Svedectvo bosého richtára
@ :: Poviedky ::
Dec 09 2013, 21:17 (UTC+0) | 
Veža v Plešivci. Postavená je údajne zo zvyškov vypáleného hradu Bebekovcov. |
Miesto: Plešivec, okres Rožňava
Čas: od 13. storočia
Autor: Slavomír Szabó
Boli časy, keď si poctiví ľudia nemuseli časť z každého zárobku odkladať pre pánov. Keď dane nestrašili tak ako dnes a nebolo ich nutné vymáhať armádou kontrolórov, či zákonmi nabrúsenými proti tým, ktorí svojim umom a zručnosťou tvoria hodnoty. Isto, tie časy netrvali dlho a neboli všade. Ale v Plešivci áno. Kedysi dávno. To som ešte žil. I keď... Čo je to vlastne život? Vedomie vlastnej existencie? Alebo iba vedomie vlastnej existencie v tele? Počuli ste? Tunajší ľudia vravia, že ma z času na čas vidia. Že hoc som už dávno màtvy, občas sa nočnými ulicami mihne môj tieň a ak priložia uši na vežu postavenú zo starých múrov mestského hradu, počujú môj šepot. Màtvy alebo živý, nie je to jedno, ak vedomie ostáva? Ak sa môže vznášať nad mestom, prechádzať stenami, nazerať do domov, kuchýň, spální a ľudských myslí? Tak málo sa vie o duchoch, čo nemajú pokoja. Vlastne o nich neviem veľa ani ja. Viem len o sebe. Že som neopustil svoje mesto, i keď moje telo už dávno rozložila zem. Ostávam tu ako svedok všetkých čias od počiatku, keď sme vymerali prvú ulicu a zostanem tu azda až do skonania vekov.
Chýr, ktorý na počiatku všetkého preletel ponad tri rieky, znel ako z rozprávky. ¼udia z dedín na brehoch Slanej, Štítnika i Turne rozprávali o mladíkovi, ktorý sa stal nekonečne bohatým. Že má zlata viac, než by sa pomestilo na všetky vozy, čo sú v okolitých dedinách. Akýsi Bebek, pastier oviec, chodil celé dni po planinách, dozeral na stáda a sníval o krásnej žene. Nie o obyčajnej Anči z dvora, s bosými nohami špinavými od hnoja a vlasmi zlepenými potom. Sníval o žene, ktorá dokáže pohľadom rozjasniť chmáry ťažoby života, úsmevom vyliečiť ubolenú mužskú dušu a jediným dotykom vliať do človeka radosť z číreho bytia. Rozprával o tom kdekade, bol mnohým na smiech, keď tvrdil, že dobrá žena má moc aj z posledného naničhodníka urobiť statočného chlapa. A keď sa dušoval, že spojením takejto ženy a statočného muža sa môže zmeniť i celý svet, ľudia si plieskali po čele, rehotali sa, že by mal Bebek menej snívať a nehľadieť len do oblakov, ale občas sa pozrieť na svet aj cez ženské nohy.
Keď raz pásol ovce na pahorku Krásna hôrka, uvidel bytosť svojich snov. Nie v predstavách ako toľkokrát predtým, ale naozaj. Kráčala lúkou s vánkom vo vlasoch, pomaly a vznešene, priam sa vznášala, pretože steblá trávy sa pod jej nohami neohýbali. Krása a pôvab, čo vyžarovala, ho nútili zatajiť dych, akoby bolo hriechom nárokovať si na ten istý vzduch, ktorý dýchala ona. Odetá v tých najjemnejších šatách, utkaných azda zo strieborných pavučín, zastala naprostred lúky a svoju tvár obrátila k slnku. Potom začala tancovať. Hudba nebola potrebná, znela v jej i Bebekovej mysli a zatiaľ čo sa on schovával za neďaleký ker, ona sa krútila ako voda vo víre, vlnila v dierku ako tráva za ranného vetra a s každým úsmevom, ktorý vykúzlila, sa na okolí roztvárali kalichy kvetov. Keď skončila, prišla ku kríku a opýtala sa: „Prečo sa skrývaš? Vari si ma nechcel stretnúť?“
Mladému pastierovi nenapadlo ani pol slova, ktoré by mal povedať, keď ho chytila za ruku a viedla kamsi, nevedno kam. Zastali na okraji lesa a ona zatlieskala. V tej chvíli sa otvorila zem a ona vstúpila do jaskyne plnej zlata. Bebek za ňou.
