Ostal som stáť ako peň
@ :: Poviedky ::
Mar 06 2016, 14:29 (UTC+0) | 
Jablonov nad Turòou v súèasnosti |
Miesto: Jablonov nad Turňou, okres Rožňava
Čas: 19. storočie
Autor: Slavomír Szabó
Najkrajšie dievča z celej dediny je Žuža. Niekedy, keď pasie husi, rozlezú sa jej z lúky až k poľu s kukuricou alebo do viníc. Tie chvíle zbožňujem. Vtedy za nimi uteká, aby ich zahnala naspäť a cicky jej pri tom podskakujú, až sa z toho celý chvejem. To už viem, že potom v noci nezaspím, budem myslieť iba na ňu a predstavovať si kadečo. Napríklad, že je do mňa zaľúbená a všetci kamaráti mi závidia. Najmä Béla. I keď si nie som istý, či by práve on patril medzi najväčších závistlivcov. Zdá sa mi, akoby ho dievčatá nezaujímali. Aj minule za mnou prišiel, že majú na pôjde kovové obruče z vínnych sudov a reku, či sa s nimi nepôjdeme naháňať, tak ako kedysi. Je to jednoduché. Pustíte koleso šmahom ruky dopredu, bežíte vedľa neho a poháňate ho palicou. Ak by sa vykláňalo nabok, palicou ho aj dorovnávate a udržujete smer. Kto doženie svoje koleso, či vlastne kovovú obruč zo suda najďalej, vyhral.
Bože! Ale veď to sme hrali, keď sme nemali ani desať rokov a už mám štrnásť! Neviem, čo ho to pochytilo, najradšej by som mu poklepal po čele, ale chcem s ním byť kamarát. Dokonca taký, aby ma stále volal k nim domov. Jeho sestra Mariša a Žuža totiž skoro všade chodia spolu. Žuža je u nich každý deň, a ostatné už viete. Ona je to najkrajšie dievča z dediny a aby si ma všimla, musím k Bélovi a Mariši chodiť aj ja.
Stál som na kraji lúky a v duchu sa modlil, nech Žužine husi zájdu k poľu. Nebesá ma vyslyšali! Keď sa ozval gagot medzi kukuričnými klasmi, rozbehla sa, sukňa sa jej zavlnila, bosé nohy merali dlhé kroky a vrkoč jej podskakoval. Vlastne nielen vrkoč. Nevedel som od nej odtrhnúť oči, prehltol som nasucho a rozmýšľal, či jej pomôcť a bežať s ňou. Ale čo by som jej potom povedal? Keď ju vidím, jazyk mi akosi zdrevenie. Ostal som stáť ako peň.
„Šándor, ty poznáš starú Margitu z Hrušova?“
„To je tá, čo vraj vie rozprávať s màtvymi?“
„Hej, tá. Ale nie je to vraj. Ona s nimi naozaj rozpráva,“ tvrdil mi Béla, keď sme sedeli u nich na dvore. Prišiel som za ním v jedno popoludnie, akurát začali prázdniny a ja som mal nápad. Lenže skôr než som mu ho povedal, začal hovoriť on. Béla bol vždy tak trochu čudák, a za posledné mesiace stále väčší a väčší. Nerozprával skoro o ničom inom, než o bosorkách, o duchoch, o màtvych a kadejakých čaroch.
„No, hej, ľudia tak hovoria, ale...“ kývol som hlavou a chcel zmeniť tému, lenže on to nepochopil.
„Aké ale? To je celkom isté! Napríklad, keď tam zomrel jeden ujko, neviem ako sa volal, ale to je jedno. Keď ho pochovali, prišla za jeho ženou stará Margita. Vraj ju nebožtík navštívil v sne a hovoril, že má schované nejaké peniaze, o ktorých doma nepovedal. Doláre, čo ešte priniesol, keď robil v Amerike! Žene nedal všetky, niečo vraj odložil, keby prišli horšie časy. Ale teraz jej odkázal, kde sú skryté, tuším niekde na tráme pod strechou a ona tam šla a tie peniaze tam naozaj boli,“ zdvihol Béla významne obočie a dodal, že je to jasný dôkaz, o ktorom nikto nemôže pochybovať.
