Pálov návrat
@ :: Poviedky ::
Feb 11 2014, 17:37 (UTC+0) | 
Kalvínsky kostol v Silickej Jablonici |
Miesto: Silická Jablonica, okres Rožňava
Čas: II. svetová vojna
Autorka: Silvia Bolčová
Katka položila fotografiu naspäť na babičkin nočný stolík. Na okrajoch bola zažltnutá, postavy na nej už vybledli, no aj podľa tváre i oblečenia oboch postáv bolo zrejmé, že vznikla kedysi dávno. Ešte pred druhou svetovou vojnou.
„Dedko bol ozaj fešák, babi!“
„Veru bol,“ pritakala babička Ilona a utrela si slzu, ktorá sa jej kotúľala lícom.
„Porozprávaj mi váš príbeh.“
Ilona capla Katku po ruke: „Veď si ho počula už aspoň stokrát.“
„Počula-nepočula, povedz mi ho znova, veď si ho už vypočuje aj tvoj pravnuk,“ pohladila si Katka oblé bruško, v ktorom sa rozvíjal plod jej lásky.
„Prababou budem a ešte po mne chceš, aby som spomínala? Dnes to už nikoho nezaujíma.“
„A ja som ti nikto, babi?“ usmiala sa Katka. Aj stará Ilonka odpovedala úsmevom, i keď smutnejším, takým, v ktorom sa odzrkadľovali jej skúsenosti a poznanie. Ale ten život je napokon predsa len krásny. I keď chvíľami bolo smutno a ťažko. A dnes? Pál síce odišiel na druhý svet už pred rokmi, ale nechal ju zabezpečenú a opatrenú. A jej sa nikdy nesnívalo, že sa dožije vnúčat a teraz? Teraz sa už aj jej vnučka stane matkou.
„Tak dobre,“ súhlasila, zaliala čaj, nakrájala makovník a zapálila sviečku. Svetlo zhasla. Akoby tma bola vľúdnejšou, akoby verila, že ak ju Katka nebude vidieť počas rozprávania jasne, nevšimne si lesk v jej očiach, spôsobený slzami.
„Môj otec umrel, keď som bola ešte veľmi malá. Žili sme len s mamou a mojim mladším bratom Janom. Boli sme veľmi chudobní. Už ako pätnásťročná som musela nastúpiť do služby, aby som na seba zarobila. Ale nemohla som si sťažovať. Slúžila som u manželov Daruovcov. Obaja boli učitelia. Mali dvojročného chlapčeka a pani Daruová bola opäť v požehnanom stave, preto potrebovala pomôcť s domácnosťou, ale aj so synom. Už vtedy sa do mňa Pál zahľadel. Mládencov bolo v dedine dosť, ale ja doteraz neviem prečo, som si všímala práve jeho. Však to poznáš. Keď som ho nevidela, bola som ako bez duše a myslela len na to, kedy sa zase stretneme. Napriek chudobe som bola krásna, urastená deva – modré oči a plavé, zvlnené dlhé vlasy. Prsia som mala väčšie ako ty a často som na sebe cítila pohľady iných. S Pálom sme sa úprimne milovali. A keď musel odísť na vojnu, myslela som, že tú bolesť ani neunesiem. Nebála som sa, že by ma nechal. Bála som sa, že sa mu voľačo hrozného stane, že ho už nikdy neuvidím, alebo že mi ho v tej vojne zabijú. Musel narukovať do maďarskej armády a tá držala s Nemcami.
Denne som vyzerala poštára a modlila som sa, aby mi doniesol ďalší list z frontu. Ale listov chodilo málo. A tie, ktoré som dostala, som si schovávala a prečítala hádam stokrát.“
Ilona na chvíľu prerušila svoje rozprávanie. Zohla sa, z nočného stolíka vybrala drevenú škatuľu. Chvíľu sa v nej hrabala, kým napokon dvihla hlavu s víťazoslávnym úsmevom. V prstoch, skrivených od reumy, zvierala cennosť, ktorá jej dodávala silu v ťažkých okamihoch života.
- Akiste je to jeden z listov od starého otca - pomyslela si Katka. A nemýlila sa.
