Koniec baby so železným nosom
@ :: Poviedky ::
Oct 28 2014, 08:36 (UTC+0) | 
Rieka Slaná pri Bohúòove |
Miesto: Bohúňovo, okres Rožňava
Čas: štyridsiate roky 20. storočia
Autor: Silvia Bolčová
Bolo jesenné nedeľné popoludnie. Kuchyňa ešte voňala slepačou polievkou a pečenými zemiakmi. Ja i moje dve mladšie sestričky sme sedeli na laviciach po oboch stranách veľkého dubového stola. Za vrchstolom stará mama. Nízka a útla pôsobila krehko a nežne, no keď si nasadila okuliare, budila vo mne rešpekt. Ten, rovnako ako úctu, si získala v celom Bohúňove. Bola vzdelaná, aj napriek veku veľa čítala, aby si, ako vravievala, udržala duševnú sviežosť. Stará biblia, spevník i Révaiho lexikón niesli jasné známky častého listovania. A vyšívala nádherne. I teraz mala v rukách bielené plátno a pracovala na ďalšom obruse pre faru.
Aj po iné popoludnia sme zvykli sedieť so starkou za stolom, no vo všedný deň nám zakaždým nadelila prácu, ktorú sme boli schopné zvládnuť. Lúpanie fazule alebo hrachu, utieranie riadu, plátanie šiat, robili sme čokoľvek, čo bolo potrebné. Ak stará mama prichytila niekoho bez roboty, počastovala ho vetou, ktorú sme už poznali naspamäť: „Koho nájde diabol zaháľať, toho stiahne k sebe.“
V nedeľu sme obľúbenú povedačku starej mamy nikdy nepočuli. Nedeľa je deň zasvätený pánovi. U nás aj rodine a odpočinku. Preto sme sa na nedeľu vždy veľmi tešili. Kým sme boli menšie, stará mama nám rozprávala rozprávky a pred mojimi očami ožívali nádherné príbehy odvážnych hrdinov i všakovakých úžasných a čarovných bytostí. Časom, keď sme podrástli, stará mama vymenila rozprávky za rozhovory o životoch svätých a za múdre a poučné príbehy zo života. Vždy som bola prekvapená, odkiaľ toho toľko vie. Možno z priadok, kde ženy narozprávajú kadečo. Zrejme nie všetko bolo vhodné pre detské uši a prezrádzala príbehy postupne tak, ako sme rástli. Bola som zvedavá, akú tému si vyberie teraz a veľmi ma prekvapila, keď sa rozhodla, že objasní, čo znamená zlo.
„Zlo má mnoho podôb. Zlom môže byť aj to, ak chceme niekomu dobre, ale nemyslíme na to, čo chce on. Či to, čo za dobré považujeme my, urobí daného človeka naozaj šťastným. Kedysi tu žila veľmi bohatá rodina, tuším sa volali Riesmannovci. Mali krásny dom, obrovské polia, doma vzácny nábytok, drahé šperky a knihy. A prekrásnu dcéru Máriu. Rodičia dúfali, že sa Máriiným sobášom ich majetok ešte rozmnoží a ona bude v blahobyte šťastná. No Mária sa zaľúbila do jednoduchého sedliaka. Milovali sa tak veľmi, že to už ani netajili pred svetom. Máriini rodičia jej zakazovali stretávať sa s ním, zatvárali ju doma, vraj pre jej dobro. Tak raz Mária v zúfalstve vzala jednu zo zbraní v otcovej zbierke starých pušiek a zastrelila sa. Iste, zobrať si život je hriech, ale každý, kto má srdce, si vie predstaviť, akému súženiu, zúfalstvu a beznádeji bola chudera Mária vystavená, keď musela hájiť lásku svojho srdca proti rozhodnosti svojich rodičov.“
Potichu som premýšľala. Aká je tá láska? Toľko som o nej počula, no nevedela si ju predstaviť. Opýtať sa na podrobnosti som sa hanbila. Mladé a krásne dievča, dokonca bohaté, si pre nenaplnenú lásku vzalo život. To vari život bez lásky nemá význam?
