S rozumom i srdcom
@ :: Poviedky ::
Sep 04 2016, 22:44 (UTC+0) | 
Kostol v zemplínskej obci Cejkov. Máme rados, ak sa nám v obciach podarí nájs staré povesti, ktoré doposia¾ neboli zaznamenané. Ako v tomto prípade k cejkovskému hradu, ktorý sa tu nachádzal od 13. do 17. storoèia. Dnes po òom nájdete už len terénne nerovnosti na miestach, kde stáli hradby. |
Miesto: Cejkov, okres Trebišov
Čas: 13. storočie
Autor: Slavomír Szabó
„Uvažujte pán môj, že človek môže k bohatstvu dospieť viacerými spôsobmi, ale taký čo ho šľachtí, je iba jeden jediný. Ak uznáte za vhodné, nebudeme teraz strácať čas rečami o rýchlych možnostiach, akými sú kadejaké náhody bez úsilia, výhry v kockách či dedičstvo. Takto dokáže prísť k peniazom aj hlupák. Áno, aj hlupák môže zbohatnúť, ale dlho bohatým neostane. Kto sa chce vypracovať sám, má zvyčajne dve možnosti. Tou prvou je cesta sily. Musí mať veľa mužov, vlastne celú vycvičenú armádu s dobrými zbraňami i s dobrými a oddanými veliteľmi, a to si zasa vyžaduje veľa peňazí, lebo taká armáda niečo stojí. Už len toho jedla, čo vojaci pojedia... V dnešných časoch sa však treba zamyslieť, či použiť vojenskú silu, ak chce ostať človek čestným.“
„To ako myslíš?“ rytier Cejko sa takmer postavil z mohutného dreveného kresla, pretože stačilo slovo pochybnosti o cti a bol pripravený tasiť meč. Ja, jeho osobný radca a svojim spôsobom i dôverník, som čakal presne takúto reakciu, a tak som sa ihneď zdvorilo uklonil, preukazujúc tým svoju pokoru. Ïalej som pokračoval pokojne, no dával som si záležať na každom slove.
„Pán môj, ak zrátame všetko, čo poskytujú vaše truhlice, môžete si dovoliť nanajvýš malú posádku, ktorá sotva ochráni toto hradisko. Ak by sa nedajbože Tatári vrátili, nemali by sme ani najmenšiu nádej na záchranu. Boli by sme slabší ako tí pohania. Na druhej strane, aj s neveľkou posádkou by sme boli silnejší ako kupecké povozy, čo tiahnu po obchodných cestách. Vojaci zamaskovaní za zbojníkov by dokázali obchodníkov obrať o všetko a potom to speňažiť. Ale...“
„Našou úlohou je obchodné cesty chrániť, nie zbíjať!“ Cejko sa znova zamračil, čo za hlúposti mu tu rozprávam. A práve o to mi išlo. Všetko, čo som doposiaľ povedal, bolo len o tom, čomu sa na ceste k bohatsvu vyhnúť. Čomu venovať svoje sily, som si odložil až na záver svojej reči a vedel som, že o to väčší význam jej bude môj pán pripisovať.
„Áno, máte pravdu. Zbojníctvo je nehodné i prostého človeka, nieto ešte muža šľachtickej krvi. Len chcem poukázať na to, čo som vravel na začiatku. Že možností je veľa, ale iba jedna je správna. Nakoniec, aj keby ste mali peniaze na veľkú armádu, bola by to znova iba cesta sily a tá pomôže, len ak sa vedú vojny. Skutočný význam vojny možno obhájiť, iba ak bránite svojho kráľa a svoju krajinu. Teda, tak to aspoň cítim ja,“ teraz som sa na chvíľku zháčil, lebo som to asi nedomyslel. Svojim názorom som totiž odporoval všetkým doterajším kráľom. Úlohou panovníka bolo predsa odjakživa rozšíriť územie svojej ríše, získať nových poddaných, mestá a dediny. A to bez výbojných vojen nešlo. Opatrne som sa dotkol končekom prstov svojich pier, a to jasne vypovedalo, že som vyriekol niečo, čo ľutujem. Chytrý človek rozumie takýmto gestám a rytier Cejko bol pre mňa ten najrozumnejší človek, akému som mal kedy možnosť slúžiť.
Môj pán namiesto ďalších slov pozrel k oknu, odkiaľ do najväčšej, no i tak tmavej miestnosti jeho príbytku prúdili slnečné lúče. Tým odvráteným pohľadom mi dal najavo, že ho začínam trochu nudiť, ale nezastavil ma. Dobre vedel, že ak mi nedovolí hovoriť o všetkom otvorene, moje rady stratia na úprimnosti a stane sa zo mňa iba vypočítavý mudrlant. Takého nepotreboval a takým som ani nechcel byť.
