Všetko, ako má byť
@ :: Poviedky ::
Jan 07 2017, 22:40 (UTC+0) | 
Divožienky - ako typické mýtické bytosti Južnej Moravy - obývajú predovšetkým moèiare, rieky a potoky |
Miesto: Studnice, okres Vyškov, Česká republika
Čas: dej povesti je vsadený do bližšie neurčeného času
Autorka: Zuzana Kratyinová
Žofka sa strhla zo spánku. Prvé, čo ucítila, bolo jej divo bubnujúce srdce a mokré čelo, orosené kvapkami potu. Naširoko roztvorila oči, očakávajúc nočnú tmu, no prekvapil ju mliečny svit mesiaca, čo sa trblietavo vkrádal cez pootvorené okenice a zalieval izbu matným studeným svetlom. Nespomínala si, že by nechala okno otvorené. Vždy ho pred spaním zatvorila. Či včera zabudla? Stàpnuto, bez pohybu naň civela, potom uprela pohľad na kolísku. Dieťa nemrnčalo, spinkalo. Chvalabohu, že je tichučko - pomyslela si s úľavou. Cítila sa tak bezmocne, keď Joža, jej muž, nie je doma. No nemôže. Ako by tu mohol hlivieť, keď v Brne musí stavať boháčom domy? Tesárov treba všade, mal by byť rád, že zohnal robotu. Vo veľkom meste je ľudí ako mravcov a každý chce bývať. Budovy vysoké až do neba vypåňajú ulice. Dlhé ulice, oveľa dlhšie ako v Studniciach. Pojmú množstvo ľudí. Možno ich tam býva viac, ako vo všetkých dedinách v celej Drahanskej vrchovine. Tu, by si len ťažko našiel takú prácu. Jedno biedne políčko, čo dostala venom od rodičov, by ich neuživilo. Joža je šikovný, zakaždým, keď sa po týždni vráti, vysype na stôl mincí, že majú dosť a núdzu netrú. Lenže, v chalupe chýbal. Zrazu tu bolo tak veľa miesta a prázdne kúty na ňu civeli osamelo a clivo. Pocítila náhlu túžbu zovrieť Anuľku v náručí, pohladiť jej oblé líčka, z plna sa nadýchať tej omamnej detskej vône a upokojiť sa pohľadom na jej pokojnú, do spánku vnorenú tváričku. Zosunula bosé nohy z postele a prešla ku kolíske. Vietor sa oprel do okna a s buchotom ho zavrel. Striaslo ju a obrátila sa, aby okenice zahasprovala. Ako len na to mohla večer zabudnúť?!
Na hlinenej dlážke čosi zašuchotalo a prebehlo jej popri nohách. Pocítila teplý závan aj dotyk spodku nočnej košele, čo ju vracajúc sa na miesto pohladil po lýtkach. Pritlačila si ruku k chvejúcim sa ústam a stlmila výkrik. Myš? Potkan? Mačka? Srdce sa jej stiahlo pri pomyslení, že sa dostanú k bezbrannej Anuľke. Vrhla pohľad na kolísku, ktorej obrysy sa jej pred očami mihotali zboka na bok, sťaby sa sama rozkolísala. Vnorila ruku k vankúšiku a stàpla. Kolíska bola prázdna! Telo i dušu jej zasiahol bolestný kàč a nevyslovené otázky sa mysľou mihali ako nabrúsená kosa. Do morku kostí vystrašená zúfalo hmatala tam, kde mala ležať dcéra.
„Anuľka? Anuľka?!“ zvolala a jej roztrasený hlas sa odrážal od stien.
„Anuľka... Anuľka ... Anuľka,“ znelo z každého hlasného úderu srdca.
Už nevedela, či bdie a či v krutej nočnej more sníva svoj najhorší sen.
