Poklad najväčší
@ :: Poviedky ::
Mar 13 2017, 12:36 (UTC+0) | 
|
Miesto: Ruprechtov, okres Vyškov, Česká republika
Čas: bližšie neurčený
Autor: Zuzana Kratyinová
Len čo slnko obdarovalo krajinu prvými lúčmi, z húštiny na kraji lesa sa vynorila srna a zamierila k lúke. Už jej ostávalo len pár krokov k vytúženej pastve, keď sa priamo pred ňou ozval neznámy zvuk a začal sa valiť štipľavý dym. Zastala, zastrihala ušami a načúvala.
„Dobre dymí,“ zahučal ktosi a srna viac nečakala. V okamihu vhupla späť do húštin. Kde je dym, tam je oheň a kde počuť tieto zvuky, tam sú ľudia. Niet väčšieho nebezpečenstva!
Janek a Lojzo, uhliari z Ruprechtova, do neskorej noci znášali drevo, prihàňali lístie, čečinu, zeminu a neprestali, kým sa na lesnej mýtine nevytàčala do vrchu polkruhová stavba – milier. Napokon ho vrchom zapálili. Keď sa z otvorov začal kúdoliť hustý dym, až vtedy si spokojne vydýchli. Je čas na oddych. Bez zaváhania sa vyvalili na čečinu prikrytú kabátmi. Keď všetko pôjde dobre, majú zopár hodín pokoj. Prácou nezamestnaná myseľ im začala blúdiť...
Janekova sa zatárala domov, pod slamenú strechu preplnenej chalupy s desiatimi deťmi i ženou. Niežeby tak práve po nej tak veľmi túžil. Práve naopak, bol rád, že nepočuje zvady, plač, ani jej ufrflaný a večne nespokojný hlas. Kedysi... Jój, kedysi by šiel za ňou sveta kraj, za jej vzrušene žiariacimi očkami, za voňavými vlasmi, širokými bokmi a horúcimi stehnami... Hlavne za tými. Dnes už nie. Doma už neprebýva jeho žiarivá nymfa, čo si ho ochotne privinula plnými prsiami, kedykoľvek sa k nej pritisol. Len stará striga po nej ostala. Oči jej zmútneli, hebké paže ochabli, čelo aj líca sa zošúverili, na ústa vystúpil hnev a divý vresk. Hotové bosorácke dúpä sa stalo z jeho domu. Nech si tam ona vykrikuje koľko chce, po deťoch i po ňom, že je daromný, že málo domov donesie, že sa o nich nepostará. Aj tak ju nepočúva, naje sa, zabalí si poživeň na týždeň a ide do lesa. Už sa jej radšej ani nedotkne. Zakaždým im nové decko do chalupy pribudne. Je taká plodná ako divá jabloň, čo im rastie na konci záhrady. Obsypaná plánkami každé leto, že konáre sa ohýbajú až po zem. No ovocie má kyslé, tvrdé, červivé. Hádam aj dobre urobil pán boh, že si zobral tých päť ďalších k sebe. Chúdence, aj tak by ich raj na tejto zemi nečakal. Nevie si predstaviť, kam by sa všetci pomestili, keby prežili. Hádam, by postojačky museli drichmať.
Janek sa opäť zasníval. Tak ako často. Nechal si zdať o poklade. Keby sa mu tak pošťastilo nejaký nájsť. Zväčšil by chalupu, vymuroval poriadnu pec, narobil by do nej postelí, žeby sa nemuseli mačkať v jednej, žene by doniesol nejakú čačku, možno by potom naňho bola milšia. On by si sadol na lavičku a spokojne vybafkal fajku. Pri tej predstave mu na pery vystúpil blažený úsmev a únavou privrel oči.
Lojzo tiež myslel na ženu. Z mysle mu neschádzala krčmárova dcéra Tilda. Vo dne a ešte častejšie v noci ho v divokých snoch mátala svojimi po pás dlhými ryšavými vlasmi, bielou pokožkou husto pofàkanou červenými pehami, zelenými očami a mámivým smiechom, ktorým ho dostávala do kolien. Všetkým sa páči, nejeden sa o ňu obtrie v hostinci, kde otcovi vypomáha. Videl ju bozkávať sa s fúzatým Francim, objímať s vojakom Tondom i ďalšími dvoma v pivnici. Po dedine sa hovorí, že dala každému. Tak prečo nie aj jemu?
