Len bocianov tu zatiaľ nevidel
@ :: Poviedky ::
Nov 10 2014, 09:12 (UTC+0) | 
V Zemplínskom Hradišti v roku 2014 |
Miesto: Zemplínske Hradište, okres Trebišov
Čas: okolo roku 1930
Autor: Vasiľ Demko
„Ty si iný ako ostatní gádžovia,“ povedal opatrne Gejza, keď si utieral krv spod nosa.
„A čo si im urobil?“ opýtal sa Janči.
„Neviem. Namojdušu neviem,“ zapieral Cigánik Gejza.
Janči naň zazrel a ďalej si trel ruky, ktoré ho boleli, lebo sa pobil s chlapcami, čo pred chvíľou tåkli Gejzu. Janči sa často bil aj so staršími. Dakedy ani sám nevedel prečo. Vlastne vedel, len o tom nehovoril. Bol zlostný a neznášal, keď sa nad neho vyvyšovali len preto, že on je chudobný a oni bohatší. Bol síce iba smarkatý, ako ho občas volali starší, ale bol silný, šikovný a nebál sa tých, čo naň tak pokrikovali.
„Povedali, že som ukradol kuru. Vraj ma videli.“
„Všetci vedia, že kradnete,“ nakrátko sa odmlčal. „Hejže si ukradol? Vidno na tebe.“
Gejza naň pozeral uprene, neponáhľal sa s odpoveďou. Oči mu svietili, čertiská v nich tancovali.
„No vidíš.“
„Šak ma nelapili. Iba vi... hovoria, že videli.“
„Dobrú belavinu budeš nosiť. Daj si dačo zimné na tú bozuľu,“ prstom sa dotkol natekajúcej modriny pod okom. Gejza zasyčal, ale možno iba tak.
„Keby si chcel, mohol by si dakedy prísť k nám do osady.“
„Ešte to mi treba. Blchy a vši domov doniesť. Mama by ma poslali spať do plevne, alebo k Maňci do chlieva.“
Gejza urobil grimasu akoby chcel povedať – ako myslíš. A nahlas dodal: „Šak nemusíš. Ale kamaráti môžeme byť, nie?“
„Čo ja viem? Aj tak budú po mne vykrikovať, že som sa s Cigáňmi spolčil. Ale keď nám dačo zmizne z dvora, tak ťa zbijem!“ zastrájal sa Janči. Možno nebude na škodu mať kamaráta Cigáňa a istotu, že im nič neukradnú – hovoril si v duchu. A o čo je on viac? Gádžo a on Cigáň. Ale do taniera mávajú rovnako hlboko. Dobre urobil, že sa ho zastal.
To bolo ešte v zime, keď bolo všade plno snehu, noci dlhé a temné a niekedy ani vietor nedokázal do rána zamiesť stopy.
Občas vídaval Gejzu, ale nehovorili spolu. Modrina sa stratila, aj dedinskí chlapci prestali zapárať, že má Cigáňov za kumpánov. A v ich podaní to bolo skoro to isté, ako sám byť Cigáňom. Zlodejom a vyvrheľom, akých sa treba nielen strániť, ale hlavne báť. Najmä tých ich babských bosoráctiev. Dajte rúčku, mladý pán, budúcnosť, lásku, peniaze, šťastie vám predpoviem. Cigánik sa k nemu správal ako kamarát a Jančimu sa to páčilo.
Raz, keď sa už otepľovalo a sneh sa topil, sa pri ňom zastavil.
„Prídeš zajtra doobeda do vašej plevne?“
„Načo?“
„Príde aj Ilonka. Dobre bude,“ oznámil tajomne a rovnako tajomne sa aj zaškeril.
„Ilonka? Načo?“ ozvala sa v ňom akási obava. Vôbec netušil, kto je Ilonka. A ten Gejzov úsmev sa mu tiež nepozdával.
