Dilema šťastia
@ :: Poviedky ::
May 15 2016, 15:12 (UTC+0) | 
Kaštie¾ v Èeèejovciach |
Miesto: Čečejovce, okres Košice-okolie
Čas: začiatok štyridsiatych rokov 20. storočia
Autorka: Silvia Bolčová
Aspoňže je úprimný – pomyslela si Kati, čítajúc list od Andráša. No, nenapísal žiadnu novinku. To, že jeho matka ju ako nevestu odmietla, už vedela. Akurát jej vysvetlil dôvod. Je vraj panská dievka, vychovaná v prepychovej kúrii. Nie žena do roboty. Nikdy vraj nebude súca do normálneho života.
Do normálneho... Teraz hádam žijem v nenormálnom? - Kati znova neveriacky pokrútila hlavou. Nevedela si to dať dohromady. Veď aj Adrášova matka pochádzala z bohatej rodiny a vydala sa do ešte bohatšej. Katin otec bol len konský kupec, áno, nie je to len, lebo kupcom sa nemôže stať hocikto a dobrý kupec vie dobre zarobiť, ale musí byť preto lenivá? Alebo neschopná? Stačilo sa pozrieť na Katinu mamu - mali doma slúžku, na ich poliach pracovali roľníci, ale napriek všetkému bola vychýrená kuchárka i cukrárka. Bez jej umenia sa nezaobišla ani jedna svadba, pohreb, krstiny či hody v Čečejovciach.
Kati začula hlasy z predizby. Okamžite spoznala Tibora, notárskeho koncipienta. Pochádzal z Maďarska a jeho prízvuk ho prezradil. Bol iný než čečejovská maďarčina. Rýchlo šupla list do komody. Veď nemusí všetko vedieť...
Kati mala osemnásť a cítila sa ako dieťa šťasteny. Darmo, narodila sa v apríli a ako jej babička vravievala, ľudia, čo uzreli svetlo sveta na jar, bývajú silní, samostatní a rozhodní. Kati brala prekážky ako súčasť života. Veď život je ako voda. Odkiaľsi spod zeme vyviera úplne tenký pramienok, postupne naberá na objeme i na sile, malé prekážky prekoná, tým väčším sa musí vyhnúť, no už o pár kilometrov rovnako veľkú prekážku neobchádza, ale zmetie ju z cesty. Svojou neústupnosťou dokáže rozložiť i najpevnejšiu skalu a razí si cestu podľa vlastných predstáv.
Kým Tibor vošiel do izby, rozprával ešte s jej otcom a ona si zatiaľ stihla prepudrovať nos. A keď sa ich oči stretli, Tibor vytiahol z vrecka čokoládu. Vedel, že jej slabosťou je maškrtný jazýček. A nemýlil sa. Bol to dôvod, aby ho obdarila úsmevom, aby zmyselne zdvihla bradu a pri vložení prvého kúska najsladšej pochúťky privrela blažene viečka, až ju mal chuť objať, pritúliť, zdvihnúť a roztočiť sa s ňou. Ale Tibor nebol žiaden naivný chlapec s odstávajúcimi ušami a trasúcim sa hlasom. Už dávnejšie si všimol, že Katino správanie sa v spoločnosti mladých mužov takmer vždy rovnalo flirtu. Nikto nevedel, či tak robí naschvál, či je to jednoducho vrodenou súčasťou jej povahy. Isté bolo len to, že mnohé dievčatá z Čečejoviec túto schopnosť obdivovali, niektoré sa ju snažili napodobniť, a zavše sa našlo pár takých, ktoré by boli Kati ochotné zadusiť, alebo vyškrabať jej oči, zvlášť ak mali pocit, že priveľmi púta pozornosť ich vyvoleného. Ale Kati to vedome prehliadala.
Uprostred Čečejoviec zahrmotal motor, dym z výfuku ako vôňa honoru zaplnil ulicu a deti z okolia sa začali zbiehať, na domoch sa otvárali okná, aby zvedavé ženičky vyhliadli, kto sa tu bude promenádovať v aute a chlapi len tak nepozorovane zazerali. To Tibor pozval Kati na romantický výlet do Košíc. Iba sa prejsť, pozrieť katedrálu, ale najmä divadlo. To bolo predsa jej vášňou a stavať na napåňaní vášne žien vedie vždy k úspechu. Kati bola herečka, teda nie skutočná, ako tie, čo požívajú úctu a bývajú na hosťovských cestách v košickom hoteli Schalkház. Ona hrala štvrtý rok v Čečejovciach ako ochotníčka, ale už jej dávali hlavné úlohy. Tibora mrzelo, že aj Andráš bol hercom. Vedel o ňom a cítil v ňom soka. Utešoval sa len, že Andrášovi už niekoľko rokov na divadlo neostal čas. Najprv bol na vojenčine v Hradci Králové a neskôr ho odvelili na ruský front. Ale domov chodieval častejšie, než sa Tiborovi páčilo. Hneď na tej prvej dovolenke pred štyrmi rokmi, keď Kati študovala svoju prvú postavu, šiel Andráš pozrieť divadelníkov. A presne vtedy sa s ňou zblížil. Mala ešte iba štrnásť.
