Rómijo a Juľija z Baranča
@ :: Poviedky ::
Jan 12 2015, 20:51 (UTC+0) | 
Zemplínsky Branè v súèasnosti |
Miesto: Zemplínsky Branč, okres okres Trebišov
Čas: okolo roku 1853
Autor: Vasiľ Demko
„Teba ako volajú?“ opýtal sa Andriš dievčiny opierajúc sa plecom o drevený ståp pod strieškou kováčne.
„Verona,“ odvetila trochu sa pýriac.
„Verona, Veronka,“ pohrával sa Andriš s menom uprene sledujúc jej ostych. Bolo na ňom vidieť, že má dobrú náladu. Bodaj by aj nie. Podkul pár koňov a opravil koleso na jednom voze. V toľkej biede aspoň trochu radosti. A teraz taká šumná mladica. Sotva bude bez frajera. Ale zatiaľ sa k nej nikto nehlásil, nuž aspoň trochu pošpásuje.
„A vieš ty, Verona, že je mesto v Benátsku, čo sa volá tak isto ako ty?“ pokračoval usmievajúc sa popod fúzy. „Teda, nie Veronika, ale Verona,“ dodal, aby presne nazval mesto, ktoré spomenul.
Nespúšťal z nej oka. Dobre on pozná ľudí. Nič tak neláka, ako neznámo. ¼udia radi počúvajú príbehy o niečom, čo nevideli, nepoznali, o ďalekom, nevšednom. Sám sa ich ako tovariš nevedel do sýtosti napočúvať od majstrov kováčov i hostí. Stačilo, že sa v kováčni zastavil dáky pocestný putujúci zďaleka a v tej chvíli sa neútulná, špinavá, začmudená a páchnuca kováčňa len tak, z ničoho nič, akoby na dáke tajné znamenie, zmenila na celkom zvláštne, možno aj čarovné miesto priťahujúce všetko nevšedné. Pripísal to ohňu, čo mení nepoddajný kov na poddajnú matériu. V takých chvíľach v duchu ďakoval osudu, že mu nadelil kováčsky osud. Síce plný driny, ale aj chvíľ veselosti, huncútstiev a všakovakých zábavných, no aj smutných rozprávačiek. Veď v kováčňach sa križovali cesty mnohých ľudí a tí v nich zanechávali niekedy pravdivé a niekedy celkom neuveriteľné historky. Nakoniec, každý kováč, čo pochodil kus sveta, si okrem fortieľu odtiaľ doniesol plnú torbu príbehov. A k tým starým, veľakrát prerozprávaným a veľakrát prispôsobeným historkám z ďalekých krajov, sa takmer každý deň pridávali nové, veľakrát banálne, ako že v ktorejsi susednej obci krava priviedla na svet teľa s jedným okom, alebo, že sliepka zniesla strakaté vajce, a tak radšej zavolali farára, lebo čo ak čertovo kopýtko sa dnu tají. Andriš si veľa pamätal a v príhodný okamih všetko prerozprával s rovnakým potešením, ako ich kedysi počúval.
„Odkiaľže to mám vedieť,“ prerušilo niť jeho spomienok dievča. „A možno si iba vymýšľaš. Hovoria, že si taký rozprávkar. Že tu rozprávky mávate.“
„Mávame. A teba doma zavretú držia, že som ťa tu ešte nevidel?“
„Nepúšťali ma. Až dnes. Sestrinka Helena ma vyprosila.“
„Dobre urobila. Neobanuješ.“
„A čo by som,“ odpovedalo dievča myknúc plecom, obzerajúc sa k ceste z dediny, či niekto neprichádza.
„Ak chceš, dnes porozprávam o meste, ktoré sa volá Verona.“
„Vari si tam aj bol?“
„Nebol. Ale...“ – chcel pokračovať, keď sa z tmy vynorili ďalší dvaja parobci a Veronike sa razom rozžiarili oči. Prišli so spevom, vzápätí sa pridali ďalší, aj dievky. Teraz už naisto bude veselo, pomyslel si Andriš, lebo len čo spev zmocnel, dva páry už aj tancovali. Ostal opretý o ståp, aj keď Veronka vykročila v ústrety mládencom. Počúval a rozmýšľal, prečo má niekedy taký pocit, akoby všetci títo mladí spievali s akýmsi vzdorom. Naprotiveň osudu. Akoby tým chceli zahnať biedy, čo sa pod ich strechami usalašili. Choleru, čo kosila ľudí ako žito, bunty i vojny, čo nivočili aj to málo, čo cholera nestihla skántriť. Dediny viac ako napoly vymreté, spustnuté, polia neobrobené. Nemá kto robiť. V Baranči po tých všetkých biedach ostala sotva tretina ľudí. A súci chlap bol hotový poklad. Nuž, hlavne dievky sa mu tešili. A nielen z Baranča. Využívali každú chvíľku pokoja na trochu zábavy. Lebo znova sa od ucha k uchu, od krčmy ku krčme, od dediny k dedine nesú chýry o nových vojnách. Načo myslieť ďaleko dopredu, keď nevieš, čo za skazu si panstvo znova zmyslí. Žiť treba teraz! Prežiť v zdraví ďalší rok. Nuž, tešil sa s ostatnými, keď sa pod strieškou v jeho kováčni schádzali mladí z Baranča i okolia a zabávali sa.