Až po chvíli zadumania som si všimla, že stará mama v rozprávaní pokročila. Práve nás vystríhala: „Vidíte, čo všetko môže spôsobiť chamtivosť, lakomstvo a ľudské zlo? No musím vám povedať, že je na svete niečo, čo je oveľa horšie ako ľudská zloba. Je to zloba z temnôt. “
„Ako vyzerá zloba z temnôt?“ nechápala som.
„Je to obvykle boží trest za naše hriechy, keď si nevážime cnosti. Pripútavame sa ku zlu a zlo nás potom samo navštívi. Môže mať rozličné podoby – prichádza k nám ako povodeň či ako požiar. Ak je už tu, v dedine, nevieme sa mu vyhnúť, no môžeme naň upozorniť susedov a okolité dediny zvonením na kostolné zvony. Ak prichádza zlo v podobe ľadovca, aby zničilo úrodu, vtedy treba na dvor vyniesť žeravé uhlíky. Najlepšie z pece, v ktorej sa piekol chlieb. A počula som, že v iných krajoch počas krupobitia stavajú na dvor sekery ostrím nahor. Aj to vraj pomáha. Veru, ľudia sa boja zničenia úrody a urobia všetko, aby zabránili hladomoru.“
„Takže zlo z temnôt, to je hladomor, požiar a ľadovec?“ opýtala sa Katalin.
„Kdeže, dievčatko, to ešte nie je všetko. Na svete žijú ženy – bosorky, ktoré sú schopné človeka začarovať, či ako vravíme, urieknuť. Hlavne deťom počarujú.“
„Ako to vyzerá, keď je niekto urieknutý? Veľa potom rozpráva?“ detský rozumček očividne chápal všetko doslovne. Stará mama sa zasmiala.
„Urieknutý má veľké trápenie. Bolí ho hlava, bez prestania po celé dni. Bolesť sa zhoršuje, človek je malátny, je mu na zvracanie a svet sa s ním točí. Nemá silu na robotu, ba ani len na premýšľanie. Je unavený, hoci celé dni leží v posteli. Z takého človeka niet osohu. Urieknuté deti veľmi plačú, a zlo, ktoré do nich prešlo, im nedá spať.“
„A môže sa urieknutý človek uzdraviť? Alebo nebodaj rovno zomrie?“
„Keby sme proti zlu nič nerobili, tak možno by aj umrel. Ale na šťastie vieme, ako konať. Dospelým treba hodiť žeravé uhlíky do vody a v tej vode sa musia poumývať. No ak je urieknuté dieťa, musí sa zohriať voda na kúpeľ a do vane treba vhodiť aj dvanásť žeravých uhlíkov. Keď sa urieknuté dieťa vykúpe, uhlík z neho posťahuje zlú silu a uľaví sa mu.“
„Kto každý môže urieknuť človeka?“ téma ma začala zaujímať viac a viac.
„Vraj hocikto a urobiť tak môže aj nechtiac, ak v sebe živí nenávisť. No naozaj vážne je, ak niekoho uriekne bosorka. Našťastie ich človek nestretne len tak hocikde. Najskôr na krížnych cestách. Preto treba so sebou nosiť mak alebo kukuricu. Ak človek totiž zočí bosorku, musí rýchle rozsypať semiačka po zemi. Bosorka ich musí najprv zozbierať a dovtedy nesmie odísť. Kým tak urobí, možno jej utiecť. No najhoršie zo všetkého, čo vás deti môže postretnúť, je baba so železným nosom! Je taká zlá, že sa pred ňou aj hady v tráve rozostupujú. Nikdy som však nepočula, ako sa dá pred ňou chrániť. A nevie sa ani to, ako baba so železným nosom súvisí s hadmi, no isté je, že sa takmer vždy zjavujú spolu.“
„A kde?“
„Najmä pri vode. Pri hlbokej vode. Kráti si chvíľu tým, že schytí do náručia najbližšie dieťa, skočí s ním do rieky a drží ho pod hladinou tak dlho, kým ho neutopí. Preto, keď sa idete čvachtať a kúpať do Slanej, musíte byť veľmi opatrné. “
„Stará mama, ale ako to, že som ju ešte nikdy nezazrela ani len z diaľky?“ pýtala som sa už len ja, pretože skôr než čokoľvek babka dopovedala, mala som už pripravenú otázku na jazyku. Bola som rýchlejšia ako sestry.