„Teda, pane, aby som dospel k tomu, čo chcem od začiatku objasniť, bohabojného človeka šľachtí, iba ak sa k bohatstvu dopracuje rozumom a to je jediná cesta hodná šľachtica,“ uzavrel som svoju reč, aby som to ďalej nenaťahoval.
„No... Sú aj spôsoby, o ktorých si nevravel. Napríklad ak človek nájde poklad, alebo ak sa ožení do bohatšej rodiny, než je tá jeho,“ rytier Cejko, teraz už opäť pokojne usadený vo svojom kresle, hľadel na mňa priamo, túžiac si vychutnať moje rozpaky. Tie sa ma však nechytali. Ba naopak, teraz som si bol istý sám sebou a prikročil som bližšie, hľadiac rovno do jeho chlapskej hranatej tváre.
„Vždy záleží na význame slova. Čo je to poklad? Zlato? Drahé kamene? Čím sú všetky tieto cennosti proti láske k vlastným deťom? Deti sú poklad najcennejší. A svadba? Ó, áno, svadba, na to spoliehajú mnohí, hľadajúc si vhodné nevesty po celom Uhorsku, len aby spojili majetky. A otcovia dcér zasa dúfajú, že príde na pytačky bohatý ženích. Ale kto vydá svoju dcéru, svoj najdrahší poklad ako obchodný tovar do cudzích rúk, musí si položiť jednu otázku. Ak som ju neurobil šťastnou, iba vymenil za majetok, nezradil som tým to najcennejšie, čo mi doprial osud?“
„Radim,“ oslovil ma Cejko menom, čo zvykol, len keď bol netrpezlivý, alebo chcel čosi dôležité povedať. „Chodíš rečami stále dookola, z toho množstva slov sa mi točí hlava. Povedz rovno čo navrhuješ, alebo odíď a nájdem si nového radcu!“
Cejko vstal, meč mu zaštrngal na opasku a už aj natiahol nohy, že odíde.
„Chcem, aby ste zbohatli čestne. Aby ste použili múdrosť, ktorá vám popri povrchnosti iných pánov prinesie bohatstvo a vy ste mohli splniť kráľovo želanie a postaviť kamenný hrad! A možno i postaviť kamenný hrad skôr, než zbohatnete.“
„Tak hovor!“ Cejko sa otočil, zdvihol obočie a to bolo pre mňa znamenie, že je pripravený vypočuť si pozorne to, nad čím som toľko dní uvažoval. Prišla moja veľká chvíľa a ja som mu predstavil môj plán.
Bol večer. Stál som na vale pri priekope, čo oddeľovala Cejkovo hradisko od zvyšku sveta a pozeral ponad kolovú ohradu na okolie. Najskôr na Vlčiu horu, kde sme sa neraz s pánom vybrali, pretože on ľúbil loviť šelmy. Naviac, vlky ohrozovali jeho poddaných a tých si chránil. Aj preto ho mali radi. Potom som pozrel na západ k Bocianiemu vrchu a sledoval, ako slnko pomaly sadá za kopce a farbí oblohu do červena. Posledné svetlo dopadalo na slamené strechy chalúp pod hradiskom, z niekoľkých komínov sa dymilo a ľudia sa tratili do svojich príbytkov, aby zaspali skôr, než krajinu pohltí úplná tma. Lúče, i keď neustále slabnúce, sa ešte odrážali na východe v hladine Ondavy a spoza mňa, tam ako je Čierna hora, sa valili sivé mračná. Vedel som, že v tejto chvíli Cejko vedie vážny rozhovor so svojou dcérou Krasavou. Presne ako som mu to navrhol. A dôvod mal na to poriadny.
