Poriadok sveta
@ :: Poviedky ::
Mar 06 2016, 14:04 (UTC+0) | 
V ardovskom kostole |
Miesto: Ardovo, okres Rožňava
Čas: dvadsiate roky 20.storočia
Autor: Silvia Bolčová
Pamätám si, že už ako dieťa som miloval pacúrkovské sprievody. V taký čas bola dedina akási lepšia. Susedia boli viac otvorení, veselí, ba skoro by som povedal, že až šantiví. Nemyslím len deti. Dobrú náladu mali aj dospelí, či dokonca starí ľudia, ba aj tí, na tvárach ktorých obvykle kraľoval kyslý výraz budúceho svätca. Vlastne nie, skutočne svätý človek má iste tvár vľúdnu a usmiatu. To len ľudia, ktorí sa na svätých hrajú, pôsobia falošným, nepríjemným dojmom, lebo ich láska nie je skutočným citom, je to len pretvárka. Ako maska, skoro presne ako tá, ktorú si zvyknem nasadiť na tvár, keď idem do sprievodu.
Ako dieťa som veľmi túžil byť starším. Mať tak pätnásť, šestnásť rokov. To bol môj sen. Už vtedy som sa tešil, že jedného dňa, a vtedy mi to čakanie prišlo ako večnosť, sa budem môcť zúčastniť pacúrkovského sprievodu. Oblečiem sa za anjela alebo Mikuláša. No musím sa priznať, že mojou najväčšou túžbou bolo prezliecť sa za čerta a chodiť strašiť.
A aj keď som už vyrástol z detských topánok, pacúrkovské sprievody stále milujem. Možno je to výnimočnosťou okamihu, veď sú spojené s fašiangami a s obdobím zakáľačiek. Ak už pre nič iné, aspoň pre tú radosť, keď sa všetci dosýta najedia, doprajú si kalištek pálenky i trochu vínka a aspoň na pár hodín si oddýchnu od roboty a ťažkých myšlienok. Pacúrkovia sú nevšedne odetí. Dievčatá sa nahodia do pestrých, farbami hýriacich šiat, pripomínajúcich oblečenie olaských cigánok. Zvykol som si hodnotiť povahu dievčat, hlavne ich guráž a odviazanosť, podľa oblečenia. Lebo veru, v Ardove je veľa takých, ktoré sú škrobené ešte aj v čase zábavy. A naopak, občas som prekvapený, ak niektorá, čo inak vyzerá skromná a tichá, odhalí zo seba viac, než by som bol očakával. Áno, pacúrkovský sprievod nás vždy aspoň na chvíľu prenesie do iného sveta, do sveta takmer ako z rozprávky.
Boli práve fašiangy a ja som sa dobre bavil. Už som stihol pohľadom preletieť po všetkých krásaviciach a robil si v hlave zoznam nádejných frajeriek. Z prekrásneho snenia ma vyrušili sestry Icuka a Erika. Z oboch strán ma chytili pod pazuchy. Boli krásne a veselé, dcéry Čiernej Gity, vdovy po pekárovi. Ktovie, prečo ju vlastne volajú Čierna Gita. Či preto, že odkedy ovdovela, chodí v čiernom, alebo preto, že je striga. Aspoň tak sa po Ardove rozpráva. Teda, ľudia toho narozprávajú!
„Som vnukom lovca vlasatých hadov!“ zakričal som na plné hrdlo, i keď som na vlasaté hady nikdy neveril. Ale po dedine sa traduje, že jednu takú príšeru zabil práve môj dedo, ba že ju vystavil i u nás na plote, nech celé Ardovo vidí, aký kúsok sa mu podaril. Môj výkrik však zanikol v náhlom srdcervúcom reve. Až mi zdrevenela ruka s vykoledovaným koláčom tesne pred ústami, ale vzápätí som sa rozosmial. Všetci sa smiali, každý pacúr. To len teta Róžika sa preľakla. Veľký Laci ju znenazdajky chytil zozadu okolo pása a zdvihol ju do vzduchu.