„Ak je tak, nuž dobre. Ale prečo mi to hovoríš?“
„Včera bol pohreb, čo zomrelo decko tej peknej Ireny a Paliho z horného konca.“
„Hej, mama tam bola. Že to dievčatko nemalo ani dva roky,“ pritakal som.
„No a dnes tam prišla stará Margit.“
„Na cintorín?“
„Nie! K Irene a Palimu.“
„A čo chcela?“
„Vravela, že ju vo sne navštívila ich dcérka. Pochovali ju len v takej dlhej košieľke, sukienku nemala. Vraj tam na druhom svete bude mať na starosti zbieranie nebeských kvetov. Má si vyhrnúť košieľku a tam ich klásť. Lenže keď nemá sukienku a košieľku vyhrnie, tak to bude chodiť v nebi holá, teda s holým zadkom. To sa nesluší. Tak nech jej dajú tú sukienku do hrobu.“
„To je dobrá sprostosť!“ vyprskol som do smiechu. „To akože dnes v noci pôjdu na cintorín a vykopú ju z hrobu, aby ju ešte obliekli? Poďme tam, skryjeme sa a skúsime ich pozorovať!“
„Si zošalel? V noci na cintorín? A prečo by mali otvárať hrob v noci? Ja si myslím, že tam pôjdu dnes alebo zajtra cez deň. Odhrabú kus hliny, tú sukničku tam len položia a zahrabú naspäť,“ pokyvoval Béla divne hlavou, akoby som bol sprostý ja a nie on. Vravel to tak, ako kantor v škole, akoby ma chcel poučovať. A ja som mal chuť ním zatriasť, aby sa prebral. Načo to rozpráva? Koho to zaujíma? V takom prípade je najlepšie obrátiť reč celkom inam.
„Vieš, prečo som sem prišiel?“
„Potreboval si dôvod? Ja som myslel, že len tak.“
„Hej, ale mám nápad. Vieš, mohli by sme urobiť niečo, čo by sa dievčatám zapáčilo. Poďme zajtra k Turnianke a postavme tam z kameňov hrádzu. Tak, aby sme celkom prehradili prúd a voda bola dosť hlboká na kúpanie. A potom zavoláme kamarátov a dievčatá,“ dostal som zo seba a cítil som sa dosť hrdo. O to viac ma prekvapila Bélova otázka, že prečo chcem volať aj dievčatá.
„Videl si už, ako vyzerá dievča, keď vyjde z vody? Sukňa sa jej nalepí na zadok a na stehná a košieľka na hruď, takže si vieš presne predstaviť, ako vyzerá holá.“
Béla akoby skamenel a povedal tak nejako sucho: „Dobre, ale Mariša tam nepôjde. Nebude mi každý pozerať na sestru.“
„Keď nepôjde Mariša, potom nepôjde ani Žuža,“ vypadlo zo mňa.
„No a?“ mykol Béla plecom.
Ráno som stál poniže dediny na brehu Turnianky sám. Hľadel som do vody, ako sa ňou preháňajú pstruhy a čakal. S Bélom sme sa nakoniec dohodli, ale on akosi nechodil. Hlavou sa mi stále premieľali tie jeho reči, ktoré z neho liezli po celý večer. Jasné, v skutočnosti som tam na dvore čakal, kedy sa objaví Žuža s jeho sestrou, ale akosi nešli. Obe, teda Mariša i Žuža, chodili hore dole po dedine so staršími mládencami, zatiaľ čo ja som sedel a počúval tie hlúpe bosoráčtiny. Aby ste ma chápali, mať štrnásť rokov a zaľúbiť sa do dievčaťa rovnakého veku, to nie je len tak. Je v tom poriadny kus nespravodlivosti. Štrnásťročné dievčatá tu všetci berú ako mladé ženy, ale chlapcov ako zasranov. Keby sme šli medzi ne, starší mládenci by nás vyhnali. Zato okolo dievčat sa vrtia, robia zo seba pajácov, ako pre ne vymýšľajú kadejaké zábavky, len aby sa na nich usmiali. Zúrivá bezmocnosť, takto možno nazvať pocit, ktorý sa ma zmocnil, keď som sa už vracal domov a stretol obe dievky na ceste. Na otázku, že odkiaľ idú, sa len rozosmiali a Žuža povedala, nech to nechcem vedieť, lebo potom nezaspím. Jasné, zaspávalo sa mi ťažko. Ale to práve kvôli tomu, čo povedala.
