Spoločná samota
@ :: Poviedky ::
Apr 11 2014, 18:34 (UTC+0) | 
Poh¾ad na pahorok Hradisko (Zemné hradisko) zo Zádielskej planiny. Pri hradisku stál v minulosti majer Péterház. |
Miesto: Dvorníky, okres Košice-okolie / Bôrka, okres Rožňava
Čas: 1889 - 1890
Autor: Silvia Bolčová
Anna mlčky počúvala, i keď bola presvedčená, že jej nie je nutné rok čo rok prízvukovať to, čo už vie naspamäť. No jej mama, chcela mať istotu. Tentoraz šestnásty júl padne na piatok, čo znamená, že vychýrená púť u nich v Bôrke začne v sobotu sedemnásteho. Vždy chcela, aby bol tento sviatok pokojný, príjemný a dôstojný.
„Vieš ako mi záleží na tom, aby sa pútnici u nás cítili dobre. “
„Veď ja viem, ja vieeem,“ zaťahovala Anna, osemnásťročné dievča ako lusk, čo robilo jej matke starosti. Už dávno si všimla, ako po nej muži pozerajú. Mladí i takí, čo by jej mohli byť otcami. Ale ako lusk bola len na pohľad, lebo ak sa jej niekto prihovoril, ona často ani neotvorila ústa. Dievča síce pekné, ale povahou sa podala na svoju starú mať z otcovej strany. Tichá, samotárska a plachá. Ani do voza, ani do koča. Raz zdedí majetky, a hneď vedľa susedia Balázsovci a Koleszárovci, všetko dobré majetné rodiny so synmi v jej veku, ale kto si ju vezme? Kto bude chcieť takého pecúcha? A teraz, keď bude sviatok, tak velí tradícia, že hostí treba vítať, núkať, či sa už poznajú alebo nie. Veď najviac pútnikov chodí práve k nim. Aj u nich nocujú, poskytnú im strechu nad hlavou, ako káže tradícia. Hostia prichádzajú pešo z Dvorníkov, Turne, Rožňavy, odvšadiaľ. Kto sa nevmestí do domu, nachystajú mu stodolu i pôjd.
„Viem, ako ti na tom záleží, aby boli všetci spokojní a posnažím sa,“ dostala nakoniec Anna zo seba celú vetu tak, aby nebolo poznať, že je namosúrená.
„Anička moja, ja viem, že sa postaráš. Ale pamätaj aj na to, čo hovorieva pán farár – nielen chlebom je človek živý. Vieš, občas človeka poteší aj vľúdne slovo, milý úsmev alebo aspoň pohľad do očí. A ty, no čo budem hovoriť... K nikomu sa neozveš.“
Anna skrútila tvár do nič nevraviacej grimasy a poriadne si vydýchla, keď sa mama zdvihla, že rozhovor majú za sebou a odišla kamsi na dvor.
Sobota pútnikom priala. Už od rána svietilo slnko ako na poludnie a cesty zo všetkých smerov, tiahnúce k Bôrke, boli viditeľné už z diaľky. Deti z dediny sa ako každý rok hneď vyštverali na najbližší svah a pozorovali kráčajúce zástupy s procesnými zástavami. V dome sa ubytovalo zo dvadsať ľudí. Viac ako u iných a na to bola Annina matka hrdá. Anna, ako sľúbila, hostí privítala, pomohla im usadiť sa, ponúkla vodu na zahnanie smädu, po ktorú bola ochotná ísť ku studni aj stokrát, lebo tak ostala aspoň na chvíľku sama. Práve nabrala ďalšie dve vedrá a niesla ich cez dvor, keď na nej spočinuli čiesi oči. Isto, už kdekto si ju obzeral, ale ten pohľad priam cítila, akoby sa jej niekto dotýkal. Mladík s chudou tvárou a podivne dlhými nohami na ňu hľadel srnulo ako na obrázok. Ak by mi v tej chvíli niekto zobral klobúk z hlavy, ani by si to nevšimol. Videl len ju. V duchu sa snažila spomenúť si, s ktorou skupinkou prišiel. Azda z Ardova, istá si nebola.
- Je taká iná - uvažoval mladík. - Úplne iná ako iné dievky. Je tu, ale akoby ani nebola. Keby mala rybí chvost, uveril by som, že morské panny existujú. Je ako vidina, ako bytosť, ktorá k nám zavítala z iného sveta. Asi by som ju mal uštipnúť, či je ozaj z mäsa a kostí.
