Kostolný prach
@ :: Poviedky ::
Jun 21 2014, 18:45 (UTC+0) | 
Kostol v Gemerskej Hôrke |
Miesto: Gemerská Hôrka, okres Rožňava
Čas: okolo roku 1910
Autor: Slavomír Szabó
Kráčal som až na okraj Gemerskej Hôrky, tam ako sa za poslednými domami a ich malými záhumienkami začína dvíhať zem a južné svahy planiny zaliate posledným podvečerným slnkom poskytujú dostatok miesta pre zaľúbených. Pre tých, čo sa chcú ukryť pred svetom a byť aspoň chvíľku sami, nevidení, nepozorovaní. Vánok od lúk prinášal vôňu čerstvo pokosenej trávy, kdesi vysoko nad mojou hlavou švitoril škovránok a výhľad na okolie s dlhými poľami i vzdialenejšími horami by mal pôsobiť upokojujúco. No ja som viac vnímal prach spod deravých čižiem, čo sa víril okolo mojich nôh. Pravda, poriadne dlho už nepršalo a naviac som šiel trochu šuchtavo. Občas tak zvyknem, najmä keď som zadumaný.
Keď sa za svojou milou vyberie mladík, náhli sa, priam sa vznáša, nemyslí, len túži byť na mieste, kde sa majú obaja stretnúť a privinúť sa tak tuho, aby ju cítil celým svojim telom, až ho zaplavia radosť a túžba. A ja? Ja tu sotva preberám nohami s vreckom múky na pleci a premýšľam o robote. Nie, toto sa mladým nestáva. Moja túžba nevyhasína, len práca, a najmä jej nezdary sa derú do mojej mysle azda viac, ako by som chcel. Takže už starnem? Tretí krížik na krku je veľa pre muža, ktorý ešte len pomýšľa založiť si rodinu. Ale chystám sa na to vôbec? Prídem na naše miesto pri veľkom jalovci, objímem Máriu, budem sa tešiť, že sme spolu, ale neviem, či sa budem od radosti smiať. Ona to uvidí. Začne sa ma vypytovať, čo ma trápi a keď si sadneme do trávy tesne vedľa seba tak, až sa nám budú plecia dotýkať, opäť začnem rozprávať o robote. Mária si ma mlčky vypočuje, zblízka budem hľadieť do jej tváre, na to krásne čelo s jemným obočím, žiarivé oči, malý noštek a pery priam stvorené na to, aby som ich bozkával, ale ako ju vidím, to jej nepoviem. V tej chvíli sa mi bude zdať oveľa dôležitejšie vyrozprávať jej o tom, pre koho som celý deň kul žeravé železo, ako ľudia sťahujú ceny tak nízko, že to je len na prežitie, ale ešte častejšie peňazí ani nemajú a robím im na dlh. To by nebolo nič zlé, ak by som mal niečo odložené v truhlici. Ale takto? Takto sa nikdy nezmôžem ani na to, aby som raz predstúpil pred jej rodičov a povedal im, že by som ju chcel za ženu.
Naozaj som sa necítil dobre a ako som si to uvedomil, bolo mi jasné, že na naše tajné stretnutie idem len z povinnosti, pretože som jej to sľúbil.
„Múku? Prečo si mi priniesol múku?“ čudovala sa Mária, keď som jej to vrecko podal a mal celkom dobrý pocit, že nie je ľahké. Čakala ma na našom mieste, biele kolená jej vykukli spod sukne ako si sadala do trávy a hľadela na mňa pritom tak, až sa vo mne niečo pohlo. Ostal som tupo stáť.
„No, máš päť bratov a sestier. Andráško je ešte decko. Len mi nehovor, že sa vám nezíde,“ snažil som sa zdôvodniť to, čo vlastne ani nebolo treba vysvetľovať, ale Mária krútila hlavou.
„A čo poviem? Že odkiaľ ju mám? Pravdu, že si mi ju dal ty? Hneď sa ma otec s mamou opýtajú, že či to len tak. Skrývaš sa pred nimi ako malý chlapec a stále neviem prečo. Ale darčeky mám nosiť domov? Klamať im nebudem a pravdu povedať nesmiem. Tak ako?“ pozrela na mňa priamo a ja som pocítil akúsi výčitku. Vlastne mala pravdu, ale prísť naprázdno mi bolo trápne.
