Kravy s bumáškou
@ :: Poviedky ::
Jul 10 2006, 20:44 (UTC+0) | 
Tak toto je nižnolánecká krava, èi povedané inak - krava z Nižného Lánca. Predpokladáme, že jej nehrozí podobný osud, ako tým jej kravám-kolegyniam, ktoré z Nižného Lánca v roku 1945 odviedli ruskí vojaci... |
Miesto: Nižný Lánec, Veľká Ida
Čas: marec 1945
Autor: Anna Domaniková
„Pàààà,“ zatiahol Jožo opraty, keď stál voz zarovno s obrovským stohom slamy.
„Nepristavil si blízko?“ opačoval Mišo. „Reku, keď budeme nakladať, či sa všetko do voza nezosype.“
„Čím menej budeš tárať, tým lepšie pre nás,“ zahriakol ho Jožo. S Mišom sa kamarátil hádam od narodenia. Večne boli spolu ako dvojčatá. I keď rovesníci, Jožo bol životaschopnejší ako Mišo. Aj silnejší. Nikomu neprišlo divné, že sa k Mišovi správal ako k mladšiemu bratovi. Učil ho všetkému, čo sám vedel a držal nad ním svoju ochrannú ruku. Rukovali v jeden deň, prežili spolu zopár týždňov v zajatí a aj teraz ich osud zavial na jeden voz, ktorým mali doviezť slamu pod kravy. Pod ruské kravy. Vlastne pod vlastné, ale Rusmi zhabané kravy.
Jožo sa vyzliekol z kabáta, a keď ruský vojak zoskočil z voza, on ta vyliezol. Chytil mocnými rukami vidly a šmaril ich na zem. Kone sa vystrašili a potiahli voz aj s Jožom o pár krokov ďalej.
„Nože,“ obrátil sa na Miša, „zahamuj tie kone, nech sa neskydnem aj s tvojimi vidlami.“
Mišo pohládzal kone po pyskoch a čičíkal ako bol naučený z domu.
„Si horší ako baby na jarmoku,“ hrešil ho kamarát. „Papuľa ti chodí bez prestania. Ten za nami nemá nabitú zbraň len tak, pre parádu.“
Skočil na rovné nohy a už sa aj štveral na vrch stohu.
„Vylez na voz!“ rozkázal Mišovi. „Budeš ukladať. A dávaj pozor, nieže hodíš všetko do predku, rozlož to rovnomerne.“
Rus prehodil samopal cez plece, zalovil vo vreckách a vytiahol cigaretu. Zapálil si ju a zhlboka sa nadýchol. Žmúril na nebo. Jarné slnko ho pohládzalo po neoholených lícach. Na chvíľu sa zasníval, možno bol v mysli doma, na prípecku a chlípal rybaciu polievku. Jožo s Mišom si ani nevšimli, že Rus je prítomný len fyzicky, že jeho duša lieta možno po rodnej zemi.
„Už mi nehádž, šak som tak vysoko ako ty,“ ozval sa Mišo. „Kam posadíme toho v uniforme?“
Jožo sa usmial, zliezol zo stohu, oprášil košeľu, zotrel pot z čela a pozrel sa smerom na juh, kde sa týčili kopce. Už ani na nich nebol sneh.
„Jar prišla akosi rýchlo,“ hádal Mišo jeho myšlienky. „Pôda je ešte zospodu zmrznutá a hore je blato. ažko sa nám pôjde do dediny, kolesá sa budú šmýkať, nie sú tu žiadne koľaje...“
Jožo si ho nevšímal. Zapínal si gombíky na kabáte, ktorý mu bol trochu priúzky, rukávy prikrátke. Veď ho nosil už pár rokov. Nedávno mal osemnásť, vojne je pomaly koniec, akosi podvedome očakával, že mu otec kúpi nejaký nový. Na jeseň, teraz už nie je treba.
