Prvý, druhý a žiaden máj pre Elen
@ :: Poviedky ::
May 15 2016, 15:30 (UTC+0) | 
Obec Èeèejovce v súèasnosti |
Miesto: Čečejovce, okres Košice-okolie
Čas: niekedy na prelome tridsiatych a štyridsiatych rokov 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó
Nie je rana ako rana. Ak by ma nejaký silák udrel priamo do tváre aj desaťkrát, taký pred ktorým sa trasie celá dedina, ale vrátil by som mu aspoň jeden poriadny úder, niet sa za čo hanbiť. Isto, ako človek s napuchnutými gambami, modrinou pod okom a doškriabaným nosom by som ani vtedy nevyzeral vábne, ale mohol by som sa hrdo niesť ulicami. Bol by som ten, ktorý našiel odvahu biť sa s najmocnejším. Lenže ak mám modriny od chudáčika, ktorým doposiaľ mnohí opovrhovali; takým, čo vyzerá, že by ho mohol aj slabší vietor zlomiť na dvoje, každá malá ranka bolí preukrutne. Lebo z tej hanby nielen telo je boľavé, ale aj duša. Aspoň dva dni sa nebudem môcť ukázať na ulici. Vlastne, ako tak pozerám do zrkadla, možno aj dlhšie. Nezniesol by som posmešné poznámky, ba ani len pohľady. Podlamovali by sa mi pri nich nohy, lomcovala mnou zlosť a chytalo by sa ma zúfalstvo a bezmocnosť, čo potrápia oveľa viac, ako všetky tie podliatiny od očí až po stehná. To všetko Béla, to tintítko, chudáčik s vychudnutou tvárou, rukami ako ceruzky a ramenami ako desaťročné decko. Ešte aj hlas má taký! A je mi sotva po plecia! Kde sa v ňom nabrala tá zúrivosť, že si na mňa trúfol? Veď keby sme celej jeho rodine nedávali robotu na našich poliach, hádam by zoschol nadobro!
Všetko to začalo na Veľkonočnú nedeľu, teda pred necelým mesiacom. Konečne skončil pôst a mama otvorila inak dobre stráženú špajzu, aby som si mohol zasa konečne vychutnať poriadne kusisko klobásy, tiež kuracej polievky, ale hlavne teplé škvarky, lebo tie mám najradšej. Tak som strávil sviatky a, samozrejme, aj v kostole. Tam ma to veľmi nebavilo, i keď som to nedával na sebe znať, lebo rodičia by ma nepochopili a medzi mojimi rovesníkmi sú tiež kadejaké názory. Chudobný či bohatý, na bohoslužby musí každý.
Práve na Veľkonočnú nedeľu som si na omši všimol Elen. Donedávna sa mi zdala ako decko, čo ešte musí nejaký ten rôčik počkať na kyprejšie tvary, ale teraz vyzerala, že jej posledná zima i začiatok jari akosi pomohli. Nie, nebola taká urastená ako Eva alebo Anuška, na ktoré by som isto zízal, ak by neboli kalvínky a ja po rodičoch katolík, takže som ich na omšiach nevídal. Elen bola stále trochu menšia, krehkejšia, ale v očiach mala čosi veľmi príťažlivé. Ako som sa tak zadíval, vycítila môj pohľad, obzrela sa, a keď som na ňu žmurkol, sklopila zrak. Dokonca sa začervenala a to sa mi naozaj páčilo. Farárova kázeň o večnom živote duše, bráne nebeskej a blahu, čo za ňou čaká, ma nezaujímali. Netúžil som žiť večne, ale teraz a tu s Elen v náručí, nebeskou bránou by nám mohli byť aj vráta do stodoly, kde by sme si sami vychutnali blaho, aké farár v raji nesľubuje. Prižmúril som viečka a všetko si to predstavoval. Potom som sa však zarazil a skúšal si vypočítať, koľko môže mať rokov. Do ktorej triedy chodila, keď som končil školu? Nedalo mi to veľa námahy a už som vedel, že je o tri zimy mladšia, musí mať teda šestnásť, a ak ešte nie, tak čoskoro. Takže to by ju mali medzi seba prijať dievky a mohla by začať chodiť na tancovačky. Určite by mala, ak aj príde učiteľ na kontrolu, nad ňou už nemá moc, nemôže ju odtiaľ vyhnať a ona už smie robiť čo chce!