Štrnásťročné dievča je ako hladné dieťa. Siahne po kadečom, čo dokáže utíšiť hlad, ale osemnásťročná žena si už vyberá, má vycibrené chute. Tak si Tibor nahováral, veď ako notárskeho koncipienta z dobrej rodiny ho čakala skvelá kariéra a cítil, že mnoho dievčat o neho usiluje z jediného dôvodu - hľadajú po jeho boku pohodlný život v blahobyte. Ale nie Kati. Ona bola čímsi výnimočná. Bezprostredná i krásna – vzhľadom aj duševne, koketná ale pritom úprimná. Ešte nikdy ho žiadna žena tak hlboko nezaujala. Bola skvelou spoločníčkou, nenechala sa zväzovať strnulosťou spoločenských konvencií, čo bolo takmer neuveriteľné a veľmi vzrušujúce. Veď žila v prostredí, kde konvencie znamenali veľmi veľa a našlo sa len pár ľudí, ktorí mali odvahu sa im vzoprieť.
Bola krásna teplá jeseň. Cesta bola lemovaná pestrými farbami opadaného lístia vo všetkých odtieňoch oranžovožltej, hnedočervenej a zlatistej farby. Kati každú chvíľu upozorňovala na čosi, čo ju upútalo. Bola ako dieťa tešiace sa maličkostí. Z mraku v tvare rozjareného jahňaťa alebo nasrdeného obra, z pohľadu na pasúce sa srny, z vtáčieho pera, čo jej holub letiaci nad hlavou vypustil a nechal padnúť priamo do dlane ako dar z neba. Presne pre túto vlastnosť ju miloval. Keď bola veselá – smiala sa, keď nemala náladu alebo sa hnevala, nesnažila sa ukryť svoje pocity. Jednoducho, pri nej človek vždy vedel presne, na čom je.
V meste Tibor zaparkoval na námestí a pozval ju na neskorý obed do jednej z reštaurácií na korze. Po obede sa poprechádzali, dali si zmrzlinu, tú pochúťku, ktorá robila mesto slávnym, keď zrazu uprostred rozhovoru Kati zastala. Očividne ju zaujal plagát, jeden z mnohých, ktorými boli oblepené vývesné tabule a na ňom ponuka zúčastniť sa kurzu Dievčenského inštitútu. Ponúkal vzdelanie v oblasti účtovníctva, vedenia domácnosti, pravidiel spoločenského správania sa, a čo bolo najdôležitejšie, tiež výučbu strihov a šitia.
„Myslíš, že to potrebuješ?“ prekvapil sa Tibor a neisto sa usmial. Znelo to, akoby povedal - veď keď si ťa vezmem, nebudeš musieť nič z toho-. Dobre to vytušila a ako mala vo zvyku, keď sa cítila neisto, zagúľala očami a usmiala sa. To si môže vysvetľovať každý po svojom.
„Vždy som chcela vedieť šiť. Napríklad kostýmy. Také historické, ako robí teta Fanny pre naše divadlo. A šaty pre lepšiu spoločnosť si u nej dávajú šiť všetci z dediny, čo na to majú. Vyjdú ich lacnejšie a možno sú i lepšie ako z obchodu. A na mieru," hodila plecom a ešte dodala tónom, aký možno pozorovať snáď len u učiteliek: „A nič z toho, čo sa človek naučí, nie je zbytočné. “
Tibor, pozorujúc jej takmer detské nadšenie, z vrecka saka pohotovo vybral pero a papier, zapísal si kontakt a podal jej ho do ruky. Prsty sa im na chvíľu spojili a potom sa mu rozšírili zreničky, keď ho radostne objala. To, na čo sa celý deň tešil, plánoval, predstavoval si hádam tisíckrát, ale nikdy presne nevedel, či nájde dosť odvahy, sa mu nečakane splnilo. V aute sa objali druhýkrát a Kati ho pobozkala. Konečne cítil, že prišla vhodná doba na zásadný rozhovor.
