Na uhoľ
@ :: Poviedky ::
Feb 01 2015, 21:20 (UTC+0) | 
|
Miesto: Poľov, dnes mestská časť Košíc
Čas: okolo roku 1920, podľa iných údajov ešte skôr
Autor: Slavomír Szabó
Držali ste už niekedy v rukách hlinu z cintorína? Ba čo by len z cintorína, to som sa asi opýtal zle, tak skúsim znova. Držali ste už niekedy v rukách hlinu, ktorú ste nabrali o polnoci z niečieho hrobu? Viem, určite vám to znie čudne, ale ak ste sa zatiaľ s takou hlinou nestretli, ste chudobnejší o skúsenosť, na ktorú nemôžem byť príliš hrdý. Alebo áno? Neviem, mám pochybnosti.
Keď stlačím hlinu do dlaní a potom si k nim privoniam, ucítim vôňu zeme. Možno je to len zdanie, ale ak tak urobím s hlinou, pod ktorou ležala truhla s nebožtíkom, mám pocit, že cítim niečo viac. Nie je to len vôňa, žiaden výrazný zápach, nič, čo by bolo možné s čímkoľvek porovnať. Skôr sa nazdávam, že vdychujem trpký smútok nad všetkými zlými činmi, ktorých sa nebožtík kedy dopustil. Hovorí sa, že vo chvíli, keď duša človeka opustí telo, dokáže sa pozrieť na svoj život znova a presne rozdeliť všetky skutky na dobré a zlé. S touto deľbou čaká na posledný súd. A práve tu je ten moment, v ktorom duša rozozná aj to zlo, ktorého sa za života dopúšťala možno i nevedome. Lenže čo sa už raz stalo, viac sa neodstane. Duša prichádza k súdu s ľútosťou nad všetkým nedobrým, čo kedy spôsobila. Zlo ju už však opustí, vsiakne do hliny hrobu. A trvá to dlho, kým sa nakoniec rozpustí v očistnej sile zeme.
Možno ste si práve plesli po čele, že mi načisto preskočilo, možno sa mi smejete a moje tušenie vnímate ako reči vyšinutého, ale verte mi, že viem, o čom hovorím. Lenže aby ste ma pochopili, musím začať pekne od začiatku.
Mali sme, teda Mariša a ja, presne rok po svadbe, keď sme sa mohli nasťahovať do nášho domu. Nového, síce nie veľkého, ale mal všetko, čo dom potrebuje. Bratia, rodičia, aj kamaráti mi pomáhali stavať, Marišu som radšej šetril. Najskôr sme to vedeli len my dvaja, no neskôr si už celý Poľov šepkal, ba potom i nahlas hovoril, že jej už rastie brucho a čaká potomka. Samozrejme, že som sa so stavbou ponáhľal a chcel som, aby sa nám dieťa narodilo pod našou strechou. Nič som však nezanedbal a súčasne staval stodolu, chliev i maštaľ. Mariša mala ešte dobrý mesiac do pôrodu, keď sme prešli spoločne prahom dverí do vlastného a cítil som sa tak, ako nikdy predtým. Nie, studňu na dvore som ešte nevyhåbil, tá drina ma len čakala, ale vedomie, že sedíme za našim stolom v našej kuchyni a spíme na našej posteli v našej izbe, ma napåňal hrdosťou, že som voľačo dokázal. Aj Mariša sa na mňa usmievala stále viac a viac, po večeroch som jej rád hladil bruško a prikladal naň ucho, či začujem tlkot srdca nášho maličkého. Bolo to krásne, nezabudnuteľné, teda aspoň do chvíle, keď som sa raz vracal hladný z poľa a Mariša mi kráčala oproti. Kráčala? Napriek svojej ťarchavosti priam bežala a len ma chytila za ruku a ťahala domov.
„S Malinou je zle! Prišla z paše celkom zúrivá, akoby to ani nebola ona. Keby som sa neuhla, kopla by ma! Ani ju priviazať nemôžem, chodí po maštali a bučí, bojím sa jej,“ vravela mi cestou a z tónu jej hlasu mi bolo jasné, že to nie je len tak. „Mali by sme zájsť za felčiarom,“ dušovala sa ďalej a vyzerala ozaj vystrašená.
