Čaro lásky po pastiersky
@ :: Poviedky ::
Feb 25 2017, 15:26 (UTC+0) | 
V obci Zemplínske Jastrabie |
Miesto: Zemplínske Jastrabie, okres Trebišov
Čas: tridsiate roky 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó
„Miki, máš robotu! Budeš pásť jalovice. Spolu so starým Jozefom a Andriom. Všetko som dohodol. Jalovičky vezmete od pána Bernátha aj tuto od gazdov. Pri stáde budete vždy dvaja. Od jari až do jesene. Jeden týždeň s ujkom, druhý s Andriom a tretí týždeň ostaneš robiť doma na roliach. Si rád?“
„A koľko mi budú platiť?“ opýtal som sa, ale grimasa, ktorú hneď na to otec vystrúhal, bola jasným znakom jeho nevôle odpovedať.
„Do toho ťa nič! Peniaze dajú rovno mne a ja ich dám mame. Keď sa trochu pousiluješ, niečo sa ti ujde. Ale nebudeš tu jesť chlieb zadarmo. Už nie si decko, tak aj dávaj, lebo rodina to potrebuje.“
Vonku sa už zotmelo, pod oknami sa roztápali posledné fľaky snehu, fúkal nepríjemný vietor a my sme sedeli v teplej kuchyni nášho domu. Zatiaľ čo mama pri peci pučila v hrnci varené zemiaky, ja som za stolom nalieval kyslé mlieko do hrnčekov a otec si ma premeriaval, akoby chcel ešte čosi povedať. Z jeho červenej tváre porastenej strniskom už žiarila spokojnosť, že ma viac peniaze nezaujímajú. Trochu sa uľavilo i mne. Doposiaľ som sa staral s ujom Ïurom o cesty. Či vlastne o cesty sa staral on a ja som mu iba pomáhal. Aspoň tak nás platili, i keď ja som nerobil o nič menej. Upravovali sme cesty v dedine, ale aj po križovatku na Novosad a dole skoro až po Cejkov. Chodili sme s vozom ku lomu do Brehova, nakladali nám tam drvený kameň, ale len toľko, aby to kone utiahli. Dozeral som, aby to bol štrk a žiadne šutre a potom sme to roznášali. Vedel som, kde akú kopu zložiť, aby bola vždy poruke. Pekne pravidelne popri ceste. Keď vznikol niekde dáky výmoľ, už sme ho aj zasypávali. Ale najhoršie to bolo v zime, najmä keď nafúkalo záveje. Celé dni aj noci som lopatoval, ramená ma boleli, akoby mi do nich niekto vrážal žeravé klince a ráno som sa budil dolámaný, hľadiac zúfalo von, keď zasa nafúkalo snehu až po okná. Lenže ujo Ïuro má syna, čo v lete skončil dedinskú školu, študovať sa nechystá, a tak mu bude teraz pomáhať. Ja som ostal bez roboty. Vlastne už nie, keď to otec takto vybavil. Pasenie bude iste fajnovejšia práca.
„A ako prvý týždeň? S kým budem robiť? Alebo ostanem doma a začne ujko Jozef s Andriom?“ pozrel som na otca, keď som položil na stôl džbán so zvyškom mlieka. Mama už prinášala taniere a otec len mykol plecom, že všetko za mňa zisťovať nebude. Zajtra večer je tancovačka u veľkostatkára Bernátha, isto tam bude aj Andrio, nech si to zistím sám. Beztak, kým sa vyženú stáda, ešte prejde pekných pár dní a musí sa otepliť. Tak som mlčal, otec si poriadne upil z hrnčeka, až mu ostala biela čiara nad hornou perou a ja som načrel lyžicou do taniera.
