Tabak nad zlato
@ :: Poviedky ::
Jul 15 2014, 22:08 (UTC+0) | 
Obec Èoltovo v roku 2014 |
Miesto: Čoltovo, okres Rožňava
Čas: pravdepodobne rok 1935
Autor: Slavomír Szabó
„Fajčenie je mužné. Udáva jasný chlapský charakter človeka ešte skôr, ako s ním prehovoríš čoby len slovko. Podľa toho, kto ako fajčí, vieš, čo je za človeka, alebo aspoň akú má náladu. Veď si len predstav takého spokojného sebavedomého muža. Cigaretu drží zvoľna, ležérne z nej potiahne, až od slasti prižmúri oči, nadýchne sa pomaly, no hlboko a s bohémskym pokojom nechá zliezť dym až na dno pľúc. Ani ho nevyfúkne, len trochu otvorí ústa a dym sa sám pomaly plazí von. A nervák či ustráchaný chudák? ahá jeden šluk za druhým, často ešte skôr, než stačil vydýchnuť, stláča koniec cigarety ako kravské vemeno, a vyfukuje tak silno, akoby si to ani nevychutnával, ale šlo mu len o čas. Ako na nejakých pretekoch.
Veľa napovie už i to, kto ako nosí cigarety. Či ich má pekne naukladané v tabatierke, jednu vedľa druhej, alebo si iba strčí škatuľku do vrecka nohavíc a potom má z nich vytrúsený tabak, sú dokrkvané a často i polámané.“
Na podstienke pred domom Arpiho rodičov sme sedeli dvaja. Arpi, ktorému rovnako ako mne tiahlo na osemnásť a ja. Bol už večer, taký vlhký a horúci, v ktorom napriek tme dobiedzali komáre, ako by im za to platili. Vždy som sa čudoval, aký je komár hlúpy tvor. Že sa mu oplatí riskovať život za kvapku krvi. Ale tomu sme sa teraz nevenovali. Hovorili sme o tabaku, o fajčení.
„Alebo si všimni, kto ako cigarety vyberá,“ vravel som ďalej a cítil som sa dôležito, lebo som videl, ako Arpi hltá každé moje slovo. „Muž, ktorý vie veľa o pôžitku, sa najskôr s cigaretou hrá. Alebo to tak aspoň vyzerá. Vyberie ju len končekmi prstov, privonia k nej, jemne ju zo všetkých strán postláča, aby sa medzi tabak dostal vzduch a olíže ju jazykom. To aby mu horela pomalšie a dlhšie mu vydržal pôžitok. Až potom si ju vloží medzi pery. Chudák ju len rýchlo vytiahne, strčí rovno do úst a keď k jej koncu prikladá horiacu zápalku, trasú sa mu ruky.“
„Keby som ťa nepoznal, myslel by som, že hovorím s majstrom ochutnávačom. Veď aj takí musia byť, čo ochutnávajú cigarety, či sa podarili a tak,“ zalichotil mi Arpi.
„Isto. Ale takí sú až v Rimavskej Sobote. V tabačke. Tam, kde sa cigarety vyrábajú. Tu chodia kontrolovať polia len inšpektori z finančnej stráže,“ ukázal som sa opäť ako znalec pomerov.
„Teda zajtra prinesieš cigarety a budeme fajčiť?“ Arpi chcel počuť moje áno už asi po tretí krát a aj som mu opäť prikývol.
„Neviem, ako dlho ma zdržia. Veď sa tam mám ísť len pozrieť a robiť by som mal až od budúceho týždňa. Možno už na obed pôjdem domov. Tak sa najskôr zastavím po teba, vybehneme do záhrady a zafajčíme.“
„Platí!“ natiahol Arpi pravicu, ako to videl u veľkých gazdov, keď uzatvárali obchody a poriadne stlačil tú moju. Dohoda bola jasná a obaja sme už šli domov.
Nie, na druhý deň som nemal ísť do Rimavskej Soboty, ktorú som spomínal. Mal som ostať u nás v Čoltove, ale na tabakovom poli u gazdu Belu, kde som mal nastúpiť do roboty. Bela je Nelkin otec. Tak nejako sa moji a Nelkini rodičia dohodli, že nás spolu zosobášia. Nie hneď, lebo ja budem mať osemnásť až v lete a vtedy je žatva, a to sa nikto nežení ani nevydáva. Svadba bude na jeseň, avšak skôr ako koncom októbra, lebo to už bude mať Nelka devätnásť. Vraj lepšie, keď sa bude hovoriť, že sme akurát rovnako starí. Či mladí?