„Uvidíme, či bude felčiara treba,“ prehodil som azda trochu zlostne, lebo Mariša zohla hlavu, pustila mi ruku a po zvyšok cesty hľadela na zem pod nohy. Až tesne pred domom niečo zamrnčala, že mám ísť do maštale a mne napadlo odseknúť, že predsa viem, že nie do kostola. No čo budem hovoriť. Bol som hladný a hladný muž je zlostný. Lenže nie je zlosť ako zlosť. Niektorú ukončíte krajcom chleba, lenže zlosť zmiešanú s bezmocnosťou nezaženiete ani poriadnym kusom pečenej jahňaciny. A práve taká sa ma chytala, keď som zbadal našu Malinu. Kravka, čo dávala mlieka, až nám každý závidel, aj na maslo, aj na syrovú hrudku, aj na pitie, na všetko, na mňa vybehla a keby som neuhol, skončil by som s jej rohom pod rebrami. Bolo v tom niečo zvláštne, doposiaľ nevídané, ale vzdať som sa nechcel. Nie krava, ale hádam ani býk nemá toľko sily. Podarilo sa mi obmotať jej lano okolo krku a ťahal som ju, potom zas ona mňa, až sa mi nakoniec podarilo dostať ju k drevenému trámu, priviazať a naliať jej do válova vodu. Myslel som, že je vysilená. Že hneď začne piť, veď aj mne sa už gamby lepili, ale akoby jej zlosť prešla na válov, udierala doň rohmi, potom ho prevrátila a metala povrazom ďalej.
„Nič to. Upokojí sa,“ utrel som si čelo hľadiac na vystrašenú Marišu. Musím priznať, že i keď mala vyľakané oči, či možno práve preto, som ju mal chuť objať, vziať na ruky a preniesť do domu. Ale len do kuchyne, nech mi dá najesť. Po tom som túžil najviac, väčšmi než po láskaní pod perinou a bučiaca krava ma už viac nezaujímala. Ale viete, ako je to na dedine. Muž si ponesie vlastnú ženu v náručí cez dvor a už sa o ňom začne šepkať, že má rozum ako nedokysnutý chlapec, zbytočne míňa silu, mohol radšej rúbať drevo, či kopať tú studňu, alebo, alebo, alebo... Hocičo, len nie skákať okolo ženy ako kohút okolo sliepky. Každý tak hovorí, že čím menej sa muž krúti okolo sukne, tým viac sa točí žena kolo neho, len aby bol spokojný. Tak som si utrel nos do rukáva a Mariši povedal, nech ide dopredu a naloží mi na tanier.
Nikdy som neveril na bosorky. Jasné, Mariša začala pri večeri najskôr potichu, opatrne, že také ako s Malinou sa v Poľove stalo kdekomu a zdá sa jej, že kravka chorá nie je, lebo to by nemala toľko sily. Že ju pobosorovali a ak jej pomôcť, tak jedine čarami, lebo kde neskúšali čary, taká krava vždy zdochla. Je to ako v bitke. Keď niekto na vás zaútočí päsťami, musíte päste zaťať aj vy a vraziť mu silnejšiu, nech sa na zem zloží ako prvý. Ak niekto porobí krave, proti kúzlu urieknutia musíte použiť kúzlo odriekania, ale silné, silnejšie než to, čo narobilo zlo.
Hltal som vajcia na slanine a hrýzol chlieb, počúval Marišu tak na pol ucha a pozeral jej na kolená, keď si už tú sukňu tak pekne vysúkala, než si sadla na lavicu.
„Vieš, ľudia kadečo hovoria, najmä o Agnese, však sa jej aj vyhýbajú, lebo vraj...“
„Ticho!“ zakričal som a Marišu to prekvapilo natoľko, že sa nezmohla na slovo, len prekvapene zdvihla obočie, až jej hladké čelo rozbrázdili vrásky. Potom vstala a vošla v tichosti do izby.