Keď som sa na druhý deň vybral večer do domu veľkostatkára Bernátha, cítil som sa akýsi nesvoj. Vlastne som sa nevyznal sám v sebe. Jastrabie bola vždy dedina gazdov a mohol som sa tešiť, že k nej budem patriť ako každý, kto sa stará o polia či stáda. Už nie decko, ale parobok, mladý muž. Budem jedným z nich a azda ma tak budú aj vnímať. Na druhej strane, akoby som strácal pocit výnimočnosti. Len kováč a cestár sa vymykali tomu, čím je tu v podstate každý. Teda ak nepočítam richtára, učiteľa a kňazov, ale k takým pánom sa nemôžem prirovnávať. Šialené blúznenie! Čo mi to vôbec napadlo? Čím je cestár výnimočný? Že drie na tom, po čom iní šliapu, alebo sa vozia na vozoch? No nech som sa snažil zo svojich nástojčivých myšlienok akokoľvek vymaniť, sťahovali ma stále viac a viac, až som prestával vnímať cestu, domy i ľudí, čo prechádzali navôkol. A ako som sa do seba ponáral stále hlbšie a hlbšie, pochopil som, čo je príčinou mojich rozpakov. Andrio. Robiť s ujkom Jozefom bude dobré, je to veselý fúzatý chlapík, ktorý sa tu azda nikdy s nikým nepohádal. Vlastne som ho doposiaľ nevidel ani kričať, pokiaľ si odmyslím jeho volanie na kravy, keď sa mu stádo rozlieza viac, než je potrebné. Ale Andrio? Vlani sa vrátil z vojenčiny, má už dvadsať, starší je o tri roky a vždy ma bral ako takého zasrana. Navyše, dobre si pamätám, že s ním nikto nikdy nechcel prísť do sporu a on musel byť vždy a všade stredobodom pozornosti. Ba často ním aj býval, i keď sa o to nesnažil. Dievčatá na ňom išli oči nechať. Asi preto, ako panovačne hovoril s ostatnými a nik sa mu nepriečil. Možno sa to takto dievčatám páči. Búrlivák a samoľúby somár, akého naša dedina ešte nezažila. Vyšší je odo mňa tiež, tak o pol hlavy a sila mu nechýba. Ale počul som, že odkedy je z vojny doma, vraj trochu skrotol. Vojenčina zlomí mnohých a z pyšných bujarých žrebcov narobí poslušné kone. Aspoň tak vraví môj otec. Tak neviem, neviem...
Zo zamyslenia ma vytrhla muzika. To už som prešiel popod oba kostoly, gréckokatolícky i kalvínsky a stál pred Bernáthovým domom. Hudba doliehala spoza otvorených okien, husle hrali akési trilky, spočiatku clivé až sa srdce rozbúšilo, potom veselšie, s vysokými tónmi, čo preliezali ušami, akoby mi chceli vyčistiť hlavu od ponurých myšlienok a pridal sa i cimbal, kontra a basa. Miškaráci. Cigáni z Hrane. Boli to primáš Miško a jeho kapela, tých tu pozvali; počul som, že prídu, lebo ak má byť tancovačka u Bernátha, tak vždy len s tými najlepšími muzikantmi. Na konci zimy to u nás býva vždy tak, že pán veľkostatkár vyprace najväčšiu miestnosť priamo vo svojom dome a zavolá všetkých mladých, nech sa prídu zabaviť. Však čochvíľa začnú robiť na jeho poliach. Nikdy som nebol žiaden tanečník, o ktorého by sa dievky trhali, a tak som zastal, akoby som váhal, či vôbec vstúpiť dnu. Nakoniec som tam vošiel. Dievčatá stáli na jednej strane, parobkovia na druhej a popri stenách sedeli na stoličkách matky dievok, aby na ne dávali pozor.
„Andrio,“ snažil som sa o úsmev, len čo som ho tam zbadal. Pozrel na mňa, ale nepovedal nič. „Že budeme spolu pásť. Vieš o tom?“ nahodil som kamarátsky tón.
„Hej,“ kývol hlavou, akoby sme nemali spolu stráviť deväť mesiacov kdesi až za Oborínom na pasienkoch pod lesíkom, čo sa tiahne až k Latorici. Jalovice sa nedoja, netreba ich hnať každý večer domov, pasú sa po celý čas až tam a nazad do Jastrabieho ich zaženieme tesne pred príchodom prvých mrazov.