Predstava štipanca ho lákala, i keď vedel, že na to nemá dosť odvahy. Len podišiel bližšie. Všimol si, že dnes sa už dosť nachodila z kuchyne ku studni a chcel aspoň tieto dve posledné vedrá odniesť sám. Čím viac sa k nej blížil, tým viac si uvedomoval, že je nielen krásna, ale má v sebe zvláštne čaro. Akoby z nej vyžaroval nadpozemský pokoj.
„Pomôžem?“ opýtal sa a už jej bral z ruky vedro.
„To zvládnem. Ty si tu hosť,“ bola zdvorilá, ale mal dojem, že trochu odmeraná.
„Nechcel som sa zaliečať, ale keď už spolu hovoríme... Ja sa volám Andráš. A vidí sa mi, že je to pre teba priťažké. A aby som povedal pravdu, nemám rád veľkú spoločnosť. Radšej budem s tebou nosiť vodu. Vieš, ja žijem na samote. Rodičia majú majer v Ardove a privykol som na väčší pokoj.“
Andráš sám netušil, že pokoj bolo tým čarovným slovíčkom, ktoré otvára cestu k duši tohto dievčaťa. Anna si ho trochu nedôverčivo premerala a on urobil najlepšie čo mohol. Neusmial sa, len sa priamo pozeral. Už sa nebránila, podala mu obe vedrá a kráčala pri mlčky.
„Vieš, u nás je asi najkrajšie to ticho. Majer tvorí päť domov, jeden z nich je neobývaný. Nemáme kostol ani krčmu, takže celý deň je tam ticho a spev iba vtáčí.“ Andráš začal hovoriť, akoby počul nevyslovenú otázku. Anna naň pozrela, ale zdalo sa, že už ho nepočúva. Že premýšľa o čomsi inom. Na tvári nedala nič znať, ale stalo čosi, čo sa ešte nikdy nezažila. Akoby sa roztvorilo nebo. Cítila sa ako keď človek blúdiaci v tmavom lese odrazu zbadá, že konáre stromov sa rozostúpia a všetko je zaplavené slnkom.
Keď Andráš zmåkol, rozhovorila sa.
„Ja by som chcela žiť v Kráľovej jaskyni. Počul si už o nej? Je v Zádielskej doline. Vraj sa v nej ukrýval kráľ Belo s vojakmi, keď ušli pred Tatármi.“
„Kráľ mal aspoň časť družiny, ale neviem, či je dobré, aby dievča ako ty žilo v jaskyni samé. Kto sa o teba postará? Z čoho by si žila? Nikto nechce byť sám. Aj o samotu sa treba podeliť,“ pokúšal sa Andráš žartovať.
„Je to lepšie, než žiť medzi zlými alebo hlúpymi ľuďmi,“ túto vetu povedala veľmi potichu. Netušila, či hovorí sama k sebe alebo k Andrášovi. Len vypustila to, čo ju už dávno morilo. Strach, že rodičia čoskoro sadnú za stôl a začnú rozhodovať, za koho ju vydajú. Tak, aby sa majetok znásobil. Nič iné nebolo dôležité. Aj im sa tak stalo, v každej rodine rozhoduje o svadbe len veľkosť polí. To však nepovedala. Nebolo prečo.
Presne o dvanástej sa rozozvučali zvony. Čas spovedí a svätej omše. Napriek všetkej tej slávnosti, priam svätosti veľkého obradu, Anne unikali farárove slová, akoby jeho kázeň nebola určená i pre ňu, akoby tu mala iba stáť, lebo tak sa sluší. No myšlienky ju unášali celkom inam.
Nech robila čo chcela, neustále sa jej vynárali obrazy krátkeho rozhovoru, všetky gestá, premietala si v hlave håbku úprimnosti každého slova a cítila sa ako vír na vode. Hoc sa človek zmieta a snaží a odoláva ako chce, vír ho napokon aj tak zdolá. A napadlo jej i to, že keď sa zoznámili práve na púti, išlo o znamenie a taký vzťah je požehnaný. Bože, aký vzťah? Čo si to nahovára? Veď jej len pomohol s vodou, aby nemusel znášať hlúpe reči ostatných. Veď sama to pozná! Keď si sadne k priadkam, večer čo večer sa omieľajú staré historky. A teraz je to ešte horšie, ľudia rozoberajú len tragédie v cisárskej rodine – atentát na Sissi zo septembra a samovraždu korunného princa Rudolfa.