Z môjho rozjímania, ktoré bolo na rozdiel od ostatných ľudí na omši úplne iné, ale veľmi príjemné, ma vyrušil až spievajúci dav. Spievala aj Elen. Hľadela k oltáru, bradu mala mierne nadvihnutú, hltal som jej takmer dokonalý profil a skúšal si predstaviť, ako asi vonia. Po poslednej modlitbe šli všetci von a ja som pozeral, či sa nenaskytne príležitosť prihovoriť sa. Lenže ona si to zamierila priamo k dievkam a už aj šli spolu na korzo. U nás je totiž taký zvyk, že sa dievky stretnú, pochytajú popod pazuchy, spievajú a spoločne vykračujú cestou na Grajciar. Keď zájdu za kopec, otočia sa a spievajúc vracajú sa naspäť. Hľadel som na ňu odzadu, spod sukne jej vytàčali štíhle lýtka v bielych vlnených pančuchách; určite ich nosí iba na sviatky. Pokus o prvý prienik do jej srdca mi teda nevyšiel, ale veď času je dosť. Nakoniec, ani som to tak vážne nemyslel. Ale vedel som si už predstaviť, ako vonia. Ako zakázané ovocie. Také, čo sa priam núka odtrhnúť. Bude šalieť blahom, keď sa jej – chudobnej, nežne prihovorím, keď si ju priviniem ako syn azda najbohatších gazdov v dedine a bude hltať každé moje slovo. A potom? Keď z toho ovocia ochutnám? Uvidíme, čo bude potom, v tej chvíli bolo len dôležité nájsť spôsob, ako sa k nej dostať. To, že ju už dievky medzi seba prijali, bolo dobrým znamením.
Vo Veľkonočný pondelok, keď sme sa stretli skupina kamarátov a šli na oblievačku, sme sa u Elen nezastavili. Bolo to akosi tak, že sme najskôr navštívili naše rovesníčky, teda iba tie, čo sa ešte nevydali, všade trochu pobudli, popili a keďže Elen nikto nespomenul, ja som tiež nič nenavrhol. Lenže neskôr, keď som ju stretával na ceste na Selešku, kde sme mali polia, alebo pri kostole, či už jednom alebo druhom, vždy sa vo mne vyplavila túžba, čo mi ako plameň pokušenia lízala dušu a ja som vedel, že najbližšiu príležitosť si nenechám ujsť. Tá príležitosť však prišla až na ďalšiu nedeľu. Bolo týždeň po pôste, konečne poriadna tancovačka po fašiangoch a celé Čečejovce žili tým, ako sa večer stretneme pri kováčskej vyhni a zabavíme sa. Keď som sa chvíľu predtým pristihol, ako si pucujem čižmy a ako mi veľmi záleží na tom, nech sa lesknú viac ako inokedy, čudoval som sa sám sebe. Nesmiem predsa vyzerať ako bojko, čo sa trasie za každým jej úsmevom. Ona si musí vážiť, ak jej dám príležitosť usmiať sa na mňa! Mal som všetko presne naplánované. Určite ako vždy začne tancovačka čardášom. Pod stromami na tráve matky dievok uložia stoličky a lavice, čo si prinesú, aby mohli pokojne sedieť a dozerať na dcéry. Ja sa hneď vyberiem k Elen, budem na ňu pozerať, ale potom sa na poslednú chvíľu zvrtnem na inú stranu a požiadam o tanec matku niektorej inej dievky. Teda, niežeby som chcel tancovať s tou matkou, ale u nás je taký zvyk, že mládenec nežiada o tanec dievča, ale jej mamu a tá dá súhlas, či smie. Takto to urobím zo dva trikrát, až sa bude Elen čudovať, či po ňu prídem, alebo nie. Isto si bude nahovárať, že čo by syn takého statkára žiadal o tanec práve ju, ale potom naraz prídem rovno za ňou. A najlepšie by bolo, keby som tak spravil, keď cigáni začnú hrať fox, tango alebo valčík. Mladé dievča ako ona čardáš isto vie, ale pri tých nových tancoch ju budem učiť kroky a to by si mala tiež vážiť! Spokojný sám so sebou som konečne vypucoval čižmy a vybral sa k vyhni.