„Som víla. Vílam nie je súdené, aby žili s ľuďmi. Avšak páči sa mi, čo si rozprával o dobrých ženách a statočných mužoch. Skôr teda, než si dobrú ženu nájdeš, dokáž, že si statočný muž. Všetko toto zlato je tvoje. Postav sedem hradov a ochraňuj krajinu!“
Viac ľudia nevraveli. Ani slovko o tom, či sa mu víla sľúbila ukázať aj neskôr. Ani nevedno, ako sa rozlúčili, isté bolo len jedno. Bebek začal skupovať zem, ale nie po troche; kupoval celé panstvá naraz. A hrady staval. Sedem, ako mu údajne prikázala. Na Krásnej hôrke, v Štítniku, Betliari, Szádvári, pri Silickej Jablonici na Sokolej skale, v Brzotíne a v Plešivci. V každom hrade mal vojenskú posádku, ktorá chránila ľudí, aby mohli pokojne pracovať a žiť. Bebek sa rozhodol, že jeho hlavným sídlom bude Plešivec a tam sa i usadil. Jeden človek však nestačí na správu siedmich panstiev a tak sa rozhodol, že vymenuje sedem richtárov. Keď vyberal richtára Plešivca, skúsil som šťastie aj ja. K inému pánovi by som si prísť netrúfol, ale čosi mi našepkávalo, že keď bol Bebek kedysi sám chudobný, inými chudobnými pohàdať nebude. Viac než šaty a šperky ho budú zaujímať myšlienky. Prišiel som za ním bosý. V tých časoch to bolo medzi chudobou bežné. Kamenná dlažba hradnej siene ma chladila, keď som stál pred ním a on, sediac na tróne, sa ma opýtal: „Akú daň by mal človek platiť svojmu pánovi?“
„Žiadnu,“ odvetil som prosto a on sa na mňa zahľadel, akoby som vyriekol nejaký nezmysel.
„Akože žiadnu? Vari môže žiť pán bez výberu daní?“
„Isto, že môže. Pán má dosť peňazí na to, aby skúpil polia, pasienky a lesy. Na nich môže dať prácu chudobným a za prácu im dobre platiť. I tak mu vypestujú viac žita, vychovajú väčšie stáda, ulovia viac zveriny a narúbu viac dreva, než pán potrebuje. S tým možno obchodovať. Bude peňazí na výplaty pre tých, čo by inak živorili a dosť ostane i pánovi, aby netrpel núdzou. Veď od neho budú všetko nakupovať i jeho ľudia. Takého pána si všetci zamilujú a zastanú sa ho, aj keď by do zeme vtrhol silný nepriateľ. Ak však pán nebude sám núkať ľuďom prácu a zaťaží ich veľkými daňami, jeho zem k šťastiu nedôjde.“
Mladý Bebek sedel bez pohnutia, premýšľal a potom na mňa prenikavo pozrel. V tej chvíli som vedel, že rozhoduje o mojom osude.