„Skús ju v komore prisypať k ostatnej. Na to neprídu. Či?“
„Tej múky ozaj nemáme veľa. Vždy vezieme zomlieť len tak po troškách. Takže ak by som prisypala, mama na to príde. Nie toto ozaj nemôžem zobrať,“ podala mi vrecko späť a potom si ma premerala. „Tebe ju netreba?“
„Múky mám dosť. Načo mi toľko samému. Dnes bol u mňa Miháľ z Bretky. Taký dedo, čo potreboval opraviť rýľ a reťaze. Nemal peniaze, tak mi dal múku. Aj predvčerom mi namiesto peňazí priniesli ľudia múku. Koňa som zasa podkul za drevo, ktorého mám beztak plnú kôlňu a od obeda som robil čakany pre baníkov. Vraj zaplatia až o mesiac. Nedarí sa mi. Každý hovorí, že nemá peniaze, ale neviem, či to nie preto, lebo si zvykli, že u mňa platiť nemusia. Ak hej, tak s poriadnym zdržaním, alebo dajú niečo, čoho majú naviac,“ dostal som zo seba a pozeral na zem, lebo som nechcel, aby sa nám oči stretli.
„Laco, poď tuto,“ ukázala tesne vedľa seba a keď som si prisadol, pohladila ma po vlasoch ako malého chlapca. „Koľko sirôt si v dospelosti siahne samo na život? Radšej smrteľne zhrešia, než by mali prežívať peklo aj na zemi. Iní sa živia len robotou, čo im niekto dá cez žatvu a inak sa nehanbia ani žobrať. Tebe mama zomrela pri pôrode a otec, keď si bol ešte decko, ale i tak si sa nevzdal a vyučil. ¼udia hovoria, že si dobrý kováč. Máš dom, tak čo ešte? Mnohí ťa obdivujú, aj keď ti to nepovedia.“
Musím sa priznať, že takéto kázania nemám rád. Prečo ma porovnáva s najväčšími chudákmi? Matku si nepamätám, ale otca áno. Aj to, čo mi hovoril. Že šťystný môže byť len ten, kto dokáže robiť spokojnými iných a ešte z toho aj vyžije. Že ľudia si majú pomáhať. Ale, pravda, to som bol ešte decko. Deti potrebujú ideály. Ktovie, čo by mi povedal teraz, keby ho neskolil šarlach. Občas sa mi opakuje sen, v ktorom prežívam všetko nanovo. Ako sa zmietal v horúčke, kàče v bruchu ho donútili k plaču, hoc bol riadny chlap a hlava ho bolela tak, že najradšej by si ňou tresol o stenu, nech má pokoj. Stál som pri jeho posteli ešte aj keď vydýchol. Smrť preň bola vyslobodením, hoc on to tak nevnímal. Túžil žiť, pretože som tu bol ja. Skôr ako zomrel, prosil ma, že nech sa deje čokoľvek, musím sa stať poctivým chlapom, lebo ľudia si lásku zaslúžia. A čo z toho mám? Zbojníkom je lepšie!
Sedel som a mlčal, ale bol to len zdanlivý pokoj, pretože v mojej hlave zúrila búrka. Myšlienky zbesilo lietali jedna cez druhú, ale nahlas som nepovedal nič. Sucho som sa teda znova opýtal, či tú múku naozaj nechce a keď Mária odvetila, že zísť by sa zišla, ale takto nie, mrzuto som vstal a šiel preč. Isto ju to prekvapilo. Vlastne, keď nad tým rozmýšľam, urobil som hlúpo. Mária za nič nemôže. Ostala tam sama a namiesto príjemného večera, v ktorom by sme sa mohli túliť a vyznávať si lásku, som odchádzal namosúrený na celý svet. Slnko už dávno sčervenalo a klesalo za hory, keď som ešte zašiel na lúky pod Hôrku, kde sa pásol môj kôň Ejel. Dopadli na mňa zlosť a clivota zároveň. Nasadil som Ejelovi uzdu a vracal sa s ním domov. V tej chvíli som bol radšej pri ňom než pri Márii. Nedokázal som nič pekného povedať, načo jej kaziť večer. Zato kôň, pri ňom môžete byť milý aj namosúrený, ten s vami vždy kráča kam potrebujete a má vás rád bez ohľadu na to ako sa vám darí. Bol to možno jediný tvor na svete, ktorý mi v danej chváli rozumel a chápal ma. Takéto a podobné myšlienky mi napadali, keď som sa vyšvihol na jeho chrbát, vrecko s múkou položil pred seba a pomaly, pomaličky s ním šiel späť do dediny. Ejel, čierny kôň s bujarou hrivou, ktorého som kúpil ako žriebä v časoch, keď sa mi ešte darilo, poslušne klopotal, nevzpieral sa, ani nefrkol, akoby mi rozumel.