„Moja najmilovanejšia Ilonka. Nebudem Ti písať, že mi je ťažko, lebo to si sa iste dopočula z listov, ktoré dostávajú susedia či kamarátky. Chcem Ti napísať, že moja láska k Tebe nehynie. Naopak. Mne sa vidí, že každým ďalším kilometrom, ktorý nás od seba rozdeľuje, po Tebe túžim viac a viac. Po večeroch, keď sa mi nedarí zaspať, si predstavujem, ako vyzeráš. Vidím Tvoje modré oči ako nezábudky, ako nebo bez obláčikov. Vidím Tvoje ústa, šťavnaté a červené ako maliny. Ibaže chutia ešte sladšie. A keď sa nadýchnem, dúfam, že mi vzduch prinesie Tvoju vôňu. ¼ahkú a sviežu ako vôňa kvetov, aká sa šíri našou dedinou pred búrkou. Neviem, kedy budem môcť prísť za Tebou, moja milovaná. Kedy a budem môcť znova objať, pobozkať a vystískať, ihrať sa Ti vo vlasoch a zmerať prstami Tvoj štíhly, pevný driek.“
Papier bol takmer úplne zošúchaný, tie listy isto poznala už naspamäť. Niet divu, bol to jediný most, ktorý ich v čase vojny spájal.
„Dievča moje, tvoj starý otec bol krásny chlap. Pracoval ako drevorubač. Keď si dal dole košeľu a bolo vidieť jeho mocné svaly, nejedno dievča mi závidelo. Ale nechcel navždy ostať drevorubačom. Pamätám sa, ešte pred vojnou mi hovoril, že jeho snom je začať skupovať jablká aj hrušky z okolitých dedín a tie potom rozvážať ďalej a predávať, ale nie obchodníkom, no priamo na trhu. Len jedno ma trápilo. Rodičom iste písal viac o sebe, o tom, čo cíti, v akých podmienkach žije, či má čo jesť. No ku mne sa z jeho listov, ktoré písal mame, nikdy nič nedostalo. Vieš, Pálova matka ma nemala rada. Pre ňu som bola vždy len chudobnou slúžkou. A ona mala na všetko iba jeden meter. Peniaze. Peniaze a majetok. Nikdy som za ňou ani nešla, aby mi prečítala čoby len kúsok. Vedela som, že by ma ani do domu nevpustila.“
Ilona na chvíľu zmåka. Pošúchala si bradu a po chvíli pokračovala. Hovorila o tom, ako vedela od susedov, že Eržébet, Pálova mladšia dcéra, sa bude vydávať. Veru, život beží ďalej aj počas vojny. ¼udia sa berú i deti sa rodia. Tešila sa, že na svadbu hádam Pál dostane dovolenku a aspoň sa na chvíľu uvidia. Ale z frontu ho nepustili. Vojnu predsa kvôli dvom zaľúbencom zo Silickej Jablonice nezastavia. Tam, kde sa strieľa, je potrebná každá puška, každý vojak a velitelia majú vyššie ciele, než brať ohľad na svojich mužov a na ich osudy.
„Ale čo ma prekvapilo,“ pokračovala Ilona, „bolo to, že Eržébet sa vydala za Istvána z horného konca. Nikdy predsa spolu nechodili. Čo si ja pamätám, István vycestoval do Kanady za robotou. A keď sa o niekoľko rokov vrátil – každý z nás myslel, že urobí tak ako ostatní, ktorým sa v Amerike darilo. Väčšina z nich si so ženou nakúpili polia, statok, opravili dom a žili ďalej v lepších pomeroch. No István sa očividne nechystal zveľadiť svoj dom, ani hospodáriť na väčšom kúsku zeme so svojou ženou. Ja som o nej nikdy nič zlého nepočula. No pravda je, že som nebola klebetná, a tak ma susedy ani nevyhľadávali, keď sa chystali skrátiť si chvíľu ohováraním. Ale ako sa ukázalo, tu sa už nejednalo len o klebety, ale o holú pravdu. Mara nerada trávila noci sama. A paholkovia vraj neobrábali iba jej statok. Stávalo sa aj ďalším ženám, ktoré mali mužov vo svete, že nevládali dlho znášať samotu. A kým sa muž nič nedozvedel o tom, čo sa odohráva v ich posteli doma, dovtedy sa nič nedialo. Poznáš to Katka, i teraz sa tak vraví, čo oko nevidí – srdce nebolí. Iste aj Mara dúfala, že István sa v tej diaľke o ničom nedozvie. Ale niekto mu len musel napísať, čo sa robí doma, kým sa on morduje a zarába. Nevedno, aké bolo ich zvítanie, keď sa István vrátil. Vedeli sme len to, že si našiel advokáta a nechal sa rozviesť. A prekvapivo krátko po rozvode zašiel na pytačky k Pálovým rodičom. Kto vie, či ho Eržébet milovala. Isté je, že jej matka milovala peniaze. A peňazí mal dozaista dosť. Nevadilo ani to, že je rozvedený. Hlavne, že mal doláre. Obzvlášť v čase vojny, keď chudoba, neistota a strach každým dňom mohutneli.“
„Ako si prežila vojnu?“ prerušila ju Katka. Tak ako mnoho žien, aj ona v období tehotenstva premýšľala viac o kadečom, o zdraví a chorobách a čím ďalej, tým viac si uvedomovala tiché hrdinstvá tisícov matiek v prospech detí. Premýšľala o zodpovednosti a v jej duši sa striedalo očakávanie, radosť ale aj obavy spojené s najkrajším a zároveň najťažším poslaním ženy - byť matkou.