Všetko vyzeralo tak, ako som si to predstavoval. Bol už dosť teplý jarný večer, stromy kvitli, matky sedeli na stoličkách a pri nich stáli ich dcéry. Aj cigánski hudobníci prišli. Primáš Šándrik a s ním ďalší štyria; medzi nimi aj báči Tóci, čo hral síce len kontru, ale bol dobrý, že by mohol byť primášom aj on. Najskôr sme sa rozohriali poldecákmi, teda ja, Ferenc a Andráš, kamaráti medzi sebou, ale keď už zatiahli husle a zadunela basa, akoby hudba rozliehajúca sa uprostred ulíc celkom zmenila svet. Až som cítil, ako sa mi rozprúdila krv a oblialo ma teplo po celom tele, keď sa tóny odrážali od stien domov, prelietavali pomedzi stromy a potom nahor, možno až k oblohe, čo sa skvie od nekonečna po nekonečno nad zemou, po ktorej som si začal podvedome podupkávať. Nastal čas prvého tanca, kamaráti sa už vybrali za dievkami, či ich matkami a ja rovno k Elen. Pozeral som na ňu, chcel som, aby sme si ešte skôr, ako sa otočím k inej dievke, hľadeli do očí. Zbytočne. Ona sa pozerala na všetky strany, vytáčala tým bielym krkom, ale akoby ma prehliadala. Až som sa cítil trápne, mal som chuť prísť až k nej a opýtať sa, čo to robí, nech sa spamätá, ale ako som si naplánoval, pár krokov pred ňou som zmenil smer a prišiel k Anuškinej mame.
„Či mi dovolíte zatancovať s vašou dcérou?“ opýtal som sa slušne a pokorne, ako to majú matky dievčat rady a ako to robíme všetci, čo chceme, aby nás neohovárali. Anuškina mama súhlasila a tak sme šli. Vo chvíli, keď sa predo mnou krásna Anuška zvàtala, keď jej nôžky poskakovali, až som si ich mal chuť prezrieť poriadne zblízka, kde sa v nich berie toľká sila, keď sa na mňa usmievala ako deva pripravená na prvý krok vedúci k materstvu, som na Elen zabudol. Nebudem predsa sliediť v lese po zajacovi, keď sa predo mnou vytàča nádherná laň! Lenže jasné mi bolo i to, že Anuška je nielen bohatá, ale i študovaná, sebaistá a dobre vie o svojej kráse. Rada poblúzni mužskú myseľ, z lovenej lane sa zmení na loviacu mačku, čo by sa len zahrala s mojimi citmi ako s dákou myšou iba preto, aby sa ešte viac uistila o svojej neodolateľnosti. A to je tak asi všetko. Pre Anušku sú Čečejovce primalé a už dlho sa šepká, že vraj voľakoho má, ale nie u nás v dedine, možno až v meste, azda v Moldave, v Rožňave, či v samotných Košiciach a určite to nebude len tak hocikto.
Viem, možno som čudný. Vo chvíli, keď by som si mal čo najviac užívať radosti, akú čardáš ponúka, v hlave sa mi začnú vynárať myšlienky, načisto ma opantajú a v takú chvíľu sa dokonca zabudnem i usmievať. A to sa pred dievkou nesmie! Anuška tancovala ako jarná voda v potoku, čo tečie silným prúdom, víri sa v zákrutách, rinie sa na všetky strany, až je z toho záplava, v ktorej sa môže jeden mládenec rovno utopiť.
Keď pieseň skončila, odprevadil som ju späť k jej matke a poďakoval, že sme mohli spolu stráviť čas. Potom som sa rozhliadol, kde je Elen. Jej mama však sedela na lavičke sama, bez dcéry. Pohľadom som rýchlo prevàtal dav, čo ešte ostal stáť na pľaci čakajúc na ďalšie piesne. Bola tam. Usmiata, krásna, ale hľadiaca na kohosi iného. Stál pred ňou Béla, taký vyziabnutý chudák, čo u nás robotuje na poli. Ba nielen on, ale celá jeho rodina, rodičia, bratia i sestry, všetci sú na nás odkázaní. Zabudol som chvíľku na staré mravy, lebo inak sa nedalo. Nemohol som predsa ísť požiadať Eleninu mamu o tanec s jej dcérou, keď pri nej nebola. Vykročil som teda rovno k Elen, že Bélu odstrčím nabok, nech vie, kde je jeho miesto. Potom s ňou zatancujem tak, až sa jej bude o mne snívať. Lenže skôr, než som k nej došiel, cigáni začali hrať a Elen s Bélom sa už roztancovali. Videl som, ako popri nej poskakuje, veď to nebol ani poriadny čapáš, ani nič, čo pripomína šťavnatý tanec, len také hop sem, hop tam, rukami rozhadzoval, akoby nám sial na poli raž a nohami sa od zeme odrážal ako roztrasené kozľa. Pristúpil som rovno k nim a pokúsil sa na Elen usmiať.