Kahan! Musí nájsť kahan. Potrebuje svetlo! Vtedy sa zobudí, mora zmizne a všetko bude ako má byť! Privinie si svoje dievčatko a nepustí ho z náručia. Už nikdy. Ani Jožu nepustí z chalupy. Netreba im cudzích peňazí. Uživia sa nejako. Čo sa bude plahočiť po svete a druhým stavať domy a kostoly! Doma bude s nimi. Potrebujú ho! Spolu sa pretlčú, len nech ostanú spolu... Stiahlo jej hrdlo, ruky sa začali triasť. Hmatajúc po stoličke našla olejový kahanec a kresadlo. Boli tam ako vždy. Aspoň to. Vytiahla knôt, škrtla kresadlom. Izbou sa rozlialo skúpe svetlo. Položila teplý kahanec naspäť a prebehla ku kolíske. Ešte sa kolísala.
„Anuľka moja,“ vrhla sa k dcérke. Nemohla pochopiť, ako to, že ju predtým nenahmatala. Nespala. Neležala. Sedela. Opretá sa uprene dívala na matku, akoby ju v živote nevidela. Takým uhrančivým, priamym pohľadom sa vpíjala do tváre, až Žofku zamrazilo. Zachvela sa, nevdojak si pošúchala ramená. Naraz ju obklopila strašná slabosť, malátnosť, akoby ju zradzovali myseľ, zrak aj sluch. Na okamih sa jej zazdalo, že na perách jej malej dcérušky sa zahniezdil slabý úškrn. Pretrela si oči, pozrela na ňu znova. Veď je to moje dieťa, moja krv, moje všetko - prebehlo jej mysľou, akoby samú seba potrebovala presvedčiť. O čom?
Usmiala sa na maličkú a váhavo k nej natiahla ruky, aby si ju privinula v náručí. Neobklopil ju známy pocit, ako po iné dni a noci. Dieťa sa jej zdalo ťažšie a väčšie. Rastie ako z vody. Ale žeby rástlo z hodiny na hodinu? Dcéra sa nespokojne zamrvila. Chcela jesť. Žofka sa usmiala. Inokedy by sa Anuľka rozplakala na raty, až by sa suseda prišla pýtať, či jej niečo nechýba, či ju Žofka nebije. No teraz nič. Len nespokojne metá hlavou, z očí jej šľahá nevôľa a rúčkami hmatká po matkiných naliatych prsiach. Žofka si s ňou sadla na okraj postele a zaváhala. Mala by ju najskôr prebaliť. Nosom vtiahla nepríjemný puch, čo sa vinul z handier na detských bedrách. No kým si to premyslela, maličká ruka jej bolestivo stisla ľavý prsník, až vystrieklo mlieko. Rýchlo si stiahla košeľu cez plecia a naklonila sa. Anuľka sa okamžite prisala a začala nenásytne, hltavo piť.
Keď stiahla mlieko z oboch pàs, ústočká sa jej skrivili v úsmeve. Žofka si ju chcela oprieť o plece a pošúchať chrbátik. Dieťa sa však začalo nespokojne mrviť v náruči, až sa jej vymklo a odkotúľalo na stred postele. Tam sa oprelo o vankúš, posadilo a hlučne ako chlapi v krčme si z plna odgrglo. Keď sa načiahla, aby Anuľku prebalila, maličká začala kopať, prevrátila sa na všetky štyri a šikovne, veľmi rýchlo, neuveriteľne rýchlo jej po posteli unikala.
Žofka to napokon vzdala. Cítila sa vyčerpaná a ako v nejakom divom sne, kde je všetko inak, ako by malo byť. Anuľka zatiaľ takto nevystrájala. Prečo teraz?
„Pšššš, ty už chceš spinkať, však? Tak ja ťa uložím do kolísky, dobre moja?“ prihovárala sa jej a malá akoby rozumela. Konečne sa upokojila a nechala sa odniesť.
V čistom či v špinavom, hlavne, že neplače. Prebalí ju ráno. Už, aby bol Joža doma, Potom bude všetko, ako má byť. Vložila Anuľku do kolísky, bezmocne sa zvalila na posteľ a temer okamžite zaspala.