Nastala noc a krajinu zahalila čerň. Neviem, či úplná, alebo spomedzi mrakov svietili mesiac a hviezdy. Na oblohu som nevidel. Tak ako vždy, aj teraz som si ustlal v stajni a tú som mal dobre utesnenú. Nikde ani škára. V lete je na slame lepšie a naviac, i keď som mal dom, posteľ som si ešte nekúpil. Stará sa už dávno rozpadla a mne bolo ľúto peňazí. Ležal som a hľadel do prázdna, snažil sa na nič nemyslieť. Ejel sa v rohu nepokojne vrtel, vlastne odkedy sme prišli domov, akoby nemal pokoja. Vstal som a šiel ho pohladiť po šiji, nech sa upokojí. Napriek tme sa mi zdalo, akoby sme tam neboli sami. Akoby sa niekde niečo pohlo, ale ticho, nečujne, no predsa. Škrtol som kresadlom a zapálil kahanec. Plamienok zďaleka neosvetlil všetko, avšak dosť na to, aby som uvidel, že pri dverách stojí akási žena. Keď pristúpila ku mne, spoznal som ju. Veď na ulici som ju stretával denne.
„Ako ste sem prišli? Nevidel som otvoriť dvere,“ vyhàkol som skôr prekvapene než zlostne.
„To je jedno, ako som prišla. Viac by ťa malo zaujímať, prečo som tu,“ povedala priam posmešne a stiahla si šatku viac do tváre, akoby verila, že ju takto nespoznám.
„Čo tu robíte?“ cítil som akýsi rešpekt, lebo mi tu niečo nesedelo.
„Aha, pozri,“ rozprestrela zásteru a zdvihol som kahanec. Ak by som mal šťastie a na planine v niektorej jaskyni našiel poklad, isto by tam nebolo viac zlatých mincí, ako ukazovala.
„Vieš, čo to je?“
Prikývol som.
„A môže to byť tvoje. Stačí málo. Už nikdy nebudeš robiť na dlh, ani za múku, vajcia či drevo. Kto ti dopredu nezaplatí, pre toho ani nerozložíš oheň vo vyhni. A z toho čo dostaneš, nikdy nikomu nič nepožičiaš. Toto sú moje podmienky,“ povedala a čakala, že sa azda usmejem, hodím sa na kolená a začnem jej bozkávať nohy. Lenže moja skúsenosť je iná. Zadarmo vám nikto nič nedá.
„A ak odmietnem?“ skúsil som.
„Neodmietneš. Prečo by si to robil? Veď si len pomysli, čo všetko môžeš mať. Vlastne už ani nebudeš musieť robiť, len keď chceš a keď sa ti to ozaj oplatí. A budeš si môcť kúpiť koč a krásne kone. Aj vlastného kočiša si budeš môcť dovoliť. Tiež veľký dom, dlhé polia a slúžky, čo budú okolo teba obskakovať, keď len lúskneš prstami. Urobia pre teba všetko, lebo ty budeš pán. Budeš pánom kováčom, iného kováča do dediny nepustíš a peniaze ti chýbať nebudú.“
„Vy ste striga... Vlastne, ty si striga! Striga, čo mi tu núka poklad, ale do rána sa možno zlato zmení na blato a ja ti ostanem zaviazaný. Isto chceš, aby som prisahal, že ak sľub poruším, zošleš na mňa mor alebo choleru. Je to tak?“ postavil som sa presne proti nej, ani neviem, kde sa vo mne vzala tá odvaha.