„Tak som chcel pohovoriť, že čo a ako, aby si mi poradil a ja vedel, že keď...“
„Teraz? Miki, si zošalel? Aha!“ ukázal doprostred miestnosti, kde sa už zvàtali prvé páry. Miškaráci rozohrali čardáš naplno, dievky sa točili, až im bolo spod sukní vidieť i kolená a prví tanečníci si v radostnom čapáši plieskali po stehnách. „Možno neskôr,“ uškrnul sa a nechal ma tak. Šiel za Helenou, mojou spolužiačkou ešte zo školy. Ani sa jej nič nepýtal, len na ňu žmurkol, chytil ju za ruku a vyviedol doprostred miestnosti. Tancovali. Všetci tancovali, len zopár dievčat sa krčilo v rohu, čo po ne nikto neprišiel a z parobkov som ostal stáť bokom iba ja. Ba stál som tam, aj keď čardáš skončil a začal hneď druhý. Bolo mi trápne ísť domov a naozaj som sa necítil požiadať dievku o tanec. Až keď som si všimol, ako na mňa pozerá Johana. Uvidel v jej očiach akýsi smútok, že tam čaká a čaká, šiel som k nej a spýtal sa: „Dáme jeden?“
„Dobre,“ prikývla, a tak som ju odviedol trochu ďalej od jej kamarátok, čo jej teraz možno i trochu závideli. Nie mňa, ale že má vôbec s kým tancovať.
Johana sa usmiala. Síce len tak slabo, skôr utajene, ale len čo sa zakrútila, zvrtla na podpätkoch čižiem, odrazu som pocítil viac istoty a podskočil som. Vrtela sa, chytili sme sa popod pazuchy, točili okolo seba, párkrát som na tvári pocítil jej dych. Neistota sa vytratila a už som prestal vnímať okolie i strach, ako sa na mňa budú pozerať. Videl som len ju a krepčil, ako azda nikdy predtým. Johana rezko preplietala nohami, sukňa sa jej vírila a v očiach mala akýsi zvláštny lesk. Keď som ju držal okolo pása, zrazu sa mi zdalo všetko ostatné smiešne. Výmole na cestách a štrk? Jalovice a pasenie? Otec, ktorý bude brať môj zárobok? Nič z toho nebolo dôležité. Odrážal som sa od podlahy rovnako ako v mysli od všetkého prízemného, čo ma doposiaľ zväzovalo. Johana! Ako to, že som si ju doteraz nevšímal? Mala také teplé dlane, pery už roztiahla doširoka, až zažiarili jej biele zuby a ja som si ju mal chuť tuhšie pritisnúť, objať ju, zdvihnúť na ruky a takto odniesť niekam domov, či hocikde inde, kde by sme boli len my sami, iba my dvaja spojení niečím, čo som ešte presne nevedel pomenovať. Johana, Johana! Ako som mohol myslieť na kravy, keď si sa na mňa pozerala? Chcel som jej niečo príjemné pošepkať do ucha, ale pri tom hlasitom dunení basy, trilkovaní huslí a rezkom cimbale by mi beztak nerozumela. Niekedy je lepšie nevravieť nič. Najmä vtedy, keď pohľad, gestá a dotyky odhalia viac než tisíce slov. Presne tak som sa cítil a túžil, aby táto chvíľa nikdy neskončila. Ale skončila. Miškaráci dohrali, vyhlásili prestávku a opäť sa parobkovia pobrali na jednu stranu a dievky na opačnú. Andria som už nehľadal. Mal pravdu, keď si myslel, že som zošalel. Jalovice majú čas, tráva ešte nezačala rásť.