„Jožááá, čakaj ma,“ volala na chlapca, ktorého blonďavá hlava s cikcakovou ofinou zastrihnutou dedinským holičom, felčiarom a trhačom boľavých zubov v jednom, svietila v čele sprievodu. Poskakoval ako žriebä okolo vysokého Pavla a snažil sa mu vytrhnúť z rúk slameného panáka na rúčke metly. Žofku si nevšímal, úplne opantaný myšlienkou hodiť Morenu do vody. On a nikto iný. On privolá jar do dediny. Tentoraz sa mu to podarilo. Vychmatol panáka Pavlovi z rúk, bez zaváhania obtočil dlaň okolo palice, pevne ju zovrel a zdvihol aj panákom do výšky. Chýbalo len pár krokov, aby sa celý sprievod dostal k známemu miestu na brehu Hanice, kam vhodia zimušnú Morenu do jej toku, aby prišla vytúžená jar a s ňou teplo a nový život. Inokedy tam veľa vody nebýva, ale teraz na jar, keď sa rozropili aj posledné zvyšky snehu, to bola riadna riava. Vtedy ju započul. Žofku. Jej zúfalý výkrik a zbadal, ako sa šmykla a padá tam, kam mala spočinúť Morena. Ona však nevidela, ako sa k nej rozbehol. Voda sa zavírila a s vďačnosťou prijala nečakaný dar.
„Jožááá,“ zúfalo vykríkla. Telo jej zalialo, údy slabli. Už sa pomaly vzdávala, keď zacítila šklbnutie a pevný stisk chlapčenských rúk, čo ju ťahali na breh.
„Žofka! Žofka, už je dobre,“ započula. S úľavou si vydýchla, Joža bol pri nej, už bolo všetko ako má byť. Azda v tej chvíli začalo prerastať detské priateľstvo do lásky. Sen plný spomienok skončil a otvorila oči. Bola ešte tma. Všade ticho, slastne sa obrátila na druhý bok.
„A čo boh spojil, človek nech nerozdvojí,“ slávnostne vyhlásil studnický farár v kostole svätého Jiljí a prežehnal sklonené hlavy mladého páru.
Už sme svoji - pomyslela si Žofka a zachvela sa radosťou. Konečne je z nej právoplatná manželka. A čo sa načakala, kým sa Joža vyslovil, kým ukončil tovarišskú skúšku, kým sa vrátil z ciest, kým si ju od svojich vyvzdoroval a od jej rodičov vyprosil. Zdvihla hlavu a zahľadela sa na oltárny obraz s pustovníkom Jiljí a srnkou, ktorá ho obetavo kàmila vlastným mliekom. Od dojatia sa jej zahmlilo pred očami. Boli na seba odkázaní práve tak, ako sú ona s Jožim. Srdce sa jej zachvelo, zdvihla ruky aby si ich pritlačila na hruď, no nemohla. Zrazu jej oťaželi. V náručí jej ležalo dieťa a s dôverou sa k nej túlilo. Jej dieťa.
Opäť otvorila oči a precitla. Sú aj celé bezsenné týždne, keď malá plače, pýta si jesť, prebaliť a teraz vládlo ticho. Spánok je dobrý. Poteší. A vonku ešte ani nezačala blednúť obloha. Viečka opäť oťaželi, zatvárali sa.
„Anuľka? Dievčatko moje, kde si?“ volala Žofka. Vedela, že ju musí nájsť skôr, ako príde Joža domov. Ten, by ju vyhrešil, že nevie ustrážiť vlastnú dcéru. Nechápe, kde sa zase zatúlala. Ako vyšla z kolísky? Kam sa zasa odplazila? Ako sa môže malé bábätko schovať?
„Anuľka, no ale už sa ukáž! Mama sa o teba bojí,“ volala na ňu a podchvíľou odkrývala periny, zazerala za dvere, pod posteľ, opäť do kolísky. „Mama sa už hnevá!“ zahundrala nahnevane. „Vylez!“
Znenazdajky na ňu z tmavého kúta komory blysli dve žiarivé bodky ako ohnivé uhlíky.