Bože, taký mocný, vysoký a pritom taký hlúpy je ten Laci. Pokojne by sme aj jeho mohli volať čierny. Rovnako ako Gita, tiež chodí oblečený len a len v tej najtmavšej farbe, čo možno ani farbou nie je. Možnože ani nemá iné oblečenie, len to, čo má práve na sebe. No hlavne je vskutku vysoký, takmer ako jeden a pol chlapa. A mocný, že vraj aj vola prevráti. Obšmieta sa po dedine stále sám a vždy sa z ničoho nič objaví tam, kde ho nikto nečaká a robí svoje psie kúsky. Strašiť starých ľudí by asi nemal, ale to ho vraj baví najviac. Na druhej strane by mohol častejšie dvíhať do vzduchu dievčatá. Páči sa mi, keď výskajú.
Raz, keď som bol ešte malý chlapec, Laci zle odhadol svoju silu. Pustil sa do tetky Ilony. Dnes je ťažká ako voz s truhlou, no už aj vtedy musela mať pekných pár funtov. Laci, ako mal vo zvyku, prišiel k nej odzadu potichu, schmatol ju okolo pása a šup s ňou do výšky. Teda, iba ju chcel zdvihnúť. Prevážil sa s ňou, stratil rovnováhu. Tučná Ilona sa mu vyšmykla a spadla na zem ako vrece zemiakov. A keď sa Laci zohol, aby jej pomohol vstať, nechtiac jej pristúpil šaty. Tučná Ilona na rozdiel od ostatných žien nenosila blúzu a sukňu, ale iba jednoduché šaty ako paničky z mesta. Tie na nej praskli a tak sme vďaka Lacimu zistili, že pod nimi nenosí nič, len obrovské spodné gate. Pred nami sa odhalila hora mäsa, či skôr nechutný kopec hompáľajúceho sa sadla, obrovské, kedysi veľké a plné cecky, teraz ovisnuté a brucho, to si ani netrúfnem popísať. Tučná Ilona sa snažila rýchlo pozakrývať všetko a celé Ardovo malo nečakane veselé predstavenie. Keď si zapla posledný gombík šiat, ktorých trhliny beztak ukazovali viac ako mali, snažila sa dolapiť veľkého Laciho. Prvýkrát som ho videl pred niekým utekať. Bola to nerovná naháňačka. Veľký Laci s dlhočiznými nohami zmizol rýchlo a potom sa na ulici neukázal zopár dní.
Kým som si zaspomínal na tučnú Ilonu, Icuka s Erikou už veselo koledovali pred domom krčmára Hajdua. Pri mne stál Jánoš, kamarát síce trochu dengľavý, také tenké chrastítko s očami ako ryba, ale inak normálny mládenec.
„Bol by som rád, keby raz Laci to svoje strašenie vyskúšal na mne. Bol by prekvapený, keby to so mnou neurobilo nič. ¼udia sa ho zľaknú, lebo veria na kadejaké sprostosti. Ak by neverili, nebáli by sa. Strigy či strašidlá nie sú. Všetok ich strach pramení len z povier.“
Jánoš si ma premeral, azda či nie som opitý a potom povedal tak pokojne, akoby vravel o napríklad o počasí: „Strigy sú. Aj farár to vie.“
„Hej?“ zatiahol som od prekvapenia. „A ty už si videl aspoň jednu? Strigy, bosorky, mumuši alebo čerti – to všetko si len rodičia povymýšľajú, aby donútili deti počúvať. A ak sa aj kdesi čosi nečakaného stalo, za všetkým stojí iba strach z detstva alebo Laci! Niečo, čo sa dá vysvetliť.“
„Jedného dňa ťa smiech prejde! Možno nie je náhoda, že akurát na teba sa povesili Icuka s Erikou. Tak veľa šťastia, až si budeš ratovať holý život.“
Mal som takú detskú chuť potiahnuť Jánoša za ucho. Aspoň by sa netváril tak múdro. Nakoniec, čo som mohol od neho čakať? Dobre som vedel, že on patrí k tým niekoľkým Ardovčanom, čo ešte veria na tajnú zlatú baňu. Niektorí vravia, že je kdesi pri dedine, možno trochu na sever, iní, že rovno pod Ardovom. A sú sa schopní na tom hádať, i keď taká baňa nejestvuje. Ale keďže oni na ňu veria, tvrdia i kadečo iné, čo si sami vymysleli, alebo to vymyslel niekto iný a oni sa to dopočuli. Že z bohatstva zlatej bane žil celý cisársky dvor. Baníci boli platení v zlate, len aby nikomu neprezradili, kde sú štôlne.