„A čo ak sa medzi tými ľuďmi nájdu nevďačníci?“
„Kto sa opije a bude robiť výtržníctva, zašpiní ulice mesta a neuprace po sebe, kto poškodí či zničí prácu iných, nech vlastnou robotou pod kontrolou dozorcov odčiní čo napáchal a ešte zaplatí mestu pokutu. Lenže tieto pokuty by pán nemal používať na vlastné radovánky. Za takto získané peniaze by mal kupovať ďalšiu a ďalšiu zem, aby mohol dať prácu novým a novým ľuďom, ktorí tu budú prichádzať a žiť.“
„Dobre sa to rozpráva chudobnému. Lenže práve radniční páni často vodu kážu a víno pijú. Ako môžem vedieť, že neopustíš svoje ideály, keď sa staneš richtárom a budeš mať moc?“
ažko odpovedať na takúto otázku tak, aby som presvedčil. Slová sú vždy len slová a ja som hľadal odpoveď, ktorá by bola pravdivá a pre Bebeka i uspokojivá. Chlad z kamennej dlažby ma oziabal viac než bolo príjemné. Pozrel som na svoje bosé nohy a vtedy mi napadla odpoveď.
„Žiaden človek, nech by zbohatol akokoľvek, by nikdy nemal zabudnúť, z akých pomerov vzišiel. Aby som na to nikdy nezabudol, budem chodiť až do konca života bosý, aj keby som sedel na richtárskom stolci.“
Mladému Bebekovi sa odpoveď natoľko zapáčila, že ma vymenoval za prvého plešiveckého richtára. Ba naviac, a dúfam, že si to iba nenamýšľam, si vzal moje rady k srdcu. V žiadnom zo svojich panstiev dane nevyberal. Práve naopak. Zakladal polia, ovocné sady, vinice, stáda, staval píly, hospodáril a dával ľuďom prácu. Obchody prekvitali a všetci boli spokojní. Aj ja som bol spokojný. Musím však priznať, že niektorí sa zo mňa smiali. Najmä keď prichádzali do Plešivca vzácne návštevy a ja som ich ako richtár vítal s bosými nohami. Lenže rozumný človek sa takýmto veciam nesmeje. Medzi väčšinou som mal rešpekt i úctu. Plešivec bol bohatý a prekvital.
Reči ľudí o tom, že Bebek bude hľadať svoju vílu a nenájde pokoja, kým ju nestretne, neboli pravdivé. Rozumný panovník isto uznal, že k človeku patrí iba človek a tak si našiel milú, oženil sa s ňou a priviedli na svet sedem synov. Roky nám pribúdali, skladali sa z množstva malých, no dôležitých úkonov v čase, ktoré sme dennodenne plnili pre pokojné osudy iných i pre blaho mesta a krajiny. Ani neviem, kedy som si uvedomil, že Bebek je už starec, ba aj moje vlasy mali dávno farbu popola, a že nám už veľa času neostáva. Sedávali sme často na hradbách pevnosti, zhovárali sa celé noci o tom, ako možno urobiť krajinu ešte bohatšou a šťastnejšou, mysleli sme viac na iných než na seba. A potom prišiel čas, keď som na hradbách trávil čas sám. Úplne sám, pretože ja som sa nikdy neoženil a Bebek už pri mne nesedával. Ležal v hrobe a sedem hradov zdedili jeho synovia.
Hľadel som do rozsvietených okien domov, na oblohu plnú hviezd i do diaľok, kde sa črtali čierne siluety vysokých planín. Práve planiny ma zaujímali viac, než čokoľvek iné. Všetka zem v okolí riek už patrila Bebekovcom, ale tam hore som videl nový svet, človekom nedotknutý a isto hodný pozornosti.