Keby bol bohatý, kúpil by jej zlatých prsteňov. Na každý prst by jej nastokol po jednom, aj dvoch, čo bude trocháriť! Jej belostné hrdlo by ovinul zlatou reťazou. Krásnych šiat by jej dal šiť u Židov až v Prostìjove, presne také, v akých sa paničky po meste prechádzajú. Možno by sa potom naňho usmiala, ukázala by mu, čo má pod blúzkou, možno by sa aj mohol dotknúť. Už by pred ním nevraštila nos, neutekala, nesmiala by sa mu. Určite by bola naňho milá a možno by sa nechala aj vyobjímať. Ach, keby tak bol bohatý!
Slnko zalievalo dedinu i okolie plným priehrštím tepla a svetla, lístie ševelilo, les zvučal storakými tónmi, dym čmudil do uspania... Lojzovi sa zatvorili oči.
Milier ani jeden z uhliarov nestrážil bedlivým okom, mohol by si oheň robiť čo chcel, keby len vedel, že môže. Obom sa čosi krásne snívalo, lebo kútiky pier mali roztiahnuté od ucha k uchu.
Janek sa práve klaňal urodzenému pánovi na čiernom koni. Obaja boli nastrojení, muž v čiernom šate ovešaný trblietavými šperkmi a čistokrvný kôň mal na sebe zlatý postroj a sedlo vybíjané zlatými nitmi. Janek bol užasnutý, chcel niečo povedať, ale aj keď hýbal ústami, žiaden zvuk z nich nevychádzal. Zvedavosť ho kvárila, prečo sa ten vyparádený pán zastavil pri ňom - chudobnom uhliarovi, ukazoval mu niečo v diaľave a napokon z neho vychádzali čudné slová.
„Nie ty sa mne máš klaňať, ale ja tebe. Lebo ty máš ten poklad najväčší,“ hovoril a veru sa až po pás Janekovi poklonil.
„Ja? Ja... ja nemám žiaden,“ jachtal Janek a rád by sa toho urodzeného pána na všeličo povypytoval, keby sa ten nezačal krútiť, mihotať, strácať kdesi pomedzi stromy, kým sa aj s koňom v hmlách dočista nevyparil.
V tom istom čase Lojza práve zakladal usmievavej Tilde hrubú zlatú reťaz kolo krku. Celý uveličený, že pred ním neuteká, ani nekričí, nech mu ide z cesty, taký začmudený a smradľavý... Práve naopak. Usmievala sa na Lojzu, vinula k nemu ruky, krk, obnažené prsia... Od vzrušenia sa mu valila krv do hlavy, do hrude, všade a najradšej by sa pritlačil čo najbližšie k jej bielemu voňavému telu, vnoril tvár do tej lákavej priehlbinky medzi prsiami a zostal tam dlho, predlho, čo najdlhšie, naveky.
Lenže prsia začali tmavnúť, ryšavé vlasy pokryl tmavý pánsky klobúk a Tilda sa pred vydeseným Lojzom premenila na muža v čiernom odeve a zlatá reťaz naraz ovíjala hrubý mužský krk. Lojzo od hrôzy zvrieskol, chcel by utiecť, no nedalo sa. Nohy ako zamrznuté, neposlúchali jeho zúfalé volanie, čo ako si išiel hrdlo vykričať. A ten chlap sa len usmieval a hovoril, že mu ukáže niečo, čo ho bude zaujímať. Lojzo bol vydesený, nechcel počúvať, túžil ujsť preč, kričal, volal o pomoc. Hrdlo mal už úplne vysušené a v tej najväčšej hrôze a panike, keď si už myslel, že mu je koniec, zrazu precitol zo sna a otvoril oči.