Uvedomil som si, aký som hlupák, že márnim čas s Jánošom. Veď je pacúrkovský sprievod, jedinečná šanca prejsť sa s dievčaťom po dedine bez toho, aby nás potom susedia ohovárali. Škoda, že takáto slávnosť nie je každý týždeň, alebo že netrvá večne. Sprievod sa zasa pohol po dedine a ja s ním.
Ïalšie dni a týždne som premýšľal iba o dievčatách. Taká túžba na mňa doľahla, že som nemohol na nič iné myslieť. Napríklad Icuka a Erika. Sú urastené, súmerné, dlhé husté vlasy majú farbu čierneho uhlia. Podobajú sa na seba a jeden deň sa mi zdá krajšia jedna, na druhý deň druhá. Icuka je prítulnejšia, veselšia, v očiach má divoké plamienky. Erika je o rok staršia, je vážnejšia a to ju robí príťažlivou. Ale nikdy mi nedovolí, aby som jej pri tanci šmátral rukami okolo drieku. No z jej pohľadu, ktorý sa občas stretne s mojim, usudzujem, že by mi bola dobrou milou. Asi sa jej páčim. To zas Icuka ma necháva, aby som ohmatával driek a občas sa sama tak pritlačí, až by som s ňou najradšej ušiel niekam do stodoly. Lenže nepritlačí sa tak len ku mne, o tom som už tiež veľa počul.
Napriek kráse snívania a ešte väčšej nádhere toho, k čomu by malo to snívanie viesť, môj život bol plný i kadejakých všedných hlúpostí, povinností a priekov. Tie som zvyčajne nevyvolával, ale bol som často ich svedkom. Napríklad dnes, keď som cez okno začul na dvore rodičov. Hádali sa. Podľa matkinho bedákania sa dalo predpokladať, že sa stalo niečo tragické. Rýchle som si pospomínal na rodinu, zvažujúc, kto asi mohol umrieť. No čím dlhšie som hádku počúval, tým väčší zmätok som mal v hlave. Rodičia sa nepochopiteľne naťahovali kvôli nejakej kôpke sena, čo otec podaroval Ïurimu, ktorého polia susedili s našimi. A zrejme nám ochorela krava, lebo otec trval na tom, že zájde za felčiarom. Na dôvažok sa do ich hádky zamiešal Jánoš, ktorý šiel práve okolo, akoby tu už len jeho bolo treba.
„Netreba nám felčiara, krava nie je chorá, ale pobosorovaná,“ matkino bedákanie sa stupňovalo. Konečne som pochopil, že otec dal kopu sena nášmu susedovi, lebo prichytil našu kravu, ako sa pasie na jeho lúke. Tomu sa to vraj málilo a matka bola presvedčená, že preto našu kravu uriekol. Mlieko z jej vemien je krvavé.
„Treba zájsť za Čiernou Gitou. Tak hovoria všetci,“ radil Jánoš a mne sa okamžite vynorili pred očami jej dcéry - Icuka s Erikou. Ale i Jánošova tvár, ako púli tie svoje rybie oči a robí sa zas múdrym. Mal som chuť poklopať mu po čele.
„Nebudem chodiť za tou strigou! Zájdem nazad za Ïurim a opýtam sa ho, či bosoroval, alebo nie. A keď je vinovatý, tak ho zmlátim ako koňa. Ak by to pomohlo, za felčiara ušetríme.“
Už som videl, čo sa stane. Otec zmláti Ïuriho, k nám prídu žandári a spíšu zápisnicu, že tak urobil kvôli údajnému bosoráctvu. Príčinu roztržky zvalia na neho, otec pôjde sedieť do áreštu a ja budem musieť robiť na poli aj zaňho. To nie! Rýchlo som vybehol z domu na dvor a skúsil ho zastaviť. Pýtal som sa ho, či stojí krava za to, aby dýchal vzduch cez mreže a on schladol, dokonca mi dal za pravdu.
„Dobre teda, zájdem za Čiernou Gitou. Ona isto poradí.“
Stalo sa niečo, čo by mi ani vo sne nenapadlo. Otec sa od Čiernej Gity vrátil akýsi nesvoj. Chvíľu len tak sedel na stoličke v kuchyni, akoby naschvál naťahoval čas, prstami klepal po stole a čakal, kým bude mama napnutá na prasknutie. Potom obrátil oči k stropu, či možno k nebu, neviem a zasa pozrel na nás, keď spustil: „Zlo prišlo, ale samé neodíde. Možno ho vyhnať len tak, že sa zlo preľakne a zmizne. To mi povedala.“
„Zlo sa má zľaknúť? Čoho?“ mama brala zrejme všetko vážne.
