Návrat ku koreňom
@ :: Poviedky ::
Dec 05 2015, 21:28 (UTC+0) | 
|
Miesto: Porúbka, okres Sobrance
Čas: 1953
Autor: Jiří Zaťovič
Andrej by najradšej vyskočil z hrkotajúceho nákladiaku a rozbehol sa posledný kúsok cesty domov pešo. Poza humná by tam bol určite rýchlejšie. Pozeral na známu krajinu, všetko mu tu podávalo ruky a mávalo naň. Tam v hájiku sa vtedy hrávali na vojakov, prešli cez potok, v ktorom chytával s kamarátmi pstruhy, ale to bolo už dávno, to mu teraz už nebude asi nikto veriť. Len medzi roľami ubudlo. Aj sem už zasiahla kolektivizácia, pomyslel si hrdo, pokrok neobišiel ani jeho rodnú dedinu.
Auto konečne zastalo. Zoskočil, svoj drevený kufrík položil na prašnú cestu a počkal, kým oblak prachu neodvanie vietor. Lebo odtiaľto sa už ďalej dalo ísť iba pešo. Na pľace pri kostole zvírili kolesá prach a auto odfučalo preč. Zadíval sa na kostolnú vežu a spomenul si, ako kedysi túžil vyliezť hore ku zvonom, aby videl všetky ulice z výšky ako vták. Pousmial sa. Rovnako tiež na tom, koľko času musel ako dieťa stráviť počúvaním farárových kázní, ako kľakal na podlahu a modlil sa. Ktovie, kto tam okrem starých babiek ešte chodí. Nová doba prináša aj nové myšlienky a ľudia už určite vedia, že k spokojnosti a šťastiu nevedú modlitby a nezmyselné pokánie, ale poctivá práca!
Pozrel dolu ulicou. Po oboch stranách učupené chalúpky. Presne tie isté, ktoré tu nechal, keď sa pred šiestimi rokmi vybral do učenia na opačný koniec republiky. Krčili sa pod slamenými strechami; dlhé rovné chyžky dobré pre chudobných roľníkov, ktorí sa mali aspoň kde skryť pred dažďom, vetrom a zimou.
Ale to sa zmení, pomyslel si v duchu. Už predsa rozorávajú lány! ¼udia sa rýchlo naučia stavať nové domy a zvyknú si aj na pohodlie. Ubudne driny, získajú viac voľného času a určite sa nájdu aj šikovní chlapci, čo začnú hrať futbal, aby sa v nedeľu popoludní bolo kde zísť a čo hodnotiť. A možno... možno tu časom otvoria aj kino.
Andrej hltal prach cesty a premýšľal o tom, aký zaujímavý život budú mať ľudia v jeho dedine. Na domčeky už nehľadel, boli ako pozdrav z hlbokej minulosti, takto to už nemôže zostať a z okresu, možno až z kraja prídu plány, ako vymazať prežitky predchádzajúcej éry. Postavia nové domy, také poschodové, ktoré budú mať spoločnú kotolňu a tak zmizne namáhavé pílenie dreva. Okná budú dvakrát väčšie ako tie terajšie a určite ich všetky natočia na juh alebo juhozápad, aby do nich celý deň svietilo slnko. Namiesto slížikov roličiek, ktoré sa donekonečna delili a potom sa potomkovia dohadovali o medze, budú okolo dediny už len široké družstevné lány. Kravy sa budú chovať v priestrannom kravíne a kone už iba na parádu, lebo ich miesto zastanú traktory, ktoré sa nikdy neunavia a nebudú ani toľko žrať. A ak bude dakomu smutno, môže si pri dome chovať kury, ovce alebo hoci aj kozu.
Pred rodnou chalupou sa zarazil. Toľko bol preč a príde s prázdnymi rukami! Len okamih váhal, kým stisol starodávnu kľučku a cez priklet vošiel do kuchyne.