Keď pred niekoľkými rokmi vtrhli do kráľovstva Tatári, kráľ Belo postavil armádu a vydal sa proti nim do boja. Tiahol krajinou, hľadal ich. Stopy, ktoré ho k nim viedli, naháňali hrôzu. Vypálené dediny, cesty posiate màtvolami; koho Tatári nezabili, toho vzali do otroctva. Kráľ veril, že tomu urobí rázny koniec. Mal vyše tridsaťtisíc vojakov! Ba niektorí hovoria, že až sedemdesiattisíc! Nikto nevie presne, ale také veľké vojsko na pochode si ani neviem predstaviť. Tatárov bolo menej. Belo nemal prečo váhať, veď vyzeralo rozumne vsadiť všetko na jediný úder, ktorý by tých pohanských psov rozmetal na kusy, aby si na ich rozsekaných telách pochutnali líšky a krkavce. Po kráľovom boku išiel do boja aj knieža Koloman, tiež veľmajster rádu templárskych rytierov Rembald de Voczon a arcibiskup Ugrín. Večer pri rieke Slaná, neďaleko sútoku s Hornádom, sa rozhodli, že sa utáboria. Naokolo rozostavali hradby z vozov a najsilnejšiu stráž postavili k mostu cez rieku. Odtiaľ aj s príchodom noci Tatári zaútočili. Lenže nie celé vojsko, aj keď si to Belo myslel. Kráľovi vojaci tých neznabohov zahnali späť, začali oslavovať, lenže Tatári niekedy po polnoci zaútočili znova. Bitka na moste bola iba na odpútanie pozornosti, zatiaľ čo ďalšia časť tých pohanov prekročila rieku a zaútočila zo severu priamo na tábor. Vypukla panika a Belovým vojakom v boji bránili práve tie vozové hradby, ktoré sami postavili. Vychádzali von len postupne a akoby šli rovno na jatky. Tatári ich rozmetali, zem pokrývali najskôr stovky, potom tisíce màtvych. Naviac, zhora dopadal do ohradeného tábora smrtonosný dážď ostrých šípov, pred ktorými nebolo úniku. Trvalo to hodiny a ráno, keď už slnko vyšlo poriadne vysoko, sa kráľove vojsko dalo na zbesilý útek. Tatárska jazda za nimi a zajatcov nebrali. Krivé šable dokonali svoje dielo.
Kráľ Belo prežil akoby zázrakom. Pár dní sa skrýval v kopcoch, zoskupil okolo seba posledných vojakov a vydal sa do Nitry. Páni mu odmietli pomôcť, a tak šiel do Viedne za svojim bratrancom Fridrichom. Ani tam neuspel. Každý sa Tatárov bál, nechcel na seba obracať ich pozornosť. Tým pohanom teraz už nik nemohol brániť vyrabovať celé Uhorsko a premeniť ho na krajinu svojho panstva či spálenú zem. Belo šiel hľadať pomoc až do Dalmácie a tam ho zastihla nečakaná správa. Batu, veliteľ tatárskych vojsk, sa dozvedel, že v jeho domovine zomrel chán Ogotaj. Dobre si uvedomoval, že keď sa s týmto svojim vojskom domov vráti, zmocní sa trónu a bude chánom on. Bude Batuchánom. Tak vzal všetkých vojakov a vybral sa späť. Našťastie.
Je to zvláštne. Je naozaj zvláštne, ako smrť jedného človeka v dákej veľmi ďalekej krajine plnej stepí dokáže zmeniť život v inej časti sveta. Ak by chán Ogotaj nezomrel, zanikli by naše mestá, naše kráľovstvo a aj my všetci. A keď sa Belo z Dalmácie vrátil do svojej zbedačenej zeme, začal prerozdeľovať pôdu. Šľachticom, ale bohatým. Takým, čo mali dosť peňazí, aby dokázali stavať kamenné pevnosti. Lebo nech bola tatárska sila akokoľvek preukrutná, kamenný hrad nedokázala dobyť ani jeden. Ak by sa rozhodol Batu vrátiť, musí byť takýchto hradov v kráľovstve veľa, aby sa ochránilo.
A tu začal problém môjho pána. Rytier Cejko mal nad svojou dedinou hradisko, ktoré chránili len hlinené valy, priekopy a drevené kolové ohrady. Aj veže, aj domy, všetko bolo z dreva. Ak nepostaví kamenný hrad na obranu krajiny, kráľ mu na základe svojho práva panstvo vezme a dá ho inému šľachticovi. Nie, Cejko toľko peňazí nemá. Ale má rozum. A mňa, svojho radcu Radima. Tiež Krasavu. Dievča hodné svojho mena, zrelé na vydaj. Lenže do toho ju Cejko nútiť nechce. Páči sa mu však môj plán.
Hneď na druhý deň sa rozniesla správa, že Krasava sa bude vydávať. Za koho, to si určí ona sama, ale tí, čo veria, že môžu získať jej srdce, majú v prvý deň nasledujúceho mesiaca prísť na hradisko. Aj prišli. Mladí páni z rôznych známych i menej známych rodov, z blízkych i vzdialenejších panstiev. I keď Krasava nebola rozprávkovo bohatá, jej pôvab a urodzený pôvod prilákali toľko mužov, že sa sotva pomestili na nádvorie. Niektorí si verili vďaka svojim veľkým statkom, iní prišli možno skúsiť len tak, či motyka nevystrelí, alebo z čírej zvedavosti. Trubač zahral dáku slávnostnú melódiu, popravde, jeho trúbenie dosť rezalo uši, keď sa všetci mladí páni zoradili a rytier Cejko pred nich predstúpil spolu s Krasavou. Ja som stál blízko za nimi a počúval jeho slová.