V duchu už veľakrát ďakoval všemohúcemu, že ho naviedol na toto miesto. Keď sa kdesi na trhovisku dozvedel, že v Baranči hľadajú kováča do obecnej kováčne, nemudroval dlho. Tamojší remeselníci mali povesť majstrov nad mnohých iných. A on sa cítil byť dobrým majstrom. Nuž, nemala by šmikňa dlho zívať prázdnotou. Pravda, ešte lepšie by bolo byť gazdom. Ale ak sa dobre uvedie ako kovaľ, možno si nájde aj súcu nevestu. S kusom poľa. Pamätá si ako by to bolo dnes, keď prišiel len tak, na skusy, poobzerať kováčňu i ľudí. Miesto sa mu páčilo. Rovno na začiatku dediny, vedľa krížnych ciest. Len tie dva neďaleké cintoríny vedľa cesty na sever sa mu nepozdávali. Cintoríny a krížne cesty. Bosorky isto také štreky vyhľadávajú. Hádam nebude toto miesto zakliatym. Zato kováčňa je dobre postavená. Najmä ten prístrešok, pod ktorým môže podkúvať kone, či prší, sneží, alebo zem sužuje letná páľava. Nakoniec, aj domov do Pozdišoviec nebude ďaleko. Aj keď ho vlastne vyhnali do učenia. Taký už býva osud druho, či treťorodených. Všetok niekdajší strach z toho čo bude, všetky krivdy, neistoty, všetky bolesti samoty i skutočné buchnáty už pominuli. Dokonca, začal byť vďačný, že mu vybrali kovaľský osud. A toto bola dobrá príležitosť. Slovo dalo slovo.
Je načase sa usadiť, povedal si vtedy v duchu.
Hádam na tretí, či štvrtý deň, čo sa nasťahoval na nové miesto, prišiel za ním akýsi mládenec.
„Kovaľ, prišiel som sa ťa popýtať, či by sme sa v sobotu večer mohli stretnúť pod tvojím prístreškom. Už sme si tak zvykli.“
Andriš naň nechápavo pozeral. Mládenec sa teda poponáhľal vysvetliť, o čo ho vlastne prišiel popýtať.
„Tu, pod prístreškom, kým tu nikto nebýval, sme sa bavili. Parobci i dievky, zaspievame si, zatancujeme, porozprávame sa a tak, žeby nebolo clivo.“
Chvíľu sa tváril, že tuho uvažuje, ale v duchu by toho chlopa vystískal. Ani netušil, čo všetko s kováčňou nadobudne. Že sa nebude nudiť, s tým počítal. Roboty sa nebál. Je mladý, sily má za dvoch, jazyk tiež dobre podrezaný. ¼ahko si zvykne. Iba život neďaleko cintorínov, nesľuboval veľa zábavy. A tu odrazu taký podarúnok osudu. Nemusí nikam chodiť. Mladí a s nimi aj zábava budú prichádzať za ním samé. Nakoniec sa usmial.
„A prečo nie. Ja som Andriš,“ podal na znak súhlasu ruku. „Po robote sa veru aj ja rád zabavím.“
„Ja som Mižo.“
Tak sa nechtiac stal vlastníkom prvého tanzplatzu v Baranči i široko ďaleko.
A keďže zem dýchala jarou, mal plné ruky roboty. Nahromadilo sa toľko vecí, ktoré potrebovali opravu, či nanovo vykovať, že na oddych sotva pomyslel. Spočiatku naň síce zazerali trochu nedôverčivo. Po niekoľkých dňoch sa nedôvera vyparila. Nie nadarmo sa túlal svetom. Gazdovia z Baranča i okolitých dedín si pomaly zvykali, mladí tiež. Kdesi vo vnútri však stále cítil, že dačo ho od ostatných oddeľuje. Raz už darmo. Nebol miestny. Furt bol iba privandrovalcom. Aj teraz mu odrazu prišlo tak smutne, hoci okolo spievali, tancovali, smiali sa. Obzeral sa, či neuvidí Aňcu. Pekná, statná, páči sa mu. Občas, keď noc rozprestrela svoj temný plášť nad krajinou, oni sa k sebe túlili. Ani nie mesiac dozadu k nemu prišiel gazda z Ujlaku s párom koní a on sa už - už chcel pustiť do roboty, ale gazda sa nemal k tomu vypriahnuť kone.