„Pošleme za zlom veľkého Laciho, nech ho chytí odzadu za pás a vystraší?“ dostal som hlúpy nápad, ale matka na mňa pozrela, akoby som nemal všetkých päť pohromade.
„Máme ísť v noci na cintorín. Z kaplnky musíme vziať škridlu zo strechy, a to presne o polnoci. Tú zakopeme pod dvere v maštali a krava sama vyzdravie. Tak povedala Čierna Gita.“
„A potom si za radu vypýtala peniaze?“ spýtal som sa zasa posmešne, ale to ma už zahriakol aj otec. Že nie, peniaze nepýtala a mám sa pripraviť, lebo na ten cintorín pôjdeme v noci spolu.
Išli sme sa spolu pomodliť. Otec, mama i ja. Po starých kamenných schodoch sme vyšli na pahorok nad dedinou, tam kde stojí kostol, a kľakli si na zem. Polnoc sa blížila, naokolo tma a kolená ma oziabali. Kameň je raz taký, drží chlad. Hľadeli sme na kostol a mne bolo všelijako. Predsa len, čomu sa človek cez deň smeje, to ho neraz v noci desí. A rituály, k akým patria i modlitby, tomu ešte dajú punc dôležitosti. Vrátili sme sa späť, mama urobila rukou otcovi i mne krížik na čelo a vošla do domu.
„Ideme?“ pozrel na mňa otec.
Mlčky som prikývol.
Čierne siluety hrobov, stromov a zatiahnutá obloha, z ktorej len tu a tam pomedzi mraky presvitali hviezdy, neboli práve to, po čom som túžil. Najmä, keď sa ozval akýsi vysoký tón. Hvizd. Najskôr z jednej strany a potom z druhej. Akoby si niekto dával signály.
„Vlasaté hady! To je ich reč! Pískajú. Niečo si hovoria. Urobme, čo treba a poďme domov. Ktovie, či sa nám nebudú chcieť pomstiť za to, čo im spravil tvoj dedo,“ počúval som otca len tak na pol ucha, lebo hvizd sa ozval znova, a to o poznanie bližšie. Rýchlo som sa hodil na zem, aby ma nikto nemohol zbadať ani náhodou.
„Vstávaj! Majú dobrý čuch, tak si nepomôžeš. Rýchlo ku kaplnke!“ otec sa rozbehol a ja za ním. Nepozeral som, kam šliapem. Či na cestičku, či na hrob, bolo mi to jedno. V ústach som mal sucho a v hlave mi hučalo.
„Poď, zdvihnem ťa a ber!“ kývol mi otec, potom ma chytil a ja som siahol na strechu kaplnky. Nič, škridlu som nenahmatal, len dáku dieru.
„Máš?“
„Počkaj,“ siahol som druhý krát a vydýchol si. „Mám.“
„Bežme,“ otec takmer skríkol, pretože hvizd sa ozval celkom blízko, niekde zo zeme, takmer pri našich nohách. Bežali sme z plných síl. Ako o život. Alebo ozaj o život?
Plameň kahanca kmital hore dolu a tvoril možno viac tieňov ako sliepňavého svetla. To už mama čakala pri dverách do maštale. Diera bola vykopaná a ani neviem, prečo som sa nečudoval, keď som zbadal, že pri nej stojí aj Jánoš. Ruka sa mi triasla, keď som podával škridlu práve jemu a cekol som i čosi o tom, aký som rád, že som ju vôbec nahmatal, keď na kaplnke nejako škridlice chýbajú.
„Na cintoríne leží mnoho ľudí, ktorí počas svojho života pre robotu na statkoch zabudli na pomoc blížnemu. Teraz po smrti im je ľúto, že zanedbávali to, čo bolo naozaj dôležité. Nevedia nájsť pokoj. Snažia sa aspoň teraz pomáhať ľuďom tam, kde sily živých nestačia. Všade, kde sa vzmáha zloba a temnota. ¼udia, čo potrebujú pomoc, po tie škridle chodia, tak ako teraz i vy. Nech vám teda duše zosnulých pomôžu v boji so zlom,“ položil škridlu na dno jamy a otec začal lopatou hádzať hlinu. Mama sa prežehnala ako na pohrebe. Mne už nebolo do smiechu, i keď sa mi to zdalo všetko veľmi, veľmi čudesné.