„Smiem prosiť?“ opýtal som sa zdvorilo, akoby som hovoril s jej matkou.
„Čo?“ – len toto jedno jediné slovko vypustila prekvapená Elen z úst a potom mykla plecami, hľadiac zas na Bélu. Dobre som si všimol ten jeho úškrn, to gesto, ktorým akoby dal najavo pohàdanie, že čo tam chcem, či neviem, ako to chodí, nech zmiznem, neotravujem, lebo Elen teraz patrí iba jemu. Najradšej by som ho zdrapol za krk, trochu podusil a potom zavesil na dáky konár, nech sa spamätá. Lenže on zrazu chytil Elen okolo pása, ona mu vyložila ruky na ramená a krútili sa, akoby som tam už ani nebol. Veď sa on ešte bude zvàtať, keď mu dám vyviezť a rozhádzať hnoj po poli! Ako ho Elen môže so mnou porovnávať? Košeľu má veľkú, isto po staršom bratovi, pričeše na ňom visia, tie ešte pamätajú cisára pána a čižmy možno aj Máriu Teréziu! Otočil som sa a znechutene prešiel ku stromom, kde stál kamarát Andráš.
„Dáš si?“ ukázal mi malú fľaštičku, z ktorej sme sa už predtým pohostili.
Chytil som ju a nalial si dolu hrdlom poriadny hlt slivovice, až ma striaslo.
„Len si vypi. Vidím, že to potrebuješ,“ zatiahol Andráš a bolo mi jasné, že všetko videl.
„Také, ako sú ona, nám môžu nanajvýš pásť husy!“ hodil som pohàdavo, ale z pálenky som si ešte uhol. Nebavilo ma tu len tak stáť, ba stratil som chuť aj tancovať. Ísť za Elen ako ten, ktorého už raz odmietla? Čo si o sebe myslí? Utrel som si ústa, vrátil fľašu a pobral sa preč. Zlostne som kopal do kamienkov, čo sa mi plietli pod nohy a doma šiel hneď spať. Čo iné? Ale hneď som neusnul. Ešte dlho som si vyčítal, že takéto poníženie a pokora nesmú ostať bez následkov.
Nech to znie akokoľvek zvláštne, na všetko som takmer zabudol o dva dni, keď som stretol Elen. Kráčala ulicou oproti odkiaľsi vlečúc kanvu s mliekom, isto výslužku, a ja som sa tváril, že ju nevidím. Zavolala na mňa a to ma prekvapilo.
„Hneváš sa za tú tancovačku?“ opýtala sa tak nevinne a detsky, až som v prvej chvíli nevedel čo odpovedať a tváril som sa, že jej nerozumiem. „Nemohla som ísť s tebou, keď mi mama nedovolila.“
„No dobre,“ urobil som asi nejakú nepodarenú grimasu, lebo sa zasmiala. Musím uznať, že sa smiala krásne. A ani mi neprekážalo, že na mne. Usmial som sa aj ja a ona, akoby sama rozhodla, že už náš rozhovor skončil, vzala kanvu a vliekla ju po ceste ďalej, zatiaľ čo som sa i ja pobral po svojich. Ešte som sa obzrel. Je naozaj pekná. Tenká, ale pekná. Keby ma nečakal otec na pastviskách, možno by som jej s tým mliekom aj pomohol.
Prešlo viac dní, keď sme sa nevideli. Nemyslel som na ňu stále, ale keď mi prišla na um, miesila sa vo mne zlosť z tancovačky s prísľubom, ktorý mi dala svojim úsmevom. Tým som si bol istý a už hoc nie tak nadšene ako predtým, spriadal som plány, ako ju získam. Nie, nemalo to nič spoločné so zaľúbenosťou, alebo o tom aspoň neviem. Čižma patrí k čižme a bagandža k bagandži; to mi rodičia vštepovali už od detstva a ona je pre mňa predsa len veľmi chudobná. Vo všetkom bola skôr moja nezmieriteľnosť s nezdarom, aký mi utàžil ten chudák Béla a snaha dokázať si, že Elen sa do mňa zaľúbi až tak, že pre mňa urobí čokoľvek. Ja nie som hocikto a ona to vie.