Večer, po príchode domov sa Anne zdalo, že nocľažníkov od rána ešte pribudlo. Očami pátrala po Andrášovi, no v kuchyni, kde hostia posedávali, ho nevidela. Sklamanie ju pichlo pri srdci a uvedomila si, že láska nie je len o krásnych pocitoch, ale aj o bolesti. Čakala, že aspoň chvíľu strávia mimo davu, že pôjdu spolu k studni a kým donesú dostatok vody, porozprávajú sa a ona opäť bude cítiť to krásne mrazenie, ktoré sprevádzalo jeho blízkosť. Snívala márne, Andráš tu nebol. Vzala vedrá a šla po vodu s pohľadom upretým na zem.
Už od vekov to tak býva, že vrúcne želanie sa skôr či neskôr naplní. Andráš sedel na zemi, opierajúc sa o studňu. Otázky, ktoré preleteli Anninovu hlavou, sa týkali jediného: Čaká tu na mňa?
„Potreboval som byť chvíľu sám. Všade je kopec ľudí. Cestou sem, potom v kostole i pred kaplnkou, ba i u vás v dome. A okrem púte sa hovorí opäť len o Sissi. Iste, stalo sa. Ale má cenu o tom dookola rozprávať? A napokon, možno to mnohých ani netrápi. U nás sú ľudia schopní rozprávať ešte roky o kadečom, čo ani nestojí za zmienku. Pred piatimi rokmi bola u nás svadba. Nebola ničím výnimočná, hádam iba tým, že prišli príbuzní nevesty z dediny pri Ózde. Jeden z nich bol neuveriteľne tučný chlap. Myslím, že nevestin krstný otec. Okrem toho čo ostatní zjedol tridsaťosem holúbkov plnenej kapusty a vypil toho toľko, až som sa divil, že sa ešte nezrútil na zem. Ale večer už viac ležal než sedel, no nik nevedel, či je ožratý do bezvodmia, alebo iba spí. No ktosi len tak zo zábavy navrhol, aby zistili, či drichme. Vraj pozná jednoduchý spôsob. A potom, žmurknúc na manželku pána Kulinu, tak sa ten tučko volal, nahlas spustil: Už hádam pôjdeme spať, lebo ostal už len posledný liter vína. Čo s ním? Nevypijete ho niekto? Aby do rána nezvetralo. Naozaj už nik nechce?
A nebol by som veril, ak to nevidím na vlastné oči, ale Kulina sa prebral, skočil na nohy a natiahol ruky za krčahom. Potom sa zosypal na kolená, zaklonil hlavu a pretože sa mu triasli ruky, sám by si do úst netrafil. Prosil o pomoc: No ak už nikto nechce, vlejte to víno do mňa, škoda by ho bola.
Vtedy to bolo smiešne aj mne, ale prečo o tom rozprávať pri každom stretnutí?“
Anna sa tiež usmiala, dnes azda prvýkrát, no napokon zvážnela: „Pravda, ľudia, keď toľko tárajú, nemajú čas počuť, čo im hovorí ich srdce. Žijú tomu, čo sa stalo a nemenia sa, sú rovnakí ako boli včera. Kedysi som verila, že všetci starí ľudia sú múdri a cnostní, ale nie sú. Starnutie samo o sebe ešte neprináša múdrosť, ba ani zrelosť. Iste, starí ľudia viac poznali kadečo, ale nosia si svoje chyby so sebou tak ako ich získali. Zbytočné sú omše i spovede, keď človek, prekročením prahu kostola, pokračuje tam, kde prestal: ohovára, hreší, hlivnie.“
Keď dopovedala, až ju zamrazilo. Toto by si netrúfla ani pred mamou, ani pred kamarátkami, pred nikým. Veď jej samej sa to zle počúvalo, ale pravda môže byť aj nepekná. A teraz to vraví akémusi Andrášovi, ktorý ani nevie priznať, že čaká na ňu.