Slnko sa statočne štveralo na oblohu stále vyššie a vyššie, tak som sa rozhodol, že začnem stavať hrádzu sám. Vošiel som do vody, bola riadne studená, ale po chvíli sa na to dalo zvyknúť. V duchu som nadával na Bélu. Rozprávať vie, ale keď treba dačo robiť... Včera, to boli všakovaké rečičky, najmä o tetke Eržíbet. Bol veľmi hrdý na to, že je to kamarátka jeho mamy, lebo celý Jablonov veril, že Eržíbet je bosorka. Hovoril o kadejakých čaroch na urieknutie kráv, ale aj schopnosti liečiť, tiež o tom, že bosorky a bosoráci síce majú výnimočné schopnosti, ale inak sú to normálni ľudia so všetkými svojimi slabosťami. Nedržia spolu a občas sa rozhádajú na život a na smrť. Napríklad tak, ako Eržíbet s báčikom Miháľom, o ktorom ľudia tiež hovorili, že bosoruje. To sa mi už zdalo celkom postavené na hlavu. U tetky Eržíbet som bol ešte na nejakých pochybách, ale aj to by sa asi dalo vysvetliť. Stalo sa mi totiž, že keď sme raz veľmi skoro ráno išli vozom do Granária, videl som ju na okraji cesty, ako mala rozprestretú plachtu na tráve a zbierala do nej rosu. To vraj bosorky robia. Do Granária chodí kde kto. Alebo tam odovzdáva časť úrody ako daň, alebo si tam za poplatok uskladní úrodu aj celú. Obrovská sýpka slúži nielen Jablonovu. Bol som si istý, že ak by som to o tej tetke Eržíbet povedal, Béla by začal horekovať. Vravel by, že tam robila čary a beda tomu, kto tadiaľ prejde ako prvý a do Granária chodí denne veľa ľudí. Tak som radšej mlčal.
Béla ma zaujal, iba keď hovoril o dávnych zbojníkoch. Počul to od deda, že už vtedy sme mali v dedine prepriahaciu stanicu a poštu, tak sa tu zastavovali všetky poštové koče. A kým sa šli kočiši najesť, neraz sa spomedzi domov vyhrnula skupina zamaskovaných zbojníkov a ukradla kone i kadejaké drahé vecičky. Nikdy ich nelapili, zbojníci bohatli a kto má bohatstvo, má i moc. Tak som si chvíľku predstavoval, aké by to bolo, byť bohatým, lebo aj okolo gazdovských synkov sa točí viac dievčat ako okolo chudobných. To by sa mi páčilo.
Potom mi prišiel na um nápad, že keď postavíme hrádzu, tak by sme pri kúpaní mohli dievčatá strašiť hadmi. Budú utekať po vode a my ich také mokré začneme vyťahovať na breh. Béla na mňa pozeral nechápavo a vravel, že to nie je len tak. Vraj jeho dedo, keď išiel na Sorošku, na vlastné oči videl lietajúceho hada. Že preletel rovno pred ním a to je tajomné stvorenie, ktoré má dáku kúzelnú moc. Hneď na to začal rozprávať, že sú aj hady s vlasmi a hady s hrebienkami na hlavách, s takými, ako majú kohúty. Vraj často žijú pod domami. Že je im dobré dávať každý deň misku mlieka a tie hady potom domy a ich ľudí strážia.
