to je,“ rozhodil Ferencz rukami a potom roztiahol ústa do širokého úsmevu, až sa mu nadvihli fúzy.
Inokedy nebýval taký štedrý, rátal každú mincu, aj keď často nemusel, ale ako hovoril, niekedy aj hlupák môže prísť k peniazom, lenže dlho bohatý neostane. Preto vždy zvažoval, či musí niečo pustiť z ruky, a naraz taká veľkorysá ponuka. Vraj nebude šanovať na farárovi.
Judita sa rozpačito usmiala, odstúpila od dverí a aj by sa k nemu pritúlila, ale dedina je dedina. Čo keby ich niekto zbadal cez plot, či nebodaj by ich paholci vyšli zo svojej chyže na dvor? Hanba by to veru bola, veď takto sa počestní ľudia nesprávajú, len keď sú celkom sami.
„Odstúp, pozriem dnu,“ natiahol Ferencz ruku na drevenú závoru.
„Nie, radšej nie. Veď vieš...“ pokúšala sa ho zastaviť, ale jemu to bolo skôr na smiech. Vraj či sa bojí, že jej ujde s bosorkou.
„Gazda, niečo treba?“ vyšiel na dvor z chyže pre služobníctvo mladý Attila, len čo začul zavàzgať vráta.
„Nie, nič. Alebo hej. Choď do kuchyne, zober vedrá a dones nám tam vodu! Už došla,“ rozkázal a pozrel ako mladý muž vybehol na gánok a potom ku nim do domu, aby hneď všetko vykonal.
„No, pôjdeš so mnou?“ pozrel Ferencz na Juditu, ale ona len potriasla hlavou, že nie. Videl, že má strach, ale bola i zvedavá. Ako vstúpil do maštale, po pamäti natiahol ruku, hneď tam na stenu za dverami, kde visela na skobe petrolejka. Potom škrtol zápalkou a knôt zahorel malým plameňom. Vydával však dosť svetla, aby videl, čo bolo treba. Niekde zabučala krava, azda ju zobudil; ktorýsi z koní nepokojne odfrkol, ale inak bolo všetko tiché, v poriadku. Judita pozerala do maštale zvonku, zatiaľ čo sa z dvora ozýval škripot reťaze na hriadeli, ako už Attila vyťahoval zo studne prvé vedro.
„No vidíš, dnu nič nie je,“ usmial sa Ferencz na Juditu, keď vychádzal von a potom sfúkol petrolejku.
„Hľadali ste niečo, gazda?“ ozvalo sa od studne.
„Attila, ty sa čo staráš! Keby bolo treba, tak ti poviem, nie? Vodu si už nanosil?“ zahriakol Ferencz paholka. Ten stíchol, už sa radšej nevypytoval, ale ako spúšťal do studne druhé vedro, pozrel ešte na Juditu. Potajme, ukradomky ako vždy, keď mal túto možnosť. Vysoká sedliačka s rovným nosom a modrými očami sa vkrádala do jeho snov a predstáv častejšie, než by sa patrilo. Áno, páčila sa mu. Veľmi. Odkedy ho tu prijali, odkedy začal pre nich robiť, často sa prichytil, že myslí na ňu tak ako túžiaci muži, i keď bola pre neho neodstupná. A Ferencz, jej muž, akoby to vytušil. Vždy mu dával viac a ťažšej roboty, než druhému sluhovi.
Tma načisto zhustla, pohltila celú dedinu - Nižný Lánec s jeho domami, maštaľami i kostolnou vežou. V kuchyni bolo príjemne, teraz nekúrili, nebolo treba. Posledné dni boli veľmi horúce, suché, zem priam sálala teplom, i keď už zašlo slnko. Okno bolo otvorené, pod ním lavica s lavórom, nad ktorým stál zohnutý Ferencz a umýval si krk. Judita kľačala v izbe pri posteli, pohľad upriamený na drevený krížik, čo visel na stene a modlila sa. Ticho, úprimne, a i keď verila, že v modlitbe hovorí k Bohu, z jej tváre vyžaroval nepokoj a napätie. Keď došeptala posledný verš, postavila sa a prešla do kuchyne.
„Lavór vyliať, alebo sa ešte umyješ?“ spýtal sa Ferencz rozhodnutý, že už pôjde spať. Ráno bude musieť opäť vstávať, len čo začnú kikiríkať kohúty. I keď mali dvoch pomocníkov, roboty bolo dosť.
„Nie, ešte nevylievaj. Ja len ešte musím, no na latrínu, veď vieš,“ odvetila ticho Judita a bosými nohami vyšla na dvor.