„Okús tie mince! Kovy poznáš, zistíš, že sú ozaj zlaté a zlato vždy ostane zlatom.“
„A ak nie?“
Striga neodpovedala. Mlčala, ale pery sa jej chveli, akoby čosi ticho odriekala a ja som cítil, ako sa mi zatvárajú oči. Naraz sa všetko stratilo. Maštaľ, zlato, striga, všetko. Zaspal som azda postojačky, ešteže sa od kahanca nechytila slama. Zobudil som sa ráno na zemi a nevedel som presne, či to bola skutočnosť alebo sen.
Ak to bol sen, tak patril medzi tie, na ktoré musíte myslieť celý deň. Spomienky naň sa vám vynárajú znova a znova, vidíte jeden obraz za druhým, nedokážete sa na nič iné sústrediť. Takéto sny nezriedka pokračujú.
Na druhý deň som sa opäť zobudil na zemi pri dverách a spomínal na to, čo som znova videl. Žena, či žena - striga prišla opäť, ale v zástere nemala nič. Potom však odstúpila trochu bokom a za ňou bol sud. Jasné, plný zlatých mincí a vravela mi, že všetko mi dá, stačí zložiť sľub. Hovorila, že si môžem postaviť kúriu alebo rovno kaštieľ. Mať plné stajne, služobníctvo i mileniek, čo sa mi zažiada a v živote už nebudem musieť pracovať. Aby sa to však stalo, mala podmienku. Nikdy pre nikoho nesmiem urobiť nič za jedlo či drevo alebo na dlh a nikdy nikomu nesmiem nič požičať.
„Šťastný môže byť len ten, kto dokáže robiť spokojnými iných a ešte z toho aj vyžije,“ zakričal som otcove slová a plný zlosti i strachu som vzal vidly a otočil ich proti nej. Viac si nepamätám.
Teraz, keď som bol opäť hore, začal som rozhrabovať slamu na zemi pri dverách. Taký sud zlata je ťažký, mal by zanechať nejaké odtlačky či inú stopu. Darmo som však pozeral, nič som nenašiel. Myslel som na to, aký je svet snov čudný a išiel robiť. Koval som pluh. Pre gazdov. Vraveli, že zaplatia, ale ak by som podobnú prácu robil pred rokom, ponúkli by mi dva razy viac. Viete, koľko je práce na pluhu? A mne z toho vyjde tak na jedlo na zopár dní.
Akurát som kládol rozpálené železo na kovadlinu, keď za mnou ktosi prišiel. Mária. Stála a nevravela nič.
„Hneváš sa?“ skúšal som zistiť, veď predsa predvčerom som ju nechal samú a nič jej nepovedal. Vysvetlenie som nemal ani teraz.
„Len chcem vedieť, či ma ešte máš rád,“ povedala ticho.
Chcel som povedať, že áno. Že ona je tá dobrá, to najlepšie, čo ma v živote postretlo a chyba je vo mne. Mal som jej chuť zašepkať, že je ten najdrahší klenot medzi všetkými klenotmi. Že jej oči sú svetlom môjho života, jej hlas tou najkrajšou hudbou, čo dokáže rozochvieť struny mojej duše, až sa mám chuť od radosti roztancovať. Že túžim, aby sme spolu usínali i vstávali, tešili sa z každého nového rána a priviedli na svet deti, ktorým by sme odovzdávali to najlepšie, čo je v nás. No namiesto toho som len nasucho prehltol a priznal: „Striga ma máta. Môžeš sa smiať, ale bude lepšie, ak odídeš. Aspoň dovtedy, kým si nebudem na istom, ako to so mnou je. Buď sa pominiem na rozume ja, alebo v pravý čas schmatnem vidly a zo sveta zíde ona.“
Moja reč, hoc mne samému znela akokoľvek hlúpo, nebola zbytočná. Mária na mňa chvíľu hľadela, akoby čakala, kedy sa rozosmejem, aby som priznal, že to bol iba vtip. Keď som však ostal vážny, pýtala sa ma na všetko. A tak som jej povedal. Aj o tej prvej noci s plnou zásterou, aj o tej druhej, keď som videl plný sud, no žiadna stopa na zemi po ňom neostala.