Keď prišli ruské vojská do Nižného Lánca, až na zopár horlivcov ich nikto nevítal s otvorenou náručou. ¼udia sa utiahli, mali strach. Pokúšali sa poschovávať aj to málo, čo im ešte zostalo. Ak to nezahrabali pod zem, všetko cennejšie skončilo u Rusov. Za cennosť sa považovali hodinky, kovové lyžice, ba aj vyšívané obrusy, kone, kravy, voly, hydina, múka, masť, zemiaky, obilie. Jediné, čo Rusi neskolili a nezjedli, boli kravy. Obrali o ne každého gazdu, každý dvor. Vraj vojnová korisť. Zlé chýry o ich zlodejských chúťkach dávno predbehli ich príchod. Nuž ale kam odvedieš statok, keď všade po okolí pobehovali ruskí vojaci a od každého, koho stretli, pýtali bumášku? Papier, doklad, ktorým sa človek musel identifikovať. Na malom kúsku pokrčeného, častým zohýbaním už sem-tam prederaveného papierika boli vpísané jeho iniciály, bydlisko a úradnou pečiatkou overené odkiaľ, kam, s kým a prečo ide. Nikto sa nemohol motať po chotári bez takejto bumášky. Ihneď by bol podozrivý, zlapaný a vypočúvaný na ruskom veliteľstve. Radšej než riskovať svoje životy, ľudia pokorne odovzdávali svoje kravy. Uprostred dediny, v ohrade s rozmočenou zemou, zmiešanou s hnojom a steblami slamy, strážilo šesť ruských vojakov svoju vojnovú korisť, pozostávajúcu z asi tristo kusov kráv, kus po kuse ulúpených cestou po fronte a zopár volov. Aby tá ich korisť prežila, celá dedina sa o ňu musela starať. Ženy napájali statok vodou z dedinskej studne. Chlapi sa pokúšali vyčistiť ohradu a nastlať hrubú vrstvu slamy, aby si kravy nelíhali do blata a vody. Vybraní z nich, tí najsilnejší a najskúsenejší, museli sadnúť na vozy a teperiť sa hore, za dedinu, až pod les, kde ešte stáli dva stohy slamy z lanského roka. Povoz striedal povoz, chlapi sa zdravili priložením pravého ukazováka s prstenníkom k lemu klobúka, akoby sa videli po prvý raz, či skôr naposledy. Nikto nevedel ako sa to skončí.
Jožo sa rozhodol ísť pešo a usadil vojaka na voz k Mišovi.
„Opraty drž silne v rukách a nebičuj kone.“
„Ja viem.“ Mišo bol mrzutý. Toto bola ich dnešná štvrtá fúra. Robili ako na pánskom, no okrem studenej vody nemali od rána v ústach nič. V diaľke videl prichádzať ďalší voz.
„Stretneme druhý povoz, oni idú naprázdno, budú sa musieť uhnúť, my sme plní, cez to blato -“ vetu nedokončil. Voz sa nahol doprava, steblá slamy sa začali šmýkať jedno po druhom a už už sa zdalo, že celý náklad skončí na Jožovej hlave. Rus čosi zrúkol a zoskočil na zem. Obehol voz, aj kone a keď videl, že okrem predného kolesa, ktoré zapadlo do vymletej diery s blatom sa inšie nestalo, narovnal plecia, upravil si čiapku na hlave a zase mlel po rusky.
„Kto ti má rozumieť?“ hundral Jožo. „Keby si radšej nejaký drúk, či kameň našiel, aby som mohol koleso podložiť. Sme pár metrov od dediny, už to mohlo vydržať“
Mišo čupel na voze a vystrašene civel raz na Rusa, potom zase na kamaráta.
„On ti nerozumie,“ šepol.
Jožo chodil po kraji rozmočenej cesty, kopal do trávy, klial a rozhadzoval rukami.
„Hrešíš ako pohan. Do pekla pôjdeš,“ napomenul ho Mišo.
„Nejeduj ma,“ okríkol ho Jožo, ešte chcel čosi dodať, no akurát došiel druhý povoz a zastal pri nich. Aj na tom sedel jeden ruský vojak. Keď videl, čo sa stalo, prikázal z prázdneho voza vypriahnuť voly a zapriahnuť pred slamou naložený voz. Ani voly vozom nepohli. Všetci tam bezradne stáli a stáli, akoby sa zastavil čas. Prvý sa spamätal vojak, ktorý sprevádzal Joža s Mišom. Schytil Joža za golier a takmer ho ťahal za sebou preč od voza. Sotil ho na zem, zložil z pleca samopal a namieril ho na Joža, stále čosi vykrikujúc po rusky. Jožo sa už videl v pekle, ako mu Mišo predpovedal. Na druhom, prázdnom voze sedel Pišta báči. Sedemdesiatročný čiperný dedko, ktorý sa počas prvej svetovej vojny naučil v ruskom zajatí gavariť. Pristúpil k vojakovi s namierenou zbraňou a povedal mu: „Zastreliť ho chceš? Zastreľ. Kto potom bude na teba robiť? Prídeš o dve mocné ruky, prídeš o jedného pracanta. Potom veliteľ teba posadí za opraty.“
Vojak pozeral na dedka ako na zjavenie. Zdalo sa mu, že vyrástol spod zeme. Malý, sivovlasý človiečik s krivými nohami mu dohováral plynule v ruštine.