Na druhý deň však bol v plevni, ako sa dohodli. Keď prišli, ostal načisto prekvapený. Ilonka bola oveľa staršia, pekná dievka so všetkým, čo také dievky majú mať aj vpredu aj vzadu. Sadli si do sena, Gejza rozprával, ako mu Janči pomohol a Ilonka sa usmievala, pohadzovala vlasmi a keď zahodila hlavou, všetko sa jej pod blúzkou hýbalo. Tak blízko Janči pri dievke ešte nikdy nebol. Pravda, v lete, keď bolo horúco, chodievali sa kúpať do vody vedľa cesty. Dievky si vyhrnuli sukne a tak šikovne sa umývali, že celé blúzky sa im namočili a lepili sa na všetko pod nimi. Vtedy chlapčiská nedokázali od nich odtrhnúť oči. Až sa zadalo, že to naschvál tak urobili.
Zobrala mu ruku, ako to videl u starých Cigánok počas slávností v dedine. Chcel ju vytrhnúť, no jej ruka bola horúca, položila tú jeho na svoje prekrížené nohy, tak blízko toho... Nedokázal ju vyslobodiť. Až sa zľakol, že mu už počarovala. Gejza vybral cigaretle, jednu si vložil do úst a chcel zapáliť.
„Tu nemôžeš kuriť. Choď von. A dávaj pozor, aby sa dačo nesfarklo,“ zastavil ho Janči. Gejza hodil plecom a vyšiel von.
„Budeš mať dlhý a dobrý život. Stane sa však dačo, čo...“ začala Ilonka, pozerala naň krásnymi temnými očami a on ledva dýchal. „Vidím aj dlhú cestu. Tam budeš aj žiť,“ pohladila mu dlaň, otočila ju dole a položila naspäť na svoje stehno. Bolo horúce a jemu sa zastavoval dych. Keby mohol, posunul by ruku trochu ďalej, trochu bližšie.
„Dobrý budeš mať život. Ale niečo sa stane, niečo nedobré,“ hovorila, no on vnímal len to jej teplo prúdiace do jeho ruky. Tak blízko bolo všetko.
„A cicy mu neukážeš?“ škeril sa Gejza zazerajúci cez štrbinu vo vrátach.
Ilonka sa naň pozrela, usmiala, chvíľku váhala, potom však rozopla blúzku a na svet boží vyskočili dva nádherné symboly ženskosti. Janči sa chcel odvrátiť, ale zamrzol. Gejza sa rozosmial.
„Šak ju pohladkaj. Čo sa bojíš? Neuhryznú. Ty si urobil dačo pre mňa, teraz ja pre teba.“
Tak musí byť v raji - pomyslel si Janči, ale neodvážil sa pohnúť rukou. Ilonka ju teda zobrala a vložila medzi prsníky. Zatvoril oči a čakal, kedy sa zobudí. Lebo toto sa mu určite iba sníva. Viedla mu sama ruku po hebkej pokožke, dlane narazili na bradavky. Tvrdé ako hroty.
„No, dosť, lebo nebude dobre spať,“ smial sa Gejza.
Keď odišli, Janči ešte dlho sedel v plevni, zabudol na chlad, na hlad i na všetko ostatné.
Odvtedy rád býval v plevni, ochotnejšie pomáhal mame, lebo celé neveľké gazdovstvo bolo na jej pleciach. Už aby apo z tej Ameriky prišli! Kúpia kus zeme, kone, ako ostatní gazdovia v Hardišči, voz, všelijaký sersam a budú gazdovať. Páčilo by sa mu starať sa o kone, orať, siať, žať ako ostatní. Lenže oni nie sú ako ostatní. Nemajú polia, iba ten fliačik pri dome.
„Veď počkajte! Keď prídu apo, uvidí sa, kto je lepší gazda,“ zastrájal sa, keď doň zapárali majetnejší.