„Janek!“ drgol do kamaráta. „Sníval sa mi zvláštny sen. Nevieš si ani predstaviť.“
No Janek bol ticho. Oči rozšírené, prstom ukazoval niekam na stranu.
Obzrel sa Lojzo a až mu skoro zabehlo. Konča chodníka, z hlbín lesa sa vynoril jazdec na vraníkovi. Akoby z ich snov vystrihnutý. Oblečený v čiernom drahocennom oblečení, okolo krku sa mu hompáľa hrubá zlatá reťaz. Kým sa Lojzo a Janek spamätali, zoskakoval chlap z koňa a dal sa s nimi do reči. Hneď im bolo jasné, že je to veľký pán z mesta s vyberanými spôsobmi, určite niekto urodzený a zďaleka. Možno až z Brna, ba možno z ešte väčšej diaľky.
Cudzinec sa s nimi rozprával, ako keď sa susedia stretnú v krčme. Ako rovný s rovnými. To bolo čudné obom. Veď veľkí páni sa chudákom len tak bez príčiny nikdy neprihovoria, Za tým určite niečo musí byť.
Prisadol, vytiahol pálenku, obom ponúkol, sám si však ledva omočil pery. Porozprával im, že je z Viedne, z prekrásneho veľkého mesta, rozloženého vedľa brehov obrovskej rieky Dunaj.
„My sme nikdy neboli preč z Ruprechtova,“ vyhlásil Janek smutne. „Vlastne ani v Ruprechtove veľmi nebývame. Večne sme v lesoch, raz tu a potom tam. Keď vypálime uhlie v jednom milieri, zakladáme iný. Ešte aj to slnko a čistý vzduch si dymom zasmradíme.“
„A kam máte namierené?“ opýtal sa Lojzo cudzinca.
„Hľadám miesto, kde bývala dedinka Na Dalekých. Tú, ktorá bola za husitov vypálená. Pýtal som sa na ňu v Ruprechtove, aj v krčme u Jelena som bol, tam som tú pálenku kúpil, ale nikto mi nevedel nič povedať. Vraj tam nikdy žiadna dedina nebola,“ povedal cudzinec.
Oboch uhliarov premkla obrovská zvedavosť a začali sa pýtať cudzinca, načo hľadá tú dedinu. No čo ako dlho kládli otázky, cudzinec im to nechcel povedať. Len nech mu ukážu to miesto, ak to vedia.
Pozreli sa na seba. V očiach im zvedavosťou zaiskrilo. Presne vedeli, kde to miesto leží, zo dvakrát tam založili milier. No nedobre si vybrali. Nedarilo sa im. Akoby to tam bolo začarované. Raz im vlhká zemina vydusila oheň, druhýkrát im vyhorel milier. Uhlie museli predať pod cenu, matné, popukané, lámalo sa na padrť. Zbytočná robota!
„Keď ste vy nás tak dobre pohostili, dajte si teraz z nášho,“ núkal Lojzo a už vyťahoval chlebík, slaninku i pálenku, čo si doniesli proti chladným nociam.
Nemohol urodzený pán ohrdnúť také pozvanie. Ešte stále v ňom driemala nádej, že sa čosi dozvie, a tak uviazal koňa o strom a prisadol si k nim na zoťatý pník. Odhryzol z chlebíka, čo voňal lesom, dal si aj z údenej slaninky, no pri fľaške zaváhal.
„Len si chlipnite, urodzený pán. Nesmiete nás ohrdnúť,“ vynukoval dobrosrdečne Janek.