„Nepoučuj ma čo mám či nemám robiť!“ otočil vojak samopal na báčika. „Tento tu naložil voz tak vysoko, že ho kone neutiahnu. Ani voly, ako si videl. Naschvál to urobil, nie preto, že nevie dobre robiť!“
„Tak strieľaj. Zajtra budeš nakladať ty,“ vzdal to Pišta báči a vracajúc sa k vozom navrhol ostatným, aby zapriahli aj voly aj kone a tak skúsili voz narovnať a z jamy dostať.
Podarilo sa. Dedo vysadol na svoj voz, šibol bičom medzi voly a pokračoval v ceste ku stohom. Rus nehybne stál, len hlavu vykrútil za odchádzajúcimi a hľadáčik samopalu mieril na čerstvo odrastenú trávu. Jožo stále kľačal na zemi, srdce mu šlo hruď roztrhnúť svojim zbesilým dunením, pred očami sa mu mihali rôznofarebné kruhy a po spánkoch mu stekal pot.
„Skoro som tam ostal,“ zvestoval neskôr doma. „Zastreliť ma chcel ten so samopalom.“
„Panebože,“ prežehnávala sa jeho matka. „Si tvrdohlavý ako tvoj otec. Vraveli sme ti, aby si robil, čo ti nakážu.“
„To som robil. Naložil som voz slamou tak vysoko ako som zvykol aj s otcom. Môžem ja za to, že je rozmočená zem a koleso zapadlo do jamy?“
Nestihol porozprávať kto a ako ho zachránil pred smrťou. Do dvora vošli dvaja Rusi. Jeden z nich ukázali na Joža prstom a povedali: „Daváj, idí sa mnoj!“
„Kam ma zase volajú? Len teraz som došiel domov.“
„Jáj, jáj, odvedú mi ťa,“ bedákala matka. „Synu, radšej sa ty nevypytuj, počúvni ich.“
„Mama a čo myslíte? Dajú mi metál, či hodia do áreštu?“
Na odpoveď nečakal. Nasledoval vojakov až k ohrade s kravami. Mišo tam už postával. Pripadal mu stratený, zmätený, vystrašený. Keď uvidel Joža, očká mu zasvietili, trochu mu pobehol oproti a začal rýchle hovoriť: „Nejaké kravy máme zahnať do Veľkej Idy. Počul som. My dvaja. Možno za trest, možno za odmenu. Keď už sme ten voz tak dobre naložili. Aj tak som rád, že ideme spolu. S tebou sa mi nemôže nič stať,“ rapotal, akoby sa nepotreboval ani nadýchnuť medzi vetami.
Vojaci otvorili ohradu, vypustili dvadsaťosem kráv, Jožovi vtisli do rúk bumášku a poslali ho s Mišom aj s kravami do parku idanského kaštieľa. Vraj tam už o nich vedia, nech kravy doženú v poriadku.
Kravám sa putovať veľmi nechcelo. Bučali, spásali novú trávu, viacej stáli ako šli. Jožo si už po niekoľkýkrát prezeral bumášku. Okrem číslice dvadsaťosem z nej nič nerozumel.
„Mišo! Keby sme jednu zo stáda predali, či stratili, namojveru nás obesia.“
„Tak toto je trest. Vláčiť sa s cudzími kravami do tretej dediny za humnom... A ešte obesením sa vyhrážajú... To sa tam píše? V tej bumáške?“
„Možno aj hej. Neviem čítať to ich písmo. Neboj sa, naraz sme sa narodili, naraz aj umrieme.“
„Ty teda vieš potešiť! Dobre schovaj ten papier a skús pohnať kravy zľava. Nejako sa oddeľujú od stáda,“ nevedel Mišo Jožovi rozkazovať. Ak od neho voľačo chcel, takmer prosil
Po niekoľkohodinovom pochode boli pred kaštieľom. V jeho parku bolo veľa ruských vojakov, vojenských áut, jeden tank a ďalšie stádo kráv. Menšie ako to, čo zanechali v Lánci, ale nevedeli koľko zvierat má k nim ešte pribudnúť. Jožo chodil od vojaka k vojakovi, ukazoval bumášku, dával ju každému z nich do ruky, no nevedel sa jej zbaviť. Pri každom ukazovaní ho vojaci poslali aj s jeho dvadsiatimi ôsmimi kravami k tým ostatným, čo sa pásli na krásnej lúke pri rybníku kaštieľa.