O Agnesu si nemala obtierať jazyk. Nikdy o nej nehovorila, hoc celý Poľov vedel, že kedysi Agnesa a ja... Ale dobre sa stalo, že sme sa potom rozišli. Agnesa bola ozaj iná než ostatné dievky. Jej svetlosivé oči sa nedali prehliadnuť. Vraj také majú vlci, a to vám poviem, ona bola teda poriadna vlčica. Každý sa mi čudoval, že za ňou chodím. No keby vedeli to, čo ja, závideli by mi. Ako sme sa za nocí stretávali tajne na Plebanskom, niekedy aj na Rakaťaši a ona stále rozvášnená, neraz mi v objatí aj pohrýzla ucho, perami kåzala po mojej hrudi a k vlasom mi privoniavala ako divoká šelma. Nie, nikdy nebola krásavica, ale zato zmyselná viac než dosť. Keby som o tom porozprával farárovi pri spovedi, asi by musel dať nanovo vysvätiť kostol. Nič nám nestálo v ceste, žiadne prikázania, žiaden ostych, žiaden strach z hriechu; viedla nás len náruživosť, priama a divoká, bez zbytočného strácania času na počiatočné prejavy nehy. Boli sme z toho obaja rozčarovaní. Zdalo sa nám, že svet je postavený naruby a my konáme tak, ako máme konať, lebo tak sme to cítili a srdce by sa nemalo mýliť. Kto by nás za to odsudzoval či zatratil, bol by v našich očiach obyčajným úbožiakom, ktorý nevie nič o rozkoši, o slasti, čo možno prežiť tu a teraz na tomto svete, ktorý je len taký, aký si ho urobíme my sami. Lenže keď prvotná vášeň opadla a o slovo sa začal hlásiť i rozum, myslel som na to, že rodičia by ju za nevestu nikdy neprijali, sobáš nepovolili. Čo z dievky, ktorej rodičia nedokážu do vydaja ponúknuť žiadne polia, žiaden majetok? Vlastne musím priznať, že keď mi mama navrhovala, aby som sa šiel pozrieť za Marišou, vraj aj jej rodičia vraveli, že by ma chceli za zaťa, trochu sa mi rozbúšilo srdce. Mariša sa mi vždy zdala nádherná, no nedostupná.
Tak je, že teraz, keď Mariša čaká decko a ako muž si veľa neužijem, spomeniem si na Agnesu aj zo desaťkrát denne. Občas ju vídam, ako ide po dedine, ale ona vždy len odvráti hlavu, akoby som nejestvoval, akoby sa jej všetka láska premenila na nenávisť. Možno ju k tomu núti urazenosť a možno pýcha, možno všetko dohromady.
„Malina neprestáva bučať, počuť ju až do izby“ prišla po chvíli do kuchyne Mariša. Oči mala červené, nikdy predtým som k nej nebol taký ostrý a teraz preto isto plakala.
„Mám ešte robotu, ale potom zájdem do maštale a pozriem, čo je s ňou. A keď chceš, zajtra pôjdem za bačom do Nováčan. Beztak som chcel ísť do Jasova kúpiť kachlice. Musíme postaviť kachľovec skôr, než príde zima, aby tu bolo teplo. Tebe i maličkému,“ pritúlil som si ju a pohladil ju po líci.
„Odkiaľ vieš, že to bude maličký? A čo ak dcéra?“ zasmiala sa. „Ale keď ty by si radšej syna, tak aj ja. Ja len tak chcem, ako ty chceš.“
Privinul som si ju ešte bližšie. Teraz rozprávala rozumne, tak ako má žena mužovi vravieť. A ak to bude dcéra? No čo už, skúsime znova...
Nemám rád dni, ako bol ten ďalší. V noci som ešte párkrát zašiel do maštale, svietil petrolejkou a Malina bučala, silne a bolestivo, ale vemená mala prázdne, no čisté, nezapálené. Iba čo by felčiar vzal peniaze a nič neurobil. No peniaze zhltol dom, veľa nám neostalo. Na bačove čary som veľmi neveril, skôr som bol zvedavý a isto dá dáke byliny, čo bude lacnejšie, ako felčiarovo mudrovanie. Stále som si myslel, že Malinu to prejde, ale aj ráno som bežal cez dvor bosý, lebo to už nebolo ani bučanie, ale rykot. Ak by zdochla, na novú by sme nemali a rodina bez kravy je ako muž bez rúk. Krava nás zasýti mliekom, aj dá zarobiť. Každú stredu nosievame maslo, syr, ale aj vajcia a niekedy aj sliepky do Košíc na trh, a to bude už zajtra. Bol som nespokojný, keď som ráno zašiel za rodičmi požičať koňa na zapriahnutie do voza a takto som sa vydal do Nováčan a do Jasova.