„Čo ti mám povedať, dievča moje?“ opýtala sa Ilonka, opäť chytiac Katku za ruku.
„Bolo to hrozné aj nie. To najsmutnejšie, čo som počas vojny prežila, vlastne s vojnou ani nesúviselo. Daruovým sa narodil ďalší chlapček. A keď mal len trochu viac ako pol roka, ochorel na zápal mozgových blán. Často plakával, bolo vidieť, že trpí. Snažila som sa ho brať na ruky a kolísať ho, aby som mu aspoň trochu uľavila. A jedného dňa, bolo to tesne popoludní som ho dlho nemohla utíšiť. Kolísala som ho vyše hodiny. Ruky mi oťaželi a kàč mi zovieral rameno. Napokon predsa len prestal plakať. Chcela som ho uložiť do postieľky. Až vtedy som zistila, že chlapček nespí. Umrel mi v náručí. Dodnes chodievam na jeho hrobček vždy na Dušičky, Vianoce, na Ondreja – volal sa Andráško a v deň jeho narodenín. Poviem ti, je smutné, ak zomrie starý človek. Ale ak umrie dieťa, je to tragédia. A hrozné je, ak umierajú vo vojne mladí. Spomínam si na jeseň v štyridsiatom štvrtom. Začalo sa desivé obdobie. Do našej dediny sa nasťahovali vojská, Nemci aj Maďari. Správali sa k nám slušne, no ich prítomnosť vyvolávala obavy a napätie. Nemci nám síce občas doniesli jedlo, no strašili nás, že keď prídu Rusi, nastane znásilňovanie a rabovanie. Koncom roka sa tu strhli boje. Celých šesť týždňov Jablonica aj jej okolie dunelo od výbuchov bômb a streľby. Schovávali sme sa v pivniciach. Pravda, my sme mali úbohú pivnicu, maličkú, akurát aby sme uskladnili zeleninu a zemiaky na zimu. Bohatí susedia na tom boli lepšie, mali obrovské pivnice, viac priestoru a pohodlia. No strach mali iste rovnako ako my, chudobní. No najhlavnejšie bolo, aby sme prečkali tie najhoršie časy a aby sme našli útočisko. Vo veľkej či v malej pivnici, všade šlo o život.
V tom pochmúrnom období som stretla Eržébet. Išla dedinou a veľmi plakala. Pristavila som sa pri nej, aby som zistila, či jej viem pomôcť.
Objala ma a dlho vzlykala na mojom pleci. Potom začala rozprávať, ale pretože ďalšie a ďalšie vzlyky plaču prerývali jej rozprávanie, nemohla som jej najprv porozumieť. Napokon sa Eržébet upokojila aspoň natoľko, aby mi mohla oznámiť hroznú novinu: „Pál dezertoval z armády a utekal domov. Ukrýval sa pri Holubej skale neďaleko Hrhova, už bol skoro tu. No dolapili ho Nemci. Práve ho vlečú do zajatia. Bože dobrý! Čože s ním len bude. Hádam ho nezastrelia,“ horekovala Eržébet s tvárou zmáčanou slzami.
Ilonka kývala hlavou. Nevedela sa ubrániť tomu, aby znovu, po toľkých rokoch opäť prežila dávne zdesenie.
„Ani som nevedela, čo sa mám opýtať najprv. Tisíce otázok sa mi vírilo hlavou. To ušiel kvôli vojne? Lebo práve v Jablonici je front? Bál sa o nás?“
Ale Eržébet ma vyviedla z omylu. Horko – ťažko mi rozpovedala, že Pál sa rozhodol utiecť a riskovať svoj život kvôli tomu, lebo mu ktosi napísal, že som mu neverná. Takmer sa mi srdce zastavilo. Od sklamania, trpkosti, kvôli krutosti a bezcitnosti ľudí. Nezmohla som sa ani na slovo. Rozmýšľala som, kto ma mohol takto očierniť pred láskou môjho života. A rovnako som nevedela pochopiť ani to, aký mal dôvod. Veď som nikomu neublížila. O nikoho som si ústa neobtierala. Moje srdce tåklo iba pre neho. A myslela som si, že ľudia ma majú radi. Áno. Hádam až na Pálovu mater. Alebo je ich viac? V tej chvíli sa vo mne čosi zlomilo. ¼udská zloba bolí. Bolí, a veľmi. Až kým na ňu človek časom neprivykne.
