Tri holúbky
@ :: Poviedky ::
Apr 30 2017, 20:18 (UTC+0) | 
|
Miesto: Nižný Klátov, okres Košice-okolie
Čas: štyridsiate roky 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó
Alžbeta ešte priložila polienko do pece, nech nevychladne, a keď vstávala, pohľadom zavadila o obrázok panenky Márie. Tá maľba v rámčeku visela v ich kuchyni odkedy sa vôbec pamätá na svet, určite sa na ňu pozerala už vtedy, keď ju mama nosila v perinke na rukách. V kuchyni bolo ticho, ktoré narúšal len tikot hodín a dych Alžbetinej spiacej mamy. Spala tu, bola to najteplejšia miestnosť v dome a teplo teraz potrebovala viac ako kedykoľvek predtým. Alžbeta, hoci len dvanásťročné dievča, teraz riadila všetko sama. Práve umyla riad po večeri, trochu prikúrila a chystala sa vyliať špinavú vodu. Obzrela sa, pozrela na mamu a potom opäť na stenu. Obrázok, ktorý kto vie kedy a kde namaľoval neznámy maliar, zobrazovala Matku Božiu s takým milostivým pohľadom a živými očami, až jej prebehol mráz po chrbte. Nie, nemala z nej strach, ale bolo tomu tak z predstavy, že možno o pár dní, zajtra, alebo ešte dnes ju uvidí jej mama. Zomierala a taký dobrý človek sa predsa v nebi stretne aj s Matkou Božou.
Smrť sa v ich dome stala častým hosťom. Jeden brat opustil svet ako novorodenec, keď ešte ani nebola na svete. Druhý, keď mal len štyri roky a sestra sa utopila, keď mala dvanásť. Vtedy mala Alžbeta síce len šesť rokov, ale veľmi dobre si na to pamätala. Hodinky stále monotónne tikali, merali čas, ktorý spel ku ktovie akej budúcnosti. Podvedome ju čosi pritiahlo k ďalším z jej modlitieb za matkino uzdravenie. Zopäté ruky, pery ticho šeptali verš po verši, myseľ sa nechávala opantať nádejou, že možno modlitba ostane vyslyšaná a mama sa uzdraví. Veď takéto veci sa predsa niekedy dejú! Ale mama už niekoľko dní nehovorila, len príšerne kašľala, nevedela sa ani nadýchnuť. Jej pružné telo ochablo, už ani ruky nedokázala zodvihnúť, od včera ani nejedla, iba pila. Spánok bol pre ňu ako požehnanie, pretože v týchto chvíľach netrpela, nepozerala očami plnými bolesti na Alžbetku a na svojho muža Jozefa,.
„Spí?” vyrušil Alžbetu z modlitby otcov hlas. Ani si nevšimla, kedy vstúpil dnu. Inokedy bol dosť hlučný; nekričal, ale mal silný hlas. Teraz šeptal, v ruke stískal klobúk a ako sa blížil k posteli, zdalo sa, že sa trochu trasie.
„Hej, spí,” odpovedala Alžbeta, hoci jej bolo jasné, že to vidí aj sám. „Už skoro štyri hodiny. Veľmi kašľala. Musela som jej držať hlavu, nech odpľuje hlieny, ale nepodarilo sa jej.”
Otec pohladil Alžbetu po vlasoch, privinul si ju, zašepkal: „Ráno jej býva vždy trochu lepšie. Teraz, aj keby sa nezobudila, treba ju nechať tak. Len – jedla voľačo?”
Alžbeta sklopila oči, neodpovedala, len prešla k veľkému hrncu s vlažnou vodou, kde máčala obklady, aby ich matke vymenila.
„Holúbky moje, holúbky,” ozvala sa zrazu nehybne ležiaca mama, dokonca sa pokúsila zodvihnúť ruku, ale bola príliš slabá. Otočila hlavu nabok a začala ťažko chrčať.
„Margitka, čo hovoríš?“ otec sa k nej natiahol a pohladil ju. Viac už nepovedala nič. „Prebrala sa, ale blúzni,” zašepkal otec, otočil sa, položil klobúk na stôl a znova jej priložil ruku na čelo. „Veď celá horí,” zatriasol sa mu hlas, ale to už Alžbeta odkryla perinu a prikladala jej ďalší obklad. Matka otvorila oči. Leskli sa, akoby ani neboli jej. Dokonca ju chytila za ruku, zozbierala svoje sily, trochu nadvihla hlavu a ticho, veľmi ticho šepkala: „Už prišli. Prišli moje holúbky, že pôjdeme spolu. Joj, Alžbetka, ja budem musieť ísť s nimi, ale neboj sa. Neboj sa, moja.”