„Anuľka, ako si sa tam dostala?“ zhrozila sa Žofka. Ïalšie výčitky však prehltla. Čo ju bude kárať? Hlavne, že ju našla. Podišla k nej. ¼anovú košieľku mala celú ušpinenú, sivú, akoby nebola nikdy praná, čepček nakrivo, no tvárila sa veselo. Zoširoka sa usmievala, očividne ju táto hra bavila.
Žofka si pokľakla a natiahla ruky, aby si ju privinula. Stàpla, telo jej stiahol kàč. Nemohla pochopiť, na čo sa díva. Anuľke spod košieľky trčali nožičky, nie jemné, ružové, ale hrubočizné laby s pazúrikmi, celé pokryté tmavými chlpmi. Potlačila výkrik, aby nerozrušila dieťa. V hrôze mu pozrela do tváre, do očí, ktoré dosiaľ nepoznala.
„Anuľka!“
Anuľka vyskočila, zaškerila sa, až sa zabeleli dva rady ostrých bielych zubov a šikovne ako veverica vyliezla po stene na trám až pod strop.
V tej chvíli sa roztvorili dvere a dnu vošiel Joža, jej muž. Rozhliadol sa po izbe, pozrel do kolísky.
„Žofka, kde je maličká?!“ zreval od zlosti, schmatol tesársku sekeru a zamával ňou Žofke nad hlavou...
Zobudila sa s výkrikom na perách. Srdce jej zdesene bubnovalo, akoby sa chcelo prebiť z tela von a Žofka vykúpaná v nočnom pote, sprvoti ani nevedela pochopiť, kde je a čo sa deje. Stàpnutým krkom, skoro proti svojej vôli, otočila hlavu ku kolíske. Nehýbala sa. Dobre, pomyslela si. Bol to len ďalší sen, len obyčajná nočná mora.
Cez štrbiny drevených okeníc sa plazili prvé opatrné lúče skorého rána. Rozospato sa zdvihla z postele, podišla k oknu a odhasprovala ťažké okenice. Za chrbtom započula kolísavé vàzganie dreva a mäkký ťapot . Okamžite sa otočila a vystrelila zrakom po kolíske. Stàpla a zaliala ju vlna úzkosti. Kolíska sa prehýbala, akoby ňou lomcovali ruky neviditeľného votrelca.
„Anuľka!“ vykríkla a vrhla sa nad ňu. Nebola tam! „Anuľka!!!“
Na hlavu jej padla škrupinka. Potom ďalšia a ďalšia. Žofka sa uhla a pozrela nahor. Anuľka sedela na tráme pod stropom. Zarehlila sa a chlpatou rukou si strčila lieskový oriešok medzi ostré biele zuby. Pochrúmala a škrupinu vypľula dolu.
Žofke sa zatmelo pred očami a zviezla sa v bezvedomí na zem.
„Žofia. Žofka vstávaj. Prebuď sa!“ volal na ňu ktosi, hlas znel, akoby prichádzal z nekonečnej diaľky. S námahou otvorila oči. Sprvu nevidela nič, len dáke hnedočierne šmuhy, čo sa nad ňou skláňali a lomcovali jej bezvládnym telom. Keď jej zvuky prenikli naplno do uší, rozbitý obraz sa sformoval do podoby jej susedy, starej Cerhovky.
„Žofka, kde máš Anuľku?“ pýtala sa, žmúriac jediným okom.
„No tu,“ odpovedala Žofka, vyvrátila hlavu hore a divo sa zasmiala.
„Tu?“ Cerhovka nechápala, obzerajúc sa po chalupe. „Kde? A čo robí?“
„No predsa papá,“ spustila Žofka rehotom šialených.
„A čo papá?“
„No predsa myšku. Aha, tam je, Anuľka moja,“ vystrčila prst do hora, k trámu.