„Slava Jesusu Christu!“
„Slava jemu naveky!“ odpovedal mu hlas z prítmia kuchyne. „Andrijaš!“ nasledoval radostný výkrik, keď stará babka spoznala svojho vnúčika. „Tak si sa vrátil?“
„To viete, babo, však tak sa hovorí, že všade je dobre, ale doma, doma je najlepšie!“ nevedel Andrej chytro ako odpovedať.
„Sadni si!“ oprašovala babka stoličku a hneď ho vystískala. „Určite si vyhladol. Dáš si z chleba? A keď troška počkáš, aj mlieko ti prinesiem,“ vtláčala chlapca za stôl a už pred neho kládla hrubý krajec, už bežala do komory po mlieko, už Andreja pohládzala po líci a opakom ruky si utierala slzu, čo jej vyhàkla od samého dojatia.
„Sama ste tu?“
„Sama veru. Ja už nevládzem tie ich novoty, nadrela som sa za celý život dosť, prenechám to mladším.“
„A kedy prídu mať s otcom?“
„Išli vyberať bandurky, tak asi večer, až nebudú vidieť, čo berú do ruky. Nech je úroda čím skôr v pivnici, aby sme mali v zime čo jesť.“
„Na družstevnom?“
„Ale ta! Nespomínaj čerta!“
„Videl som okolo dediny pekné široké lány.“
„Hej! A videl si aj tie murciny, čo boli dakedy kravy? A lány? Ako orali, tak siali a tak aj vzišlo. Takú úrodu aj pozbierali. A tak aj celé to ich panské huncútstvo skončilo.“
„Nerozumiem,“ priznal sa Andrej.
„Vlani prišli verbovať ľudí do družstva. Podaktorí aj šli, lenže tí nič nemali, len ruky na robotu. Holota, árendáši. A bohatší gazdovia zasa nechceli o družstve ani počuť. Ani keď sa im vyhrážali. Tak tí agitátori – tak si hovorili – začali ľuďom konfiškovať stroje. Predstav si, ešte aj ten Vodhánel, prišiel o mláťačku, aj o nákladné auto. Dokonca aj Takáčovi z Vojnatiny zabavili stroje. A s tými motormi potom zakladali družstvo. Tam kúsok poľa, hentam zase lán, človek sa viac nachodil než narobil. Čím viac kričali, tým menej im ľudia verili. Čo už sa dá veriť takému, čo si na rozhovory nosí pištoľ!?“
Odmlčali sa. Andrej mal svoje skúsenosti s novou mocou a veril, že to všetko sa časom zmení, keď sa situácia upokojí. ¼udia poopravujú vojnou poničenú krajinu a vtedy už bude všetkým lepšie. Neraz počúval o krajšej budúcnosti na politických školeniach. Najprv v Dìčíne na internáte, kde prežil prevrat, potom na vojne, kam sa dostal... Vlastne hej, dostal sa tam do zvláštneho oddielu, ale to bolo za brata, ktorý po tom, čo komunisti prevzali moc, zbalil svojich pár vecí a stratil sa za kopčekmi. Najprv bol v americkej zóne bývalého Rakúska, neskôr sa dostal do samotnej Ameriky. Odvtedy na Andrija v škole pozerali tak nejako spakruky, mal nálepku politicky nespoľahlivého, hoci chodil na každú brigádu, nevynechal ani jednu schôdzu ČSM, prijímal a prekračoval takmer všetky záväzky. Aj tak nič nestačilo. Jedným z dôsledkov poškvrneného kádrového posudku bola aj Andrejova vojenčina u pétepákov. S čiernymi výložkami svietil doďaleka, aby na seba upozornil, aby si s ním nikto nezadal... Rýchlopalný krompáč a ďalekonosná lopata boli jeho ťažkými zbraňami. Ocitol sa medzi farármi, správcami statkov, vysokoškolskými profesormi a synmi gazdov, ktorí odmietli vstúpiť do družstva. Politickým školením ich chceli každý deň prevychovávať, ale vyzeralo to skôr naopak – politruk odchádzal z politickovýchovnej svìtnice, ako volali tú izbu, zneistený. A gazdovskí synkovia, farári i profesori, všetci politicky nespoľahliví sa uisťovali, že ten hlúpy nápad vytvoriť z prosperujúceho Československa čosi podobné Sovietskemu Rusku, kde ľudia hynuli po tisícoch a ľudský život nemal žiadnu hodnotu, kde sa plánovalo všetko, od špendlíkov až po šťastie, ale nikdy tam nebolo dostať ani chlieb a ľudia žili na hromade. Vraj ani nevedeli, kto má čie deti. Uisťovali sa aj to, že to všetko upadne do zabudnutia a ľudia sa vrátia k skutočným hodnotám, k Bohu a k viere v poctivú prácu. Ale pravda, jemu pokrok bil do očí, lepší život si vyžaduje aj svoje obete.