Zoslabnutými prstami jej obchytila zápästie, potom jej však hlava klesla, prestala sa hýbať. Jozef sa nad ňu zohol, akoby jej chcel dať bozk; chvíľu takto nečinne stál.
„Dýcha,” povedal len to jediné a pomohol Alžbete vymeniť obklady. Ticho, bez slov, pretože každá veta by len oboch napåňala bolesťou, alebo vyvolávala falošné predstavy; také rozdielne od toho, čo hovoril doktor. Obaja dúfali, verili, že snáď sa to zmení, ale nechceli sa klamať. Alžbeta prijímala skutočnosť ako dospelá žena.
Nižný Tejkeš sa už ponoril celý do tmy. Dedina zaspala, len plameň petrolejky neustále prinášal svetlo do kuchyne, kde sa inokedy často ozýval smiech. Teraz tu vládlo napätie a neistota.
„Otec, veď jedzte. V hrnci sú ešte zemiaky, mlieko v krčahu a potom choďte spať. Ja tu ostanem,” navrhla Alžbeta.
Otec len kývol hlavou: “No, keď budeš unavená, príď povedať a vystriedam ťa.” Potom sa ešte rozhliadol okolo seba, opäť pohladil ženu po tvári, prešiel z kuchyne do izby, no jedla sa ani nedotkol.
Zavládlo ticho prerušované ťažkým dychom spiacej. Alžbeta si k posteli prisunula stoličku a opäť sa začala modliť. Bola rozhodnutá ostať takto do rána. Ráno býva vždy lepšie. Mama sa zobudí a aspoň niečo vypije. Aspoň trochu polievky, veď predsa musí niečo jesť! Lenže to nebola prvá noc, ktorú sa takto dvanásťročné dievča rozhodlo stráviť a spánok si tiež žiadal svoje. Ako hľadela na mamu, či sa jej nepriťažilo, prichádzali na ňu driemoty. Viečka oťaželi, hlava klesla. Stačila krátka chvíľka, kratučká a prisnil sa jej sen. Videla tri holuby na okennej rímse, ako na ňu pozerajú a prihovárajú sa jej.
„Alžbetka, nepoznáš nás? To sme my. Mirko, Imriško a Hanka. Alžbetka, sestrička, neboj sa. Naša mamka pôjdu s nami. Pôjdu do neba. Raz zistíš, že sa tam má veľmi dobre, ale to chce čas. Alžbetka, neplač, netráp mamku, lebo ona ťa vidí a počuje. Preto nemôže odísť.”
Alžbeta sa strhla. Takmer padla zo stoličky a potom začula ten zvuk. Áno, zvuk! Bolo jej jasné, že sa zobudila na trepot vtáčích krídel, čo zaznel za oblokom. Ale teraz? V noci? Vstala a pozrela cez sklenené tabule, ale vonku bola len čierna a všetko pohlcujúca tma. Otočila sa, že si opäť sadne, ale keď pozrela na mamu, zbadala, že má oči otvorené. Prikročila k nej, videla, že sa jej hýbu pery. Sklonila hlavu, aby zachytila každý zvuk. Matkine ústa sa temer dotýkali jej ucha.
„Videla si ich? Videla? Moje deti. Moje holúbky, prišli si po mňa. Už pôjdem,” tichučko zašepkala, po hodinách bezmocného ležania sa naraz začala dvíhať, takmer sa posadila a dala Alžbete horúci bozk na líce. Tá ju rýchle objala okolo ramien a dobre urobila, lebo mama opäť stratila sily, hlava jej padla dozadu. Alžbeta ju uložila a zasa kontrolovala, či ešte dýcha. Dýchala.
Hodina striedala hodinu, ranné brieždenie prinášalo prvé svetlo do dvora i kuchyne. Otec prišiel, ani sa nepýtal, prečo ho nezobudila, len súcitne pozrel na ňu i na ženu. Kľakol si k posteli, chytil Margitu za ruku, chcel niečo povedať. Ona však vtedy otočila hlavu, otvorila oči, vydýchla.
Otec niečo zakričal, Alžbeta mu nerozumela, len matne cez slzy videla, ako jej màtvu matku bozkáva na tvár, na ruky. Zdalo sa jej, že jej strašne hučí v hlave, vzlyk prerástol vo výbuch plaču, nebola schopná pohybu. Zmätene pozerala na otca a na mamu, kolená sa jej podlamovali, pohľadom zavadila o okno. Tam, za sklenenou tabuľou, na rímse boli tri holuby. Nepokojné, otáčali sa akoby v tanci, zahrkútali a vzlietli. Alžbeta ostala presvedčená, že duša jej matky odletela s nimi.
|
|