Cerhovka zdvihla pohľad a zaostrila svojim jediným okom. A naozaj, na tráme sedelo učupené dieťa, čo sa veľmi vzdialene, hádam len zafúľanou košieľkou a čepcom podobalo na Anuľku. Prikrčené, pazúrmi zakliesnené do dreva a chlpatými rukami si nenásytne pchalo do úst myšku. Už mu z úst trčal len tenučký kmitajúci chvostík, keď blyslo po Cerhovke zachmúreným pohľadom a rázne privrelo čeľusť, až začuli jemné zapraskanie kostičiek a chvostík znehybnel.
„Nepapaj myšku, Anuľka. Poď ku mne, dám ti mliečka,“ lákala ju Žofka a obnažila si plné, mliekom naliate prsia.
Dieťa zaváhalo, prebehlo pohľadom po oboch ženách, potom si strčilo pazúr do úst a za chvostík vytiahlo màtvu myš. Šmarilo ju cez celú izbu a hneď nato šikovne ako veverička zliezlo dolu a usalašilo sa Žofkiných na prsiach. Pozrelo na Cerhovku a výstražne zavrčalo.
„Žofia a vieš ty, čie dieťa kàmiš zo svojich pàs?“ pýtala sa jej suseda ticho.
„Čie, čie? Moje predsa. Moju Anuľku,“ Žofka a s láskou pohládzala chlpatú hlavičku i špicaté ušká, čo trčali spod čepca.
„Nie Žofia, to nie je tvoje dieťa. To je divožienkino dieťa! Keď si sa nedívala, keď si spala, keď si z chalupy čo i len na chvíľu odbehla, keď si sa odvrátila od kolísky, Anuľku ti vymenili! Ja to viem, mne sa to stalo tiež. Tvoje dieťa, tvoju nádhernú dcéru, ružovú, hebkú, voňavú, s jemnými vláskami farby dozretých stebiel obilia ukradla jedna z divožienok. Žijú na kopci Beran, ich územie strážia hady s obrovskými hlavami a ropuchy veľké ako psy. Divožienky sú chlpaté a škaredé a ich jediná túžba je pokochať sa pohľadom na pekné deti. No ich vlastné sú ošklivé a páchnuce ako ony, tak ich kradnú ľuďom. Ver mi, ja viem, čo hovorím. O to moje som musela pred mnohými rokmi bojovať!“
Cerhovka, inokedy milá a príjemná, naraz schmatla dieťa za kožu na krku ako divú mačku, vytrhla ju zo Žofkinho náručia a bez zaváhania šmarila cez celú izbu. Chalupou sa ozvalo divé zakňučanie. Kľukla si ku Žofke, nedbajúc na nespokojné vrčanie za jej chrbtom. Zvráskavenými rukami jej chytila pevne hlavu a zabodla svoje jasnozrivé svetlozelené oko, ktorým videla viac ako iní dvoma, do jej modrých zakalených.
„Žofia, preber sa! Nie je čas na snívanie, musíš sa zobudiť a konať!“
„Cerhovka! Kde si dala moju Anuľku?“ zavzlykala.
„Nie je to tvoja Anuľka!“ zahrmela suseda a už len pre seba zahundrala. „Inak ti neviem spomôcť, prepáč.“ Rozohnala sa a vlepila Žofke dve silné facky, až sa jej zakývala hlava.
Z rohu sa ozval zúrivý škrekot.
„Nezúr, nie je to tvoja matka, čo ako by si si prialo,“ zahundrala Cerhovka tomu v kúte, no neobrátila sa.
Modré oči sa vyjasnili, roztvorili a obzerali po izbe.
„Ach, Cerhovka, mala som takú hroznú nočnú moru. Kde je moja Anuľka? V kolíske? A čo je to v kúte? Mačka? A prečo má oblečenú detskú košieľku?“
„Žofia, teraz musíš byť silná. Na nič sa nepýtaj sa. Nikam nechoď. Nepozri do kolísky. Len seď a stráž tamtú stvoru. Hneď sa vrátim,“ Cerhovka rozkázala prv, než schmatla zo stola nôž a otvorila dvere.