„Len aby sa vrátili. Aby ich tam dáka ceckatá černoška nezvábila,“ provokovali a on sa ľahko dal rozpáliť a púšťal sa s nimi do bitky. Bránil seba, mamu, otca i súrodencov. Aj keď vedel, že stať sa môže všeličo.
Sneh i ľad už vsiakli do zeme, dni sa predåžili, polia už obschli. Spomienka na Ilonku mu dlho nedávala pokojne spať, vraj v noci aj zo sna niečo hovoril, no mama mu nič nevyčítali. Iba mu kázali spať na stružľaku na zemi, aby mladších nebuntošil. A Gejza naň vždy tajne žmurkal, keď sa náhodou videli na valale.
Koncom marca uvidel nad dedinou krúžiť bocianov. Pre všetkých to bol neklamný signál, že zima už určite skončila. Pán učiteľ im v škole dokonca povedali, že bociany majú akýsi neznámy, ale spoľahlivý spôsob, ktorý im prezradí, kedy sa už môžu vrátiť domov, lebo zima skončila. Nerozumel tomu, ako sa to dá. Ale keď v škole pozeral na mapu, čo im doniesli pán učiteľ, ešte menej rozumel tomu, ako dokážu na jeseň odletieť na samý koniec Afriky a potom na jar odtiaľ neomylne trafia do svojho hniezda v Hardišči. Že sú verní nielen hniezdam, ale aj navzájom, to sa tiež dozvedel od pána učiteľa. Celý život prežijú spolu. Možno preto sa im ľudia vždy potešia. Lebo ukazujú, ako treba spolu žiť – v dobrom aj zlom. Kým ich smrť nerozdelí. Keď si rukou zaclonil oči a pozeral ako krásne lietajú, závidel im, že môžu odletieť a vrátiť sa a byť spolu. Keby aj on tak mohol. Roztiahol by krídla letel, letel, ďaleko a ešte ďalej. A potom by sa vrátil. Závidel bocianom. V dobrom. Závidel aj tým, čo majú kone. Lebo v Hardišču majú pár koňov azda v každom dvore. Páčilo by sa mu robiť s koňmi. Vera bože páčilo.
Dnes ráno videl vozy naložené pluhmi, bránami a vrecami s obilím na siatie odchádzať do polí. Určite sú všetci tam. Tak silno si želal, aby sa už apo vrátili. Ešte radšej by možno odišiel za ním, spolu by zarobili viac peňazí a potom by sa vrátili spolu ako dáki páni. Rád počúval rozprávania ujcov o obrovskej zemi, baniach a fabrikách, o veľkom, obrovskom mori, ktoré je medzi nami a Amerikou a dá sa tam dostať iba šifou. Rozpaľovalo to jeho fantáziu.
Zo snenia ho vytrhol známy zvuk. Berkowitz úr ide na aute. Zvuk sa približoval, nuž čakal, kedy sa ten zázrak techniky ukáže v zákrute. A keď sa vynoril, ako strapec hrozna sa za ním ťahali chlapci, bežali, ako by ho chceli predbehnúť a na konci ulice by mali dostať dáku výhru. Janči sa sprvoti tiež chcel vychytiť za autom, lenže podkåzla sa mu noha a už sa šmýkal do studenej vody vedľa cesty. Podarilo sa mu zadržať pád, iba trochu si namočil nohavice. No chlapci sa mu aj tak smiali, nikto sa však nezastavil, aby mu pomohol. Iba susedov Feri, taký škriatok, rodina, bratňak. Pomohol mu vydriapať sa po mazľavom brehu naspäť na cestu, ruky aj kolená celé od blata, doma bude zase plno kriku. Mama mu neuverí, že len tak náhodou spadol. Určite si pomyslí, že sa zase s niekým pobil. Lebo Janči nikomu, ani starším nedovolil, aby si z neho uťahovali. Veď teraz si už ani neuťahujú, ale mama to nevie.