V kuchyni sme sedeli skoro do rána. Jánoš tak poradil, nech nejdeme spať a zlo neprejde z kravy do domu. Mama nám zapálila sviečku a sama sa šla modliť do izby. Otec chcel využiť čas, tak zohrial vodu do lavóra, na remeni nabrúsil britvu, namydlil si tvár a začal sa pred zrkadlom holiť. Takže nakoniec sme za stolom ostali dvaja. Jánoš a ja. Premeriaval si ma svojimi rybími očami, akoby čakal, čo poviem. Či mu dám za pravdu o strigách a strašidlách. No niečo sa vo mne búrilo. Dobre, pomohol nám, tak som aspoň spomenul ten hvizd, čo nás sprevádzal cintorínom.
„Je to tak, že tvoj dedo nezabil posledného vlasatého hada. Len už sa prestali ukazovať v dedine. Čo robia na cintoríne, netuším. Ale či sú dobré a či zlé, tiež neviem. Nikto to nevie. Ale zato bosorky, no... Ak im nestojíš v ceste, neublížia ti. Čierna Gita mnohým pomáha. Len pozor, keď jej urobíš napriek, alebo sa zapletieš s jej dcérami. Teda nemyslím s oboma naraz, ale s jednou z nich,“ Jánoš sa zasa staval do polohy radcu.
„Prečo si myslíš, že by som sa mal s nimi zapliesť?“
„A prečo nie? Ja by som sa s nimi rád zaplietol. Ale na mňa sa tak neusmievajú ako na teba.“
Konečne mi bol Jánoš sympatický. Konečne som mal istotu, že aj iní vidia, ako sa Icuke aj Erike páčim. Veď čo zlé by sa mi mohlo prihodiť? Prinajhoršom by som mal za svokru bosorku. To sa skôr či neskôr stáva kdekomu...
Chvíľu pred svitaním obloha bledne. Slnko ešte nevychádza, ba nezjavujú sa ani ranné zore, ale hviezdy slabnú, vyhasínajú a čerň padajúca z výšok na zem mizne. To bola tá chvíľa, na ktorú sme všetci čakali. Otec s mamou odišli do maštale. Jánoš a ja sme čakali.
„Na, tu máte, napite sa,“ vrátili sa s dreveným vedrom plným teplého mlieka a mama začala naberačkou nalievať do hrnčekov.
Chutilo. Ba podľa otcových i maminých úsmevov sa mi zdalo, že im chutilo ako nikdy predtým. Aj Jánoš sa usmieval. Vlastne aj ja. Cítil som sa trochu ako dedo, keď zabil vlasatého hada.
Jánoš odišiel skôr, ako vyšlo slnko. A bolo by hlúpe nechať ho ísť samého. Predsa len, nech sa veci majú ako majú, cítil som k nemu vďaku. Ponúkol som sa, že pôjdem s ním. Tak sme šli a nazad som sa vracal sám. Kráčal som rezko, dávajúc pozor, čo uvidím alebo začujem. V hlave sa mi motali kadejaké divné myšlienky a predstavy, odrazu som mal pocit, že sa nevyznám vo svete, ba ani sám v sebe. Je skutočne všetko v poriadku? Ja neviem. Neviem už ani, čo to znamená, ak je niečo v poriadku. Aký je vlastne poriadok sveta? Neviem, čomu môžem veriť a čomu nie. Keď som len na chvíľku privrel oči, videl som tváre dákych žien. Škerili sa a menili na bosorky. Videl som màtvych, či vychádzajú z hrobov a bojujú s čiernymi mrakmi, ktoré sa sťahujú nad našim domom. Videl som celé Ardovo pohľadom vtáka, ktorý nad ním prelieta, ale dedina sa prepadá pod zem a na jej mieste zíva čierna a bezodná diera. Zamával som krídlami a vzlietol som vyššie.
Odrazu ma oblial studený pot a akási neviditeľná sila zdvihla zo zeme. Nie v predstavách, ale v skutočnosti. Zvrieskol som od strachu, cítil silný stisk okolo pása a odzadu mi do uší zaznel šialený rehot.
„Si sa zľakol, čo?“
To nič, to sa len veľký Laci vybral na svoju cestu obľúbených fígľov. Strašil, ako tomu sám hovoril a len čo ma pustil na zem, od smiechu sa kymácal.
Hej, zľakol som sa. A to ho pobavilo. Veľmi.
|
|