Očami blúdil po izbe, pohládzal v duchu obrázky rozvešané po stenách, skôr zo zvyku sa poklonil krížu v kúte. Premohlo ho dojatie. Ani sa mu veriť nechcelo, že keď sa raz ocitne doma, zarosia sa mu oči a v hrdle navrie hrča.
Chytil babku za ruku a pohladil chrbát jej dlane.
„Teraz už bude lepšie,“ povedal. Cítil, že s ním prišiel pokrok.
Zvečerievalo sa. Andrejovi sa už prejedlo sedieť v prítmí. Po tom, čo sa prešiel po dedine a videl toľkú zaostalosť, mal veľké plány. Zo všetkého najskôr by bolo treba vybaviť, aby do dediny chodil autobus a ľudkovia mali spojenie so svetom. So Sobrancami, s Michalovcami, aby videli, že žiť sa dá aj inak, nie len na zahnojenom dvore, kde sa popod nohy pletie kàdeľ sliepok, kde kráľovstvo prasiat je vymedzené neprekonateľným puchom. Prekvapilo ho, koľko je všade neporiadku. Popri ceste žiadny rigol, ktorým by stekala voda z vàšku a tak čo sa nezmestilo do koryta potoka, lialo sa krížom nadol. Stará škola mala síce nové okná, ale inak bola celá nevábna, ošarpaná, človek by sa bál do nej aj vstúpiť.
Keby tak videli to čo on. V českých mestách bolo na každom kroku cítiť víťazstvo pokroku, široké dláždené ulice, nové poschodové domy, obchody s veľkými výkladmi a školy, že sa z nich deťom ani nechcelo ísť domov. Veď aj tú jeho školu prerábali, koľko sa v nej nabrigádoval so spolužiakmi, ale sa aj čosi naučil a dnes je tu on asi jediným kachliarom na okolí. Tu, v blatom ometených chyžiach so slamenými strechami zatiaľ jeho fortieľ nevedia oceniť, ale keď si ľudia začnú stavať nové domy, moderné s vysokými múrmi a veľkými oknami, určite bude mať práce vyše hlavy. Do každej kuchyne bude treba pec a v prednej izbe sa budú dobre vynímať kachle, potrhajú sa o neho.
Stará mama šla nachovať kury a podojiť kozu, Andrej zostal sedieť v kuchyni. Odvykol si od maštaľných pachov a so sliepkami sa mu vždy spájala predstava špinavého dvora. Pravda, kuracinu aj vajcia mal rád.