Prišla jar a ujo Jozef ochorel. Prvý týždeň som pásol s Andriom a neľutoval som. Predsa len, i keď bol mladý, vedel dosť o zaháňaní jalovíc do ohrád, nech sa nám v noci nerozlezú. Tiež o pasení a aj psy ho poslúchali viac ako mňa. Svet voňavej trávy a zvonenia kravských zvoncov mi učaroval. Navyše sa ukázalo, že Andrio vie byť i trochu kamarátsky a podeliť sa o skúsenosti s dievčatami. Aby ste mi rozumeli, od chvíle, keď som ucítil dotyk Johaniných rúk, keď sa jej pohľad vpíjal do môjho a rozveselila ma svojimi úsmevmi, moje srdce tåklo iba pre ňu. Nasledujúce dni, až kým nezačala pastva, som sa naschvál každý deň prešiel popred ich dom, či ju nezahliadnem. Aj sme sa párkrát streli. Raz šla po ulici a nevedela o mne. Sledoval som, ako sa kýva v bokoch, ako rezko kráča a kladie jednu nohu pred druhú a ako jej pri tom poskakuje vrkoč. Vedel som si presne vybaviť vôňu jej vlasov a túžil ucítiť ju znovu a znovu, až ňou celý nasiaknem. Pribehol som a odzadu sa dotkol jej pleca. Preľakla sa, nečakala to, ale potom bola ku mne taká milá, až sa mi vliala do tváre horúčava, čo ma začala spaľovať a páli dodnes. Veľakrát sa mi o nej aj snívalo a sny to boli také, že by som o tom nahlas nepovedal ani sám pred sebou. Ba dokonca raz, keď som sa zobudil, no mal som ešte oči zatvorené, siahol som pod vplyvom sna vedľa seba a ostal som prekvapený, že tam nie je, že vedľa mňa neleží. Miloval som ju, ale tiež som sa bál, ako a kedy príde tá chvíľa, keď sa jej z toho vyznám. Nemám s tým skúsenosti a tu by mi azda mohol poradiť Andrio.
Sedeli sme na okraji lúky, sledovali pasúce sa kravky a ako každý deň, opäť som sa tešil, že sa neterigám po cestách so štrkom a nehádžem ho na cestné výmole. Andriovi svietilo slnko do očí, mal trochu prižmúrené viečka a na jeho inak vcelku hranatej tvári pohrával úsmev, keď spomínal na vojnu.
„Vieš, bol som v niekoľkých posádkach. Aj vo veľkých mestách. V Budìjoviciach i v Prahe. A tam je iný život než tuto. Najmä tá Praha. Len ten ich hrad je veľký skoro ako celé Jastrabie. A keby si videl tie paláce na námestiach! A ženy! Bože, to je celkom iný svet. Nie ako u nás, že ak sa na niektorú len usmeješ, už sa aj stretajú rodičia, aby dohodli svadbu a spojili role. Vravím, iný svet to je, a ženy sa ti prechádzajú priamo pod oknami kasární, len aby si na ne mohol zavolať. Skutočné krásavice, aké nestretneš ani v Trebišove! Spodničky im šuštia, až ti z toho vyschne v hrdle. A tie kaviarničky! Sadneš si so ženou za stôl, dáte si za pohárik likéru, potom si zapálite, lebo tam fajčia aj mladé slečinky a ona sa na teba usmieva, že len čakáš, kedy sa zotmí. A potom na Kampe, v tom veľkom parku pri Vltave, si v tme nenecháš ujsť príležitosť. Ženu poriadne chytíš za zadok a pritlačíš si ju k sebe, až sa cítiš ako v siedmom nebi!“
„To pomáha?“ zbystril som pozornosť.
„Čo či pomáha?“
„Keď ženu poriadne chytíš za zadok a pritlačíš ju k sebe.“
„V Prahe hej. Urob to v dedine a dievka sa hneď začne žehnať!“
„Hm,“ kývol som hlavou a túžil sa opýtať, čo urobiť tu, aby ma dievča chcelo. A Andrio, akoby počul moju nevyslovenú otázku, hovoril sám od seba.
„U nás nikdy nevieš, na čom si. Ak dievča rozmýšľa o tebe, tak nikdy ako o chlapovi, s ktorým by sa rada pomaznala, ale iba ako o budúcom mužovi. A tie povery! Ak si na teba pomyslí a blízko je plot, začne rátať tyčky. Od tej, kde jej tá myšlienka napadla až po deviatu. A aká je deviata tyčka v plote, že taký jej vraj budeš manželom. Ak je z tenkého dreva, budeš slabý, ak z hrubého, tak tučný. A ak je nebodaj krivá, taký budeš aj ty. Krivák, čo sa nestará o rodinu, ale hľadá si frajerky, akoby nikdy nestál so ženou pred oltárom. A čuduj sa, mnohé na to veria. By si sa čudoval.“
„Aj Helena na to verí?“ skúšal som opatrne.