„Počul som, že si Andrášovi vrátila jeho slovo.“
„Nuž teda....vrátila. Čo iné som mohla urobiť? Mám vysvetľovať jeho matke, aká som? Načo. Aj tak je presvedčená o svojej neomylnosti. A Andráš má svoj vek, mal by mať aj vlastný rozum.“
Katin hlas znel vážne, Tibor cítil, že téma je pre ňu ťažká. Vzal jej ruku do svojich dlaní, zdvihol ju k perám a nežne pobozkal. „Je tvoje srdce voľné? Mám a rád.“
„Viem, Tibi.“
Toto oslovenie Tibora veľmi potešilo. Dúfal, že znamená posunutie hranice ich vzťahu, že dôverné oslovenie je znakom i hlbšej dôvery.
„Daj mi trochu času, musím si sama uvedomiť, čo vlastne cítim a čo presne chcem. Andráš bol prvý muž, ktorého som ozaj milovala, ale nerada by som smútila za niečím, čo bolo len preludom. Som mladá, kedy mám byť šťastná, ak nie teraz?“ Kati bola vážna, ale nevyzerala zúfalo. Tibor si znovu uvedomil, čo ho na nej tak priťahuje. Vzácna rovnováha medzi rozumom a citmi, u žien tak zriedkavá.
„Koľko času?“
„Mesiac mi bude stačiť.“
Tibor vedel, že lehotu dodrží. Zaparkoval v strede Čečejoviec, schválne ďalej od miesta, kde bývala, aby ju mohol ešte odprevadiť. Dúfal, že budú kráčať tmou ruka v ruke.
„Bože, ako veľmi to tu milujem. Povedz, či tu nie je krásne? Rozprávkovo. Veľmi sa mi páči miesto, kde potok oddeľuje dva rady bielych domčekov, čo ešte majú slamené strechy. To len ja som sa musela narodiť do kúrie!“ rozčuľovala sa Kati so smiechom.
Nasledujúci mesiac Kati dokonale využila. Vybrala sa do Košíc a prihlásila na Dievčenský inštitút. Aká by mala byť žena, čo sa od nej očakáva, čo všetko musí vedieť urobiť a ako, to sa tu učilo. Jasné, úplne inak by to vyzeralo, ak by sem chodilo viac žien z dedín, inštitút vychovával meštianky a tak si vedela vedľa seba postaviť a porovnávať tieto dva svety. Premýšľala, čo chce od života. A od muža, s ktorým by priviedla na svet deti. Cítila, že má rada obidvoch svojich ctiteľov. Pravda, každého iným spôsobom. Hoci ju srdce viac ťahalo k Andrášovi, uvedomovala si, že Tibor svojou vecnosťou a pokojom jej poskytuje oporu i zázemie.
Kati patrila k ľuďom, ktorí si lámu hlavu len dovtedy, kým nájdu riešenie. Potom akoby položili koľajnice, ktoré ich majú viesť ďalej a späť sa myšlienkami nevracajú, pochybnosti ostali na stanici, ktorú už opustili. Jej voľbou bol Tibor. Svoje rozhodnutie mu oznámila do mesiaca, presne ako sa dohodli. Tibor bol šťastný a najradšej by bol vzlietol až do oblakov.
Poslednou udalosťou roka býval vždy Silvestrovský bál. Šaty na ples si Kati šila sama. Strih mala z módneho viedenského časopisu od svojej učiteľky. Šaty boli karmínovo červené, jemne vyzývavé, ale Katina postava aj povaha si ich mohli dovoliť.
Ples bol zvláštny. Kati cítila napätie vyvolané prítomnosťou oboch nápadníkov i pozornosťou susedov, ktorí si krátili chvíľu stávkami, pre koho sa napokon rozhodne. Napätie sa stupňovalo aj vďaka tomu, že obaja mládenci požiadali o tanec Katinu matku – čo bolo neklamným prejavom toho, že obaja majú o jej dcéru záujem.
Kati netancovala. V šatni, uprostred kabátov, sàkala pohár vína. Potrebovala byť chvíľu sama.
Možno to bolo vínom. Ktovie. Ale víno má takú moc, že často odhalí zákutia duše, ktoré človek často i nevedomky ukrýva pred sebou samým. Keď rozum bojuje so srdcom, človek sa často snaží byť rozumný. A potom stačí pár hltov a pochopí, že vo víne je pravda.