„Prídu susedy na večurky,“ oznámila mama babke, keď vošla do kuchyne. „Andrij!“ vykríkla odrazu, len čo zbadala syna. Rozbehla sa k nemu, vytrhla ho zo stoličky, objímala a bozkávala, tak ako vedia ľúbiace matky. „A čo si nenapísal, že prídeš? Bola by som ti aspoň narobila kreple, vždy si ich mal rád. Ako si ťa teraz uctím? Bandurkami na kyslo? Ani fašírku som nespravila, len vajcia natvrdo som sa chystala pridať a... Jaj, Andriško môj, či som rada, že si doma!“ znovu objala a bozkala syna, hladila ho po tvári. Švitorila ako lastovička, rovnako rýchlo sa mihala kuchyňou, rozkúrila v peci, postavila vodu na polievku, z rúry vybrala na plechu zakrúcaný koláč, z komory sa vrátila s džbánikom mlieka a pomedzi to stále niečo hovorila, vysvetľovala Andrejovi, čo je nové, veď sa neukázal vyše roka. Počúval, nevysvetľoval jej, že na vojne, kde bol, nemal šancu dostať sa domov, najmä potom, čo sa tam objavil nový veliteľ, a že je rád, že to má už za sebou. Mať podvihli cylinder petrolejky, povytiahli knôt a v izbe sa udomácnilo blikotavé mihotavé svetlo.
Aj na elektrinu dôjde, pomyslel si Andrej. ¼udia prídu na to, že pokrok to nie sú len prázdne slová, ale že je v ňom veľa pekného.
Ani si nevšimol, izba sa zrazu zaplnila, susedky sa mu všetky potešili a na stole pribudli koláče, kúsok slaniny, fľaška s pálenkou, kalíšky. Keď prišla ďalšia návštevníčka, ostatné sa pomkli, aby jej urobili miesto na lavici pod oknom. Doberali si Andreja, aký je mocný a šikovný a on im ako rozkokošený kohút začal prednášať a vysvetľovať, čo všetko v tom ďalekom svete, na Čechoch, ako hovorili, videl a zažil. Občas im ušla aj kvapka smiechu, to keď sa im nechcelo veriť nejakému Andrejovmu tvrdeniu.
„Najlepšie bolo, keď sme došli unavení zo šichty. Keby ste vedeli, aká je to slasť postaviť sa pod sprchu a nechať na seba tiecť horúcu vodu!“
„A to ste sa len tak, každý deň to... ako si to povedal... kúpali...?“
„Sprchovali! Samozrejme. Nemôžeme predsa chodiť smradľaví po svete. A do čistej postele, veď ako by to vyzeralo!“
„Zima ti tam nebola, synak?“
„Prečo? Mali sme tam ústredné kúrenie. V každej izbe teplo. Večer, len čo sa zotmelo, ešte skôr, otočili sme vypínačom a už sme mali svetla, koľko sme len chceli. Pustili sme si rádio, počúvali dobrú hudbu. Alebo sme zašli do mesta, do kina. Keby ste videli všetky tie filmy, čo tam dávali. V sále sedelo zo päťsto ľudí, polovica Porúbky by sa tam vošla, šušťali papieriky od cukríkov, občas niektorá stolička pukla, ako sa ľudia mrvili, šumelo to tam ako v úli. Potom zhasli svetlá, ostali svietiť iba také pri schodoch, aby bolo vidno pod nohy, ak si musel dakto odskočiť, rozvrčala sa premietačka a na plátne sa začali ukazovať obrázky. Celý svet som videl na tých obrázkoch! Raz ukazovali aj od nás z východu, ako ľudia vstupujú do družstva, ako sa starajú o spoločné lány, plné sýpky a usmiate tváre – tak som si hovoril, konečne prídem domov a nájdem tu spokojných a šťastných ľudí...“ odmlčal sa, ale len na nádych do ďalšieho rečnenia. „Keď som prichádzal popoludní domov, tlačili sa mi slzy do očí, predsa len, rodný kraj je zo všetkých najkrajší. Lenže tu... Žiadny pokrok, žiadna radosť, len drina, špina a petrolejky. Žiadny vodovod, žiadna elektrina, kde by sa tu vzalo rádio, aby si ľudia spolu po robote zaspievali!“
