Ohnivý chlapík
@ :: Poviedky ::
Oct 03 2015, 17:19 (UTC+0) | 
Po¾ov - i keï je dnes mestskou èasou Košíc, stále si zachoval svoj vidiecky charakter |
Miesto: Poľov, dnes mestská časť Košice-Poľov
Čas: koniec 19. storočia
Autor: Slavomír Szabó
Oblohu pokrývali hviezdy, do svitania ostávala viac než hodina, keď mama vstala a prešla do kuchyne. Čakala ju práca. Ešte včera premiešala trochu múky s vodou a kvasom, a teraz začala v korýtku miesiť cesto. Veľa cesta, pretože ak piekla chlieb, robila to ako všetky poľovské rodiny. Teda šesť bochníkov naraz, aby bolo aspoň na dva týždne. Petrolejka mäkkým svetlom osvietila kuchyňu, ale nie veľmi. Horel iba krátky koniec knôtu malým plameňom, pretože petrolejom šetrila. Dokonca natoľko, že keď rozložila oheň, knôt sfúkla. Stačila žiara, čo vychádzala z pece a premieňala tmu na šero, ktorému oči privyknú. Práca, z ktorej boleli najmä prsty a svaly na predlaktí, čoskoro pominula; cesto bolo akurát, a keď celkom vykyslo, chleby urobila rovnako veľké, hoc ich tvarovala od oka. Ako začala sádzať do horúcej pece, cez oblok už prenikalo svetlo nastávajúceho dňa a s ním aj spev, či rovno krik operencov zo záhrad a ulice. Tisíce hlasov drobného vtáctva sa miešali s tokaním bažantov z blízkych polí i kikiríkaním kohútov, ale to nevnímala. Zo zvyšku cesta, čo jej ostalo v korýtku, vyvaľkala dva langoše a dala k chlebom, ale na okraj, kde je žiara predsa len o čosi slabšia. I tak sa upečú ako prvé, budú ešte horúce, keď zobudí muža aj deti a potom si pochutnajú.
„Mama, dáte mi lekvár?“ opýtala sa osemročná Gitka, keď už rodina sedela za stolom, uprostred ktorého voňali chlebové langoše. Bochníky ešte potrebovali chvíľu na dopečenie, ale tá najväčšia dobrota už bola pripravená. Vstal aj malý Janko, ktorému len pred pár dňami minuli štyri roky; bosý a ešte trochu ospalý sa obzeral na všetky strany, ale ako počul o lekvári, obživol.
„Počkáme na otca,“ riekla mama, pretože už bol pri kravách, aby ich vyviedol von k obecnému pastierovi a dal sliepkam. Vzápätí vošla do komory, odkiaľ priniesla malý hrniec. Ten lekvárový.
„Slivkový, slivkový!“ potešila sa Gitka a začala tlieskať.
„Áno, ale nebudete ho jesť lyžicou! Ja vám namažem,“ vzala mama posúchy a už po nich rozotierala najväčšiu domácu dobrotu. Na pitvore zavàzgali dvere a do kuchyne vošiel otec.
V deň, keď sa piekol chlieb, boli raňajky ako malá slávnosť. Už len tá vôňa, ale aj chuť, čo sa preplietala s čerstvým mliekom. Tiež rituály, keď mama po posúchoch vybrala upečené bochníky, starostlivo ich otierala husími pierkami, aby na nich neostali sadze, pretože inak zhorknú a nakoniec rozprestrela šesť bielych obrúskov. Chvíľku počká, kým bochníky schladnú, aby sa nesparili. Potom ich obrúskami obmotá a zanesie do komory. Tam vydržia a zachovajú si mäkkosť i chuť nadlho. Do komory však odnesie iba päť bochníkov. Šiesty ostane na stole, otec už z neho odkrojil konček a tri krajce. Natrela ich maslom, čo sa hneď roztápalo a stekalo na okraje. Hladné ruky sa naťahovali a všetci ho olizovali. Nerozprával nikto, v takej chvíli škoda márniť čas chválením; spokojné pohľady vypovedali všetko.
I keď si otec odrezal poriadny kus z konca, svoj krajec zjedla prvá Gitka. Potom zhrnula omrvinky zo stola do dlane a vybehla von. Vrátila sa až po chvíli.
„Kde si bola?“ spýtala sa prekvapená mama.
„V šope.“
„A načo?“
„S omrvinkami.“
„Čo si tam robila s omrvinkami?“
„Dala som jesť.“
„Komu?“
Gitka si vyliezla na stoličku, sklonila hlavu a hľadiac si niekam na kolená mlčala.