Obľahla ju tma. Hustá. Na oblohe sa síce tu a tam medzi mrakmi objavila hviezda, ale ako keby jej svetlo ani nedopadlo na zem. Vzduch bol teplý a ťažký, vôbec sa nehýbal. Judita pomaly, potichu kráčala hore dvorom až za maštaľ, kde stála latrína. Vlastne ani nevedela, prečo tam ide. Necítila takú potrebu, hoci mužovi povedala, že hej. I keď sa bála, i keď ňou presiakala neistota, opäť chcela iba jedno. Položiť ucho na stenu maštale, či tam začuje tie hlasy.
Už tam aj stála, chvíľku akoby váhala. Zrakom opäť prebehla po celom dvore, či ju azda niekto neuvidí, ale potom už priložila ucho na drevenú stenu. Znelo to najskôr ako také šumenie. Niečo nejasné, nepresné, azda dych zvierat, nič zvláštne. Lenže ako sa snažila stále viac a viac sústrediť na to, čo počuje, zdalo sa jej, že sa zvnútra ozývajú aj kroky. Pomalé pravidelné. Áno, už si bola na istom. Vo vnútri niekto je. Ba čo viac, teraz si bola istá, že začula tichý, potláčaný smiech. Naprázdno prehltla. Ktorýsi kôň nahlas zaerdžal. Prečo teraz, potme, skoro v noci? Šepot. Áno, určite počula i šepot, nič na svete by ju nepresvedčilo, že tomu tak nie je.
„Š-š-š-š... úžitok... š-š-š-š... všetok,“ to začula, úplne jasne rozoznala tie slová. Zazneli z opačného rohu stajne, presne tam, kde stoja kone. Preto sa vyľakali!
Judita mala pocit, akoby jej nohy skameneli. Bála sa rozbehnúť, bála sa zakričať, pohnúť, dýchať. Na teplé čelo jej vystúpil pot. Jedna kvapka stiekla nadol a zastavila sa na obočí.
„Beriem úžitok, ale nie všetok. Beriem úžitok, ale nie všetok, Beriem úžitok, ale nie všetok!“ už celkom jasne, zreteľným šeptom opakoval akýsi neznámy ženský hlas v stajni. Judite sa dokonca zazdalo, akoby tá neznáma žena chodila vo vnútri hore dolu, potom sa však zastavila hneď za stenou, práve tam, kde si Judita priložila ucho. A akoby to hovorila cez dosku priamo jej!
„Gazdiná, treba ešte niečo?“ ozvalo sa zrazu od chyže pre služobníctvo.
Judita sa zľakla, skoro poskočila, ale hlas, čo ju vytrhol z jej strachu, patril Attilovi. Zasa vyšiel na dvor.
„Nič, nie, netreba nič,“ vyhàkla odrazu, vystrašená, že ju takto zbadal.
„Pani, určite je všetko v poriadku?“ ozvalo sa zrazu zhora, ako začínala záhrada. To Lajoš, druhý paholok tam azda pod jabloňou fajčil, ako zvykol každý večer a potom už len mlčky sedel. V tej tme ho nezbadala, no on ju musel po celý čas pozorovať.
„Všetko je v poriadku, keď nemáte roboty, choďte spať!“ prikázala naoko ostro, ale hlas sa jej zachvel.
Lajoš sa pohol, kráčal dole, ale na jednu nohu kríval.
„Čo sa ti stalo?“ začudovala sa Judita.
Lajoš ešte ani nestihol otvoriť ústa, ale Attila sa už ochotne rozhovoril: „Kôň ho kopol. Nie veľmi, len trochu, ale kríva. Robiť však vládze, nemajte obavy!“
„Kôň? A prečo?“
„Ešte v noci. Včera v noci, keď sa išiel... No, keď išiel na latrínu. Vraj sa mu zdalo, že zo stajne počuje hlasy. Tak tam vošiel pozrieť a zviera sa ho azda vyľakalo.“
Juditu akoby niekto udrel palicou. Hlasy? Počuli ich aj oni? Naraz sa chcela pýtať. Dozvedieť sa čo najviac. Či ich počuli prvýkrát, alebo aj predtým. A tiež, či niekoho nebodaj nevideli. A čo si hovoria o kravách? Či naozaj doja tak málo, lebo je to strašné sucho, alebo či sú to nebodaj nie čary. Ani nemyslela na to, že tu stojí len tak v bielej nočnej košeli, čo sa nepatrí. Sú to predsa len sluhovia! Ale kto by sa tým teraz zaoberal?