„My si predsa vieme zaspievať aj bez toho tvojho rádiova!“ ozvala sa Haňka od susedov. „A ty si už zabudol, ako si chodil po dedine s parobkami a spievali ste, až sa hory zelenali a z lesa ozývalo? Nám tu takej elektriky netreba. A ešte keď hovoríš, že sú všade naťahané akési drôty. Človek aby sa potom okolo toho aj chodiť bál. A kúpať sa každý deň? Kto to kedy videl?! Umyť pri studni hej, ale koľko dreva by som musela popáliť, aby sa mi muž vykúpal každý deň! A ráno by musel zasa kydať hnoj. Načo by to bolo dobré? Stačí v sobotu, aby v nedeľu ráno šiel človek do kostola čistý, aby z neho mal pánbožko radosť.“
Andrej nepočúval, len netrpezlivo mávol rukou. „Na staré poriadky zabudnete, len čo vám niekto ukáže, ako sa dá žiť ľahšie a krajšie. Aj na záchod už nebudete chodiť za dom, budete ho mať pekne vedľa kúpeľne, nebude už prekážať, keď zaprší alebo napadne veľa snehu. A namiesto smradu len spláchnete a všetko pôjde preč do žumpy.“
„No, to by som chcela vidieť, s prepáčením, uľavovať si v chyži. Ty si z nás robíš žarty, chlapče a to nemusí dobre skončiť!“ prerušila Andrejove reči horná suseda Ilona.
„Jaj, Maryško, ten tvoj Andrij jak z písanky hovorí!“ povedala zrazu tetka Dacejová. Ostatné tetky – kvočky – súhlasne zakvokali. Andrej s hrdo vztýčenou hlavou pozeral z jednej tetky na druhú mysliac si, že ešte nikde neboli a nič nevideli, že v tom veľkom svete by sa im určite oči otvorili a zistili by, ako sa dá len žiť! Už-už otváral ústa, že pridá niečo ešte aj o električke, ktorou sa viezol, keď bol na výlete v Prahe. Slovo sa mu zaseklo v krku, zalapal po dychu, oči mu náhle zhasli a spadol zo stoličky na zem. V izbe vypukla panika.
„Maryško, Maryško, ratuj Andriška!“ prekrikovala všetky ostatné tetka Dacejka. Motali sa, raz jedna, raz druhá sa podujímala kriesiť chlapca, dostal niekoľko zaúch, no nepomohlo.
„Dýchaš, chlapče?“
„Dakto mu z očí porobil! Urieknutý je!“ určila konečne správnu príčinu Andrejova mať.
„Do kostola! Odneste ho do kostola! Tam prijal krst, tam prišiel k dotyku s Bohom, tam dostane ochranu pred všetkým zlom!“ dvíhala ruky nad hlavu horná suseda Ilona a hneď aj vybehla za kostolníkom. Chvíľa, kým sa vrátila, čo inak by nebola dlhá, sa teraz zdala nekonečná. Andrej ležal, dýchal slabo a z tváre sa mu vytratila všetka farba. Ženy ho neprestali kriesiť, ale aj samé sa utešovali, že kostol všetko napraví. Len aby Andrej nestratil vieru v Boha, lebo len tým sa pomáha, čo o pomoc stoja. Je to overené, jasné, každého stačilo vrátiť na miesto jeho krstu, pokropiť svätenou vodou a urieknutie zmizlo. Ale teraz? Ilona dohrmela ako zbavená zmyslov, že kostolníka doma niet, kostol je zamknutý, i tam bola pozrieť, nevedno kam šiel.