Béla to nakoniec všetko dorazil príbehom, čo mu tiež vyrozprával dedo a to už bol vrchol. Vraj sa raz vybrala nejaká žena pracovať do ovocných sadov aj s malým dieťaťom, čo ešte kojila. Ako býva zvykom, zavesila ho v plachietke na strom a šla robiť. Akýsi had to vycítil a vyliezol k nemu. Keď žena prišla znova k decku, od hrôzy odpadla. Dieťa bolo màtve, na vrchu hlavy malo veľkú dieru a mozog mu celkom chýbal. Namiesto neho mu v hlave spal nažratý stočený had. Keď som si to vypočul, mal som chuť schmatnúť Bélu za ramená a poriadne ním zatriasť, nech sa preberie. A on, vidiac moje rozpaky, sa ešte usmieval, akoby ma provokoval. Tak som radšej vstal a povedal, že už musím ísť a stretneme sa ráno pri Turnianke. Áno, tak sme sa dohodli, ale on neprišiel.
Blížilo sa pomaly k poludniu, slnko sa už vyštveralo takmer na samý vrchol oblohy a ja som nemal postavenú ešte ani tretinu hrádze. Navyše, v mojich predstavách bola oveľa vyššia aj širšia. Uvedomoval som si, že toto sám nezvládnem a ak, tak nie za deň. Keby tu aspoň bolo viac dobrého kamenia. Pozeral som zmorený do vody, keď som ucítil niečí pohľad. Zdvihol som hlavu a zbadal, že na brehu stojí Žuža a hľadí na mňa. Práve tu zahnala husi, aby sa napili.
„Šándor, čo robíš?“
„Hrádzu,“ povedal som stroho, na toto stretnutie som nebol pripravený.
„Na kúpanie?“
Prikývol som bez slova.
„A keď bude hotová, budem sa tu môcť prísť kúpať aj ja?“
„Isto. Každý bude môcť,“ snažil som sa rozprávať, akoby len tak bez záujmu, ale už som cítil, ako sa mi rozbúchalo srdce.
„By som ti pomohla, ale chcem už zahnať husi domov a ísť za Mariškou. Ochorela. Aj Béla ochorel.“
„Čože?“ liezol som už na breh a ona odstúpila krok dozadu.
„Nič neviem, len toľko, čo som videla. Ešte som u nich ostala večer a Mariškina, teda vlastne aj Bélova mamka sa vrátila domov strašne nahnevaná. Že sa pohádala s tetkou Eržíbet. Nadávala tak, ako som ju ešte nepočula. Hrubo, ako sa na ženu nepatrí, a tak som šla preč. A dnes ráno, keď som zašla za Mariškou zasa, mi jej mama povedala, že je chorá. Mariška, Béla, ba vraj aj krava im ochorela a sliepky sa mocú a padajú na zem, že asi bude po nich. Idem tam aj teraz. Ale kým sa Mariška neuzdraví, kúpať sa neprídem. Vieš, radšej by som sa kúpala aj s ňou.“
Pozeral som za ňou, ako odchádza, ako sa vlní v bokoch a ženie pred sebou husi a mal som pocit, že prežívam krásny sen. Potom mi napadlo, že som jej mohol povedať, aby sme išli dvaja. Veď Béla je môj kamarát a mohli sme tam ísť pozrieť spolu. Chcel som za ňou zavolať, ale už bola ďaleko. Do šľaka! Ostal som stáť ako peň.
Trvalo to presne týždeň, čo som o Bélovi a Mariši nevedel nič nové. Ba ani o Žuži, ktorú som odvtedy zahliadol iba raz, ako kamsi išla s otcom. Hrádzu som už postavil, a to nie hocijakú. Voda tam bola hlboká, že sa dalo i plávať. Široká a pevná bola tiež dosť. Ak príde búrka a voda v Turnianke stúpne, určite to s ňou ani nepohne. Aj som si ju vyskúšal. Oblečený, ako inak. Veď čo ak by ma niekto videl? Potom som vyšiel von a ľahol si na trávu, aby ma slnko osušilo. Privrel som oči a zrazu počul známy hlas. To na mňa už z diaľky volal Béla.
„Vraj si bol chorý, tak som nechcel rušiť, aby sa ti rodičia nehnevali,“ snažil som sa vymotať, prečo som ho nenavštívil.
„Nie chorý. Urieknutý som bol. Urieknutý! Aj Mariša, aj statok. Krava nám skoro zdochla, pár sliepok zakapalo,“ vravel Béla nadšene, akoby prežil niečo úžasné.