„Helena? Otec jej padol za cisára pána vo svetovej vojne. Jej mama dostávala od štátu ako náhradu dvestotridsať korún na mesiac. No len kým Helena neskončila školu. A teraz trú takú biedu, že by rada prijala chlapské ruky v rodine. Pozor na také! Isto sa chcú vydať skoro. Ale i tak. Za zadok sa chytiť nenechá.“
„A Johana?“
„Tá, čo si s ňou tancoval?“
„Si si všimol?“
„Hej, tak. Johana je tvrdý oriešok. Rodičia jej majú role na hornom i na dolnom konci. Veď aj dve jalovice máme od nich v stáde. Tá si môže vyberať koľko chce, ale nakoniec jej i tak povedia rodičia, koho si vezme. Isto to bude niekto, kto má pole blízko ich zeme, aby stačilo rozorať brázdy a zveľadiť majetok.“
„My tam máme lán.“
„Ten úzky pás poľa? Zabudni na ňu,“ začal sa Andrio smiať, pokyvoval hlavou, potom konečne otvoril oči a pozrel na mňa. „Iba ak by si vyskúšal čaro, čo poznali ozajstní starci a vražci.“
„Čaro?“ zaznelo to ako hrom z jasného neba.
„Veď sa hovorí, že pastieri sú najlepší vražci. Vedia sňať prekliatie, čo na ľudí uvalili bosorky, ale robiť i dobré čary, ktoré prinesú úžitok. Takže, keď sme sa stali pastiermi, mali by sme sa i tomu priúčať.“
„Možno nám niečo povie ujko Jozef. Som počul, že pomohol sestre mojej mamy, keď jej dakto pobosoroval kravu,“ cítil som, že sa predo mnou otvára nový životný priestor.
„Môžeš čakať na Jozefa, ale ten isto poradí len dáke bylinky. Veľké kúzla nám neprezradí. Na to si budeme musieť počkať pár rokov. Možno i desať či dvadsať. Až potom budeme hodní toho, aby nám dačo vyjavil. Lenže nemáme toľko času a ja už niečo viem, čo treba robiť. Poznám kúzlo možno najsilnejšie a viem to od môjho deda, čo tiež kedysi pásol.“ Andrio sa tváril vážne, možno i trochu záhadne, keď očami premeral celé stádo, ale potom pozrel zasa na mňa: „Môžem ti pomôcť, len nikde nesmieš vyzradiť, že to vieš odo mňa. Prisahaj!“
„Prisahám!“ vyhàkol som bez rozmýšľania a dvihol pritom ruku s dvoma vztýčenými prstami.
„Opakuj po mne. Ak prezradím, kto mi poradil krčahové kúzlo, nech padne mor na môjho otca i matku a blesk nám zapáli dom i chlievy. Nech nám vyschnú polia, zdochne dobytok a mňa raní slepota!“
„Ak prezradím, kto mi poradil krčahové kúzlo, nech padne mor na môjho otca i matku a blesk nám zapáli dom i chlievy. Nech nám vyschnú polia, zdochne dobytok a mňa raní slepota!“ zopakoval som vážnym hlasom, stále držiac zdvihnutú ruku. Potom sa Andrio poobzeral na všetky strany, nahol sa a začal mi šepkať do ucha.
„Z domu dievky, po ktorej túžiš, musíš ukradnúť krčah. Ten naplň tým najšpinavším svinstvom, čo kde nájdeš. Prasacím hnojom, skazenými vajcami a hlinou z hrobov. O polnoci hodíš krčah cez zatvorené okno do izby milovanej a potom utečieš a čakáš. Rodina sa bude hnevať, nadávať a vyhrážať sa, že až zistia, kto to urobil, dobijú ho ako psa. Budú hovoriť o každom, kto sa im bude zdať podozrivým. Ale keď si spomenú na teba, zaplaví ich láska a túžba slúžiť ti. Začnú ťa hľadať, aby ti povedali, ako veľmi ťa majú radi. V tej chvíli sa dievka do teba zaľúbi, bude poslušne pobehovať za tvojimi pätami ako šteňa, splní každé tvoje prianie a jej rodičia ti ju sami budú tlačiť do postele. Ale pst! Urob to, len nezabudni, že si prisahal!“
„Nezabudnem!“ horlivo som prikývol, ba v tej chvíli som bol presvedčený, že nič lepšie než pásť s Andriom sa mi stať nemohlo a budeme najlepší priatelia až do konca života.