„Vravela som ti o Zádielskej doline... O Kráľovej jaskyni, kde sa možno skrývať, ale to asi naozaj nie je miesto pre život. Poznáš však Hradisko?“
„Aké Hradisko? Turniansky hrad?„
„Nie. Hradisko je pahorok. Medzi Zádielskou dolinou a Dvorníkmi ešte vidno valy, samotný hrad už nie. Dávno, veľmi dávno sa vraj prepadol pod zem. U nás aj pán učiteľ, aj pán farár svorne hovoria, že nie je známe, aké nešťastie to spôsobilo. Niekto vraví, že kliatba, iní že trest boží za zhýralý život panstva. Kto vie. Vraj je ten pahorok plný horúcej vody. Neďaleko vyviera prameň, čo nikdy nezamàza a v zime sa z neho dymí“
Andrášovi zaiskrili oči.
„Na Hradisku je teplá voda? Tak pôda okolo musí byť úrodná, iste ani nebude treba polievať ani veľmi hnojiť. Bolo by krásne, ale aj pohodlné bývať pri takom kopci. Komu patrí?“
„Môžeš tam zájsť zo Zádiela lesnou cestičkou pod planinou Horný vrch. Alebo aj z Hrhova popod svahy. Taký osamotený kopec, určite ho spoznáš. A pokiaľ viem, Hradisko je opustené, nepatrí nikomu. Do dediny to nie je ďaleko, ale ani blízko. Len lúky a potom les. Je tam krásne. Keby si tu chodil častejšie, určite by si si ho všimol.“
Andráš sa usmieval. „No vyzerá to tak, že Hradisko by bolo ideálne miesto na samotu. Majer pre rodinu, čo nechce celé dni počúvať krik ulice. Ale trochu sa mýliš. U vás spávam už štvrtú púť. Len teba bolo nejako málo vidieť. Vlani aj predvlani sa o nás starala Margitka. Pamätám, že robila niečo s bylinkami. Čo sa s ňou stalo?“
„To je moja sestra. Dieťa čaká, vydala sa a odsťahovala. Každým dňom môžem byť tetou,“ usmiala sa Anna nežne. „A pravdu máš. Bylinky pozná dobre. A je iná ako ja. Rada žartuje. ¼udia jej za rastlniky a lektvary vždy čosi doniesli – vajíčka, huby, černice. Iba babka Gaálová, čo ju trápia pľúca, brala vždy všetko len tak, často ani nepoďakovala. A raz, keď opäť prišla pýtať odvar vo fľaštičke, sestra jej rýchle namiešala ricínový olej so šťavou z boráka. Stará Gaálová fľaštičku schmatla a už jej nebolo. Chlípla si však už na prahu. No, nasmiali sme sa. Otec ju videl pri ceste. Opierala sa o strom, nohy mala prekrížené v drieku sa prehýbala a ruku si držala na zadku. Sestrina medicína očividne zabrala. Stará Gaálová iste aspoň cestou domov nezakašľala, inak by boli naše domy spojené hnedou smradľavou čiarou. Sestra pomohla všetkým. Jej zastavila kašeľ a nás zbavila návštev doternej susedy.“
Andráš sa rozrehotal a Anna tiež. Potom sa dotkol ukazovákom jamky v brade, ktorá sa ukázala na jej tvári. „Som rád, že sa vieš aj smiať. Vyzeralo to tak, že si žiješ len vo svete, ktorý si si vysnívala. A do ktorého iná ľudská noha nevkročila.“
Bolo zvláštne sledovať, ako sa v mihu oka Annin úsmev vytratil z tváre a vystriedal ho dojímavo vážny výraz, sprevádzaný červeňou. A malinkou, takmer neviditeľnou slzou. Andráš ju jemne utrel, ba dovolil si aj pohladiť Annu. Cítil, že smie. Že jej rozumie a aj ona rozumie jemu.
„Ja sám žijem v takom svete. Len ma mrzí, že sám.“
Kedysi dávno sa stal v Bôrke zázrak – drevorubači našli sochu Panny Márie. Pretože boli z dediny Lúčka, sochu odniesli domov do kostola. No na druhý deň, keď tou istou cestou šli znovu do práce, socha stála na tom istom mieste ako včera. Vďaka tomuto zázraku sa Bôrka stala pútnickým miestom. No zďaleka to nebol jediný zázrak, ktorý sa tu odohral. Tým ďalším bola láska ľudí, čo milovali samotu. A tak tých dvoch, utiahnutých od sveta, naučila vedno žiť. Ukázala Andrášovi a Anne, ale nielen im, že láska sa dá prežívať ako sila, nie ako slabosť. Pomohla im prekonať počiatočný aj nesúhlas ich rodičov.