Čo mu zostávalo? Vypil jeden do jednej, druhý do druhej nohy, tretí na radosť, štvrtý proti starostiam, piaty proti bosorkám, až sa mu jazyk už nemal o čo v ústach držať a vypustil všetko, čo chcel zatajiť: „Pred dávnymi rokmi, ešte za husitských vojen, žil v dedine Na Dalekých môj pra-pra-pra-predok. Bol kováčom. Vraj sa mu darilo nesmierne dobre a nahromadil si veľký majetok. Bol dosť lakomý, ledva vydelil žene a deťom, nikomu nepožičal, len preratúval zlaté toliare v truhličke, len o tie sa strachoval. V tom čase tiahli k hradu Račice žoldnieri olomouckého biskupa Jana Železného, aby sa pomstili panstvu na hrade za sympatie k husitom. Cestou drancovali všetky dediny v okolí. Kradli a čo nezobrali zo sebou, to vypálili, ľudí zmučili, alebo ich rovno tam na mieste zabili. Aj obyvatelia dedinky Na Dalekých sa dopočuli o blížiacom sa nebezpečenstve. Zvony z okolia vyzváňali na ratu a keď do ich nosov zavial pach spáleného dymu, vedeli, že dlhšie už nemôžu čakať. Nabalili len to najnutnejšie a utekali do vysokých hôr, aby si zachránili aspoň holý život. Aj kováč musel utekať, no prv ako sa pustil v nohy, zakopal tú truhlu na záhrade. Už sa viac po ňu nevrátil. Zanedlho potom umrel. Príbeh o truhlici plnej zlata koloval po našej rodine a posúval sa naprieč generáciami. Časom sa z pravdy stala povesť a nik už neveril, žeby taký poklad skutočne existoval. Len ja tomu verím a chcem sa sám presvedčiť, či je to pravda, alebo len klamlivá povesť.“
Obom uhliarom sa v hlavách rozjasnilo. Toľko zlatých peňazí! Mali by im patriť, veď sú tu doma a poznajú to miesto. Cudzinec je bohatý, jemu viac netreba. Ale oni sú chudobní ako kostolné myši, ešte aj tie prebývajú pod strechou a v teple. Ako to, že jední tak veľa majú, a iní ani perinu, ktorou by sa prikryli?
Stačilo im na seba pozrieť, ani ústa nemuseli otvoriť a vedeli, čo sa tomu druhému v hlave krúti. Nič nepovedia tomu pánovi, čo ako by si to želal. Musia sa ho striasť, aby sami mohli hľadať poklad. Na Dalekých? Veď to je tak blízko! Uhliari sa mohli vždy túlať slobodne po lese s krompáčom či sekerou v ruke. Nik tak dobre lesy, hory, doliny nepozná ako práve uhliari. Nik sa ich nepýta, nik ich nebude strážiť, sú slobodní ako vtáci a je na ich vôli, čo spravia. V tajnosti, nikým nerušení, ďaleko od ľudí, si tam Na Dalekých pohľadajú zlato, čo im obráti životy k lepšiemu.
Cudzincovi od pálenky zmútnel pohľad, zmľandraveli nohy, roztriasli sa ruky a po ďalšom hlte, čo mu prajní uhliari ponúkli, sa zvalil ako poleno horeznačky a zachrápal. Za brieždenia ho ešte zmátoženého vyprevadili obaja uhliari preč, že majú veľa roboty s milierom a nemôžu s ním strácať čas. Tak bez odpovedí odišiel. Ani netušil, že v noci všetko vytáral. Vyskočil na koňa a odcválal.
Ako skaly nepohnute stáli Lojzo a Janek. Dívali sa za odchádzajúcim cudzincom. Keď už z neho ani vrch klobúka nebolo vidno, rozlial sa Janekovi úsmev na tvári a roztopašne buchol kamarát do pleca: „Budeme boháči!“
„Boháči,“ zopakoval aj Lojzo a rozďavil ústa od ucha k uchu. Chcel by to slovo zvriesknuť na celé kolo, nech sa rozleje po stráňach, vystúpi do kopcov, a jeho ozvena zlezie do dolín i jaskýň, no obával sa, že ho niekto začuje. Tak ho len vzrušene v ústach premieľa a pošepky vypľúva: „Boháči. Budeme boháči. Boháči!!!“
Potom sa zháčil: „Ale ako ho pohľadáme? Na Dalekých nie je malý kúsok zeme!“
„Nuž,“ poškriabal si tuhé strnisko Janek, „premýšľam o tom celú noc. Báči Joža, ten čo prútikom vedel hľadať vodu, mi zanechal jeden taký. Strčil som ho na povalu, že sa neskôr možno zíde. A teraz sa. Skúsime tam prebehnúť s tým prútikom. Keď s tým báči Joža dokázal nájsť obyčajnú vodu, tak železná truhlica plná zlata musí byť hračka. Ty postráž milier, ja zbehnem domov po ten prútik.“
Len čo Janek zo seba doma striasol strapec deciek, čo sa naňho vrhli od radosti, že vidia pod dlhej dobe tatu, vyhovoril sa a vybehol na pôjd. Potom zhltol polievku a vytratil sa z domu. Nedočkavý vybehol do kopcov. Ešte sa tak nikdy neponáhľal, ku koncu už ledva prepletal nohami. Prútik zohrieval pod halenou a tešil sa na tú chvíľu, keď ho ako džina vypustí pomedzi prsty, aby sa roztancoval a vyjavil im to vytúžené miesto.