Ïalší týždeň bol asi ten najdlhší v mojom živote. Ujko Jozef vyzdravel, v nedeľu prišiel vystriedať Andria a hoc som sa nádejal, že mi azda pošepne niečo z tajuplných kúziel pastierskych vražcov, rozprával iba ako môj dedo. Že najväčším kúzlom je čaro rodiny, kde muž a žena na seba spoliehajú a majú sa radi aj po rokoch. Keď na deťoch a vnúčatách vidí, ako čestne žijú a svojimi rukami dokážu zarobiť na chlieb. Chválil Jastrabie, aká je to dobrá dedina, vraj najlepšia na svete. Že tu, ak sa rodičia rozhodnú pre svadbu mladých, môžu sa vziať, i keď sú rôzneho vyznania. Grékokatolíci a kalvíni žijú pospolu a niet medzi nimi priekov. Iba je potrebné, aby ich synovia prijali vieru otca a dcéry vieru matky. Chválil všetko. Ba i to, že dievčatá sa vydávajú už ako šestnásť či sedemnásť ročné. Len hlúpi úradníci z Trebišova na to pozerajú s nevôľou, ale ak dievka podpíše prehlásenie, že už čaká decko, dajú povolenie na svadbu, aj keď ešte nemala osemnásť. Čo na tom, že sa jej niekedy decko narodí až o tri roky. Svadba už bola a čo raz Boh spojí, človek nemá právo oddeľovať.
Ak som sa ho pýtal na kúzla iné, začal hovoriť o bylinkách. O ich liečivej moci. Vraj práve začal kvitnúť podbeľ a pľúcnik. Oboje sú dobré, keď človeka zadúša, takže si ich môžem nazbierať a usušiť, ak ma tak zaujímajú, ale musím byť rýchly. Rýchlejší ako jalovice, kým ich nezožerú. Smial sa, neustále si slinil končeky prstov, vykrúcal konce svojich dlhých fúzov a ja som len tušil, že vie i čosi viac, len zatiaľ nič neprezradí. Andrio mal v tomto pravdu. Ešteže mi osud doprial poznať veľké čaro o čosi skôr! Tak som teda dával pozor na stádo, spal na svojej drevenej prični v chyži z dosák a haluzí a počítal každučký deň, každučkú hodinu.
Konečne nadišla nedeľa a Andrio ma prišiel vystriedať. Vracal som sa po dvoch týždňoch domov, ale srdce mi búšilo, akoby som tam nebol celé roky. Predstava milujúcej Johany stále rástla a už som sa nevedel dočkať, kedy ju naučím, aké móresy vládnu v Prahe. Chytím ju za zadok a poriadne si ju priviniem. Bude sa jej to páčiť. Bude sa jej to musieť páčiť, veď po kúzle za mnou začne pobehovať a tešiť sa každému môjmu pohľadu. Presne tak som myslel, keď som prechádzal cez Oborín i Kucany a potom dlhou nekonečnou cestou až do Jastrabieho. Bol to dobrý deň. Akoby ma vyslyšali samotné nebesá! Keď som totiž prechádzal okolo Johaninho dvora, videl som, že na podstienke majú položené dva krčahy. Johanu som síce nezbadal, ale tešil som sa, že ak sa do noci nič nezmení, vezmem im džbán bez toho, aby som sa musel dáko dostať do ich domu. A tak i bolo. Jasné, otec doma hovoril len o robote, čudesne pozeral na moje bylinky, ale ja som si ho veľmi nevšímal. A len čo zaspal, vyšiel som von a späť sa vracal i s krčahom.