Prešlo sotva osem mesiacov, keď Bôrku na úsvite opúšťal naložený voz. Viezol Anninu bohatú výbavu – truhlicu s perinami, vyšívanou posteľnou bielizňou, uterákmi i utierkami, šatstvo a vybavenie novej domácnosti, hodnej jej rodiny. Na voze sedela Anna a Andrášom. Táto cesta mala byť začiatkom ich spoločnej životnej cesty na majeri v Ardove. Od púte chodieval Andráš navštevovať Annu tak často, ako sa len dalo. Pravda, i jeho rodičia spočiatku prejavovali nevôľu: „Načo vraj chodiť takú diaľku za dievčaťom. Veď sa treba vybrať nejakú z okolia. Lepšie sa poznajú aj rodiny. A určite nie zbytočne sa hovorieva, že iný kraj, iný mrav. No napokon si uvedomili, že si s ním nevedia rady. Tak s ním zašli na vohľady do Bôrky, podvolili sa a dohodli podmienky sobáša.
A neskôr, o pár mesiacov po svadbe, zakúpili zem pri Hradisku. Nie, nebolo to ako z príbehu, kde všetko končí dobre. Stalo sa, že majer pri v Ardove vyhorel. Vraj od fajky paholka, čo zaspal opitý v maštali. Péter, Andrášov otec, sa zmietal rozhorčením a zlosťou. Nedokázal sa pozerať na ruiny toho, čo budovali po celé generácie. Chcel ísť preč. Niekam, hocikam, len neostať pri Ardove, nemusieť hľadieť ako pomaly, pomaličky budujú to, čo už niekedy bývalo také samozrejmé. Vtedy mu Andráš s Annou povedali o pahorku s prameňom a dobrou zemou. O mieste, kde by mohol stáť pekný majer. Tak začali nanovo. A i keď z niekdajšej usadlosti sa dnes pri Dvorníkoch nachádzajú iba zvyšky, miesto nesie stále meno po Andrášovom otcovi. Péterház – Petrov dom.
* * * * *
Poznámky autorky:
Hradisko - Blízko Zádielskej tiesňavy, na území medzi obcami Zádiel, Dvorníky-Včeláre a Hrhov, sa vedľa cesty I. triedy nachádza samostatne stojaci nápadný pahorok. Jeho východnú časť tvoria lúky, ostatná je zarastená lesom. I keď toto miesto nevyniká svojou výškou, je vynikajúcim vyhliadkovým bodom s atypickým pohľadom na skalnaté ústie Zádielskej doliny i Turniansky hrad. Názov Zemné hradisko vytvára predpoklady, že ide o archeologickú lokalitu, ktorými je celé okolité územie priam posiate. Dnes sa tu nachádza prírodná rezervácia. Archeologické nálezy dokumentujú osídlenie širšieho okolia už v časoch mladšej doby kamennej, čo je 5 700 až 4 400 pred našim letopočtom, tiež v neskorej dobe kamennej, čiže 4 400 až 2 300 pred našim letopočtom. Početné sú aj nálezy z doby bronzovej 2 300 až 750 pred našim letopočtom. Priamo v Zádielskej doline sa našli aj stopy slovanského osídlenia z mladšej doby hradištnej, t.j. 950 až 1 200 nášho letopočtu.
Horný vrch - Planina Horný vrch je súčasťou Národného parku Slovenský kras. Národný park Slovenský kras tvorí sedem planín (Silická, Plešivecká, Koniar, Horný vrch, Dolný vrch, Zádielska a Jasovská) obklopujúcich Rožňavskú a Turniansku kotlinu. Planiny oddeľujú vodné toky potokov a riek Štítnik, Slaná, Čremošné, Turňa, Blatnica, Hájsky potok a Bodva. Iba Silickú planinu od planiny Horný vrch rozdeľuje horské sedlo Soroška a planina Dolný vrch nad prameňom riečky Turňa nie je od Silickej planiny oddelená vodným tokom.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita III, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