Keď som v jeden večer vošiel som do svojho domu, otvoril som dvere do komory. Nikdy som tam nechodieval, nebolo prečo. Zvykol som jedávať v hostinci. Komora mi slúžila len na to, že som do nej nosieval peniaze vybrané z pokút. A keď som tam teraz vstúpil, škrtol kresadlom a posvietil si kahancom, začal som rátať. Nikdy som nikoho nepokutoval zbytočne, ale i tak sa za tie desaťročia nazbieralo niekoľko vriec peňazí. Bebek ich odo mňa nikdy nepýtal, zlata mal stále dosť. Spomenul som si na deň, keď som bol prijatý za richtára i na to, ako som vravel, že za peniaze z pokút by sa mala rozrastať naša zem. Na druhý deň som za všetko kúpil veľkú a krásnu planinu a daroval som ju mestu. Podľa neho som ju i nazval. Dodnes nesie meno Plešivecká. Bol som spokojný so svojim životom, s tým čo som vykonal a v jednu noc, keď som opäť sedel na hradbách, som už do okien ani na okolie nepozeral. Hľadel som len na hviezdy. Obrovská, nekonečná čierna klenba s nespočetnými blikajúcimi svetielkami na priťahovala stále viac a viac a tušil som, že ma čoskoro pohltí. Oči som zatvoril v pokoji, v mieri a plne vyrovnaný s osudom. Tak ma tam našli na druhý deň ráno a mal som pohreb, na ktorý prišlo celé mesto i okolie. Pochovali ma, ako som žil. Bosého.
Neviem, čo sa stane s dušou človeka, keď opustí telo. Neviem, kam má ísť, ani čo ju čaká. Ba neviem ani to, prečo to neviem. Prečo sa tá moja nikam nedostala, prečo nikoho nestretla, prečo ju nikto nikam nevolal. Neviem nič o nebi, neviem nič ani o pekle. Zato viem veľa o človeku a jeho chybách. Aj o mojich chybách, ktorých som sa dopustil, ba aj o Bebekových. ¼udia môžu spomínať, hovoriť o nás veľké historky, odovzdávať ich z pokolenia na pokolenie, s úctou vyslovovať naše mená a zakaždým vravieť, že sme boli veľkí a múdri muži. Opak je pravdou. Boli sme hlupáci. Zaslepení hlupáci, ktorí v snahe robiť dobro všetkým zabudli na svoje povinnosti. Bebek žil viacej pre iných než pre svoju rodinu. Všetkým sa rozdával, ale tak málo videl do duší vlastných synov. A ja, richtár, ktorý mu mal vo všetkom radiť, som zlyhal a toto mu nikdy nepovedal, nevytkol, pretože v mojej nekonečnej hlúposti mi to nikdy nenapadlo.
Sotva zomrel Bebek, jeho synovia sa začali hašteriť. Nikdy im nevysvetlil podstatu dobra, potreby byť šťastným z toho, že dokážeme robiť šťastnými iných, a azda ani nikdy nespomenul, že mať moc znamená predovšetkým zodpovednosť za ochranu slabších. Jeho synovia sa len hádali, ktorý hrad komu pripadne. Každý chcel čo najväčší, najpevnejší a s čo najväčšou vojenskou posádkou. A tiež taký, ku ktorému patrí čo najviac dedín, pretože veľké dediny s mnohými dedinčanmi zaplatia viac daní než malé. Áno, jeden z prvých krokov, ktoré urobili, bolo zavedenie daní. Bolo im stále málo, míňali viac, než si mohli dovoliť. Na plesy, na šperky, na zbytočnosti. Tiež na výpravy. Chodili ku Krásnej hôrke, rozkopali skoro všetky okolité kopce a hľadali jaskyňu, odkiaľ ich otec nosieval zlato. Bez zdaru. Nikdy ju nenašli.