„Ako vieš, že si ju nezazrela? Možno si ju videla, len si nevedela z diaľky, koho to vidíš. A možno si neurobila doteraz nič zlé a nebol dôvod, aby ťa trápila. Vravieva sa, že vraj sa ukrýva v skrýši na brehu. Asi spí v dákom brlohu. Ale kto vie, možno tá baba vôbec spánok nepotrebuje.“
O bosorkách aj o urieknutí som už počula veľa krát. No baba so železným nosom? Neviem prečo, ale myslela som si, že to bude len nejaká báchorka, ktorou mňa i moje sestry chce stará mama držať ďalej od rieky. Veď len nedávno spomínala, že keď bola ešte ona malým dievčaťom, jej kamarát Ïuri sa utopil. Aj teraz si na neho spomenula a zosmutnela, ale naše spoločné posedenie beztak skončilo, lebo mama položila na stôl tanier s ešte teplým makovníkom a nejaká strašiaca baba už nikoho nezaujímala.
Prešlo takmer päť rokov a nastala jar plná pučiacich listov, rozvíjajúcich sa kvetov a vôní. Mala som už štrnásť a na babu so železným nosom som dávno zabudla. Muži i ženy vychádzali na polia, pastieri hnali stáda na pastviny a vlastne aj ja. Ibaže ja som nehnala stádo, ale kàdeľ. Pasenie husí bola totiž vždy viac detská práca, než pre dospelých. Samozrejme, to som vtedy nevedela, či skôr sa nad tým nezamýšľala a cítila som sa dôležitá.
Už začiatkom mája bolo poriadne teplo. Až natoľko, že sa mi žiadalo ochladiť sa. Keď vystúpilo slnko najvyššie, šla som s husami k Slanej. Ani hnať som ich nemusela. Akoby samé vycítili, že prišiel čas pravého poludnia a vybrali sa k rieke. Ja za nimi. Sadla som si na peň jelše a ponorila nohy do vody. Striaslo ma. Spočiatku chladila a chvíľu trvalo, kým som si zvykla, no potom to bolo viac než príjemné. Okolo poletovali motýle, veľa motýľov, sledovala som ich let a zdali sa mi krásne. Prižmúrila som oči a vystavila tvár teplým lúčom, ale zároveň sa cítila veľmi čerstvo. Usmievala som sa. Pokoj, ktorý ma postupne opantal, zmizol, keď sa čosi vo vode šuchlo o moje nohy. Pozrela som na ne a zvýskla tak nahlas, že ma museli počuť hádam i doma. Had! Veľký a dlhý, stelesnenie všetkého zla, hrozba záhuby a možno i smrť. Na husi som si ani nespomenula, vyskočila som vysoko a bežala ako zbavená zmyslov nehľadiac pod nohy. No keď som predsa len sklonila hlavu, zvýskla som druhýkrát. To pretože som pristúpila ďalšieho hada. Zvíjal sa na zemi, azda som mu rozpučila kosti a potom sa vyšvihol ako šíp rovno na mňa. Bol to len krátky okamih môjho zastavenia, had ma našťastie minul a rozbehla som sa znova. Aspoň myslím, že som sa rozbehla, lebo krajina sa okolo mňa roztočila a pred očami sa mi namiesto slnečných lúčov rozlievali čierne škvrny, čo nakoniec splynuli do nekonečnej hlbokej tmy, hltajúc svetlo sveta. Všetko zmizlo. Lúka, les, rieka, husi ani hady už neboli. Nebolo vlastne nič.
Keď som sa prebrala, cítila som, že na mňa niekto hľadí. Otvorila som oči a pozerala do starej zvráskavenej tváre s malými, no prenikavými očami. Tú ženu som nepoznala a ani po tom netúžila. Nebola len škaredá, ale hlavne z nej išlo čosi nezvyklé. Niečo ako hmla, či pásy sivého dymu, ktoré prenikali až na moje telo, do mojej mysle, sťahovali ma, viazali a dusili. Strach mi stiahol hrdlo a nevedela som sa nadýchnuť. Stalo sa tak presne vtedy, keď sa vo svetle lúčov zaleskol jej kovový nos. Železný nos. Nebola som schopná myšlienky ani žiadneho pohybu. Ležala som ako baránok na obetnom kameni, zatiaľ čo baba so železným nosom krútila hlavou, potom mi položila ruku na čelo a ja som opäť opadla do čierno-čiernej tmy.