Po pár dňoch som si uvedomila, že tú bolesť znesiem. Vtom som mala dobrého učiteľa. A to doslova Bola to práve pani učiteľka Daruová, kto mi bol vzorom. Videla som ju umárať sa žiaľom a bolesťou nad stratou Andráška. No videla som, že ona nezatvrdla. Práve naopak, časom úplne rozkvitla. Nevidela okolo seba len smútok, nespravodlivosť či ťažobu. Naučila sa byť vďačná za všetko, v každej situácii sa snažila nájsť nejaký skrytý prínos. A prežitá bolesť ju naučila byť oporou iným.“
Ilonka prerušila svoje rozprávanie a napila sa čaju. Iste vysmädla a zároveň chvíľa ticha jej umožnila nájsť rovnováhu. Veď sama naznačila, že vojna, smrť a neprajnosť ľudí sú ťažkými témami. Pre mladých i pre starých. Pre každého.
„Rozumiem, čo si mi chcela vysvetliť“, prerušila ju Katka. „¼udia sa boja veriť v dobro, lebo sa boja ďalšieho sklamania.“
Chvíľu si hľadeli do očí. Katka si uvedomila, že s Ilonkou sú dvoma spôsobmi. Rodovo aj podľa chápania života. A práve vďaka tejto krásnej zhode a súzneniu bol tento okamih pre obe ženy zázračným. Nadčasovým. Ilonka prežívala jeseň svojho života a Katka bola na prahu života matky. Každá prešla inými skúsenosťami, no takmer určite obe vnímali, že aj to nenarodené dieťa cíti posvätnosť okamihu a ponesie si so sebou nezlomnú vieru v život, nádej a presvedčenie, že nech sa už stane čokoľvek, vždy nás to môže svojim spôsobom obohatiť.
Mlčanie napokon prerušila Katka: „Dozvedela si sa niekedy, kto ťa listom očiernil pred starým otcom?“
„To nie, dievčatko moje. Nikdy. Udalosti zrazu dostali spád a nebolo času na riešenie krívd. Jedného dňa Maďari aj Nemci opustili našu dedinu a nahrnuli sa do nej spočiatku rumunskí a potom ruskí vojaci. Dievčatá a mladé ženy, poučené Maďarmi si zo strachu pred znásilnením obliekali tmavé šaty, šatky si sťahovali do tváre a líca zašpinili sadzami a popolom, aby pôsobili staro, choro a škaredo a ak to bolo možné, schovávali sa. Čoskoro sme sa presvedčili, že medzi Rusmi a Rumunmi je veľký rozdiel. Rusi boli Rumunom nadradení, rozkazovali im. Videlo sa mi, že Rumuni sú na Rusov nahnevaní, lebo len nedávno prišli o veľa vojakov. Časom som sa dozvedela, že to preto, lebo Rusi omylom spustili paľbu z kaťuší namiesto Nemcov na Rumunov. Všetci sme sa báli. Očakávalo sa, že Rusi i Rumuni začnú rabovať. Celá dedina bola na nohách. No ani Rusi, ani Rumuni sa nesprávali ako zvery, aj keď pravda, nechali sa kàmiť a boli na ľudí prísnejší. A to všetko preto, lebo Maďari boli ešte stále spojencami Nemcov. Pre nich sme teda boli nepriateľskou dedinou. Ale všetko má svoj koniec a napokon vojsko odtiahlo z dediny. Vydýchli sme si a dalo by sa povedať, že sme oslavovali. No pravda, nebolo veľmi čím oslavovať, tak sme sa iba tešili. A jediné, čo trápilo moju dušu bolo to, že som nevedela, čo je sa stalo s Pálom. Či žije, či ho odvliekli do zajatia. Večer čo večer som po nociach vzlykala a chvíľami som prosila Boha, aby sa zmiloval a Pála mi zachránil. Aby mi ho vrátil. A z času na čas, keď bolo moje zúfalstvo priveľké na jednoduché dievča, som sa ja, nehodná, rúhala a soptila som na Boha, ako mi to všetko mohol urobiť! Veď vieš, dievča. Za mlada je človek horkokrvný a trvá zopár rokov, kým v sebe nájde alebo vypestuje potrebnú pokoru.