„Za bačom si bol?“ opýtala sa Mariša, keď som popoludní prišiel domov a už som sedel a sàkal horúcu polievku. Najskôr som šiel do maštale a pozrel Malinu, tá však len stála bez pohybu, kamsi hľadela, až kým som sa jej nedotkol. To som nemal. Ak by som neodskočil, kopla by. Chcel som schmatnúť dáky drúk a tresnúť ju po chrbte, nech sa spamätá, ale potom som si spomenul na bačove slová.
„Nepovieš mi nič? Bol si za ním alebo nie?“ pripomenula sa opäť Mariša.
„Som myslel, že ťa budú zaujímať kachlice. Kadejaké v tom Jasove majú, fabrika ich priam chrlí. Však, že ich vyvážajú aj do sveta, ale sú drahšie, ako som myslel. Tak som dumal, že tam zájdeme, keď ešte dačo našetríme, alebo pozrieme zajtra v Košiciach, či sa nepritrafí kúpiť niečo lacnejšie.“
„A ten bača?“
„Nováčanský bača? Je to čudný človek. V kolibe mu visia azda stovky veľkých i malých plátenných vreciek, silná vôňa ide z tých bylín. Myslel som, že dáke predá, nech umyjeme Maline pysk a vemená, alebo do nej nalejeme dáky odvar, ale on nie. Len sa ma pýtal, no, kadečo sa pýtal, až som sa čudoval, že čo ho do toho, potom rozmýšľal, vážil slová, zasa sa pýtal a ten jeho hlas a jeho oči. Ani neviem ako, ale povedal som mu azda viac, než farárovi.“
„A poradil dačo?“
„Poradil.“
„Čo?“
„Keď to vravel, akoby som nevedel rozmýšľať, len počúval a až cestou domov sa mi to nejako uležalo v hlave, že ak ho poslúchnem, tak od bosoriek či bosorákov, či možno od bláznov a šialencov nebudem mať ďaleko ani ja.“
„Čo vravel?“
„Kadečo. Aj také, aby sme z domu nikomu nič nepožičali ani nedali, až kým sa krava neuzdraví. Ba ani kamienok či hrsť zeminy z dvora si nikto nesmie odniesť. Ale, a to je vraj najdôležitejšie, mám ísť po zotmení k potoku a nabrať z neho vodu. Ale čistú, nie takú, čo už zašpinili splašky z dediny. A rovno o polnoci mám nabrať hlinu z cintorína. Doma potom máme nasypať hlinu do tej vody a variť to.“
„A potom?“
„No... Potom už nič. Len vezmeme všetko do stajne, tam to necháme schladnúť a nakoniec odnesieme niekam ďaleko a vylejeme.“
„A Malina? Čo máme urobiť s Malinou?“
„Nič. O krave nehovoril.“
„Tak to urobme. Urobme, lebo ak by sme nespravili a Malina by zdochla, vyčítali by sme si to. Dnes som ju na pašu nepustila. Neviem, či by sa vrátila. Doniesla som jej nasekanej trávy, ale akurát ju okolo seba rozhádzala a podupala.“
„Dnes v noci to skúsime, ale ak to nepomôže, pôjdem za felčiarom.“
„Tak bude, ako ty povieš,“ uprela na mňa Mariša svoje veľké oči. V tej chvíli bola presne taká, akú ju ľúbim. Pekná a oddaná.
Ísť do potoka po vodu za tmy nie je nič čudesné. Ale vyčkať na polnoc a vybrať sa s lopatou a vedrom na cintorín, naozaj hraničí s ľudským rozumom. Ako som kráčal ulicou a moje kroky sa odrážali v ozvene od stien domov, mal som pocit, akoby za mnou šiel ešte niekto ďalší. Obzeral som sa, ale obloha bola zatiahnutá, tma hustá a nevidel som nikoho. Prečo tam vlastne idem? Aby som ukázal Mariši, že sa naozaj ničoho nebojím? Nemal som predsa len zavolať najskôr felčiara? A ak to nepomôže? Ako sa budem cítiť potom? Bača z Nováčan má úctu, veľa ľudí o ňom hovorí ako o zázračnom mužovi a ani ja sám neviem, prečo som mu tak všetko a naraz vyklopil, hoc som si myslel, že niektoré veci nikdy a nikde nepoviem. Ako vlastne došla reč na Agnesu? Prečo jeho otázky smerovali práve k nej? Veď ju ani nepozná, nemal by prečo nič čoby len tušiť!