Nasledujúce dni som strávila v modlitbách. Najskôr za zdravie chlapcov, čo ma našli v bezvedomí pri rieke a odniesli na rukách domov. Potom som sa modlila k anjelovi strážnemu, ktorý ma ochránil pred hadmi i pred babou so železným nosom. Nakoniec už za každého a za všetko, na koho a na čo som si spomenula. Cítila som sa ohrozená, že zlo neskončilo, len sa ukázalo v jednej zo svojich prvých podôb a nabudúce to môže byť, či rovno bude ešte horšie a desivejšie. Po večeroch pred spaním som vídala v tme malé živé oči. Presne také, ako mala baba so železným nosom. Vždy sa zjavili iba na chvíľku a potom zmizli. Raz som sa zobudila uprostred noci práve na to, že niekto zhora na mňa hľadí. Triasla som sa pod perinou, bála sa vykríknuť a tvárila sa, že stále spím. Ak bolo možné, snažila som sa neodchádzať z domu a dvora. Bola som rada, že husi začala pásť Mária.
Jedného dňa začiatkom leta ma kamarátka Irma presviedčala, aby som sa šla spolu s ostatnými dievčatami vykúpať do Slanej. Že ony sú tam každý deň a prečo nikam nechodím. Myslela som, že ak im nestalo nič, hádam už všetko zlo pominulo a môžem sa na tie miesta vrátiť. Súhlasila som.
„Tak poďme,“ Irma ma potiahla za ruku.
„Kedy? Teraz?“
„A načo chceš čakať?“
Dievčatá sa ako obvykle prezliekali na záhrade u Kovácsovcov. Z nových šiat do starých, v ktorých môžu vliezť do rieky. Vesty si už neobliekli, vlastne len blúzky, spodné sukne, ale i zástery, nech mokré šaty neodkrývajú všetky krivky mladého tela. I ja som tak urobila, a keďže išlo o moje prvé spoločné kúpanie, trochu som sa hanbila. Zato chlapci, čo už čakali na brehu, hanbliví neboli. Kúpali sa pred nami rovno v spodkoch. Zabávali sa s kamarátkami, špliechali na ne, občas niektorý schytil blízko stojace dievča a v dobrovoľnom či nedobrovoľnom objatí sa spolu ponorili pod hladinu. Ja som zatiaľ stále vyčkávala na brehu. Ani som si nevšimla, ako a kedy sa ku mne priblížil Janči. Schmatol ma svojimi dlhočiznými rukami a striedavo ma ťahal a tlačil do vody. Nevedela som, či mám kričať, alebo sa smiať. Keď som celkom stratila rovnováhu, musela som sa ho chytiť a on ma zdvihol na ruky.
„Nepusť ma, lebo spadnem! Nepusť ma!“ kričala som.
„Nepustím ťa!“ vyzeral riadne rozradostený a poriadne ma k sebe pritlačil. Takto skočil do rieky a hoc by som mala v tej chvíli volať o ratu, pocítila som niečo, čo som ešte nikdy nezažila. Obvyklý strach, ktorý ma sprevádzal na každom kroku, sa rozplynul, upadol do zabudnutia a jeho miesto zaujalo čosi nové. Nepoznané a veľmi, veľmi krásne. Tiež príjemne sladké. Nerozumela som, čo sa so mnou deje, no túžila som, aby tá chvíľa trvala večne. Jančiho ruky ma stále pevne držali, nepúšťali.
Nakoniec sa i tak všetci chlapci kamsi vyparili. Irma mi prezradila, že chodia aj trochu vyššie na Kulinovu lúku, kde sa vraj kúpu úplne nahí.
„Poď, pôjdeme ich pozorovať,“ navrhla.
„Čože?“ premkla ma hanba, ale i vtieravá zvedavosť. „Všetky?“
„Nie, len my dve, aby nás tak ľahko nezbadali,“ už ma aj ťahala a ja som šla, či skôr, dala som sa vliecť. Myslela som na to, čo by sa stalo, keby nás niekto odhalil. Špehovať holých chlapcov, to by bola hanba! Ešte sme ani nedošli na lúku a počuli sme krik. Taký riadny, chlapský. To gazda Kulina vrieskal, nech z jeho pozemku vypadnú a nedošliapu mu ďatelinu. Chlapci vybiehali na breh, chytili šaty a utekali. Bežali rovno oproti nám!