„Bolo by možné ísť k Čertovej diere, kde sa prepadá Skalický potok pod zem. Tam sa vraj strigy schádzajú a počúvajú diablov hlas, ktorý k nim prichádza azda z najhorúcejšieho pekla. Ale na to je už neskoro. Ak sa ti to nesnívalo, a ja si myslím, že to ozaj nebol sen, tak počítaj s tým, že tá striga príde i dnes. Vždy vraj chodia trikrát a potom dostanú, čo chcú, alebo človeka zničia. Ostanem s tebou, dobre? Azda by som mala vybehnúť von a zozbierať prach z kostolných stien. Ten vraj strigy odháňa. A vôbec, Laco, spoznal si ju?“
„Spoznal, ale ja viem, že ak vyzradíš, ktorá žena je strigou, zošleš zlo nielen na seba, ale i na toho, kto sa to dozvie. A ostať tu neostaneš. Čo by si povedala doma? Múku prisypať nemôžeš, aby na to nikto neprišiel, ale stráviť so mnou noc v stajni áno?“ snažil som sa, aby už tento rozhovor skončil. Trvalo ešte chvíľku, kým som Máriu prehovoril, že bude ako bude a že si ten prach z kostolných stien pôjdem nazbierať, ešte kým sa vyberiem spať.
„Pánboh s tebou,“ pristúpila ku mne a dala mi bozk, zatiaľ čo sa jej z oka vykotúľala slza.
„Veď je to sprostosť! Celé je to sprostosť! Mám problémy s peniazmi, preto sa mi snívajú zlé sny a také živé, že ma máta ešte i cez deň. Zajtra sa stretneme,“ bozk som jej vrátil a odišla. Chvíľu som sa za ňou pozeral a potom sa opäť pustil do práce.
Večer nad Gemerskou Hôrkou bol nevľúdny, ale možno už konečne spàchne. Od planiny fúkal vietor, preháňal tmavou oblohou ťažké a čierne mračná, keď som privrel dvere do stajne a chystal sa, že si ľahnem. Vidly som mal pri sebe. Bol som rozhodnutý, že keď sa striga objaví, nedám jej možnosť ani otvoriť ústa a hneď ju nabodnem. Veril som, že mi tu neostane ležať màtve telo. Zmení sa na čiernu mačku, na žabu, na hocičo a nejako ujde. Potom by mi mohla dať pokoja. Možno by sa ešte zišiel prach z kostolných stien. Veď Mária ho spomínala. Ale robota mi trvala dlhšie ako som chcel a hoc mám kostol takmer pred domom, nešiel som tam. Isto, keby som aj teraz vybehol von, pošúchal dákou plachtou poriadne po chráme a tú potom hodil na strigu, možno by sa niečo stalo. Ale čo? Vidly sa mi zdali istejšie. Ale čo keby som kostolným prachom pošúchal ich hroty? Tak urobím. Rozhodol som sa, otočil k dverám, že ešte vybehnem ku kostolu, ale naraz akoby som skamenel. Nevedel som sa pohnúť, necítil si ruky ani nohy a videl, ako odkiaľsi z tmavého rohu ku mne kráča postava.
„Laco, Laco,“ krútila striga hlavou a oči akoby jej svietili. „Tak ty si si myslel, že ma premôžeš? Ty? S tvojou úbohou ľudskou silou? Isto, svaly máš mocné, ale čo sú svaly proti čarom? Nič. Holé nič. No, skús ma teraz prebodnúť. Skús to, či môžeš.“
Napínal som sa, ale akoby som bol spútaný neviditeľným povrazom. A ona prišla predo mňa tak blízko, až som cítil pach z jej úst.