Už videl kúdoly dymu, čo sa v diaľke drali pomedzi stromy. Únava sa razom vytratila. Pridal do kroku. Lojzo ho už netrpezlivo vyčkával. Z miliera sa všetkými otvormi tlačil modrý dym. Utesnili vrchné otvory, vydlabali spodné a ľahli si na čečinu oddýchnuť si.
Keď na vrcholce stromov padli prvé tiene, vstali a pozreli na seba.
„Je čas ísť,“ povedal rozhodne Janek.
Lojzo sa váhajúc pozrel na milier, z ktorého sa začal plaziť hnedo-modrý dym.
„Máme celú noc,“ povedal Janek, sledujúc jeho pohľad. „Kým bude uhlie hotové , budeme späť.“
A tak šli. Kráčali rýchlo, temer bežali. Do rána sa musia vrátiť a obaja dúfali, že nie naprázdno, že prídu aj s veľkým pokladom. S tým najväčším.
„Mám začať?“ obrátil sa Janek na Lojza, keď už boli na mieste. Nestál tam žiaden dom, plot, chliev, studňa a či stajňa, len lúka a háj, divo prerastaný krovím. Nič, čo by pripomínalo dedinu, ani život, čo tu kedysi prúdil.
„Veď hej. Keď sme už tu,“ pokýval Lojzo hlavou. Položil kahanec na peň. Vytiahol kresadlo a zapálil knôt. „Tak začni behať!“
Janek si utrel spotené ruky do haleny a trasúcimi rukami opatrne obtočil dlane okolo koncov prútika. V rukách mu zabrnelo, ani čo by prútik obžil a už sa nemohol dočkať, kedy sa rozbehne. Vstal a vystrčenými rukami sa začal presúvať po mýtine, pomedzi kríky, popod stromy, obtáčajúc sa okolo pňov, skál.
Srdce sa mu vzrušením rozbubnovalo, krv sa rozbehla ako divá vodná riava. Akoby všetko čím žil doteraz, stratilo na význame. Až od dnes sa začína život, od tejto chvíle, keď poťažkal prútik, ktorý ho nasmeruje ku veľkému bohatstvu. K jeho bohatstvu. Lojzovi predsa zlata netreba, iba čo by ho daromne premrhal na dievky. Ale on má ženu a desať deciek, ktoré neustále o čosi žobrú. Nikdy nemajú dosť. A bohvie, či ďalší rok nepribudne do kolísky nové. Veď tá jeho žena, ledva sa jej dotkne, už napučí.
Vánok tancoval s lístím pomalý tanec a skromné svetlo z kahanca sa s tmou hralo na skrývačku. Les sa tíchnuc ukladal spať. Iba sova húkaním odpočítavala Janekovi kroky. Nepočúval, nevidel. Len vnímal neznámu silu, čo mu prúdila cez prsty a dlane. Ani čo by si prútik rozpomenul na svoje poslanie - hľadať a nachádzať. Najprv sa len nesmelo pohol, zbierajúc odvahu, či silu, no potom sa roztočil, akoby ho hnala nejaká divotvorná energia, v ňom obsiahnutá, čo ho roztočila ako v divokom tanci.