Niektorým sa páčil hluk motora, iným nie, niektorí sa odvracali, keď zacítili pach tiahnuci sa za autom, celkom inakší ako pach zvyčajných kobylincov, či kraveňagov, ktorými bola posiata cesta napriek tomu, že ju gazdiné aj deti zametali a čistili. Šarvanci bežali za Berkowitzom v aute ako za snom a určite aj snívali o tom, že raz možno aj oni... Berkowitz úr. Najväčší gazda. Len v Hardišči si prenajal 400 hektárov, mnohí u neho pracujú a on im zato platí. Neveľa, ale platí a ľudia sú mu vďační. Teraz sa však boja. Po dedine chodia reči, že aj v Amerike, aj všade inde, sa začala akási kríza. Nikto síce presne nevedel, čo to tá kríza je, no Amerikáni písali, že ani tam niet už toľko roboty, ako doteraz. Pravda, dá sa nájsť, ale veľa fabrík pozatvárali, platia málo, no stále lepšie, ako ostať načisto bez obživy. Veľa ľudí prišlo o robotu. A keď už aj v Amerike je bieda, tak tu to bude stokrát horšie. Radšej sa teda prežehnali a v nedeľu išli do kostolov prosiť o milosť a nádej. Keď sa potom rozchádzali domov, upokojovali sa navzájom, že chvála Bohu, zem ich aspoň nakàmi a dá prečkať plané časy.
S akousi posvätnou nádejou počúval rozprávanie pána učiteľa Kulčára stojaceho pri mape sveta, keď im ukazovali, kde je to tá Amerika a kde sú oni a mnohým sa to videlo celkom blízko. Len starší a najmä tí, čo tam mali otcov, vedeli, že je to určite veľmi, ale veľmi ďaleko, kdesi za morom a ide sa tam dlho predlho na šife. No šarvancom to bolo jedno. Oni o kríze nepočuli, ani ich veľmi netrápila. Len aby bolo čo zahryznúť a mohli sa naháňať, alebo sa šaliť s dievkami a popri tom niektorú aj postískať, ako to robia veľkí. Lebo niektorým sa už prsia norkajú. Nuž treba skúsiť. Janči bol ticho, keď zapárali. On už vedel svoje.
„Poďme do humna. V plevni v sene, alebo na slame sa zohrejeme, vysušíme,“ navrhol Feri a Janči súhlasil. Feri sa potešil, lebo Janči bol starší a mať staršieho kamaráta je vždy dobre. Bol silný, bitkár a stál na jeho strane. Bratňaci musia držať spolu. S Jančim je dobre byť zadobre.
„Do našej, je tam plno slamy. Našej Maňci ho veľa netreba,“ povedal Janči, keď sa otočili naspäť a poza posledný dom prešli do humna.
„Apovi som bral po jednej, ani nezbadali. Pokurime?“ vytiahol Feri pár cigaretlí.
„A ty už kuriš, smarkľoš!“ osopil sa na bratranca Janči.
„Ty ne?“ odvetil pokojne Feri, ale ten smarkľoš sa mu vôbec nepáčil. Veď už aj kuriť vie ako parobci.
Nebolo ešte ani poludnie, keď na kožuchovskom chotári iný desaťročný Jano pevne držal liace a viedol kone ťahajúce sejačku, na ktorej stál otec a dozeral, aby dobre posiali jačmeň. Od rána už toho mali dosť, poorali kus poľa, čo nedávno kúpili, keď sa otec vrátili z Ameriky. Kone vtedy tiež kúpili. Zdravé, mocné, aby veľa roboty porobili a potiahli aj plne naložený voz. Keď nebude roboty na poli, budú furmančiť. Každý tak robí. V Hardišču je vyše tristo párov aj s povozom. Keď zvážajú seno, alebo slamu, radosť pozerať ako idú jeden za druhým.