„Po Ujlaku sa trúsia reči, že mútiš rozum mojej dievke,“ začal hneď priamo. „Hovoria o tebe, že si dobrý kováč, remeslo máš slušné. Ale ja potrebujem gazdu. Navyše, si luterán, cirkevné vrchnosti nectíš. A my ctíme. Daj pokoj Aňci. Maj rozum, beztak ma bude musieť počúvať, akurát jej narobíš v hlave zmätok. Inak sa v zlom rozídeme.“
Andrišovi sa také slová nepáčili. Ale nechcel sa sporiť s gazdom, možno i budúcim svokrom. Zlej krvi by to narobilo a jemu to netreba. Prehltol horkosť v ústach, nič však nesľúbil. Naisto ale vedel, že ak neustúpi, budú ho v Ujlaku, ale i Baranči, Garaňu, Gerčeľu i všade po okolici po jazykoch nosiť. Naisto aj roboty bude menej. Dedinský svet má svoje zákony a neradno sa im protiviť. Odvtedy sa s Aňcou nevideli. Na zábavy nechodievala a ani on sa do Ujlaku neponáhľal. To naisto apo porobili, pomyslelo si dievča a bolo jej ťažko pri srdci.
Nakoniec predsa len vyšlo tak, že nevydržal a jedného večera sa vybral do Ujlaku. Pošťastilo sa mu ostať s ňou chvíľku osamote. Rovno sa teda opýtal, či to kvôli apovi sa ho stráni. Neodvetila, iba prikývla a chcela sa odvrátiť. No keď ju objal, poddávala sa mu, ako žeravé železo mocnému kladivu.
„Nemôžem byť tvoja,“ povedala, keď sa mu vyšmykla z objatia. „Chcela som, ale nemôžem. Apo nedovolia. Takú majú britkú náturu, že sa s nimi nedá o ničom.“
„Ani keby sme utiekli niekam inde? Veď ja si robotu nájdem,“ pokúšal sa presadiť svoje Andriš.
Iba sa naň smutne usmiala, pohladkala mu na rozlúčku ruku. A keď sa odvrátila, len akoby pre seba ticho dodala: „Radšej ostanem sama.“ Andriš tomu alebo nerozumel, alebo nevenoval pozornosť. Veď koľkí sľubujú a potom sa veci celkom ináč vyonačia. Aj teraz sa už viac ako dva týždne nevideli. Cnelo sa mu za ňou, za jasným, čistým pohľadom plným odhodlania a akejsi smutnej vrúcnosti. Ako rád by ju poobjímal, odplašil ten zármutok. Ani nedúfal, že dnes príde. No z tmy sa vynorili ďalšie tri dievky. Tá silueta, tá chôdza... Aňca! Celkom obžil.
„Ak chcete, porozprávam vám dnes príbeh z Benátska. Z mesta Verona. O veľkej nešťastnej láske.“ navrhol, keď spev na chvíľu ustal. „Veronke som sľúbil.“
„Ïalšia bájka,“ zadrapil sa Mišo, ktorému sa Andrišovo správanie nepáčilo. Hlavne preto, že aj jemu po rozume chodila Aňca.
„Možno bájka, ale toto sa vraj naozaj stalo v meste Verona. Či presne tak, neviem, ale príbeh je to zaujímavý a možno aj poučný,“ odvetil mu Andriš.
„Ty si tam bol?“ opýtal sa ktosi z druhej strany.
„Nebol. Ale majster Ignác na Dolnej zemi, u ktorého som pobudol, tam bol. On mi ho rozpovedal.“
Keď videl, že všetci už spozorneli, začal im rozprávať o dvoch mladých, zaľúbených, ktorých rody sa nasmrť nenávideli. On sa vraj volal Rómijo a ona Juľa. Alebo tak dáko. Tak silno sa ľúbili, že si sľúbili vernosť až po hrob. Všelijaké úklady nakoniec spôsobili, že vymysleli spôsob, ako prekabátiť rodičov. Chceli im nahnať strach, nuž našli človeka, Lorenzo sa volal a bol to učený mních, čo Juli pripravil taký zvláštny jed, čo naozaj nezabíja, iba tak uspí, že človek vyzerá ako načisto màtvy. Plán mali jednoduchý. Keď Juľu dajú do hrobu, takého kamenného ako panstvo stavia, tak ju Rómijo z neho vyslobodí a spolu utečú a budú žiť šťastne niekde inde. A tu sa všetko dáko pomotalo. Rómijo správu od mnícha nedostal načas a tak nevedel, že Juľa nie je màtva naozaj, ale iba tak. Ale od svojho sluhu dostal zvesť o jej smrti, lebo ani on nevedel, že nie je naozaj umretá. Rómijo sa teda tajne vrátil do mesta Verona, zabil jedného zradného mládenca, ktorý bol práve pri jeho milovanej Juli. A keď ju uvidel na márach, vypil aj on jed. Ale naozajstný. Keď prišiel mních Lorenzo, Juľa sa prebrala zo zdanlivej smrti a keď uvidela màtveho Rómija, preklala sa jeho dýkou. Až keď boli obaja mladí màtvi, nenávidiace sa rody sa pomerili a dohodli sa postaviť im spoločný pomník. Nech pripomína nešťastných milencov i zlobu, ktorá ich skántrila.