Trvalo mi naozaj dlho, kým som sa zmieril s tým, že moja duša tu poletuje po meste a nemá miesto, kde by pokojne spočinula. Videl som veľa zlého, vedel by som poradiť, pomôcť, ale nemohol som. I keď azda niekedy niekde zahliadli môj tieň, nikto mi nerozumel. A potom prišli najťažšie chvíle. Chudoba a nespokojnosť sú zlí priatelia. Takto som rozmýšľal, takto som to vnímal, keď som videl zbitých a ožobráčených obchodníkov, ktorých prepadávali zbojníci. V okolí Plešivca sa to priam hemžilo lúpežnými bandami. Bolo zvláštne, že vždy vedeli kam a kedy majú udrieť, kto a kadiaľ bude prevážať svoj tovar. Nedalo mi to pokoja. Vydal som sa teda na púť s jednou obchodnou skupinou, môj duch sa vznášal nad vozmi s tovarom, čo prešli našimi lesmi bezo straty. Všetko bolo v poriadku, nikto sa ich ani nedotkol. Pripojil som sa teda k druhej skupine s niekoľkými vozmi, ktorá sa vracala do Plešivca. Prinášali najmä peniaze za predaný tovar, ale dlho sa z nich netešili. Pri brode cez rieku sa z lesa vyrútili zbojníci.
„Stojte!“ zakričal jeden z nich a keď furmani naozaj zastavili vozy, prvého zrazil úderom k zemi. Viem prečo. Aby sa ostatní vyľakali, že prídu o život a vydali im všetko bez odporu. I tak bolo. Chlapi, čo viezli tovar do Sedmohradska a nevideli svoje rodiny už dlhé týždne, odovzdali čo mali. Pár šľahov bičmi bolo ničím, iba akousi výstrahou a potom zbojníci odcválali späť do húštin. Šiel som za nimi. Vznášal sa nad korunami stromov, prelietal pomedzi vysoké kríky jalovcov, držal sa tesne za kopytami ich rýchlych koní. Keď zbojníci zastali a zložili si masky, neveril som tomu, čo vidím. Boli to mladí Bebekovci, synovia môjho pána, deti, ktorým sa nedostalo dosť výchovy, ktorým sa všetko málilo a začali okrádať vlastný ľud.
Moje ďalšie rozprávanie je už len zbytočným bedákaním. Čas nezastal, pokračoval vo svojom diele a z Bebekových synov sa stali starci. Už ich deti sa spájali s veľkými skupinami tých najhorších lúpežníkov a spoločne prepadali obchodníkov na všetkých cestách v okolí. Najviac tam, kde boli bohaté bane. Ba trúfli si zaútočiť aj na banské mestá, páliť domy tých, ktorí sa im stavali na odpor, keď chránili svoje majetky. Takto vypálili časť Smolníka, ale aj niektoré dediny. Ich vyčíňanie ľudia odhalili, meno Bebek stratilo všetok lesk a úctu zakladateľa bohatého rodu. Pri jeho vyslovení chlapi s odporom pľuli na zem, ženy sa žehnali, ako keď sa hovorí o diabloch. Písali ponosy až do Budína a do Viedne a kráľ ich nakoniec vypočul. Žiadnemu rozumnému panovníkovi nemôže byť jedno, keď jeho poddaní trpia. Proti Bebekovcom vypravil veľký oddiel vojakov, aby ich pochytali a postavili pred súd.
Len čo sa tu kráľovské vojsko dostalo, okrem Bebekovcov tu malo ešte jedného nepriateľa. Rovnako zlého, ale ešte silnejšieho. Krajinu prepadli Turci. Krivé šable a úzke oči, krutosť, akú dovtedy tento kraj nepoznal, desili každého. Bebekovci v snahe zachrániť sa pred vladárovou pomstou sa s Turkmi spojili a kráľovských žoldnierov porazili. Tešili sa a vystrájali ako besní, ale ak spojíš zlo so zlom, nič dobrého z toho nevzíde. Turek nebol dobrý ani istý spojenec. Každému muselo byť jasné, že iba čaká na chvíľu, kedy udrie.