Musím sa priznať, že moje osemnáste narodeniny sú to, na čo som sa kedy najviac tešil. Aj rodičia sú radi, že sa nepriečim ich vôli. Ono je to vlastne tak, že chudoba sa žení a vydáva kadejako, ako sa mladí rozhodnú, ale statkári si vyberajú. Teda nie statkárske deti si vyberajú, ale ich rodičia. Tí moji majú poriadne polia i pasienky, čo sa tiahnú hore skoro až na Pusté vinice a stádo kráv. Odkedy som začal vnímať, že dievčatá sú iné než chlapci, stále mi prízvukovali, že mne vyberú za ženu takú, ktorá prinesie aspoň z časti toľko vena, ako dostanem ja. Keď mi bolo tak šestnásť, po večeroch som sa modlil, nech to nie je Jolana. Jej rodičia majú polia hneď vedľa našich a otcovia boli kamaráti. Lenže Jolana je sprostá odjakživa, aj v škole jej učiteľ dával lepšie známky len za klobásy. Naviac, nevie povedať r a tak sme sa jej často posmievali. Občas sme ju tak rozhnevali, že po nás pľula a to nás pobavilo ešte viac. A ani nie je pekná. Tvár má akúsi dlhú a úzku, nos nejaký malý, no široký a vlasy riedke, že keď si ich stiahne do vrkoča, visí jej zozadu z hlavy len ako taký tenký špagát. Dievčenská krása nevyžaruje ani z jej vzhľadu, ani z jej správania. Ešte šťastie, že sa raz naši otcovia v krčme pohádali, a to až tak, že si strelili po papuli a potom, keď vytriezveli, si ani jeden nevedel spomenúť, kto hádku začal a ani o čom bola. Ale rozvadení ostali i naďalej a mne sa uľavilo, že mi rodičia nebudú nútiť Jolanu.
Nelka, to je niečo iné. Ako dieťa bývala skôr tichá, možno až utiahnutá, ale v škole sa učila na jednotky. Nepamätám si, že by niekedy niečo vyparatila, alebo bola čoby len v reči zlomyseľná. Keď podrástla, jej utiahnutosť zmizla, ale tiež to nie je dievča, ktoré by sa vrhalo do náručia každého krásavca. Vlastne pokiaľ viem, nikdy nikto nikde nehovoril, že by ju videl flirtovať s tým či oným chlapcom, čo by jej kurizoval. Ak sa o to niekto pokúša, tvári sa, že mu nerozumie. Som si istý, že sa na nej ešte nevyváľal ani jeden zo starších mládencov, čo už majú po vojenčine. O tých ako ja, čo ešte len narukujú, ani nehovorím. Takých dievčatá zvyčajne neberú vážne. Nelka sa veľmi pekne smeje. Nie často, býva skôr vážna, ale i to jej pristane. Je o niečo viac ako všetky iné dievky, tak nad nimi a vôbec... Veľmi rád by som ju videl, ako sa tvárila, keď jej rodičia povedali, že sa za mňa vydá. Dosť nevšedné, mládenci sa zvyknú ženiť, až keď sa vrátia z armády, ale čo už. Rodičia sa dohodli, vybavia povolenia a rozšíria tabakové polia, naši otcovia sa spoja a ja s Nelkou tiež. Svadbou. Horím nedočkavosťou, ako bude vyzerať noc, keď si prvýkrát ľahneme spolu do postele. Moje predstavy sú neraz natoľko vzrušujúce, že neviem myslieť na nič iné. A kamaráti? Môžu mi len závidieť. Budú skúšať obskakovať dievčatá, aby si vyžobrali jediný bozk a ja už budem líhať po boku nádhernej a mladučkej ženy. Starší mládenci, čo na mňa donedávna pozerali ako na sopliaka, na tom tiež nebudú lepšie. Môžu si lízať prázdne gamby a škrabať sa po hlave, že si s najkrajšou dievkou v Čoltove ani len nezatancujú. Nebudú môcť. Bude vydatá. Bude len moja, moja, moja...