„A toto sa vari naozaj stalo?“ opýtala sa Helena, zazerajúc na Aňcu, ktorej sa to rozprávanie vôbec nepáčilo, lebo akoby o nich hovoril. „Veď aj u nás sa také môže stať, hejže? Koľkých zosobášili proti vôli,“ smutne zazerala to na Andriša, to na Aňcu klopiacu zrak.
Andriš neodpovedal. Iba zadumane pokýval hlavou akoby na súhlas.
Ako áno, ako nie, v tom čase umrel správca majetkov jedného zo zemepánov, chýrny gazda so slušným gazdovstvom. A jeho žena Haňča ostala s deckom sama na všetky statky. Nešťastná ženština. Ale zdravá, pracovitá, mladá, do koča i do voza. Andrišovi sa odrazu naskytla príležitosť. Keď ho tu nečaká láska, aspoň dostatok by sa patrilo zadovážiť. A tak raz zašiel za ňou, že ak by potrebovala pomoc... Haňča dlho nemudrovala. Chlapa do domu treba a takého mladého, mocného, s remeslom – rovno Hospodin jej poslal. Nevedno, či už tej prvej noci mu priľahla košeľu, alebo čoskoro potom, no pravda je taká, že po valale sa začalo šuškať, že Haňča si už našla nového gazdu – pristaša. Však tak má byť. Vdova nikdy pravdy nemá, ak niet chlapa, čo by sa jej zastal. Ani paholkovia ju tak nepočúvajú ako muža.
Pol roka po tom ako ovdovela, stala sa ženou kovaľa Adriša, aj keď bol o šesť rokov mladší. Niektorí krútili hlavami, iní nahlas hovorili, že obaja len po rachunkoch sa spojili. Nech už bolo akokoľvek, bola to pre oboch dobrá partia. Ona sa niesla pri ňom ako páva a on sa stal odrazu jedným z najväčších gazdov vo valale. Iba starý Poľak sa s tým nedokázal akosi zmieriť, lebo jeho Aňca sa nechce vydať za žiadneho z pytačov. Stará dievka sa z nej stáva, na ocot ostane.
Pravda, prečo sa Andriš s vdovou tak ponáhľali pred oltár, vedel čoskoro každý. Skoro sa vydula, pravda vyšla na svetlo božie. Pol roka po sobáši Andrišova žena zľahla a porodila dvojičky. Ïurko, po ôsmich mesiacoch umrel. Tak bývalo často. Pánboh dal, pánboh vzal. Mihaľ prežil. No len čo chlapec dovàšil sedem rokov, tri týždne po štvrtom pôrode na týfus umrela aj jeho mať i najmladšia sestrička. A Andriš ostal odrazu vdovcom s jedným vyženeným a dvomi svojimi živými potomkami.
Nevedno, či sa v ňom znova prebudila dávna ľúbosť. Možno ani nie ľúbosť, ale rovnaká životná potreba, akej sa pred rokmi poddal, keď dal prednosť bohatej vdove, ktorá potrebovala súceho chlapa do domu. Teraz potreboval on súcu gazdinú do dvora i pod perinu. Pol roka po pohrebe prvej ženy, koncom novembra roku 1860, v posledný možný termín pred pôstom, sa Aňca dočkala svojho Andriška. Pravda, musel podpísať reverz, že deti budú krstené v gréckokatolíckej viere. Ale urobil to ochotne. Teraz ho mohla večer čo večer prosiť, aby jej rozprával, ako to bolo vo svete. A Andriš jej, aj keď už nie tak rád, ako kedysi, rozprával o svete takom ďalekom, že mnohé, čo hovoril, sa zdalo jeho žene, ale i deťom a hosťom, neuveriteľné. Napríklad o kovaľovi, čo vraj dokázal podkuť aj lúčneho koníka...
Kováč Andriš sa nakoniec oženil ešte dvakrát a on i jeho potomkovia dlho hájili česť kováčskeho rodu v Baranči.
Slávnych kovaľov už pripomína iba majster kováč v obecnom erbe.
* * *
Tento príspevok vznikol v rámci programu Krajina príbehov, projektu Po stopách starých príbehov, ktorý Literárna spoločnosť Pravé orechové realizuje v spolupráci s MAS Tokaj-Rovina.
|
|