„Òaňo, paťce. V Hardišču naisto horí!“ skríkol Jano, až sa kone strhli. Práve vyšli z dolinky a v diaľke k oblohe už stúpal hustý dym. Odopli sejačku, prepriahli kone do voza a hnali ich do dediny. Kým prišli, oheň už skákal z jednej slamenej strechy na druhú. Zo všadiaľ sa ozýval nárek, plač, hromženie, zlosť. Každý sa snažil zachrániť, čo sa dalo, hasiči pumpovali vodu zo studzeňa, vody bolo dosť, ale oheň bol rýchlejší. Nehoreli len domy, ale i plevne, hospodárske stavania pokryté väčšinou slamou. Za jeden deň zhoreli nádeje a sny desiatok rodín. Keď oheň dobačoval, niekdajší horný koniec Hardišča už pripomínalo iba stále ešte dymiace spálenisko. Popol miesto domovov, od obchodu až po Gergeľov dvor. Ten jediný dom ostal nepoškodený, aj to len preto, že stál na druhej strane cesty na konci ulice.
Žandári vyšetrovali a čoskoro zistili, že požiar založili dvaja mladňaci vo veku desať a šesť rokov. Ktorý z nich konkrétne, sa zistiť nepodarilo. Nikto nebol poistený, všade vládol smútok, strach i zloba. Pascha pred dverami a osud poslal do Hardišča takú biedu. Ani potrestať nemohli nikoho. Fajčili, chlapci, aj zapálili. Určite nechtiac.
Každý hľadal pomoc, kde vedel. U súrodencov, rodičov, príbuzných. V dedine bohatej a pyšnej na svojich gazdov, zavládlo ťaživé zlostné mlčanie, ešte dlho sa ozýval plač a vzdychy. Jediní, kto mal dôvod na radosť, boli Cigáni. Hneď v nasledujúci deň sa Berti s celou rodinou, kamarátmi, známymi pustil neďaleko Trnávky do výroby nových hlinených váľkov. Bude ich treba stovky, ak nie tisíce. Roboty bude na mesiace, možno roky. Sukne vykasala aj Ilonka a bosými nohami miesila s ostatnými hlinu s plevami a chlapi ju dávali do drevených foriem a nechávali sušiť na slnku. Výroba sa na plné obrátky rozbehla aj v neďalekej cehľovni. Tu robili pevnejšie pálené tehly. Iba slamené kičky na strechy už nikto nechcel robiť. Väčšina sa rozhodla, že nové domy budú mať eternikové strechy.
O niekoľko mesiacov sedela večer mama na posteli pri deťoch, v ruke zvierala pismo od apa.
„Chlapče, chlapče. Nakoniec sa ti vyplní aj tvoje želanie. Apo píše, že máme prísť za ním do Ameriky. Všetci. Už poslal aj šífkarty. Tak pôjdeme.“
Odrazu si spomenul na Ilonku i na to, čo mu povedala v ten zázračný deň v ich plevni – „Čaká ťa dlhá cesta. Tam budeš aj žiť.“
Po prvý raz od toho strašného ohňa sa v ňom pohlo čosi radostné. Preplavia sa obrovským morom, ktoré na mape v škole vôbec nevyzerá také obrovské. Uvidia svet, o ktorom počúval rozprávať ujcov. Možno si tam nájde aj robotu. A keď zarobia dosť peňazí, možno sa vrátia do Hardišča. Ako tí bociani.
O tri roky napísal list kamarátovi, že sa majú dobre, aj keď je stále tá kríza. Majú pekné bývanie, už celkom dobre hovoria po amerikánsky, aj mama sa už naučili, ba aj auto majú, ešte lepšie ako má Berkowitz. Len bocianov tu zatiaľ nevidel. Možno nevedia trafiť do Ameriky, lebo je to za oceánom. A pozdravujú všetkých a prosí ich ešte raz o odpustenie zato, čo porobili.
* * *
Tento príspevok vznikol v rámci programu Krajina príbehov, projektu Po stopách starých príbehov, ktorý Literárna spoločnosť Pravé orechové realizuje v spolupráci s MAS Tokaj-Rovina.
|
|