„Chytro, uhlíky treba metať. Dajte vody!“ opäť vypukol zhon. Susedy, sprvu natešené z toho, že vidia silného a zdravého chlapca, ktorý síce v tom svete trochu zišiel z rozumu, lebo rozprával čudné veci, teraz robili všetky všetko a žiadna nič poriadne. Až kým nezasiahla Andrejova babka. Všetko sa hneď dostalo na poriadok. Zjavil sa lavór so studenou vodou, metličkou zmietli z pece tri uhlíky, ktoré zasyčali a zhasli. Prišiel rad na starý známy rituál, ktorým sa zbavovalo urieknutie. Najprv Andrejovi umyli uhlíkovou vodou spakruky tvár od čela pekne po bradu, potom mu do lavóra ponorili obe dlane, až prišiel k sebe. Potom si už sám opakom dlaní poumýval ruky až po lakte, mama vyniesla vodu von a vychrstla ju predpisovo tak, ako sa s takou vodou má, cez hlavu za seba na strechu. Andrej sedel bledý na stoličke, okolo neho štyri susedy, mama mala čo robiť, aby sa cez ne pretlačila. Vzala synovu hlavu do dlaní, bozkala ho a hladila.
„Ako je to možné? Ešte si len prišiel a už ti ktosi z očí porobil!? Komu sa nepáči, že si sa vrátil?“
Nepozerala na susedy, nechcela si žiadnu z nich znepriateliť, ale pomyslela si, že to iste Dacejka, že sa tak posmešne vyjadrila o jej Andrejovi. Aká už je on písanka! Vrátil sa zo sveta, otvorená hlava, všeličo videl, všeličo zažil a určite sa mu nepáči, ako tu žijú.
Posadali si okolo stola i späť na lavicu pod oknom, mrvili sa, ale rozhovor viazol. Podchvíľou niektorá vzdychla, potom sa chvíľu mlčalo a počúvali tikot hodín. Ani Andrejovi sa už nechcelo hovoriť len tak naprázdno. Cítil, že tetky ho berú len spola vážne a jeho rečiam veľmi neveria. Potreboval by chlapov, kamarátov, určite tu za ten čas, čo bol preč, nezostali len sedieť. Chystal sa nejako slušne vytratiť z domu, nechať ženy, nech si kvočia aj naďalej, nech si veria svojim poverám a zariekaniu. Podvedome sa chytil za čelo, bolo to naozaj čudné. Už aj zabudol, ako mu babka odrábala, keď niekedy prišiel domov zlostný a zlý a bolo mu zle. Vždy stačili uhlíky, trochu zariekania a len čo vyliala vodu poza seba ponad strechu, bolesť, nervozita a zlosť akoby mávnutím čarovného prútika odišli, akoby ani nikdy neboli.
Vàtalo mu to v hlave. Na jednej strane pokrok, ktorý sa neodškriepiteľne dostával aj do toho najzapadnutejšieho kúta – hoci, videlo sa mu, Porúbka bola ešte kúsok za tou poslednou najzapadnutejšou dedinkou. A porobenie z očí, s ktorým mal už skúsenosti odrobené jednoduchými čarami. Keby niečo také čo len spomenul chlapcom na internáte, vysmiali by ho, dostal by nálepku zaostalého hlupáka. Možno by to tam nefungovalo, ale tu, v rodnom dome, pri koreňoch, to spoľahlivo zabralo.
Andrej vzal do ruky klobúk, čosi zašomral a vyšiel pred dom. Na šafárni na násype sedel otec a bafkal z fajky. Ruky mal zložené na stehnách, boli na pohľad ťažké od roboty. Pomkol sa a zavolal na syna. Andrej vytiahol škatuľku cigariet, jednu vyklepol frajerským gestom, pripálil si a až potom si s otcom podali ruky. Vychutnal si pevný stisk otcovej dlane. Videl, ako sa mu v očiach zaleskli slzy.
„Ani nič nehovoríte,“ oslovil Andrej otca.
„Čo by som. Som rád, že si už konečne doma. A ešte počúvam, či nejde za tebou aj ten pokrok, čo si o ňom ženám tak kázal. Ale nič. Len stromy šumia. Počuješ to nádherné ticho? Keď bude pokrok všade, ticho razom zmizne. A ľudia ho začnú hľadať. Kiež by ho našli tu, u nás.“
|
|