„Prečo si to myslíš?“ pýtal som sa, ale v skutočnosti ma viac zaujímalo, či sa už príde s dievčatami kúpať.
„Strašne ma bolela hlava a všetko, čo som zjedol, som hneď vygrcal. Horúčka ma triasla a keď som spal, stále sa mi snívalo, že padám do nejakej čiernej priepasti. Všetko to porobila tetka Eržíbet. Neviem na čom sa pohádali, ale pri odchode vraj mame povedala, že až teraz si uvedomí, koho má poslúchať a neprotiviť sa.“
„Tvoja mama musela tetku Eržíbet poslúchať? Myslel som, že sú kamarátky.“
„Asi to nie je také jednoduché. Ale viem, že keď bolo veľmi zle, mama sa radila s otcom, čo urobiť. Jediná možnosť sňať urieknutie, je postaviť proti jednej bosorke inú. Alebo bosoráka. Otec tomu najskôr neveril, ale asi o dva dni, keď nám bolo najhoršie, sám prišiel s tým, že si od voľakoho pýtal radu. Chcel zájsť za dákym bosorákom do Jovíc. Je to vraj taký, čo na všetko používa počarené klince a už pomohol kdekomu. Že nejakej rodine dal klince a poradil, aby ich dali do vedra a zaliali vodou. To vedro potom nechali celú noc vonku, aby naň svietil mesiac. Ráno klince vybrali a vodu vyliali pred bránku do dvora. Vraj tadiaľ môže hocikto ísť a nikomu sa nič nestane. Ale ak tam šliapne bosorka, bude jej amen. A že im na druhý deň zomrela suseda a im sa uľavilo.
Otec ešte hovoril o nejakej vdove, ktorej krava stratila mlieko. Ten chlapík sa ukryl v stajni a o chvíľu zapálil kahanec. Videl, ako sa krave na vemeno prisala žaba a vyciciava ju. Chytil žabu, pribil ju klincom na nejaké drevo a potom to hodil do ohňa. A aj tam zomrela v dedine žena, o ktorej sa vravelo, že je bosorka a tej vdove sa krava uzdravila.“
„Takže tetka Eržíbet už nežije? To som nevedel!“ Bélove reči ma prvýkrát vážne zaujali.
„Nie, to nie je tak. Mama nechcela, aby sme išli za tým chlapíkom. To by si do konca života vyčítala, ak by niekoho zabila. Nikdy si vraj nemyslela, že to urobí, ale vybrala sa za báčikom Miháľom, ktorý sa s tetkou Eržíbet neznáša. Keď sa od neho vrátila, bolo nám veľmi zle a tak sa ponáhľala urobiť všetko, čo jej nakázal. Ale nešlo to hneď. Od chorej kravy mala zbierať lajná a sušiť ich. Potom, keď sú suché, a to nejaký čas trvá, musela nimi kúriť v peci. Žiadnym drevom, ničím, len suchými lajnami z pobosorovanej kravy. Vieš, ako také suché kravské lajno dobre horí?“
„No a ako to dopadlo?“
„Presne tak, ako predpovedal báčik Miháľ. Že bosorka príde sama požiadať o odpustenie. Kúrili sme už tri dni, keď včera tetka Eržíbet prišla ku nám. Oči mala červené, akoby krvavé. Spínala ruky a prosila, nech už mama s tým lajnom nekúri, lebo jej to celkom vypáli zrak a oslepne! Vraj všetko bude dobre, len nech už prestane. Tetka odišla, my sme boli do hodiny zdraví a mama uhasila oheň. Aj krava už dnes išla na pašu.“
„Takže vy ste odohnali bosorku kravským lajnom?“ dvíhali sa mi kútiky úst.
„Hej, tak,“ pritakal Béla.
„Vidíš, len sa mi potvrdilo, čo som si vždy myslel. Že celé bosorovanie je vlastne o hovne,“ začal som sa smiať, až som sa chytal za brucho, ale Béla to nechápal. Ešte niečo bľabotal o kúzlach, čaroch a zariekavaní, ale už som ho nepočúval.