I my sme sa rozbehli. Irma z plných síl a ja ešte rýchlejšie. Pocit viny mi dodal silu a ja som utekala, akoby mi v pätách funel býk. Od rieky do dediny. Rýchle som míňala domčeky susedov, no čosi nebolo v poriadku. Domy i stromy sa začali pohybovať, vlniť a padať. Vari je to koniec sveta? Tep v ušiach silnel, schytila ma triaška, srdce mi búšilo ako zvon a hoci bol ešte deň, zmrákalo sa. Z prítmia sa predo mnou vynorila baba so železným nosom sprevádzaná hadmi odporne a slizko vyplazujúcimi svoje jazyky. Opäť ma zaplavila černota a nevedomie. Zrejme som ešte stihla dobehnúť na dvor, lebo keď som sa prebrala, ležala som pred dverami do pitvora.
Prešiel ďalší polrok, k rieke som viac nešla, ale už ani nesedela stále doma. Hovorí sa, že si človek dokáže zvyknúť aj na šibenicu. Ja som si pomaly zvykala na babu so železným nosom. Niekedy viac, niekedy menej. Občas som dokonca cítila, akoby sa mi duša trhala na dve polovice. V jednej znel smiech kamarátok a chlapcov, v druhej sa prevaľovali kúdoly čiernej hmly a žiarili zlovestné oči. Tie sa mi zjavovali často, ale inak sa nestalo nič zvláštne. Dni v škole i doma boli takmer rovnaké.
Zima už dávno pokryla Slanú ľadom a sneh zasypal celú dedinu, keď sa priblížil sviatok Lucie. V tento stridží deň sa mladí stretávajú na krížnych cestách pred kostolom a chlapci sypú na zem kukuricu aby, až skutočné bosorky prídu, nemohli im ublížiť. Neviem, prečo sa chcú s nimi stretnúť, ale i tak som tam prvýkrát vybrala aj ja. Irma ma zavolala. Podľa zvyku sme sa všetky dievčatá obliekli do najstarších šiat, aké sme doma našli, hlavy zakryli čiernymi šatkami a tváre si umazali sadzami. S metlami v rukách sme vyrazili pred kostol. Najprv som sa bála. No len čo som prišla na krížne cesty a medzi chlapcami uvidela Jančiho, rozbúchalo sa mi srdce. Divoko, ale krásne divoko.
Bosorky sa nám počas večerného sypania kukurice a nočných tancov s metlami neukázali. Vlastne sa nikdy neukázali; tento zvyk bol zábavou, i keď na hrane vôle farára, čo to nerád videl.
„Tancujte dievky, tancujte! Berte metly a vyleťte k oblohe!“ kričali chlapci a my sme sa točili v kruhu, bláznivo pobehovali, vyplazovali jazyky na prizerajúce sa tetky, čo by sme si k nim inak nikdy nedovolili. Potom sme sa točili okolo chlapcov, čo sa dostali do našej moci a oni museli pobehovať okolo nás podľa našej vôle. Presne tak, ako keď sa hovorí, že bosorky vezmú niekoho do tanca.
Až po polnoci, keď sa tento dedinský rituál skončil, sme sa rozchádzali do svojich domovov. Mládenci odprevádzali svoje milé a so mnou išiel Janči. Až ku bráničke. Nie, nepovedal mi nič, žiadne slová plné vášne či vyznania. Na to mal priveľmi drevený jazyk a málo skúseností. Ale videla som to na ňom. V jeho pohľade som to videla.
Spať som šla šťastná, prešťastná. A oči, ktoré sa mi zjavili pred usnutím, keď som privrela viečka, už neboli zlé. Nepatrili babe so železným nosom. Boli to Jančiho oči. Viem, vynárali sa iba v mojej predstave, no nevedela som sa dočkať, kedy sa zasa do nich pozriem priamo. To bol koniec mojej baby so železným nosom. Viac v živote som sa jej nebála a ani na ňu nemyslela.
* * *
Tento príspevok vznikol v rámci programu Krajina príbehov, projektu Po stopách starých príbehov, ktorý Literárna spoločnosť realizuje v spolupráci s MAS Kras.
|
|