Na druhý deň ráno, hneď potom, ako som sa umyl pri studni a zhltol len tak dve vajcia na tvrdo, vybral som sa za Belom. Za Nelkinim otcom a mojim budúcim svokrom. Nie priamo k nemu domov, hoc to by som rád, aby som aspoň na chvíľku zazrel Nelku a vytušil, čo si asi tak o našej svadbe myslí. Odkedy jej to povedali, ešte sme sa nevideli. Teraz som šiel na ich tabakové polia, kde som bol i včera. Gazdu Belu som tam nestretol, že až dnes. Vraj musel odísť na úrad finančnej stráže, práve kvôli nejakým papierom, aby mohol pestovať viac tabaku. Takže včera sa ma ujal Jánoš, ktorý gazdovi pomáha. To práve on mi porozprával všetko o fajčení. Arpi ani ja sme totiž s týmto žiadnu skúsenosť nemali.
„V mestách už fajčia aj ženy,“ hovoril ešte včera Jánoš. „Síce nie na ulici, len v takých krčmách, kde pivo nenalievajú, čiže v kaviarňach, ale fajčia. Vraj sú už aj ženské cigarety. Také dlhé a tenké, ale tie v Čoltove nekúpiš. Načo aj. Ale nič si z toho nerob, že si si ešte v živote nedal ani šluk. Teda, ak do toho nerátam orechové listy. Tie si ako decko oproboval, nie?“
Prikývol som.
„To sa s cigaretami nedá ani porovnať! Ja som si prvýkrát zapálil tak pred piatimi rokmi, keď mi bolo pätnásť. Ale potajme. Však vieš, povolenie na predaj tabaku má v dedine len stará Irena a kto si chce kúpiť, ale ešte nie je dospelý, toho nielen vyženie, ale ešte to ide povedať jeho rodičom. Ale zaujímavé, že cigánske deti fajčia.“
„Isto, mohol by som pár týždňov počkať, aby som si kúpil cigarety sám, ale vieš... Teraz, keď tu mám robiť, chcem o tom vedieť čo najviac.“
„Jasné,“ zasmial sa Jánoš. „Veď len preto... Ale cigareta vždy ukáže, kto už je chlap a kto ešte len decko. Keď som prvýkrát fajčil ja, vyvracal som si na košeľu všetku kapustu, čo som mal na obed.“
„Ale to si mal len pätnásť. Sám si to teraz povedal.“
„Hej, tak je. Však uvidíš. Musíš o tom niečo vedieť, keď už budeš zaťom najväčšieho tabakára na okolí. Každý vie, ako sa mu darí. Pre neho je tabak nad zlato,“ usmial sa. „Vieš fajčenie je mužné. Udáva jasný chlapský charakter človeka ešte skôr, ako s ním prehovoríš čoby len slovko,“ vravel Jánoš všetko to, čo som si zapamätal od slova do slova a potom večer zopakoval Arpimu.
Jánoš bol jednoduchý mladý muž z nie bohatej rodiny, ale dobrák, čo sa živil, ako sa dalo. Zeleninárom, ktorých polia sa tiahli najmä pri rieke Slaná, pomáhal najčastejšie. Nie vždy mu platili, občas robil za kapustu, za hrach, či za papriku. Preto radšej pomáhal s tabakom, kde dostával peniaze na ruku. Robiť vedel a bol spoľahlivý vo všetkom. Aj teraz ma už čakal na dohodnutom mieste a čo sľúbil, to dodržal. O chvíľku som si strčil do vrecka svoju prvú škatuľku cigariet a v jeho dlani zaštrngotalo pár mincí. Potom však povedal, že sa ponáhľa, že dnes tu nebude, lebo si zohnal niečo iné. Podarilo sa mu dostať medzi chlapov, čo majú zhodiť starú strechu z kostola a dať tam novú. Vymeniť šindeľ za plech. S murármi i s tesármi už robil a gazda Bela vraj súhlasil, že ak tam dostane viac peňazí, nech ide, zatiaľ ho nahradí niekým iným. Tak sme sa rozlúčili a ja som čakal. Iba krátko, lebo o chvíľu sa na zákrute objavil voz s dvoma koňmi a na kozlíku sedel gazda Bela.