Popoludní som sa k Turnianke náhlil ako nikdy predtým. Boli sme dohodnutí, že hneď po obede sa tam stretneme. Béla súhlasil, že kým zavoláme ostatných, hrádzu vyskúšame my aj s Mariškou a Mariška zavolá Žužu. Budeme sa kúpať. Tak sa i stalo. Slnko pieklo, voda chladila a dievčatá prišli. Smiali sa. Čo bolo na tom najkrajšie, smiali sa na nás. Prúd im obmýval nohy, potom i driek, a keď si čupli, voda im bola až po ramená. Chválili ma, ako som to tu dobre urobil, že o toľkej slasti sa im ani nesnívalo a ja som mal pocit, že mi rastú krídla. V tom opojení a bujarej nálade som spravil to prvé, čo mi prišlo na um.
„Pozor, had!“ skríkol som a rozbehol sa k brehu, akože chcem vyliezť.
Aj dievčatá sa rozbehli, dokonca aj Béla. Lenže Žuža zakopla o dáky kameň, spadla a na chvíľu zmizla pod hladinou. Keď sa vynorila, strašne kašľala a s vystretými rukami pred sebou šla k nám. Zaváhal som. Prvý k nej skočil Béla, chytil ju a pomohol jej na breh.
„Aký had? Kde je?“ pýtala sa Žuža.
„Prepáč, to som si vymyslel,“ priznal som vinu.
„Takže žiaden had tam nebol?“
„Nie, nebol.“
„Tak prečo...“ nedopovedala, len mávla rukou. Výraz jej tváre sa z usmiateho zmenil na pohàdavý. „Kúpania stačilo. Pôjdeme?“ pozrela na Marišu.
Moment, v ktorom stáli obe mokré dievčatá proti sebe, sa isto zapíše do môjho života navždy. Kvapkalo z nich, to je pravda, ale i tak boli krásne. Teda, pozeral som najmä na Žužu. Šaty jej celkom priľnuli na telo a ja som mal chuť vrhnúť sa k jej nohám, nech mi, preboha, odpustí a nikam nejde.
„Béla, pôjdeš s nami? Mohol by si mi ešte niečo porozprávať o tých čaroch,“ pozrela naň Žuža tak, ako sa na mňa ešte nikdy žiadne dievča nepozrelo.
„Dobre,“ chvatne prikývol, a tak odišli. Všetci traja. A dobre som si všimol, ako Žuža kráčala tesne vedľa Bélu. Až sa im ramená dotýkali. Nezmohol som sa na slovo. Ostal som stáť ako peň.
* * *
Poznámky autora:
Turnianka - rieka Turňa pramení v Národnom parku Slovenský kras na juhovýchode Silickej planiny medzi obcami Silica a Silická Jablonica. Prameňom je Sokolia vyvieračka v nadmorskej výške 515 metrov. Z krasových svahov steká východným smerom popri obci Silická Jablonica, kde cestou priberá vodu z troch potočných prítokov. Týmto sa dostáva do Turnianskej kotliny, odkiaľ jej tok smeruje pri obciach Hrušov, Jablonov nad Turňou, Hrhov, Včeláre, Turňa nad Bodvou a Hosťovce. Tam vteká do Bodvy. Celková dåžka rieky Turňa od prameňa do sútoku s Bodvou je 26 kilometrov. V oblasti Silickej Jablonice má skôr charakter väčšieho potoka a nazývajú ju Turnianka.
Granárium – je panská sýpka s vínnou pivnicou. V Jablonove nad Turňou sa nachádza Granárium z 18. storočia, ktoré vlastnil grófsky rod Esterházyovcov. Bola to zásobáreň z úrod obyvateľov ich panstva, ktorí tam odovzdávali desiatky z vypestovaných produktov, prípadne väčšie čiastky – pokiaľ nehospodárili na svojich pozemkoch, ale mali pôdu prenajatú od grófa. V súčasnosti Granárium slúži ako turistická atrakcia, nachádza sa v ňom vínna pivnica a poskytuje ubytovanie. V tesne blízkosti Granária sa nachádzajú aj murované pece na pečenie chleba, ktoré sú replikami domácich pekární. Viackrát ročne sa tam konajú rôzne turistické podujatia spojené s ochutnávkou vín a domácou výrobou chleba.
|
|