„Lajoš, povedz, čo si počul?“ obrátila sa naň, keď dokríval skoro k dverám do chyže.
„Pani, ja ani neviem. Len toľko, že som išiel okolo a zdalo sa mi, akoby vo vnútri ktosi voľačo šepkal. Prišiel som k vrátam, a skoro tak ako vy teraz, som k nim priložil ucho. A potom som vošiel dnu.“
„A? Počul si niečo?“
Lajoš zrozpačitel. Trocha prižmúril oči, akoby uvažoval, ale potom povedal rázne: „Hej, a nie prvý raz!“
„A čo si počul?“
„Hlasy žien.“
„Troch?“
„Hej, áno, presne troch. Odkiaľ to, pani, viete?“
Fúkol slabý vánok, vzduch sa konečne pohol a Judita vykročila k paholkom, aby nemusela hovoriť tak nahlas. Podišla dokonca úplne blízko, aby mohla šeptať.
„Aj ja som ich počula. A viem čo. Ale rada by som vedela, či je to to isté, ako si počul ty.“
Lajoš, akoby sa chcel prispôsobiť, začal rovnako šeptom: „Pani, už vyše mesiaca. Zvieratá sú ráno unavené, akoby ani nespali. A v noci sa častejšie ozýva bučanie i erdžanie, než je to normálne. Aj dnes, keď som fajčil tam pod jabloňou...“
„Hlasy. Hovoril si, že si počul ženské hlasy. Dokonca, že tri ženské hlasy. Tak povedz, čo hovorili!“
„Pani, hádam ma nie to... že ma potom pošlete preč, že verím na hlúposti. Ale počul som, naozaj to môžem aj odprisahať. Najskôr to vždy začína len krokmi. Ale dvere sú zatvorené závorou zvonku, takže nimi nikto nemôže prejsť. Ale i tak dnu niekto chodí a potom sa to ozve. Jedna a tá istá veta, opakujú ju stále dookola, akoby to bola modlitba, alebo čo. Hovoria: Beriem úžitok...“
„Ale nie všetok...“ dopovedala za Lajoša Judita.
Na dvore sa rozhostilo ticho. Tri postavy, sedliačka a jej dvaja sluhovia stáli ako z kameňa a pozerali na seba bez slov. V hlave každého sa rojili myšlienky, otázky bez slov, či skôr len pocity, strach z tajomna, obavy z neznámych síl.
„Presne tak,“ dodal Lajoš až po chvíľke.
„Démoni?“ spýtal sa Attila, ktorý napriek všetkému nespúšťal z Judity oči. „Pani,“ pokračoval, „len stačí povedať, čo mám urobiť, a ja to pre vás urobím!“
„Čo?“ pozrela na Attilu prekvapene.
„Gazda to vedia?“ skočil im do toho Lajoš. Judita len kývla plecom.
„A čo hovoria?“
„Myslím, že mi neverí. Alebo nechce veriť. Ale vraj, keď treba, dáme maštaľ vysvätiť.“
„A pomôže to?“ zdvihol Attila obočie.
„Ostáva sa nám len modliť, čo tu už zmôžeme. A ty, Attila, ty si tiež počul?“ obrátila sa na naňho.
„Keď mám pravdu povedať, nepočul. Len viem, že kravy i kone akosi zle spia. Keď mi o tých hlasoch povedal Lajoš, no – ja som ho vysmial,“ sklonil previnilo hlavu.
„No nič, dobre. Ale počujte obaja. To, o čom sme sa tu teraz zhovárali, nebudete nikde rozprávať. Nielen bosorky, ale aj ľudia sú zlí. Ohovorili by nás, ukazovali by si na nás prstom. Rozumiete?“
„Áno,“ prikývli obaja a Judita by sa už aj vybrala späť za mužom, keby ju Lajoš znova neoslovil.
„Pani, hovorili ste, že hlasy sú tri."
„Áno, hovorila som.“
„Ale ten tretí hovorí inak.“
„Hej, inak. Aj ty si to počul?“
„Beriem úžitok, zoberiem všetok! Presne tak hovorí. Dve bosorky hovoria, že všetko nepoberú, ale tretia, že hej.“
„Tak je. Pravda. Ale skadiaľ vieš, že sú to bosorky? Nikde, rozumieš, nikde tak nerozprávaj! Ferenczovi poviem, že predsa nech len zavolá farára, ale nech mu aj priplatí, aby ani on o tom nikde nehovoril. Aj vy budete čušať, jasné?!“ prikázala im opäť.