„Bol som ráno v šope, ale nič tam nie je. Žiadna mačka s mačiatkami, žiadne hniezdo s vtáčikmi, tak komu tam dávaš jesť? Vieš, Gitka, keď tam len tak necháš omrvinky a potom zistíš, že zmizli, to nemusí byť dobre. Možno kàmiš myši alebo potkanov, a to nechceme,“ snažil sa otec o mäkký tón, lebo decku treba najskôr všetko vysvetliť, a keď i tak neposlúchne, až potom pokričať.
„Ja potkany nekàmim. Bojím sa ich,“ zašepkala Gitka.
„Teda čo si bola nakàmiť?“ nedalo mame.
„Chlapíka.“
Jedno jediné slovíčko zmenilo celé ráno na nepoznanie. Otec s mamou sa hneď pýtali, že akého. Či tam niekto prespáva, ľudia kadečo hovoria, že po okolí sa potåka nejaký nový džat, žobrák ktovieodkiaľ, ale nikto nevie, kam sa podeje na noc. Nech len povie ako vyzerá, ako sa volá, čo o ňom vie a hlavne, či je tam aj teraz.
„Choď sa tam pozrieť. Alebo nie. Zabehni po suseda, choďte dvaja. A palicu si vezmi!“ radila mama, keď sa otec dvíhal, ale naraz z Gitky vypadlo: „Nenájdete ho. On je totiž veľmi maličký. Veľmi. Mne ani nie po kolená.“
Mama stíchla, otec pokrútil hlavou a sadol späť za stôl. Detské predstavy! A takto sa nechali nachytať!
„Gitka, keď je taký malý, tak ho niekedy ku nám prines. Ak mu tam necháš omrvinky, možno mu ich naozaj pojedia myši a jemu neostane nič. Ale u nás mu dáme viac a možno sa s ním zahrá aj Janko,“ skúšala mama, ako primäť dievča k rozoznaniu skutočnosti a fantázie, ale Gitka jej odporovala.
„Nepríde ku vám. Nemá vás rád. Nemá rád žiadnych ľudí. Iba mňa, lebo mu dávam jesť.“
„Keď ho nakàmime aj my, potom bude mať rád aj nás,“ skúšal aj otec, veď možno je to tak, že Gitka tomu všetkému aj verí a mohla by sa na svet pozrieť triezvejšie. Dosiahol však presný opak. Gitka spustila, že taký chlapík nežije len u nich. Aj Anča, a to je jej najlepšia kamarátka, hovorila, že majú v šope hneď niekoľkých. Keby mu nedávala jesť, začal by ich strašiť, možno by aj zapálil dom, lebo to je ohnivý chlapík, z ktorého pri zlosti sršia iskry i plamene. Schováva sa medzi ražnými župami a ukáže sa len tomu, komu chce. A nežije hocikde. Iba tam, kde sa poriadne nemodlia ruženec.
„Ančina mama je ako kostolná myš. Už ako dievka taká bola. Iné chodili na tancovačky, korzovali po dedine a tešili sa, ako im kurizujú mládenci, ale ju sme videli, len keď šla s modlitebnou knižkou v ruke. Raz do nášho kostola, inokedy do Malej Idy alebo Lorinčíka. Podľa toho, kde bola práve omša. Až sme sa čudovali, že si nakoniec našla frajera. Vlastne muža jej našli rodičia, aby sa im polia spojili. Určite si ona vymyslela, že ak sa doma nebudú dosť modliť ruženec, príde tam akýsi ohňový škriatok a všetko im zapáli. Malá Anča svojej matke uverila a povedala to ďalej iným deťom. Je tak?“ pozrel otec najskôr na mamu a potom na Gitku.
„Nie je vymyslený!“ Gitke šlo skoro do plaču, tak sa ju mama snažila rýchlo utíšiť.
„Vieš, keď ja som bola malým dievčatkom, možno taká ako ty, moja babka hovorila, že svet bude mať tri veky. Prvý bol vek Boha Otca, keď žili tí ľudia, o ktorých čítame v Starom zákone. Boli veľkí a dožili sa aj vyše dvesto rokov. Druhý vek, čo je teraz, je vekom Božieho syna Ježiša Krista a sme akí sme. A keď príde tretí vek Ducha Svätého, ľudia budú takí malí, že sa dvanásti pomestia do pece. Ten vek vraj už čoskoro nastane. Ja som tomu verila, ale hovorím, bola som ešte dieťa. No napriek tomu som nikam nenosila omrvinky a keby som tak robila, tiež by mi to rodičia zakázali.“
„Ale ja si nevymýšľam! Aj Janko ho už videl, však Janko?“
Všetci sa otočili k malému chlapcovi, a bol to pohľad prekvapujúci. Zatiaľ, čo sa oni rozprávali o akomsi škriatkovi, čo žije v šope, Janko sa natiahol ponad stôl a oboma rukami si naberal lekvár z hrnca. Bol z neho špinavý až po oči.