Plešivec bol v tú noc najskôr pokojný, ale odrazu zazneli tmou výkriky, dupot kopýt tisícov koní, nárek bezbranných, bolestné stony žien, plač detí a ulice osvietili plamene horiacich striech, maštalí, sýpok, všetkého. To bol turecký zvyk. Dedinu či mesto vylúpiť, ľudí zotročiť a ostatné vypáliť. Tak zhorel aj hrad, hrdé sídlo prvého Bebeka a na miestach, kde donedávna stálo mesto, v nasledujúce ráno východ slnka odhalil už len obrovské zhorenisko bez známok života. V tej chvíli som si myslel, že je to koniec Plešivca, že už tu nikdy nikto nepríde, žiadni poľnohospodári, žiadni remeselníci, žiadni obchodníci, žiadni ľudia.
„Ak by niekto dával pozor na hradbách, videl by Turkov skôr, ako vtrhli do mesta. Mohli sme aspoň utiecť a zachrániť sa. Ak nie všetci, tak väčšina určite.“
„Po boji je každý múdry! To bola úloha Bebekových vojakov! Lenže títo na nás nedávali pozor. Vedeli sa už len prezliekať za zbojníkov a okrádať nás spolu so svojimi pánmi!“
„Zbytočne spomínať, ak sa nepoučíme. Turci vypálili hrad, celý sa rozpadol, ale je tam kopa kamenia. Postavme vežu. Vežu, ktorá bude dosť vysoká na to, aby sme z nej videli do diaľok. Aby sme sa mohli striedať v držaní stráže a dokázali sa včas varovať. Len vtedy sa tu oplatí opäť žiť.“
„Tak je!“
Mýlil som sa. Pár ľudí z Plešivca sa predsa len zachránilo. Ukryla ich tma, pomohli im rýchle nohy, husté lesy za humnami, ale iba niektorým. Turci vypálili aj mnoho okolitých dedín. Aj odtiaľ sem prišli tí, čo prežili. Začala nová éra. Tak ako kedysi. Stavalo sa, delila zem, držali stráže, aby varovali, ak by chcel niekto krajine ublížiť.
Už neviem, kto povedal, že strážna veža, ktorú postavili z kameňov niekdajšieho Bebekovho hradu, tu trčí k nebu ako prst. Varovný prst, aby ľudia nikdy nespyšneli, aby boli vždy ostražití a súdržní. Táto veža tu stojí dodnes.
Neviem, dokedy tu ešte budem. Či a vôbec niekedy moja duša nájde pokoj. Možno tu mám ešte nejaké poslanie. Viem, chybil som. Nepoučil som svojho pána, že pre otca niet dôležitejšej úlohy, ako vychovať zo svojich detí slušných a poctivých ľudí. Možno preto som stále tu. A možno tu stále blúdim z iného dôvodu. Lebo tieto miesta mám tak veľmi rád, že sa moja duša nedokáže od Plešivca odpútať.
* * *
Poznámky autora:
Fikcia a skutočnosť - tradovaná povesť je fikciou, i keď v nej možno nájsť niektoré historické prvky. Tie však vzhľadom na vykreslenie deja v časovej osi nie sú povesťou správne datované, jednotlivé skutky sa stali v priebehu stáročí, nie troch generácií.
Slaná, Štítnik, Turňa - rieky, ktoré sa aspoň z časti nachádzajú na niekdajších územiach Bebekovcov.
Prví Bebekovci - samozrejme neboli pastiermi. Časť územia niekdajšej Gemerskej, Turnianskej a Spišskej župy dostali od kráľa Bela IV. Ten sa po bitke pri rieke Slaná (1241) a ukončení I. tatárskeho vpádu takto odmeňoval šľachtickým rodom, ktoré mu pomáhali bojovať s nepriateľom. Ako prvé boli známe Štítnické a Plešivecké panstvo. Rod Bebekovcov mal v týchto časoch meno Ákošovci.
Údajných sedem Bebekových hradov - Krásna Hôrka - na mieste terajšieho hradu stávalo hradisko, po roku 1241 patrilo z daru kráľa Bebekovcom, ktorí ho prestavali na hrad.
Údajných sedem Bebekových hradov - Štítnik - bol postavený až v 15. storočí, keď Štítnik ešte stále ovládali Bebekovci. Zachovali sa z neho iba nepatrné ruiny.