Čo aké veľké bolo moje odhodlanie, v nasledujúce dni som sa na viac nezmohol. Johanu som párkrát zazrel na ulici, ale veľmi som sa jej neprihováral. Veď načo. Čochvíľa bude beztak moja. Len som sa jej pozdravil, usmial sa a zreteľne si ju premeral od hlavy po päty. Až bola na rozpakoch, ale nad tým som sa mohol iba usmiať. Vlastne až v posledný večer pred návratom na pastviská, bolo to v sobotu, som sa vybral za svojim rozhodnutím. Musím sa priznať, že nakladať do džbánu prasací hnoj rukami sa mi bridilo, ale premohol som sa. Skazené vajcia som mal už pripravené. Pred niekoľkými dňami som vybral tri z kurína a skryl ich na záhrade tak, aby na ne pieklo po celý čas slnko. Keď som ich rozbíjal, už mi poriadne krútilo nosom. A ani nočná cesta na cintorín nebola príjemná. Zo zatiahnutej oblohy iba občas vykukol mesiac, ale stačilo to, aby na chvíľu osvietil hroby. Vybral som sa k jednému, starému iba tri dni, kde pochovali krivého Jana, čo sa prepil na smrť. Vnáral som ruky do chladnej navàšenej hliny a vhadzoval ju do džbánu. Potom mi napadlo, že krivý Jano bol kalvín a nech je ako je, pridám hlinu aj z hrobu grékokatolíka. Taký som našiel hneď na kraji, kde vlani pochovali malú Máriu, čo nežila ani týždeň. Neviem prečo, ale bol som presvedčený, že hlina z hrobu nevinného dieťaťa účinok kúzla iba zvýši.
S plným džbánom som tesne pred polnocou bežal ulicou až k domu Johaniných rodičov. Zastal som a počúval. Navôkol vládlo úplné ticho, ba aj mesiac znova zaliezol za mraky, akoby stál na mojej strane a nechcel púšťať na zem viac svetla. Teraz alebo nikdy! Z celej sily som hodil plný krčah cez zavreté okno do Johaninej izby. Sklo zarinčalo, roztrieštilo sa a džbán padol presne tam, kam som chcel. Viac som nečakal a utekal. Preč, rýchlo preč, nech ma nezbadajú. V okolitých dvoroch sa síce rozbrechali psy, ale to nič. Nemé tváre ma neprezradia. Tak som dobehol až za kraj dediny a rýchlo sa zobliekol donaha. Vliezol som si do Jastrabieho potoka. Od ľadovej vody som až klepal zubami, ale musel som sa umyť, vydrhnúť, lebo som od hnoja a vajec smrdel ako tchor. Bola to daň za lásku. Malá obeť za sladký život, ktorý ma čaká. No hoc som sa máčal, ako som chcel, mal som pocit, že páchnem stále rovnako. Až neskôr, keď som každý kúsok svojho tela omyl aspoň zo tri razy, som sa znova obliekol a pobral domov. Dobre sa stalo, rodičia stále spali a nikto na nič neprišiel. Cítil som sa ako skutočný vražec, ktorý čochvíľa bude vychutnávať sladké plody svojej snahy. Srdce mi vzrušene tåklo, až sa mi zdalo, že ho počujem a takmer už svitalo, keď som konečne zaspal.
Môj plán bol jednoduchý. Vyčkať ďalšie dva týždne, či za mnou Johana príde až na pastviská. Isto, keby som ostal v Jastrabom, stretol by som ju skôr, ale ja som ju nechcel stretnúť. Veď som urobil všetko ako som mal, a tak som veril, že ju srdce za mnou pritiahne. Moja odvaha, snaha, ba rovno môžem povedať, že i statočnosť, si predsa zaslúžia, aby sa všetko stalo tak, ako vravel Andrio. A práve s ním som trávil nasledujúci týždeň pri stáde. Všetko som mu vyrozprával do posledného detailu. Sledoval som pritom jeho tvár, aby som z každučkého gesta usúdil, či som niekde neurobil chybu. Pozeral na mňa tak vyjavene, až som nadobudol vedomie, že ma obdivuje. Počúval každučké moje slovo a ja som sa do svojej reči zahåbil natoľko, až sme na chvíľu zabudli aj na jalovice a tie sa nám zatúlali poriadne ďaleko. Potom sme za nimi bežali, volali na psov a zahnali všetky nazad tak, ako má byť. Slnko pálilo a šli sme si sadnúť do tieňa, keď sa na druhom konci lúky objavili dve postavy. Chvíľku sme pozerali, kto to k nám ide, ale až keď boli dosť blízko, spoznal som Johaninho otca a mamu.