Tibora si nevezmem! To by som podviedla jeho i seba aj Andráša – dospela k rozhodnutiu, a pretože riešila veci okamžite, ani teraz neotáľala. Do tanečnej sály vstúpila rázne a pohľadom pátrala po Tiborovi. Sedel, čosi jedol a skôr ako stihol prehltnúť, sa pred neho postavila, aby mu všetko vyjavila. Lenže on už prehltol a začal prvý: „Mám oči. Dávam ti voľnosť. Choď za svojim osudom.“
Prvýkrát ostala zarazená. Pohľad naň v nej vyvolával skôr ľútosť, súcit, láska v tom nebola. Odkiaľ to mohol tak jasne cítiť, vedieť? Zamilovaní vycítia. Mala sa mu poďakovať za to, že sa takto zachoval? Ospravedlniť, že mu dávala nádej? Prečo? Jeho rozhodnutie ju zmiatlo. Ale akoby v tej chvíli ktosi strhol ťažký záves, ktorý bránil slnku presvietiť jej život.
Andráš práve tancoval s Margitou. Kati dobre poznala Margitu. Hoci bola zaliečavá, ju vždy prehliadla. Nebolo pre ňu tajomstvom, že lačnie nie po Andrášovi, ale po majetku, ktorý jedného dňa zdedí. Nepočkala ani kým valčík skončí, jednoducho pristúpila k tancujúcemu páru a prosto, ako bolo jej zvykom, prešla rovno k podstate: „Tvoja budem, Andráš. Až za hrob. A to Ti sľubujem.“
Deň, v ktorom spojili svoje životy, bol zároveň dňom Katiných devätnástych narodenín. Tentokrát si šaty nešila sama, ale požiadala svoju učiteľku. Pri pohľade na nevestu mnohí tajili dych. Kati kráčala k oltáru v snehobielych, ale krátkych moderných šatách. Nikto nevedel, koľko úsilia stálo Andrášovu matku, aby udržala jazyk na uzde. Tichý šepot, ktorý sa niesol medzi svadobčanmi, prerušil až príchod Tibora.
„Andráš, to ja som chcel byť mužom, ktorý urobí túto ženu šťastnou. Ale rozhodla sa pre teba a ja vám nebudem stáť v ceste. Nie kvôli tebe, ale z lásky k nej. Ale ak sa stane , že Kati sa ocitne opäť sama, ozvem sa jej. Dúfam, že vieš, aká je úžasná a budeš si vážiť šťastie, ktoré máš.“
Na prekvapenie Čečejovčanov sa bitka nestrhla. Obaja chlapi si podali ruky a Tibor zablahoželal neveste.
Život ukázal, ako veľmi sa Andrášova matka v neveste mýlila. Kati sa stala obľúbenou krajčírkou nielen v Čečejovciach, ale i v širokom okolí. Rok po svadbe ju poverili účtovným i zásobovacím vedením miestnej krčmy a Kati popri šití a krčme dobre zvládala aj hospodárstvo a výchovu troch krásnych synov. Ich manželstvo bolo ozaj ako z rozprávky. Žiaľ, z krátkej rozprávky. Po dvadsiatich rokoch Andráša ranila màtvica. A hoci bola Kati mladou vdovou plnou života, nikdy sa už nevydala. Jej srdce patrilo Andrášovi. Hoci ho vo fyzickom svete nemohla vidieť, ani sa ho dotknúť, denne objavovala jeho podobu v deťoch a vo svojom vnútri často počula jeho hlas. Nebolo pre ňu vôbec ťažké dodržať sľub, ktorý mu dala.
Týždeň po Andrášovom pohrebe zastihol Kati list od Tibora. Ani pre neho nebolo ťažké dodržať sľub. Po celý čas sledoval jej osud a aj po rokoch ju obdivoval a svojim spôsobom i miloval. Vedel o jej úspechoch i neúspechoch, aj o bolestiach a ozval sa ako sľúbil Andrášovi. Až keď ostala sama.
Tibor sa po skončení vojny odsťahoval naspäť do Miskolca, kde sa časom stal notárom. Nikdy sa neoženil.
Kati s Tiborom sa už nikdy viac nevideli, ale písali si. Kati Tiborovi o svojich deťoch a neskôr aj o svojich vnúčatách, a rovnako aj o všetkých novinkách, ktoré nastali v Čečejovciach. Veru, aj v rozprávkovej dedine postupne nastávali zmeny. Niektoré Kati ťažko niesla. Čečejovce sa zmenili a okolo potoka už dávno nestoja v dvoch radoch biele domy so slamenou strechou.
|
|