Keď sa apríl chýlil ku koncu, stretol som sa s Ferencom a Andrášom, aby sme sa dohodli, ako a komu postavíme máje. Sedeli sme u nás v záhrade a počítali dievčatá, pre ktoré to urobíme. Ono je to totiž tak. Vždy v noci z tridsiateho apríla na prvého mája sa mládenci vyberú v skupinkách do okolia, kde v lesíkoch zrúbu mladé stromčeky. Potme, potajme. Potom ich prinesú do dediny a priviažu k plotom, či zastoknú do zeme pre domy tam, kde je dievka na vydaj. Ešte predtým však stromček vyzdobia pestrofarebnými stužkami, nech je pekný a každému je jasné, že tu býva voľakto, kto sa aspoň jednému chlapcovi páči. Ak aj dievča nemá chlapca, i tak máj ktosi postaví. Väčšinou bratranec, nech si nenechá sesternicu v hanbe, alebo otec dievky, ale pred ňou to nepovie, nech nie je smutná, že si na ňu nikto iný nespomenul.
Keď sme vymenovali dievčatá, ktoré chceme prekvapiť, povedal som len tak ledabolo: „Máj postavíme aj Elen.“
„Ktorej?“ vyhàkli Ferenc s Andrášom naraz, pretože dievčat tohto mena je tu viac.
Už som aj chcel povedať a vysvetliť, ale Andráš sa zrazu pľasol po čele.
„Tomu vychudnutému kuraťu, čo ti na tancovačke dalo košom?“
„Aha!“ zarehotal sa Ferenc, isto už o všetkom počul.
„Hej. Tej. A nesmejte sa. Už nie je decko a myslím si, že čoskoro bude za mnou pobehovať ako prítulné mača.“
„No, keď myslíš... Ako chceš. Veď ideme rúbať do vášho lesíka, vaše sú aj stromy, tak dobre, pomôžeme ti,“ povedal naveľa Andráš, hoc sa mi zdalo, že mojej túžbe nerozumie, ale čo mu budem viac vysvetľovať.
Tridsiateho apríla, bola už skoro polnoc, ťahali sme po ulici káričku, lebo koňa s vozom sme nechceli. Dupot kopýt by nás prezradil a mládenec musí byť šikovný; dievka nesmie vidieť, ako sa jej stavia máj. Cesta do lesíka, rúbanie briez, zdobenie vetvičiek farebnými mašličkami, to nám šlo ľahko. Aj cesta nazad do dediny bola bez problémov, teda ak si odmyslím, že sa akosi zatiahla obloha, zmizli hviezdy a začalo fúkať. Vyzeralo to, že i spàchne, a po tom sme nikto veľmi netúžili. Všetky máje sme postavili ako dobre zohratá trojica. Aj Anuške, tej som chcel dať máj ja, lebo je naozaj krásna a čo ak by vyšlo najavo, že to s tým frajerom z mesta je iba výmysel?
Ostával nám už len jeden posledný máj, ten, čo som chcel pre Elen. Dom jej rodičov stojí vzadu pri potoku, tam sme sa vybrali a keď sme už boli blízko, akoby ma niekto oblial studenou vodou. Pozeral som, či dobre vidím, lebo pred jej domom už jeden máj stál. Kto ho postavil? Vari má frajera, či aspoň tajného obdivovateľa?
„Čo sa tak hlúpo pozeráš? To isto ten Béla. Nezdá sa, chudáčik, ale vidíš, že je šikovný,“ zasmial sa Ferenc.
Chytila ma zlosť a Bélov máj som strhol na zem. Nedalo mi to ani veľa práce, veď to bola skôr metla ako strom. Taká maličká vetchá breza, rovnaká ako Béla.
„Nepozerajte, postavíme ten môj a ideme domov!“ zašepkal som naliehavo, ale v tej chvíli som si uvedomil, že oni nehľadia na mňa, ale kamsi bokom. Obzrel som sa a zbadal som Bélu, ako stojí na rohu ulice. Tma už načisto zhustla, ale bol som si istý, že sa nemýlim. Potom som už len počul zvuk náhlivých krokov, čo prešli do behu a zrazu stál pri mne a za ním zopár jeho kamarátov. Všetko rovnaká chudoba ako on.
„No? Čo by si rád?“ pozrel som naň pohàdavo.
„Toto sa nerobí,“ ukázal na svoj zhodený máj.