„Ešte sa môžeme dohodnúť. Vieš, vždy sa dá dohodnúť,“ vravela skôr šeptom ako nahlas, úlisne a sebaisto zároveň. „Ponúkala som ti plnú zásteru zlatých mincí. Nechcel si. Tak som sa rozhodla, že ti ponúknem viac a priniesla som sud plný zlata. Ale ani ten si nechcel. A teraz tu stojíš a cítiš, že si mi vydaný napospas. Ale mám pre teba ešte jeden dar a záleží len na tebe, či ho prijmeš. Dar vzácny, dokonca najcennejší. Darujem ti tvoj život. Nechám ťa žiť, ak sľúbiš, že už nikdy pre nikoho nebudeš robiť nič bez toho, aby ti hneď riadne zaplatil. To je veľkorysá ponuka, nie? Ak súhlasíš, stačí, keď žmurkneš očami.“
Chcel som ju poslať do horúcich pekiel, ale jazyk akoby mi zdrevenel. Striga mi hľadela do očí tak blízko, až sa nám takmer dotýkali nosy. Mal som pocit, že ma zahaľuje akési neviditeľné mračno, ktoré ma spútava stále tesnejšie a tesnejšie a vysáva zo mňa život.
„Stačí jedno žmurknutie. Jediné jedno žmurknutie a budeš mať odo mňa navždy pokoj. Budeš žiť. Takže?“ prezerala si ma zas a znova a cítil som, že už nemôžem poriadne dýchať.
Sú chvíle, kedy príde pomoc odtiaľ, kde to najmenej čakáte. Bol to len zlomok krátkeho okamihu, krátky, isto kratší ako keď lúsknete prstami, ba ani som si nestihol poriadne uvedomiť, čo sa stalo. Len zaznel dupot a rovno pred očami sa mi mihli konské kopytá. Ejel. Môj krásny a milý kôň sa ticho priblížil a vykopol zadnými nohami tak silno, až bosorka vletela rovno na moje vidly. Nikdy som si nemyslel, že mám takú silu. Isto, vedel som, že som mocný, ale bolo v tom niečo viac, možno pomoc z nebies, od rodičov, neviem od koho, ale naraz som sa mohol hýbať. Ba čo viac, vidlami som tam rýchlo švihol, až striga vyletela kamsi nahor, tresla o strechu, prebúrala ju a zmizla mi z očí. Bola ľahká, ľahučká, akoby nič nevážila.
„Von! Niekde ju nájdeme, bežme von!“ skríkol som na Ejela, akoby to bol človek a obaja sme vybehli zo stajne na dvor a na ulicu. Strigu sme však nenašli.
Na druhý deň celá Gemerská Hôrka hovorila o nevídanom jave, ktorý uzrelo pár ľudí. Že odkiaľsi vyletela striga, ale nie na metle. Ba ani neletela z vlastnej vôle, len presvišťala vzduchom a narazila rovno do kostolnej veže. Sypal sa na ňu prach z jej stien, keď padla rovno pod múry, ale skôr ako k nej stihli pribehnúť, uvideli len to, ako kamsi krívajúc uteká čierna mačka.
Ja viem, kto to bol. Viem, ale nemôžem povedať. Prešiel už skoro rok, ale stále ju vídavam na ulici. Denne. Ale keď ideme oproti sebe, naraz sa otočí a krívajúc sa kamsi náhli. Myslím, že už nemá svoju strašnú moc. Je to už len chudera, ktorá sa isto nevyhne spravodlivému božiemu súdu. Ale viac na to nemyslím. Niet času. Treba robiť. Dnes mám okovať kolesá. Síce len za zemiaky, ale aj tie nás potešia. Mňa a moju ženu Máriu.
* * *
Poznámky autora:
Čertova diera - ponor Skalického potoka, kde sa vodný prúd prepadá a stráca pod zemou. Je to miesto, o ktorom sa verilo, že sa pri ňom schádzajú bosorky (po gemersky strigy). Dnes ho možno navštíviť absolvovaním túry náučného chodníka Krasové javy Hôrky, ktorý začína pri penzióne Skalná ruža v Gemerskej Hôrke. Ponor sa nachádza pri historickom kamennom moste.
Kostol v Gemerskej Hôrke - patrí reformovanej cirkvi a vybudovaný bol v roku 1786. Je charakteristický klasicistickým štýlom. Vo vnútri sa nachádza drevená kazateľnica z konca 18. storočia a pamätná tabuľa na počesť padlým obyvateľom obce v I. svetovej vojne.
* * *
Tento príspevok vznikol v rámci programu Krajina príbehov, projektu Po stopách starých príbehov, ktorý Literárna spoločnosť realizuje v spolupráci s MAS Kras.
|
|