Údajných sedem Bebekových hradov - Betliar - na mieste terajšieho kaštieľa stál v 15. až 16. storočí malý hrádok, vodná pevnosť, ktorú dali vybudovať Bebekovci.
Údajných sedem Bebekových hradov - Szádvár - jediný zo spomínaných hradov, ktorý sa dnes nachádza na území Maďarska, tesne za hranicou. Vedie k nemu náučný chodník aj zo Slovenska. Hrad z 13. storočia patril priamo kráľovi Belovi IV. Až v 14. storočí hrad daroval Bebekovcom cisár a kráľ Žigmund Luxemburský.
Údajných sedem Bebekových hradov - Sokolí Kameň - hrad známy z roku 1243. Nevedno, či patril Bebekovcom. Jeho chatrné zvyšky sa nachádzajú v lokalite rezervácie Sokolia skala pri obci Silická Jablonica.
Údajných sedem Bebekových hradov - Brzotín - prvý hrad nad Brzotínom postavili Bebekovci, ale títo ešte v roku 1290 predali Brzotín Batizovi Mariášimu(Mariássy). Boli to Mariášovci, ktorí prestavali malú pevnosť na hrad. Dnes možno na svahu planiny nájsť len nepatrné zvyšky pôvodnej hradnej stavby.
Údajných sedem Bebekových hradov - Plešivec - hrad bol možno ešte staršieho dáta ako všetky okolité, Plešivec jestvoval už v 11. storočí. V 13. storočí zo získali darom od kráľa Bebekovci a hrad zväčšili. Zničenie hradu sa však v skutočnosti udialo inak, ako spomína povesť. Hrad dobylo a vypálilo kráľovské vojsko vedené Lazarom Svendim. Bola to odplata za to, že sa Bebekovci spojili s Osmanskou ríšou proti kráľovi. Následne na to v roku 1558 Plešivec, ktorý už nemal hrad, vypálili Turci. Súčasné zvyšky pôvodnej pevnosti sú zanedbateľné.
Plešivecká planina - Plešivecká planina Slovenského krasu sa nachádza v katastri Plešivca a patria mu aj jej lesy. Návštevníka láka peknými lúkami, lesostepou a výhľadmi najmä z Gerlašskej skaly. Škrapové polia sú pomerne bohaté najmä vo východnej časti, ktorou prechádza žltá turistická značka. Rovnako je to aj s počtom závrtov, ktoré ako rozľahlé prírodné lievikovité útvary odvádzajú dažďovú vodu do podzemných priestorov. Niektoré z nich majú priemer až 200 metrov a håbku do 30 metrov. Planina je známa vysokým počtom jaskýň a priepastí. Z jaskýň sa medzi najznámejšie radia Stará brzotínska jaskyňa s dåžkou chodieb 120 metrov a Nová brzotínska jaskyňa s dåžkou chodieb cca 800 metrov a podzemnou riekou. Všetky jaskyne Plešiveckej planiny sú verejnosti neprístupné a patria pod najvyšší 5. stupeň ochrany. Z početných priepastí je známa najmä Diviačia priepasť s håbkou 128 metrov.
Bebekovci a Smolník - neskoršie generácie Bebekovcov naozaj pôsobili ako stredoveká mafia. V prezlečení prepadávali obchodné kolóny, mestá im platili výpalné a keď ich chcel kráľ potrestať, spojili sa s tureckým vojskom. V 16. storočí Smolník opakovane prepadli.
Veža - zvonica a pozorovateľňa - tu stojí dodnes pri gotickom kostole a traduje sa, že bola postavená z kamenia zo zvyškov múrov hradu. Je to dosť možné, bežne sa takto robievalo. Nie je známe, kedy túto vežu postavili. Mala však inú podobu ako dnes. Do tej súčasnej ju prestavali v roku 1807.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita III, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