„Lojzo! Aha, Lojzo, krúti sa! Prútik sa krúti!!!“ volal Janek vzrušene. „Našli sme to. Našli sme poklad! Juchuúúú!“
„Budeme boháči!“ tešil sa aj Lojzo a rýchlo bral čakan, aby ho vrazil do zeme. Zatínal s vervou, s akou sa ešte nikdy do práce nepúšťal. Dvíhal čakan nad hlavu, akoby to bolo pierko, s ľahkosťou vrážal do zeme, aby z neho vyrval kusy, čo ho delili od jeho pokladu. Jeho! Prečo by sa mal deliť?! Patrí jemu! Janek už predsa má ženu aj deti. Už má domov, čo ho prichýli, aj ženu, čo ho privíta. To on nemá nikoho a je sám ako pustý prst, bez ženy, vrúcneho objatia, taký chlap – nechlap. Divá horúčava mu spaľovala vnútro, tlačila krv do spánkov a nedala vydýchnuť. Kopal a nič naokolo si nevšímal. Ani Janeka, čo sa mu snažil vychmatnúť čakan z ruky, ani búrku, čo sa náhle zjavila a prehnala sa cez nich ako divá smršť. Strhávala lístie zo stromov, ohýbala konáre, metala ľadovce, zavíjala a fičala. Akoby celé veky spala a naraz precitla, aby si zúrivá tu a teraz vybila všetku nahromadenú zlosť.
Búrka ustala. Lojzo zrazu zaťal do tvrdého, až mu čakan vypadol z ruky.
„Poklad! Mám ho! Našiel som ho!“ vrieskal vzrušene, hodil sa na kolená a holými rukami odhadzoval zeminu, nedbajúc na chlad, bolesť, ani krv, čo mu tiekla z prstov. Videl len truhlicu, myslel len na ňu, aby ju vyrval zo zeme, aby si ju vtisol do náruče, privlastnil, otvoril, potešil sa z jej obsahu. Nenávistne zahučal na Janeka, ktorý sa tiež v tú istú chvíľu hodil do jamy a hrabal sa v zemi, aby dostal to, čo len jemu patrí!
Ruvali sa, zabudnúc na svoje priateľstvo, a v tom ošiali ani si nevšimli, že vyhádzanej zeme pribúda, no truhlica akoby sa kamsi prepadávala, stále hlbšie a hlbšie. Akoby im myseľ zachvátila temná sila, čo sa s nimi pohrávala, nedala im poriadne vydýchnuť, len ich hnala cez zakliatu zem, v samom strede zabudnutej dediny, akoby s nimi súťažila v divých pretekoch. Šialených pretekoch, najmä potom ako jasne videli vrch veľkej truhlice. Sama sa vynárala na povrch. Už videli jej zhrdzavené pánty. Bez zastavenia, nevšímajúc si únavu, ani bolesť, vbárali ruky do tvrdej zeme, až po lakte, do hliny a kamenia, aby jej vyrvali svoj poklad, keď im nad hlavami zadunelo, zahrmelo.
Vystreli sa z jamy ako jeden a vzhliadli čierny kočiar hnaný dvoma pármi čiernych majestátnych koní. Liace sa napli a vzduch preťal ostrý výkrik. Kone v mihu zastavili a z voza vyskočili vysokí, plecnatí muži. Odetí v čiernych kabátoch, dlhých až po zem, tváre zakryté klobúkmi. Bez obzretia, či jediného slova vytiahli kladu, vrazili ju do zeme a na vrch upevnili hrubé lano so slučkou. Postavili sa pred tou šibenicou a hlasom temným ako zo záhrobia sa opýtali: „Ktorý z vás pôjde prvý?!“
Lojzo i Janek sa zľakli. Vydesili sa tak veľmi, až z nich opadlo všetko zlo, čo sa do nich zakvačilo v túžbe po bohatstve. Vyskočili z jamy ako strely a trielili preč ako o dušu, lebo zlato je zlato, ale o poklad najväčší – o svoj život nechcel ani jeden prísť. Veď každý ho má len ten jeden. Keď oň príde, nikdy viac už iný nedostane, ani tým najväčším krompáčom nevykope.
|
|