„No teda! A teraz ťa budeme všetci olizovať,“ chytila ho mama popod pazuchy a smejúc sa zdvihla vysoko, ale Janko sa mrvil, chcel späť k lekváru. Namiesto kvárenia ho čakalo umývanie nad lavórom so studenou vodou a krik, lebo on sa umývať nechcel. Otec sa zdvihol, išiel za robotou a Gitka sa pobrala tiež po svojich. Za kamarátkou Ančou.
Až na to ráno s voňajúcim chlebom to bol deň ako každý iný. Otec šiel k statkárovi Pukačovi, robil na jeho poli s komenciášmi a mama sa obtáčala okolo statku, potom na ich roli, rýchlo k hrncom a peci, tiež okolo malého Janka a na Gitku jej čas nezvýšil. Tá prišla až na obed a pýtala sa, či môže ísť s Ančou pásť husi a vrátila sa zasa až večer, keď rodina znova zasadla ku stolu. Otec trhal chlieb, hádzal do fazuľovej polievky a dlho mlčal. Isto bol unavený, až mu z ruky vypadol kúsok kôrky na zem. Malý Janko hneď zoskočil zo stoličky, zdvihol ho a podal Gitke.
„Prečo ti dal tú kôrku? Pre ohnivého chlapíka?“ otec prekvapene pozrel, ale keď neodpovedala, dodal, nech mu ju vráti, kôrku ofúkol a vložil si ju do úst. Gitka sa zamračila. Keď tak sedela už dosť dlhý čas, v jej smutnej a zamračenej tváričke sa zračila krivda, že jej nikto neverí a ešte sa z nej i posmievajú. Videli to aj rodičia a otec dostal nápad.
„Zajtra idem do Košíc na trh. Gitka, chceš ísť so mnou?“
Gitkina tvár sa razom rozjasnila, otec ani nečakal na odpoveď a hneď pokračoval.
„Budeš musieť vstať skôr ako dnes. Ešte za svitania, nech sme tam ráno, keď sa paničky prebúdzajú, aby šli nakúpiť. No keď chceš ísť so mnou, musíš najskôr pomôcť mame. Pôjdeš nazbierať lopúchy...“
„Už som nazbierala,“ skočila mu do reči mama.
„Tak s mamkou tie lopúchy umyješ, nakrájate maslo pekne na kocky, zabalíte do veľkých listov, naukladáte do vedra a spustíte do studne tesne nad vodu. Tak vydrží pekne až do rána. Mlieko máme pripravené a ja ešte zavčasu chytím dvoch kohútov. Už sú veľké, paničky v meste sa im potešia.“
„A uvidím aj ten veľký kostol v meste?“
„Možno. Možno nie. Najskôr zájdeme na Tri hôrky. To je ešte pred mestom, ale bývajú tam samí bohatí ľudia. Väčšinou Židia. Ak všetko predáme tam, pôjdeme nazad. Ak nie, musíme až na trh a potom si pozrieš aj ten veľký kostol. Ale na trh by som nerád, lebo tam od nás vypýtajú peniaze za to, že chceme predávať. To vravím vopred, aby si nebola sklamaná.“
„Janko, nakàmiš zajtra ohnivého chlapíka ty? Ja musím pomáhať otcovi,“ otočila sa Gitka na bračeka a ten hneď prikývol.
„Deti, nechcem vidieť, aby ste vynášali omrvinky! Žiaden ohnivý chlapík tu nie je a čochvíľa budete mať myši aj pod posteľou!“ postrašila ich mama, ale otec už len znechutene mávol rukou a vybral sa do maštale. Mama za ním. Prišiel čas dojenia.
Otec sedel na kozlíku rebrináku, už dávno zapriahol koňa, naložil maslo, mlieko, dvoch kohútov aj župy raže, ktorú mešťania kupovali, aby si mali čím vypchať matrace do postelí. Gitku videl, ako sa motá po kuchyni. Vstala včas, i keď večer od radosti, že pôjde do Košíc, nevedela zaspať. Teraz jej však nebolo. Zo dvakrát zavolal jej meno, no nechcel zobudiť susedov. Zoskočil teda z voza a vošiel do kuchyne.