Už ani nemuseli odpovedať, len kývli hlavami a Judita sa im otočila chrbtom. Ako sa vzďaľovala, aby vošla do svojho domu, Attila po jej postave skåzol pohľadom. A potom, keď zatvorila dvere, si hlasno povzdychol.
„To si naozaj počul?“ spýtal sa Attila Lajoša, keď už obaja ležali na svojich posteliach, ak tak možno nazvať tie tvrdé prične zbité z dosák. V izbe bola tma, čo by sa dala nožom krájať.
„Si myslíš, že by som pani klamal?“
„No, že si taký pokojný.“
„A čo, ty by si pustil do gatí?“
„Nie, to nie. Len ja som ešte nikdy nič také v stajni nepočul. A ani som takým rečiam doteraz neveril.“
„Veď to, že doteraz ani ja.“
„Ale počul som, už ako chlapcovi mi moja babka hovorili, že tie bosorky vraj ozaj sú a škodia. Vraj sa stretávajú na krížnych cestách a tam sa vždy dohodnú, komu čo zlé urobia.“
„Ja som zasa počul, že sa vedia premeniť. Na netopiere, na mačky, ale môžu byť aj celkom neviditeľné.“
„A že lietajú na metlách.“
„Hlúposť! To je naozaj len detská predstava. Ja som počul, že nevidené len tak lietajú vzduchom. Ale že pritom vrhajú tiene. Videl si už niekedy lietajúce tiene?“
Attila sa zamyslel. V spomienkach zablúdil do detstva, keď sa mu neraz zdalo, akoby za oknom preletel tieň. Vtedy sa vždy trochu zľakol, ale keď sa potom nestalo nič, upokojil sa. A tiež, nie tak dávno, hádam ani nie pred dvoma rokmi, keď išiel zo zábavy z Vyšného do Nižného Lánca, tiež akoby mu dáky tieň lietal nad hlavou. Vtedy to zahováral, vraj mu oči neslúžia, že to určite tá pálenka. Ale teraz, keď si na to opäť spomenul, zmáhal ho nepríjemný pocit.
„¼úto mi je pani Judity. Má asi riadny strach,“ zašepkal.
„Hej, všimol som si.“
„Že sa bojí?“
„Aj to. Ale i to, že ti na nej akosi priveľmi záleží."
„Je to náš chlebodarca!“
„Hej, a gazda tiež. Ale teba viac len pani Judita zaujíma!“ konečne sa trochu odľahčene usmial Lajoš.
„A čo si si všimol, čo?“
„No, že keby si za ňou do pekla mohol, tak pôjdeš!“
Attilu to nazlostilo. Vedel, že má Lajoš pravdu, ale nemal by tak hovoriť! Prudko vstal a chodil hore-dolu po chyži.
„Počuj, Lajoš, ja veľmi dobre viem, že je to naša pani. Vydatá pani. Gazdiná! A som rád, že jej slúžim. Je nám tu zle? Tak drž tú svoju papuľu, lebo keď to takto dakde povieš, Ferencz ma odtiaľ poženie svinským krokom.“
„Pán Ferencz.“
„Čo?“
„Nehovorí sa Ferencz, ale pán Ferencz!“
„Drž tú svoju papuľu, už sa ani nečudujem, že ťa ten kôň kopol. Asi dobre vycítil, aký si štipľavý!“
„No, vyzerá to tak, akoby som pichol do osieho hniezda,“ zasmial sa Lajoš a potom dodal: „Tak keď ti tak na tej službe a šťastí našej pani záleží, prespi v maštali a vyžeň bosorky!“
Attila sa zarazil. Jasné! Že mu to samému nenapadlo! Áno, pôjde a presne tak urobí. Je to dobrý nápad. A azda aj pani Judita sa naň bude potom inak pozerať.
„Nooo...“ zatiahol, „tak dobre, idem.“
Lajoš chcel ešte čosi povedať, ale zbytočne. Už len buchli dvere, čo za sebou tak náhle zatvoril Attila. Potom sa ozvalo škrípanie. To zaškrípali vráta na stodole.