„Teraz začne veľké divadlo! Uvidíme, ako to zabralo,“ predniesol som hrdo, ale tak, aby ma počul iba Andrio.
„Pochválen,“ pozdravil som nasucho, akoby nič, keď už prišli celkom blízko, lenže neodzdravili. Vôbec. Ba namiesto očakávaných úsmevov sa stalo niečo celkom iné. Bez slova, bez vysvetlenia vyletela ruka Johaninho otca a zovretou päsťou dopadla na môj nos. Spadol som.
„Vstávaj Miki, lebo ťa skopem ako psa!“ skríkol na mňa. Rukami som si chytil tvár a pomedzi prsty mi tiekla krv. „Nevstaneš!?“
Len trochu som sa nadvihol, ale ruka mu vyletela znova a teraz som to schytal na oko.
„Vstávaj!“ kričal opäť.
„Prečo?“ cítil som, ako sa trasiem, videl som ho skôr len rozmazane.
„Ty sa pýtaš prečo? To by si mal povedať ty nám!“ schmatol ma za košeľu, zdvihol a triasol so mnou, až mi hlava hegala od ramena k ramenu.
„Čo som vám urobil?“ jachtal som.
„Čo sme urobili my tebe? Od parobkov sme sa dozvedeli, čo si zač! Andrio vravel v krčme, že si zošalel a čo chystáš. Nikto mu neveril, no dnes nám to povedali! Tak vrav, prečo si to urobil!“ teraz ma tresol otvorenou dlaňou po hlave a Johanina mama vzala zo zeme hrubú palicu.
„Hovor, lebo to na tebe dolámem,“ kričala zblízka a jej hlas ma v ušiach rezal ako nabrúsená píla.
Chcel som povedať, že mi to poradil Andrio. Že to všetko iba preto, lebo ľúbim Johanu. Hlas sa mi však zasekol niekde v hrdle a nevyšla zo mňa ani hláska. Spomenul som si na prísahu. Ak prezradím, kto mi poradil krčahové kúzlo, nech padne mor na môjho otca i matku a blesk nám zapáli dom i chlievy. Nech nám vyschnú polia, zdochne dobytok a mňa raní slepota!
Hrubá palica zasvišťala vzduchom a zlomila sa na mojej paži. Bolesť prenikla telom a myslel som, že mám zlomenú ruku. S výkrikom som sa skrútil do klbka a začal som prosiť, nech ma už nebijú, že to viac neurobím. Kľakol si na kolená a zopol ruky ako pri modlitbe. Pomohlo to. Ïalšiu ranu som nedostal. Len mi na tvári pristali sliny, ako na mňa obaja napľuli, otočili sa a odchádzali.
„Keď ťa ešte raz uvidím pri našom dome, ponesú ťa odtiaľ rovno na cintorín! A Johane sa vyhýbaj! Raz s ňou prehodíš čoby len slovko, zahrabem ťa na tom hnojisku, z ktorého si bral svinské hovná!“ zakričal ešte jej otec a ja som plakal, hanbiac sa pred celým svetom i pred sebou. Pozrel na Andria.
„Čudné, že to kúzlo nezabralo. A môj dedo sa dušoval, že pomôže vždy. Isto si niečo urobil zle,“ krútil hlavou a potom sa otočil na druhú stranu. Azda aby som nevidel ako sa smeje. On, Andrio! Búrlivák a samoľúby somár, akého naša dedina ešte nezažila. Nie, on mi nikdy nepomôže. Johana moja nebude a keď sa to rozkríkne, ani žiadna iná. Na dievčatá je potrebné ísť inak. Len vedieť ako...
|
|