„Moja dcéra sa sama rozhodne, kto bude jej mužom. Ale na to, aby tak urobila, musí vedieť, čoho ste schopní a čo dokážete. Drahými šperkami a sladkými rečičkami ju neobalamútite, na to ju poznám dobre. Mám však tri úlohy a každá z nich potrvá asi jeden mesiac. Kto tu nechce tak dlho ostať, nech radšej ihneď odíde. Ale kto tu ostane, nech vytrvá do konca, lebo utiecť neskôr by bolo zbabelé!“
Utiecť neskôr je zbabelosť? A akou zbabelosťou by bolo utiecť skôr, ako si človek svoju úlohu vypočuje? Dobre urobil môj pán, že hovoril presne, ako som mu poradil. Na tvárach prišlých šľachticov som veľa nadšenia nevidel, ale otočiť sa a odísť teraz preč by určite pošramotilo ich povesť. Naviac, a to musel uznať každý zdravý chlap, Krasava bola v tejto chvíli neuveriteľne nádherná. Mladá žena, v ktorej sa snúbila krehkosť víly so silou dračice. I keď pomerne útla, jej pohľad nemohol byť nikomu ľahostajný. Akoby sa jej čierne oči vpíjali všetkým mužom až kamsi pod kožu, akoby im videla do duší a jej hlas, keď vravela, že aj ona po celý čas ostane na hradisku, aby si dobre všímala, kto je aký šikovný a rozumný, tak ten jej hlas znel pevne, no ľúbezne zároveň. Bolo mi jasné, že každý z týchto mužov večer, keď uľahne, bude o nej snívať a v tých predstavách ešte vzrastie ich túžba, ktorá ich poženie vykonať všetko, čo si Krasava bude priať.
„Prvou úlohou je vykopať studňu. Nikto nechce, aby ste kopali vy, muži urodzenej krvi. Ale máte tu svojich služobníkov. Budú sa striedať na jednom mieste, ktoré určil náš prútikár, až kým nenarazia na vodu. A tam, kde začnú kopať, bude sedieť Krasava a každého sa pýtať, ku ktorému pánovi patrí.“
Pytačom sa plán pozdával. Tri mesiace je síce kus života a stráviť ho kdesi pri Vlčej hore by mohlo byť dosť nudné, ale prítomnosť Krasavy a i neskorší prísľub rytiera Cejka, že si môžu čas krátiť poľovačkami, ich pohladili na duši. Krasava skutočne sedávala na veľkej kožušine rozloženej na mieste, odkiaľ mala dobrý výhľad na kopanie studne. Pytači okolo nej poskakovali, predbiehali sa jeden pred druhým a ona si postupne vytvárala obraz, kto z nich je akým človekom. Ich služobníci håbili dieru do zeme a prešiel presne mesiac, keď studňa prevàtala celý kopec a na jej dne sa objavila voda.
„Druhou úlohou, ktorú na vás kladiem, aby sa moja dcéra vedela rozhodnúť, koho si vybrať za muža, je výstavba ciest. Nie úzkych, nie blatistých, ale širokých na dva vozy a pevných. Takých, čo povedú cez celé moje panstvo až k najbližším mestám. Cesty, ktoré nebudú mať brody, ale mosty, a ktorým dajú kupecké karavány s tovarom prednosť pred všetkými ostatnými. Také, po ktorých sa dokáže aj vojsko rýchlo presunúť, ak by bolo potrebné chrániť krajinu. Každému z vás vymeriam úsek. Krasava bude každý deň obchádzať cesty na koni, pozerať, kto ako šikovne vedie k práci svojich ľudí a ako sa mu darí.“
Cejko opäť dobre hovoril. Dobré cesty znamenajú veľa obchodných povozov a veľa príjmov z mýta. A hoc sa mladým šľachticom úloha nepozdávala, nahlas neodporoval nikto. Ak už kvôli ničomu inému, tak zo samoľúbosti, aby nevyzerali ako zbabelci.