Viete aký je to pocit zastať uprostred čiernych siluet krížov? Cintorín je miesto, kde som bol za dňa hádam sto, dvesto, tristokrát, ale teraz sa mi zdalo všetko iné. Strhával som sa, obzeral raz na jednu stranu, potom na druhú, cítil som, akoby ma niekto sledoval a tiež ako sa mi trasú ruky, keď som prvýkrát zaboril lopatu do najbližšieho hrobu. Obloha bola stále celá čierna, zdvihol sa vietor a ľakal ma aj šum lístia. Už nemalo zmysel vyčkávať a strácať čas dumkami. Rýchlo som nakladal zem, ale tá mi stále padala. Tak som kľakol a naberal hlinu rukami, cítil som, ako ma chladí. Nemala byť prečo taká studená. Keď už bolo tak za pol vedra, schmatol som ho a poponáhľal sa za cintorínsku bránku. Viac behom než krokom som došiel až domov, z vlasov na spánkoch mi stekal pot cícerkom, nahol sa nad lavór a umýval si ruky a tvár, dlho som ich šúchal, sám neviem prečo, ale isto až dočervena. Upokojil ma až pohľad na spiacu Marišu. Ležala pod perinou, len hlavu bolo vidieť na vankúši a úsmev, čo vyčarili jej pery v spánku. Isto sa jej niečo pekné snívalo. Zhodil som rýchlo šaty a ľahol si k nej.
Ïalší deň bola streda, teda čas ísť predávať do Košíc na trh. Mariša šla so mnou. archavú skôr poľutujú, nebudú sa s ňou handrkovať, kúpia od nej všetko. To vám potvrdí v Poľove každý a nám sa to už tiež osvedčilo. Popohnal som koňa, prešli sme dedinou až na hradskú a ako som pozeral na oblohu, nočné mraky sa rozostúpili, deň by mal byť pekný. Hrkot voza sa miešal s hrkotom kanvíc s mliekom, maslo sme už mali naporciované a aj sliepky sme zobrali na predaj. Rovno dve. To ak by predsa len bolo treba viac peňazí na felčiara. Malina ma síce túto noc zobudila iba raz, ale už tretí deň nežrala a pokiaľ ide o vodu, neviem koľko vypila a koľko vyliala. Priblížiť sa k nej už síce dalo, ale stačilo natiahnuť ruku, ani sa nie dotknúť a už sa metala, akoby ju značkovali žeravým železom.
„Horí! Videla som plamene!“ vykríkla odrazu Mariša, hoc zatiaľ posediačky driemala a schmatla ma za rameno tak silno, až to zabolelo.
„Pst, pokoj, to sa ti len zdalo, iba si zdriemla,“ snažil som sa ju chlácholiť, ale v jej tvári som videl len strach a des.
„Otoč koňa! Poďme domov, lebo som videla plamene! Jasne som ich videla!“
„Videla si, že nám horí dom?“
„Videla som plamene, a to stačí!“
„Keď prídeme na trh neskoro, všetko nepredáme,“ skúšal som ešte, ale ona len vtláčala prsty do môjho ramena, prosila, žadonila a druhou rukou sa chytala za brucho. To by ešte chýbalo, aby potratila! Otočil som voz, popohnal koňa a domov sme šli tak rýchlo, ako sa len dalo.
Dom nehorel. Stál tak, ako sme odtiaľ odišli, všetko rovnaké, nezmenené, až na bránku plota, čo bola otvorená. Kým sa Mariša otáčala, že pomaly zlezie z kozlíka, ja som rovno zoskočil a bežal k bránke. Zrazu som zbadal pri strome na konci dvora pohyb, akoby sa ktosi pokúšal ukryť za kmeň. Agnesa. Stála tam vystrašená, keď som k nej dobehol a v rukách držala hrušky. Jej sivé oči sa vpili do mojich, pohľady nám splynuli a do toho sa ozval jej tichý hlas.
„Prepáč, že som prišla bez povolenia. My doma nemáme hrušky. Žiadne. A ja ich tak ľúbim. Netrhala som zo stromu, len pozbierala zo zeme. Môžem si vziať?“
Mariša zastala kdesi uprostred dvora a mlčky sa prizerala.