„Kam ideš?“
„Po byliny,“ zahundrala Cerhovka, prekročila prah a zabuchla.
Keď sa vrátila, priniesla tri dlhé prúty šípkového kríka. Žofku našla sedieť na stoličke s očami zabodnutými do kúta. Triasla sa.
„Kde je moja Anuľka?“ pýtala sa znova.
„Divožienky ju majú. Vymenili ju za svoje dieťa. Za toto tam,“ šibla okom do kúta.
Žofke sa roztriasla brada, oči zaplnili slzami.
„Tušila som to, celý čas som tušila, že nie je niečo v poriadku. Len som si to nechcela priznať,“ zaplakala.
„Plač nepomôže, iba činy. Vzchop sa! Musíme dostať tvoju Anuľku späť aj za cenu krvi!“ strčila Žofke šípkové prúty do ruky a obrátila sa k chlpatému dieťaťu. Rýchlosťou, akú by u starej ženy nik nečakal, skočila a schmatla ho. Divožienkino dieťa kňučalo, zvíjalo sa, no z pevného stisku sa mu nedarilo vykrútiť.
„A teraz Žofia, musíš byť silná. Tni! Tlč! Bi! Kmáš! Udieraj, čo ti budú sily stačiť! Kým len budeš vládať, neprestávaj, nemaj ľútosti, ani oddychu! Ak chceš späť svoju Anuľku, neváhaj, mláť ho ako dráb, bez såz, bez zmilovania!“ rozkázala Cerhovka.
„Ale ja nemôžem. Nedokážem to,“ zaplakala Žofka. „Aj toto je niečie dieťa.“
„Tak potom už nikdy to svoje neuvidíš!“ vyriekla tvrdo Cerhovka.
Žofka schmatla pevne do jednej ruky chlpaté dievčatko a druhou zdvihla nad hlavu prúty. Švihla. Sprvu neisto, váhavo, no keď sa pozrelo do očú malého tvora, zdalo sa jej, že sa jej uškiera za jej slabosť. Vošla do nej zlosť. Nie, toto nie je moja Anuľka, moje dieťa, toto je škaredá, neposlušná potvora! Zavrela oči a ťala. Bez prestávky, bez zľutovania, bez súcitu, šľahala z plných síl, až jej v hlave hučalo, až chlpy vôkol lietali a krv striekala na jej tvár, steny i podlahu. Dieťa sa metalo, šklbalo, pokúšalo hrýzť, škriabať, chcelo utiecť. Nariekalo, vrieskalo, revalo tak hlasno a tak zúfalo, že by snáď aj skalu obmäkčilo, aj hora by sa zľutovala, aj nebo súcitom zaslzilo. V tom sa s buchotom rozleteli dvere a čosi sa im mihlo pred očami. Rýchlo ako divá mačka či letiaci vták proti Žofke stála divožienka s perinkou pod pazuchou.
„Nebi moje dieťa!“ vrieskala.
„Vráť mi to moje!“ kričala jej Žofka späť. „Inak ho budem mlátiť naveky!“
Divožienkino dieťa zakňučalo, zavzlykalo a prosebnými očkami sa zahľadelo na svoju matku.
Žofka zdvihla opäť ruku s prútmi.
„Nie, zadrž! Sme predsa matky!“ divožienka zrazu prosila.
„Matka svoje dieťa neodvrhne! Nevymení za iné!“
„Vrátim ti to tvoje. Tu ho máš!“ riekla divožienka akosi zlomene a hodila jej Anuľku v perinke pod nohy. „A daj mi to moje!“
„Tu ho máš,“ poľavila zovretie Žofka a z ruky jej vypadlo uslzené chlpaté klbko. Žalostne sa pozrelo na divožienku, svoju matku a objalo jej nohy. Tá ho zdvihla zo zeme, strčila pod chlpatú pazuchu a zmizla ako gáfor. Konečne bolo všetko, ako má byť...
|
|