Ale nech som s Bohom vychádzala akokoľvek, ostávalo mi už len čakať. Na správu o Pálovi, alebo na jeho návrat. A nevedela som ani, ak sa vráti, či mi uverí, že som ho celý čas verne čakala. Napokon som sa dočkala. Bolo to začiatkom leta, keď sa vrátil. Celý ten čas strávil v zajateckom tábore v Malackách a počas oslobodzovacích bojov sa mu odtiaľ podarilo ujsť. Boh ma musel vyslyšať, lebo hoci bol nemecký zajatec, bol zároveň maďarským vojakom, takže sa poľahky mohol dostať do rany ruským vojakom a veru hrozilo, že ho odvezú na Sibír na nútené práce.“
Katka sa už nemohla dočkať: „A vaše stretnutie?“
„Dievča moje, to, či sa dvaja ľudia ľúbia, je vidieť už na prvý pohľad. A keď sa im stretnú pohľady, a zvlášť po takom dlhom a krutom čase, to sa nedá ani popísať. Verím však, že si to už zažila. Pál sa nevedel ovládnuť a keď ma zbadal, objal ma. Potom sa pamätám, že mu tvár zvážnela, alebo len chcel prísne vyzerať? To neviem, ale dnes sa mi vidí, že sa na prísneho iba hral. Akokoľvek, mal pre mňa iba jednu otázku - Chceš mňa, Ilonka, alebo máš už iného? Kvôli tomuto som ušiel z armády. Nevedel som vydržať to súženie, tak som sa rozhodol riskovať všetko. Rozumieš, Ilonka, vrátane svojho života, aby som ťa opäť mohol vidieť a aby som mohol bojovať o tvoju lásku.“
„Od toľkého dojatia sa mi zovrelo srdce. Cítila som celou svojou dušou, ako veľmi a čisto ho ľúbim. Uistila som ho, že v mojom srdci nikdy nebolo miesta pre iného muža. A ani nebude. Podala som mu obe ruky a chvíľu sme stáli oproti sebe, dotýkajúc sa čelami. I keď si myslím, že spájalo nás aj čosi iné, nielen naše čelá a dlane. Mám pocit, že vzájomná láska nás obomkla ako neviditeľná žiara, putujúc z našich spojených hláv okolo našich tiel až dole k nohám. Vieš, presne v tvare srdiečka. Asi nie nadarmo si zamilovaní kreslia práve takýto symbol lásky.“
Katka sa dívala na Ilonku, akoby ju videla po prvýkrát v živote. Netušila, pre koľko poézie je miesta v duši tejto jednoduchej ženy, ktorej ťažké životné okolnosti nedopriali ani vzdelanie. Ale nechcela ju prerušiť, podvedome cítila, že babička je vďaka svojim spomienkam šťastná.
„Pál ma požiadal o ruku. So všetkou vážnosťou a všetkou láskou. Svadbu sme mali v reformovanom kostole. S našim sobášom Pálova matka síce nesúhlasila, ale jej súhlas ani nebol nutný. Pán farár Barnabáš nás v tom našom kostole oddal. Nemal problém, obaja sme boli kalvínskej viery, obaja sme boli čistí. Na sobáš prišla celá dedina. Teda takmer celá dedina. Pálova matka sa zaprisahala, že mňa ako nevestu nikdy neprijme a verná svojmu sľubu neprišla ani na sobáš. Trochu so strachom som sa opýtala Pála, či ho to neodradí, ale on sa len tajomne usmial. Vraj, keď sa dokázal vzoprieť nemeckému štátu, tak sa iste dokážem vzoprieť aj svojej matke. A veru sa vzoprel. A verím, že neľutoval.“
Dlho zdržiavané slzy spojili svoje sily a hoci sa ich Ilonka statočne snažila potlačiť, vytryskli s nečakanou spontánnosťou. Neboli to však slzy ľútosti. Vynášali so sebou dojatie i vďačnosť za krásne okamihy a za spomienky, ktoré na rozdiel od fotografie, ktorú počas rozprávania zvierala v rukách, nikdy nevyblednú.
* * *
Poznámky autorky:
Holubia skala - skalná veža vystupujúca zo svahu planiny Horný vrch nad obcou Hrhov.
Kalvínsky kostol - národná kultúrna pamiatka v obci Silická Jablonica. Postavený bol v roku 1788.
Maďarská armáda - Od začiatku novembra 1938 až po oslobodenie na konci II. svetovej vojny patrila Silická Jablonica v rámci Viedenskej arbitráže pod Horthyho Maďarsko. Preto jej obyvatelia rukovali do maďarskej armády.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita III, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