„Gitku si nevidela?“ spýtal sa mamy, ale tá len mávla, že už dávno vyšla von, musí byť niekde na dvore.
Otec presne vedel, kam má ísť. Do šopy. A nemýlil sa. Len čo zavàzgali dvere a on vstúpil dnu, videl, ako tam Gitka hľadí niekam do kúta.
„Ukáž ruky!“ prikázal jej a ona ich vystrela. Jednu dlaň mala otvorenú, druhú zavretú.
„Čo tam držíš? Omrvinky?“ bolo cítiť, že sa naozaj zlostí, lebo čas bežal a už mohli byť na hradskej.
Gitka otvorila i druhú dlaň a spolu s pomačkanými omrvinkami tam bol i kúsok chlebovej kôrky.
„Čo sme ti včera povedali? Vieš, že tu nesmieš nič nosiť!“
„Ale Janko by zabudol, hoc sľúbil. On je ešte maličký.“
„Ani Janko, ani ty! Myši sa nám rozmnožia!“
„Ja mu musím dať jesť, lebo inak bude zle. Zle je už i teraz. Vzal si tie župy, kde ohnivý chlapík býval.“
„Zle bude, ak ihneď nepôjdeš na voz. Potom ťa už nikdy do Košíc nevezmem!“
Otcova vyhrážka bola veľmi silná, ale silné bolo i nutkanie vysypať omrvinky na zem. Poslušnosť zvíťazila. Gitka zavrela dlaň a bežala k vozu. Dvere zavàzgali a o chvíľu sa pohol i koník. Voz prešiel pomedzi domy a popri poliach až na hradskú a ďalej sa šlo ľahšie. Pár dní nepršalo, blato nebolo žiadne, nespomaľovalo a otcova nálada sa začala zlepšovať. Teda aspoň do chvíle, kým nezistil, že Gitka si voľačo šepká, vraj prosí ohnivého chlapíka, aby dal ich domu pokoj.
„Ešte raz toho škriatka spomenieš a dostaneš na zadok. Rozumela si?!“ zdvihol ruku na výstrahu, ale v tom pocítil bolesť v kolene. Poriadnu bolesť, akoby mu tam voľakto vpichol hrdzavý klinec. Vykríkol, pozrel a zdalo sa mu, akoby sníval. Za nohavice ho držal a hrýzol malý človek, či skôr človiečik, nízky, čo by iste nesiahal Gitke ani po kolená. Nezmohol sa ani na slovo a tresol ho päsťou. Škriatok zaškriekal a vtedy zbadal jeho oči. Boli žltočervené a plné zloby. Nechtami sa stále vrýval do nohavíc, rana päsťou ho isto bolela, a keď zaškriekal druhýkrát, začali z neho sršať iskry. Nie malé, vidieť ich bolo určite i na hodnú diaľku. Dopadali na zem, na voz, koňovi na chrbát ba i na ražné župy, čo mohli každú chvíľu vzbåknuť. Otec schytil ohnivého chlapíka, pálil ho v ruke a naviac sa mu zahryzol do palca. Tak kričal, zastavil voz, búšil škriatkom o kozlík a v tej chvíli sa po ceste zo všetkých strán začali zbiehať tiene, akoby sa blížila armáda potkanov. To ďalší a ďalší ohniví chlapíci liezli kolesami na voz, už ich mal na bagandžiach, jeden sa mu cez chrbát vydriapal až ku krku a naraz zo všetkých strán začali sršať iskry. Ako sa blížili ďalšie a ďalšie zástupy čudesných tvorov - netvorov, vyzeralo to ako ohnivé rieky, čo sa na mieste, kde stál voz, zlievajú do jedného plamenného jazera.
Otec sa postavil, vrieskal ako o život, natiahol ruku za Gitkou, preboha, nech aspoň ona utečie, ale tu videl, ako jej pery zašepkali: „Amen.“
Naraz všetko zmizlo, všetko stíchlo. Kôň sa ešte síce poplašene pozeral dookola, otcove srdce tåklo ako zvon oznamujúci vojnu, ale po ohnivých chlapíkoch nebolo ani stopy.
Gitka pozrela na otca. V rukách držala ruženec. Vyzerala vystrašene. Ale aj isto, že boj vyhrala. Nemusela nič vysvetľovať. A bola si istá, že ani otec nebude nikde nič hovoriť. Nikto by mu neuveril. Nikto.
|
|