Dopoludnie mi zbehlo veľmi rýchlo. Ani sa mi nechcelo veriť, že už je čas obeda a ja už môžem odísť. Prisámbohu, lepšieho svokra som si ani nemohol želať. To, že je tabakový veľmož, bolo poznať už podľa jeho fúzov. Od fajčenia ich mal žlté až po kútiky. Potvrdil, že každý poriadny chlap si vie vychutnať fajku či cigaretu a keďže tabak nie je až taký drahý, raz budú fajčiť všetci. A má to i svoje výhody. Keď idú na pole ženy, natierajú sa vodou s trochou octu, aby ich nedohrýzli ovady a komáre. Chlap si radšej zapáli a nesmrdí tak kyslo. Vôňa tabakového dymu je mužná a dáva punc vážnosti. Keď som sa ho pýtal, či to platí aj o tých, čo tabak žujú, mávol rukou, že to robia už len starí dedovia. Dokonca v časoch, keď bol on malým chlapcom, mali starci čudný zvyk. Keď vyfajčili fajku, nechali ju vychladnúť a potom si vyklepli zhorený tabak do dlane, nasypali si ho do úst a cmúľali. To už však dnes nerobí nikto.
Potom sa rozhovoril o pestovaní. Teda, že prvou a základnou podmienkou úspechu je svätá trpezlivosť s úradmi. Kde chce pestovať kukuricu, nemá problém. Uhorky? Nemá problém. Tabak? Tak tu je potrebné povolenie, kde je uvedené, na akej ploche, na akej pôde, s akými skúsenosťami, s akým dohodnutým odbytom a všetko treba dokladovať ďalšími a ďalšími úradnými papiermi a potvrdeniami. Preto tabak nemôže pestovať nejaký jednoduchý človek, ktorému sa na úrade trasie hlas, lebo takého ani nebudú brať vážne. Úrad vyšle inšpektorov, čo preveria, či všetky údaje súhlasia a ak áno, vydá rozhodnutie. Keď s pestovaním súhlasí, môže sa siať. Lenže darmo gazda zaplatí za semená dopredu, do ruky žiadne nedostane. To za ním prídu členovia finančnej stráže, tí ich držia v rukách a pred ich očami musí všetky vysadiť do pôdy. Finančná stráž potom chodí pravidelne kontrolovať, ako tabak rastie, koľko ho je, a to najmä kvôli škodcom. Aby gazda nemohol povedať, že mu pliaga zničila pol úrody a pritom by ju predal načierno. A ak by nejaký škodca naozaj napadol úrodu, aj poškodené rastliny, čo už gazda povytàhal, treba odložiť a ukázať pri najbližšej kontrole. Až potom ich môže, či musí pred nimi spáliť. A najväčšia galiba je v čase, keď tabak kvitne. Pred očami finančnej stráže treba otrhať všetky kvety. To aby si gazda nemohol sám vypestovať tabakové semená, ale na ďalší rok ich znova kúpil od štátu. Aj pri odvážaní nasušenej úrody do Rimavskej Soboty musí byť finančná stráž a potom na úrad treba odniesť doklady, koľko toho tabačka nakúpila. Všetko musí sedieť na gram! Ale napriek tomu sa to oplatí. A Čoltovo je na to dedina ako stvorená. Hotová tabaková veľmoc, veď tu ho pestuje osem silných gazdovských rodín. No na najväčšej ploche tá, do ktorej budem onedlho patriť i ja.
Z toho všetkého ma najviac zaujali pajty. Drevené búdy, dlhé až dvadsať metrov a široké aspoň osem. Stoja všade okolo dediny. V nich sa sušia tabakové listy navlečené na šnúrkach. To aby boli pod strechou v tieni a nie na priamom slnku, ale tiež v miernom prievane. Je to vraj lepšie, ako keď vzduch stojí. Preto má každá pajta aj osem dverí, sú rôzne rozmiestnené a otvorené či zatvorené podľa toho, z ktorej strany fúka vietor či veje vánok. Dobre vysušiť tabak, vedieť, kedy ktoré dvere zabuchnúť, a ktoré rozovrieť dokorán, je hotové umenie. Umenie, ktorému sa musím tiež priučiť. Len i tu môže nastať pre gazdu chvíľa smútku. To keď je úroda mimoriadne dobrá a tabakových listov je viac, ako sa pomestia so pájt. Vtedy musia pred financmi nadbytok spáliť. Všetko si skontrolujú, bez nich nemožno začať ani so zberom.