„Miško môj, mne sa tu voľačo nepozdáva. Dávam im ten papier, ale ani kravy nerátajú, ani nás domov neposielajú.“
„Pôjdem povyzvedať k ostatným honelníkom. Sedia pri kravách na lúke.“
„Ty nikam nejdeš! Tu stoj, stráž kravy a čakaj, kým sa vrátim,“ rozhodol Jožo.
Kravy sa držali pokope, Mišo s nimi nemal veľa roboty. Nebadane sledoval, čo sa okolo deje a keď videl prichádzajúceho Joža, zahodil palicu do trávy a čakal, čo sa dozvie. Keby vedel, že sa Jožo nebude hnevať, aj by ho objal.
„Do Poľska máme kravy zahnať. Rusi píšu bumášky. Pre nás, aj pre statok.“
„To je ďaleko. A až tam pešo?“ Mišo nespúšťal oči z Jožových pier, ktoré hláskovali slová.
„Čo ja viem? Možno len na stanicu, na vlak, ale že s kravami musíme až do Poľska!“
„To je ďaleko,“ až s chlapčenským strachom zopakoval Mišo.
„Ïaleko je teraz aj domov. Všetci, čo sme sem zahnali svoje malé stáda, poženieme všetkých, ako povedali tí z lúky, tak sto kráv ďalej.“
Na tváre oboch chlapov sadli mračná bezmocnosti a smútku. Jožo vytiahol pokrčenú bumášku z vrecka. Chvíľu nad ňou hútal, potom sa rozhodol.
„Musíme sa jej zbaviť. Odovzdať ju skôr ako aj nás započítajú medzi kravy. Čakaj!“
Nechal Miša pri kravách a vykročil smerom ku kaštieľu, kde postávalo najviac ruských vojakov. Chodil od jedného k druhému a strkal im pred oči bumášku s dvadsaťosmičkou na konci štvrtého riadku. Bumášku od neho žiadny nevzal. Len ukázal smerom na lúku a už si ho nevšímali. Jožo bol bezradný. Nechcel šliapať dlhú cestu do Poľska a dávať pozor na cudzie kravy.
Z kaštieľa vyšlo zopár Rusov. Všetko takí holobriadkovia, čo im samopal ťahal plecia k zemi. Postavili sa pod vysokú lipu, fajčili, smiali sa. Jožo k nim pristúpil a opäť naťahoval ruku s bumáškou. Možno chcel mladý vojak ukázať aký je dôležitý, alebo mal Jožo jednoducho šťastie, ale bumášku mu vzal, pokýval nad ňou súhlasne hlavou a poslal Joža preč. Od samej radosti sa takmer rozbehol za Mišom. Dával však pozor, aby na seba neupozornil.
„Zbavil som sa jej,“ zvestoval. „Teraz ma dobre počúvaj. Uteč. Choď odtiaľ rýchlo preč. Doma sa stretneme.“
„Ja sám? To nejdem. Keby ma bez bumášky chytili, na mieste ma zastrelia.“
„Bumášku ti dajú len do Poľska a pripíšu ti na ňu aj kravy. Chceš hnať dobytok na koniec sveta?“
„Tak ja pôjdem. Či radšej nepôjdem. Teba tu samého nenechám.“
„Máš strach, čo? Nie o mňa, ale o teba,“ prišlo Jožovi Miša ľúto. Mladý chlapec, čo sa ešte rád obkrúcal kolo matkinej sukne. Nebyť jeho, bol by Mišo zakríknutý bojko.
„Dobre, dobre. Utri si slzy,“ utišoval ho Jožo. „Domov pôjdeme spolu. Teraz sa však musíme niekam schovať do času, kým sa stádo aj s honelníkmi pohne na cestu. Sprevádzať ich budú určite aj vojaci. Zostane ich v kaštieli len zopár. Budú mať svoje starosti, ani na um im nepríde hľadať nás dvoch.“
Obaja sa obzerali, očami hľadali vhodné miesto na úkryt. Bola skorá jar, kríky iba pučali, medzi ich konármi zazreli múr kaštieľa. Mišo sa osmelil a preťal dlhotrvajúce mlčanie:
„Tu sa neschováme. Všade vidno, aj keby sme sa plazili, tak nás zazrú. Do hrubého stromu si zaťal, Jožko. Nezvládneme to...“
„Vieš nemlieť jazykom aspoň na chvíľu?“ zastavil ho Jožo. „Rozdelíme sa. Ty sa niekam schováš a ja tiež, ale na iné miesto. Keby dačo, tak nás nelapia naraz.“
V tej chvíli sa Mišo zľakol dvakrát. Raz z toho, že sa bude musieť postarať o svoju skrýšu sám a druhý raz z toho, že vojaci začali zvolávať honelníkov a vydávať rozkazy na cestu.