„Polož hrušky späť na zem a choď preč,“ povedal som sucho, no hlas sa mi zatriasol.
„Aspoň jednu. Prosím,“ upierala Agnesa svoje oči na mňa naďalej. Musím priznať, že i keď mi žena pozerala na chrbát, mal som pocit, že sa v Agnesinom pohľade celkom rozplyniem, že k nej pristúpim bližšie a sám jej naložím za plnú zásteru a potom budem večer doma vzdychať a spomínať na tú chvíľu, keď som ju ešte vyprevádzal na ulicu.
„Polož tie hrušky na zem! Všetky! A choď!“ použil som overenú mužskú silu, že totiž ak sa cítim neistý, začnem kričať a potom si beztak presadím svoje. Agnesa ešte chvíľku stála bez pohybu, potom zložila všetko k mojim nohám a pomaly odišla. Bol som rád, že som jej v tej chvíli nevidel do tváre. Ak by sa v nej objavila slza, určite by som načisto zmäkol.
„Vidíš? Nehorelo,“ kývol som plecom akoby nič, pretože sa Mariša všetkému prizerala, akoby sme na mieste domu mali už len hromadu popola.
„Tú zem a vodu – kedy to treba zvariť? V noci?“ vyhàkla odrazu a bolo jasné, že azda pod vplyvom sna či vidín sa ešte neupokojila.
„Bača nevravel, že v noci. Len že to treba zvariť.“
„Nechoďme do Košíc. Poďme to urobiť teraz!“
Nenamietal som, prikývol, i keď vysvetlenia prečo by ste sa isto nedopátrali. Niekedy človek musí konať nie tak, ako myslí, ako si dokáže všetko zdôvodniť, ale len ako cíti a ja som cítil, že Mariša povedala niečo, čo by som možno navrhol aj ja, ak by som mal viac odvahy. Len som ešte zašiel pozrieť Malinu. A zatiaľ čo sa hlina varila s vodou v tom najväčšom hrnci na lekvár, vyložil som voz, sliepky znovu pustil, maslo i mlieko uložil v sypanci a šiel späť do kuchyne. Voda zovrela, bola mútna a šíril sa z nej síce slabý, ale zreteľný zápach. Nechcel som, aby Mariša skladala dole ťažký hrniec. Sám som tú brečku prečerpal do vedier a zaniesol do maštale, potom sa vrátil, hrniec poriadne umyl, upokojoval Marišu, čo len bezvládne sedela na stoličke, akoby ju opustila všetka sila a zasa bežal do maštale. Ostal som zaskočený. Možno viac než zaskočený, keď sa Malina pokojne skláňala nad hàbou sena a prežúvala, nechala sa pohladiť, ba skúsil som i viac a vyviedol ju na pašu. Nie k ostatným kravám, tie už boli s obecným pastierom ďaleko, ale aspoň za dom k plotu, kde som ju priviazal a ona pokojne zabučala, opäť skláňajúc hlavu k zemi, aby ukojila svoj hlad. Vodu s hlinou som vylial ďaleko za Poľovom.
Ten deň bol zvláštny. Mimoriadny. Tým, čo sa stalo, lebo nešlo len o našu kravu, ale o viac. Bolo to tesne popoludní, keď sa na kostole rozzvonil umieračik. V taký čas každý beží von, vyzvedá sa, a tak som šiel aj ja, nehľadiac na to, že Mariša za mnou nestíha. ¼udia vzrušene rozprávali, že čudo, neuveriteľné, takto zo sveta ešte nikto nezišiel, no Agnesa je už tam niekde na druhom brehu, ale pohreb bude strašný, ani v dome ju asi nevystavia na tri dni, aby sa k nej ľudia chodili modliť, isto truhlu zavrú skoro, nech ju nikto nevidí. Že zhorela. Prišla domov a urobilo sa jej nevoľno. Len si ľahla na posteľ a akoby ju opúšťala sila. Zrazu začala kričať a z ničoho nič sa na jej tele zjavili plamene. Sama sa vznietila, ruky a nohy jej zhoreli na uhoľ, ale posteľ, perina, všetko ostalo ohňom nedotknuté. Videl ju aj lekár a veľmi sa čudoval. Už je jej koniec. Koniec Agnesy s očami, čo mala ako žiadna iná.
|
|