Chytilo ma to natoľko, až som chvíľami zabudol aj na Nelku a že hovorím s jej otcom. A to som sa na ňu chcel opýtať hneď na začiatku, ale nevedel som ako. Moja mama povedala, že by bolo najlepšie, keby sme sa do svadby veľmi nevideli. Iba v nedeľu v kostole, keď budeme mať ohlášky. Neviem prečo to tak chcela, ale neprotestoval som. I tak by mi aspoň Nelkin otec mohol povedať, ako sa moja budúca žena má a či ma vôbec chce. Ale on hovoril len o tabaku a zas a znova o tabaku, lenže tak zaujímavo, že som nakoniec na Nelku zabudol i ja. Na celé hodiny. O to viac som si však uvedomoval, že mám vo vrecku krabičku cigariet a dnes ich aj okúsim.
„Takže ako si to hovoril? Vytiahnuť cigaretu jemne, len tak končekmi prstov, privoňať si k nej, slabučko ju postláčať po celej dåžke, aby sa medzi tabak dostal vzduch a potom trochu olízať, aby nehorela rýchlo a mohli sme si tú slasť vychutnať čo najdlhšie,“ vravel Arpi, keď sme si sadli do trávy. Prišiel som za ním tesne pred poludním a on ma už čakal. Vyšli sme za dom do záhrady, výhľad bol odtiaľ až na kopec s kostolom, ale nás nevidel nikto. Najmä nie jeho rodičia, pretože na tú stranu nemali okná. Beztak mal doma iba mamu, práve končila prípravy s obedom, ale ešte sme si odbehli. Arpi otvoril krabičku cigariet s výrazom vznešenosti chvíle, akoby práve odkrýval stáročia ukrytý poklad. Zápalka vzplanula a obaja sme si pripáli.
V prvej chvíli som mal pocit, že sa dusím. Akoby sa mi stiahli pľúca, vzbúrili sa prívalu štipľavého dymu a vypovedali službu. Chuť na jazyku vôbec nezodpovedala predstave, čo vo mne vyvolávala lákavá vôňa tabaku pred pripálením. Naviac sa mi rozslzili oči, ale snažil som sa ovládnuť. Prvý sa rozkašľal Arpi.
„Asi to robíme zle. Skúsme ťahať pomalšie. Tak ako vravel Jánoš, nech dym zlezie do pľúc sám,“ snažil som sa nestratiť zvyšky svojej dôstojnosti a hneď tak i urobil, lenže to som sa už rozkašľal i ja.
„Možno by sme nemali hneď šlukovať. Najskôr to skúsiť tak, ako sa fajčí fajka. Len do úst a von,“ navrhol Arpi, slabučko potiahol a v tom okamihu dym aj vyfúkol. I ja som tak skúsil. Nepomohlo. Zasa som kašľal, ale snažil som sa to potlačiť. Riadne sa mi zakrútila hlava, tak som si ľahol na chrbát a skúsil potiahnuť znova. Teraz to už celkom šlo, hoc som dym nevdýchol. Arpi tiež zopárkrát potiahol len tak ústami a potom znova skúsil šluk. Premáhal sa, aby si pri tom nevypľul pľúca.
„Dobré, nie?“ začal som si pripadať mužne, dôležito.
„Isto,“ Arpi prikývol a tak som cigaretu vyfajčil bez ďalších slov až do konca.
Mal som zvláštny pocit okolo brucha aj v hrudi. Akoby zo mňa všetok dym nevyšiel, ale ostal tam, blúdil a hľadal si cestu von. Cítil som potrebu poriadne sa napiť, alebo si aspoň vypláchnuť ústa. Začalo ma napínať.
„Horí,“ šepol Arpi akýmsi stiahnutým hrdelným hlasom.
„Ty ešte máš? Mne už dohorela.“
„Kostol horí!“
V okamihu som sa posadil. Arpi mal pravdu. Pohľad, ktorý sa mi naskytol, bol rovnako nečakaný ako desivý. Z odkrytej strechy chrámu, na ktorú sme mali priamy výhľad, stúpal k nebu dym a vyšľahli už aj plamene. Z dediny sa ozval krik a začali sa tam zbiehať ľudia. Nikto nám nemusel nič povedať, bolo to prekvapivé, no jasné. Hneď sme vstali a rozbehli sa. Bol to však skôr len pokus o beh. Už pri prvých krokoch sa mi točila hlava a svet sa mi rozhojdal pred očami. Neistý pocit v bruchu na chvíľu prerástol do potreby stiahnuť si nohavice a čupnúť si za najbližší strom. Studený pot mi vyrazil na čele, na dlaniach, na celom tele. Mal som sa chuť hodiť na zem, skrútiť do klbka a čakať, kým všetko prejde. Lenže horel kostol a my sme k nemu bežali.