„Pakuj sa rýchlo!“ zvreskol mu Jožo do ucha. „Strč ruky do vreciek a pomaly vypochoduj z parku. Pred ním je na oboch stranách múr. Ten vpravo je na kúsku zvalený. Asi tam dopadla bomba. Prelez cez rozvaliny, pritisni sa k múru a tam na mňa počkaj!“
Mišo otváral ústa, isto chcel ešte čosi povedať, ale Jožo mu priložil svoju obrovskú dlaň na tvár, priklonil hlavu k Mišovým očiam a zopakoval: „Čuš a nezdržuj! Rob čo ti hovorím!“
Mišo si už myslel, že jeho kamarát zdivel, keď na neho tak vrčí. Aj oči mal vypúlené, brada sa mu triasla, a keď sa k nemu nahol, celého ho oprskal slinami. Ani chvíľu však nezaváhal, strčil ruky do vreciek kabáta a motkal sa ku bráne. Prsty mal tuho zovreté, až ho lakte boleli. Kolená sa mu podlamovali, zuby drkotali od strachu. Odolal však nutkaniu obzrieť sa na Joža.
Vojaci sa presunuli spred kaštieľa k lúke s dobytkom a honelníkmi. Jožo obišiel celé stádo a pomaly, krok za krokom sa nebadane dostal až pod balkón, ku vchodovým dverám kaštieľa, keď za sebou začul: „Daváj, pojďom.“
Pleskot bičov a vykrikovanie honelníkov značilo, že sa pochod do Poľska začal. Ku bráne mal ďaleko, nemohol sa k nej rozbehnúť. Stačila chvíľočka a švihol sa do kaštieľa. Na veľkej chodbe nebolo nikoho. Vpravo hore viedli schody, no tesne pri zábradlí uvidel malé dvierka. Musel sa skloniť, aby cez ne vošiel. Miestnosť bola nízka, tmavá, studená a vlhká. So sklonenou hlavou urobil tri kroky a narazil do múra. Ostal tam stáť pokrivený ako búrkou sklonená višňa.
„Do riti Paľovej, šak nič nevidím,“ zahrešil tíško a vrátil sa tam, kde tušil dvierka. Pritisol na ne ucho a započúval sa. Okrem kriku honelníkov a vojakov, okrem bučania kráv a ich dupotu nezačul nič iné. Keď aj tieto zvuky zanikli, počul len ticho. Bolo to ohlušujúce ticho, ktoré sa mu v hlave menilo na hukot. Chåpky na rukách sa mu zježili, prestal dýchať a všetkými zmyslami sa snažiť rozoznať, čo ten hukot značí, odkiaľ ide. Zalapal po dychu, odlepil sa od dverí a ako sa chcel oprieť chrbtom o múr, tresol si hlavu o nízky strop. Pár minút ešte upokojoval svoj dych a potom dvere trochu pootvoril. Cez škáročku videl figu borovú, tak sa rozhodol, že ako rýchlo do malej miestnôstky vošiel, tak rýchlo z nej aj vypadne. Ocitol sa pred kaštieľom. Park bol prázdny, len vrabce čvirikali ostošesť a poletovali z kríka na krík. Jožo sa pritisol k múrom kaštieľa a pomaličky ako slimák sa preplazil k bráne. Za ňou vykročil ráznejšie, no stále mal oči na stopkách, lebo ak on niekoho zazrie, aj ten druhý uvidí jeho. Preliezol dierou v múre a očami hľadal Miša. Stál ako prikutý v rohu kedysi barónovej záhrady, pritisnutý k múru celým chrbtom, ba aj dlaňami pripažených rúk. Jožo sa k nemu rozbehol a objal ho. A teraz rýchlo i nebadane – do Nižného Lánca, domov...
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Zachráňme svoju identitu, ktorý podporila spoločnosť U. S. Steel Košice.
|
|