„Vidíš, že sa to robí,“ odsekol som mu. Naozaj som netušil, ako sa rozzúri. Odrazu som ucítil bolesť pod okom a zem sa akosi začala krútiť. Mal výhodu prekvapenia prvým úderom. Dobrú výhodu, lebo kým som sa spamätal, udrel ma ešte aspoň štyri razy a potom kopol. To sa už ale zapojili Ferenc s Andrášom, chytali ho, ale Bélovi zasa pomáhali jeho kamaráti. Bitka, čo sa strhla, nebola len taká hocijaká, keď si dvaja rivali strelia po papuli. Mlátil som do Bélu, koľko sa dalo, odrazu som mal navrch a on si kryl hlavu, ale i tak som ho riadne doudieral. Ba bil by som ho, kým by ešte dýchal, keby na mňa nebol skočil jeden z jeho kamarátov, potom aj druhý a ja nepadol na zem. Mlátili sme sa v prachu cesty, udierali kam prišlo. Noc prerušovali spočiatku tlmené, ale potom už hlasné výkriky. Z dvorov začali brechať psy, ľudia otvárali okná, vychádzali von.
„Chyťte ich a držte! To nie je ako za našich časov!“ kričal akýsi ujko, už neviem ktorý, lebo hlas sa miesil s Bélovým syčaním, keď som mu vykrúcal ruku a dúfal, že mu vykåbim rameno.
„Idete od seba!“ rozbehla sa k nám akási tetka, ale to sme sa už s Bélom kotúľali ku potoku. O chvíľu sme doň obaja padli a jemu sa podarilo chytiť ma za hlavu. Bol by ma utopil, ako mi ju pchal pod vodu, keby ho Ferenc dobre miereným kopancom nezmietol dva metre odo mňa.
Neviem, ako by táto bitka skončila, ak by sa chlapi nespamätali a všetkých nás nepochytali ako nejaké splašené kone. Zbadal som Elen. Stála len tak v nočnej košeli s holými nohami pred bránkou, pozerala na zhodený máj, na druhý máj, čo bol ešte vo vozíku i na nás, ako sa meceme s chuťou dotiahnuť bitku do konca.
„Choď domov!“ zakričala na ňu jej matka a ona poslúchla. Ešte pred dverami sa však obzrela. Pozrela na Bélu, nie na mňa. Mal som chuť niečo škaredé zakričať, ale to viete, ako to beží. Tetky by si o mňa poobtierali jazyk a bolo by to ešte horšie.
Neviem kto bežal po môjho otca. Ten, keď došiel, najskôr si vypočul, čo sa stalo a potom napriek tomu, že už mám devätnásť, chytil ma odzadu za krk a takto viedol domov. Na hanbu sveta! Kárička aj s májom tam ostala stáť na kraji cesty.
„Keď príde Béla alebo niekto z jeho rodiny prosiť o robotu, musíš ich vyhodiť!“ povedal som tak, ako sa len dá s rozbitými gambami hovoriť, ale s otcom nebola žiadna reč.
„Béla nám pomáha, bez paholkov by boli naše polia ničím! A on dal máj ako prvý, tak je? Ty si ho zhodil a toto sa nerobí! Byť na jeho mieste, tiež ti jednu strelím.“
Mal som sa chuť opýtať, či toto sa robí, viesť si dospelého syna cez dedinu za krk, ale cítil som jeho zlosť a on sa vie zlostiť poriadne. Tak som mlčal
Ak máte modriny od chudáčika, ktorým ste doposiaľ opovrhovali; takým čo vyzerá, že by ho mohol aj slabší vietor zlomiť na dvoje, každá malá ranka bolí preukrutne. Hej, tak mi je. Lebo boľavým nie je len telo, ale aj duša. A Elen? Pred domom na ulici jej ostali dva máje, ale postavený ani jeden. Ber ju čert! Všetko raz prebolí! Za toto mi nestojí! Veď aj tá slúžtička Eva, čo k nám chodí dojiť, nevyzerá zle. Ba vydarila sa skoro ako Anuška, len s ňou bude isto menej problémov, lebo je chudobná. Bude šalieť blahom, keď sa jej nežne prihovorím, keď sa na ňu usmejem ako syn azda najbohatších gazdov v dedine a bude hltať každé moje slovo. A potom? Keď z jej zakázaného ovocia ochutnám? Uvidíme... Elen mi nevyšla a Eva je v poradí!
|
|