Trvalo to len chvíľku, mizerne krátky čas, za ktorý sa stihli rozliezť plamene po celej odkrytej drevenej konštrukcii strechy. Horeli a plápolali do výšky a ľudia kričali, ratovali. Niektorí vbehli do kostola zachrániť, čo sa dá. Iní, tí čo bývali najbližšie, a najmä tí, čo ešte mali domy pokryté slamou, vynášali plachty, máčali ich do vody a vynášali na strechy, nech ich tam rozprestrú a oheň nešíri dielo skazy. Voľakto kričal, že už idú hasiči. Farár pobehoval s tými, čo z chrámu vynášali všetko, čo sa dalo. Aj Arpi a ja sme sa pridali. Vzali sme prvú lavicu a vyniesli ju von. Kúdoly dymu sa valili do chrámovej lode viac a viac, štípali nás oči. Potom sme bežali po druhú lavicu, tretiu... Hasiči pritiahli na voze ručnú striekačku a už pumpovali. ¼udia vytvorili živú reťaz a ich rukami putovali plné vedrá. Dolievali do striekačky. Pred bránou do chrámu stál šéf murárov a lamentoval, že predsa varoval všetkých, nech sú s tými cigaretami na streche opatrní. ¼udia sa zomkli v jeden celok, kostol vypratali rýchlejšie, ako by si to niekto vedel predstaviť. Plamene sa však nezmenšovali a niektorí kričali, aby už nikto nešiel dnu, lebo trámy o chvíľu povolia a začnú padať. Prekvapivo rýchlo došli aj hasiči z Tornale.
V tom zhone, v tej trme-vrme sa mi urobilo zle. Stále ma oblieval studený pot, nevedel som poriadne dýchať a motala sa mi hlava. Ani neviem, kedy som spadol na zem. Prvý sa nado mňa sklonil Jánoš.
„Nadýchal si sa dymu?“
Prikývol som mu, vlastne som klamal i neklamal.
Schmatol ma popod pazuchy a odvliekol nabok, za cestu a posadil k stromu. Zvesil som hlavu, pozeral si na kolená a odrazu sa mi zdvihol žalúdok. Ešte šťastie, že som dnes veľa nejedol. I tak som smrdel ako prasa, s onou mužnosťou fajčiara to nemalo nič spoločné.
„Že ti prišlo zle... Skús sa ma chytiť a pomôžem ti ísť domov. Tam si ľahneš. A dýchaj, zhlboka dýchaj!“
Skúsil som zdvihnúť hlavu a zaostriť zrak. Nado mnou sa skláňala Nelka. Aj v tej neblahej chvíli som si uvedomil, aká je pekná.
„Postav sa a opri sa o mňa. Pomôžem ti. Takto tu nemôžeš ostať!“
Cítil som sa biedne. Pošpinený vlastnými zvratkami, roztrasený a bledý som zozbieral zvyšok síl a skúsil vstať. Nelka mi prehodila moju ruku cez jej rameno, nech sa jej vraj držím a skúsime pomaly ísť.
Držal som sa jej. Vždy sa jej budem držať. Vždy. Viem, bude mi dobrou ženou. I keď je z takej čudnej rodiny, čo pestuje tabak...
* * *
Poznámka autora:
Rímsko-katolícky kostol v Čoltove - bol postavený už pred rokom 1332 v gotickom slohu. V 17., 18. aj 19. storočí bol architektonicky upravovaný do súčasnej podoby. Z gotiky sa doposiaľ zachoval charakter polygonálnej svätyne a víťazný oblúk. Počas II. svetovej vojny, keď ruské vojská spustili delostreleckú paľbu na nemecké pozície v obci, zasiahli kostolnú vežu, ktorá sa zrútila a bolo potrebné ju postaviť nanovo. Pri chráme sa nachádza fara, stále sa tu konajú omše.
* * *
Tento príspevok vznikol v rámci programu Krajina príbehov, projektu Po stopách starých príbehov, ktorý Literárna spoločnosť realizuje v spolupráci s MAS Kras.
|
|