Keď Attila vstúpil do stajne, uvedomil si, že azda nemal tak zhurta, tak rýchlo, ale mohol najskôr trochu počkať. Mohol postáť pred vrátami, či azda nebude voľačo počuť. Hlavu mal však horúcu. Jednak od narážky, ktorou ho tak presne zasiahol Lajoš, vraj, že by išiel za gazdinou aj do pekla, ale tiež z predstavy, že by mohol za pani Juditou prísť zajtra, len tak, keď bude sama a povedať jej, že prespal v stajni, a tiež čo urobil. Ale čo urobil? Alebo skôr, čo urobí? To nevedel. Bál sa, veď kto by aj nie po tom rozhovore, čo tu večer viedli, ale tiež chcel, aby sa ozaj voľačo prihodilo, niečo také, kde by sa zaskvel ako hrdina.
Ani nezažal petrolejku, nemal pri sebe zápalky, a tak len pomaličky a opatrne išiel po pamäti až ku válovom. Hneď za nimi v rohu je kopa sena, čo tu dnes preniesol zo stodoly, tam si ľahne. Len tak mimovoľne, opatrne, akoby o nič nešlo, natiahol ruku tam, kde zvykol opierať vidly. Porisko mu padlo presne do dlane. Kravy i kone vyzerali pokojné, ľahol si teda na seno, vidly uložil vedľa seba a prižmúril oči. Ešte nespal. Myslel na to, že ak sa nič nestane, aj to bude pre pani správa, kvôli ktorej bude môcť za ňou prísť. A ona si ho vypočuje, lenže mužovi nič nepovie, takže pred Ferenczom budú mať spoločné tajomstvo! Priam detsky, chlapčensky sa tomu potešil. Lenže vtedy z ničoho nič hlasito zafàkal ktorýsi kôň a poplašene zadupal nohami.
Attila otvoril oči. Zdalo sa mu, že sa odrazu všetky zvieratá znepokojili. Nevidel ich, ale cítil, akoby sa všetky začali k sebe chúliť, tlačiť jedno na druhé. Jedna krava zabučala, všetko sa hemžilo. Kdesi pri dverách stajne sa ozvali kroky.
„Beriem úžitok, ale nie všetok. Beriem úžitok, ale nie všetok,“ zaznel odrazu šepot, akýsi ženský hlas, ktorý sa presúval smerom k nemu. Zalial ho pot a siahol po vidlách.
„Beriem úžitok, ale nie všetok. Beriem úžitok, ale nie všetok,“ ozvalo sa odrazu aj pri koňoch. Ten hlas bol trochu iný, vyšší a zreteľnejší. Už zneli hlasy dva, jeden cez druhý.
Attila odrazu pocítil ohromnú chuť utiecť. Nájdu ho? Určite. Prídu ku kope sena, zbadajú ho a potom? Srdce mu bilo v hrudi tak silno, až sa bál, že ho začujú.
„Beriem úžitok, beriem ho všetok!“ ozvalo sa odrazu úplne zreteľne, jasne, kdesi za jeho chrbtom. Ležal bez pohnutia, odrazu ho opustila všetka odvaha. Lenže tu sa mu ozvalo hneď pri uchu: „Beriem úžitok, beriem ho všetok!“
Attila v okamihu vyskočil na nohy. Bola to chvíľka krátka, kratučká ako lusknutie prstami, keď sa rozmachol a pichol vidlami do prázdna. Tam, odkiaľ znel hlas.
„Ááá...“ Znelo to ako škripot piesku pod podrážkou čižmy, ako hlas ranenej vrany, či líšky v klepci. Rovno pred ním, pred Attilovou tvárou zažiarila z tmy tvár iná. Svetlá, akoby ožiarená akýmsi plameňom, s výraznými očami, čo sa naň púlili s výrazom hrôzy. Bola to tvár ženy, stareny v bolestnom úškľabku. Jej hlas preťal Attilov sluch, ohlušil ho, naplnil celú stajňu. Na vidlách pritom necítil nič.
„V mene Božom!“ ani nevedel ako a prečo vykríkol a potom bodal zasa a zas. Akoby do prázdna, ale predsa len pod bolesťou skrivenú tvár, čo ožiarená neznámym svetlom vystupovala z tmy.
Keď bodol hádam po siedmy ráz, tvár zmizla. Už neznel žiaden krik, škrek, len kone začali hlasito erdžať a kravy bučať. Napriek tomu mal Attila pocit, akoby z neho padla ťažoba, ktorá tu visela nad všetkým a doposiaľ napåňala celý priestor.
Zvonku sa ozvali kroky. Tiež vzrušené hlasy. Poznal ich. Bol to pán Ferencz, ale tiež Lajoš a Judita. Už sa aj ozval škripot vrát, náhlili sa dovnútra. Čo im teraz povie?
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Zachráňme svoju identitu, ktorý podporila spoločnosť U. S. Steel Košice.
|
|