Keď prešiel ďalší mesiac, v Cejkovom panstve boli cesty, ktoré mu mohol každý závidieť. Mladí šľachtici, možno sami udivení tým, čo so svojimi ľuďmi dokázali, čakali na tretiu úlohu. O tej im povedala samotná Krasava. Už dávno sa so všetkými zblížila natoľko, že z nej boli uveličení stále viac a viac. Aj tí panskí synkovia, čo sa do príchodu zaujímali len o zábavu a rozkoš, naraz akoby chápali, nakoľko je dôležité tráviť čas s niekým, kto je múdry a zodpovedný. A ak je to navyše krásna mladá žena, stráca sa akýkoľvek dôvod odtiaľto odísť.
„Chcem, aby ste počas tretej skúšky postavili hrad. Nie hocijaký, ale kamenný. Rozošlite domov poslov, nech k vám pošlú ďalších ľudí, lebo tí, čo håbili studňu a stavali cesty, na hrad nepostačia. A tiež, nech vám tu pošlú kamenie. Vozy plné kameňa, naozaj veľa, i keď hrad nemusí byť obrovský. Obranná veža však bude veľká a múry vysoké a hrubé. Nádvorie stačí menšie, ako i komnaty na ubytovanie pána hradu. Viem, možno si neveríte, veď taká pevnosť sa stavia roky. Ale je vás tu dosť a ak spojíme svoje sily a svojich ľudí, dokážeme to. Sama budem na všetko dozerať, ale už teraz môžem povedať, že vám verím!“
Čo akú úlohu mladí pytači čakali, táto znela priam neuveriteľne. Postaviť hrad do mesiaca! Lenže stačilo sa napiť vody zo studne, ktorú pomohli vykopať, zájsť sa prebehnúť na koňoch spolu s Krasavou po cestách, čo sami postavili a naraz cítili, že dokážu čokoľvek. Najmä ak sa Krasava usmiala a povedala, že každý, kto úlohu prijal, je hodný jej úcty.
„Vravel som vám, pán môj, že bohatým možno byť aj bez hlúpych náhod v hazardných hrách, aj bez dedičstva, či nájdenia pokladu alebo vypočítavej ženby,“ začal som s rytierom Cejkom rozhovor v pevnom kamennom dome uprostred novučičkého hradu, ktorý patril len jemu.
„Akoby si mal deravú pamäť. O šťastí v kockách a o dedičstve si vravel ty, ale o nájdení pokladu a výhodnej ženbe ja!“ zasmial sa Cejko, ktorý mal ozaj dobrú pamäť. Sedel oproti mne za veľkým dubovým stolom a práve dojedal pečenú rybu.
„Áno, isto,“ poškrabal som sa po hlave, „ale o armáde som hovoril ja. Teda, že bohatstvo si možno zabezpečiť aj silou vojska, ale jediná správna cesta, a tomu stále verím, je zbohatnúť rozumom. Teraz, keď sme do Budína vyslali posla, že už máte kamenný hrad, nemusíte sa obávať, že by vám kráľ odobral panstvo. A nestálo vás to žiadne peniaze. Práve naopak, vďaka dobrým cestám mýtne rastie každým dňom.“
Cejko mlčky prikývol a bielym plátnom si utrel ústa. Práve dojedol. Odsunul stoličku, vstal a prešiel k obloku. Rád sa z neho díval, pohľadu na svoju pevnosť sa nevedel nasýtiť.
„A Krasava? Smiem sa spýtať? Ako sme sľúbili, keď pytači odišli, do mesiaca rozošleme poslov do všetkých panstiev. Vlastne nám už ostáva len týždeň. Teda, ak sa vaša dcéra nevie rozhodnúť, i ja som celé mesiace pozeral, kto je aký rozumný či nebodaj hlúpy, rozvážny či nebodaj prchký a ak by som mohol poradiť...“
„Radim, mlč!“ Cejko sa otočil a ja som sa hneď mierne uklonil, aby cítil, že tu je pánom on. „Poradil si mi dobre a nebyť teba, stále sa ešte trápim, ako a za čo postaviť hrad. Ale svoj názor na dobrého ženícha si nechaj pre seba. Nebudeš s ním žiť ty, ale Krasava. A navyše, ty sa riadiš stále iba rozumom. Rozumieš mnohému, ale láske sa rozumieť nedá. Krasava je už rozhodnutá. Vraj už zajtra ráno mi povie, za koho sa chce vydať. Ale nech sa rozhodla akokoľvek, my jej do toho vravieť nemôžeme a ani nebudeme. Rozum radí, ale zamilovaný človek sa musí riadiť aj srdcom. Tu je rozdumovanie zbytočné.“
Áno, som radca hradného pána Cejka. Ale niekedy mám pocit, že si tento post ani nezaslúžim. Najmä vtedy, keď viac radí on mne, ako ja jemu. Krasava sa rozhodne sama. Je po otcovi. Človek s rozumom i srdcom.
|
|
