Povýšený na parobka
@ :: Poviedky ::
Jun 11 2017, 19:04 (UTC+0) | 
|
Miesto: Poľov, dnes mestská časť Košice-Poľov
Čas: 1949 alebo 1950
Autor: Slavomír Szabó
Tri nespravodlivé roky! Celé tri roky! Viete o čom hovorím? O tom, že keď má dievča pätnásť, je to už dievka, či ak by žila v meste, tak slečinka. Môže chodiť na tancovačky, mať frajerov, ba aj pomaly pomýšľať na svadbu. Ale chlapec? Tomu aj po pätnástke ostáva o všetkých radostiach mladosti iba snívať. Pre ostatných je stále decko, ktoré, ak sa pozrie za voľajakou sukňou, dostane tak akurát po hlave. Parobkom sa stane, až keď má osemnásť. Aj to iba vtedy, ak ho ostatní prijmú medzi seba.
Katinka sa mi vždy páčila. Priťahovala ma, už keď bola malým dievčaťom a ja iba chlapcom v krátkych nohaviciach a veľkých topánkach po staršom bratovi. Vtedy som ani netušil prečo. Vedela sa pekne smiať, kameňom hádzala najďalej zo všetkých spolužiačok a nehnevala sa, keď som ju naschvál postrapatil. V škole sme sedeli v jednej lavici a ak som niečo nevedel, vždy mi našepkala. A keby len to!
Mali sme sotva dvanásť rokov a už sme chodili s rodičmi do Košíc. Pešo, ako inak. Nosili sme so sebou mlieko, tiež ražné župy do matracov, občas sme šli aj na vozoch a dávali pozor na drevo, keď ho rodičia chodili núkať z domu do domu. Ba neraz sme boli aj na jarmoku pri malej železničnej stanici, kde sa predávajú kravy a kone. Nemuseli sme si nič vysvetľovať, jednoducho sme boli radi, ak sme šli spolu. Ale teraz?
Keď som sa jej nedávno opýtal, kedy pôjde na trh do Košíc, povedala len, že ide s kamarátkami a parobkami. Aj nedávno, keď som viezol hnoj na pole a ona tam šla tiež, zastavil som voz, nech si prisadne. A Katinka? Vraj, že pôjde sama. Rozumiem... Ona je už dievka a ja stále iba decko. Ona chodí na priadky, kam prichádzajú kurizovať iba parobkovia. Na tancovačky, kde sa zvàta s tými, čo by ma hnali, keby som sa medzi nich priplietol. A počas letných večerov dievky korzujú hore-dole po Poľove, chichocú sa a pozerajú po starších chlapcoch. Ak by pozrela na mňa, kamarátky by sa jej vysmiali. Nestojím jej ani za pohľad, vlastne za nič. Ale všetkému bude koniec. Všetkému! Tri roky nespravodlivosti končia a ja mám byť v sobotu pasovaný na parobka. Osemnásť som mal v pondelok a oni ma medzi seba vezmú.
„Počuj, a krstného otca máš?“ opýtal sa ma Ïuro, môj kamarát, starší len o rok.
„Hej,“ prikývol som, vediac na čo myslí. Krstným otcom zvali takého parobka, čo iným navrhol, aby zobrali medzi seba ďalšieho mladého.
„A koho?“ prezvedal Ïuro ďalej. Povedal som mu, že Vinca a on sa tomu veľmi počudoval. Vinco mal totiž povesť ostrého mládenca. Nie vždy, kým bol triezvy, dalo sa s ním. Práve on mi navrhol, že by ma mohli pasovať, keď zájdem v sobotu na zábavu. Videl ma na dvore a len tak mi zakýval cez plot. Keď som pribehol, povedal to a sám som bol prekvapený.
S Ïurom som sedel pri četerni, pri tej vodnej nádrži pre hasičov. V teplom popoludní do nej skákali malí chlapci. Tak, ako kedysi aj my. Skoro všetci sme sa naučili v četerni plávať, ale to teraz nebolo dôležité. Viac ma zaujímalo iné.
„Do krčmy mám vojsť sám, alebo ma niekto zavolá?“ prezvedal som.
„Sám. Trafíš, nie? Či si ešte v krčme nebol?“ zabával sa Ïuro na mojej otázke.
„Bol. A nie raz. Vždy keď idem popred dvor bačiho Dragoňa, sedí tam na lavičke, zavolá ma a dá mi drobné, nech mu idem kúpiť cigarety. Bystrice, ako inak. Minule ma poslal, akurát keď bola tancovačka. Naraz ma len ktosi zozadu chytil za vlasy a poriadne potiahol. Vinco to bol, ale keď som mu povedal, načo som tu, nakázal mi, že keď kúpim čo mám, musím hneď odísť. Možno práve potom sa ostatných pýtal, koľko mám rokov.“
„Pálenku si pripravil?“ prezvedal Ïuro.
„Mám. Veľkú fľašku, ale nie kupovanú. Takú, čo otec vypálil.“
„To je jedno, či je kupovaná alebo domáca. Parobkovia vypijú všetko, len nech to nie je atrament,“ zaškľabil sa a potom dával posledné poučenie. „Tvoj krstný ostatným povie, že ťa chce povýšiť na parobka. Ty im musíš naliať pálenky a oni si vypijú. Potom ťa chytia popod ramená a za driek a budú s tebou búchať o zem tak dlho, kým budú vládať. Vždy dopadneš na päty, ale nejojkaj, nestukaj, všetko vydrž! Lepšie je, ak povyšujú viac chlapcov naraz. Potom sú i viac popití a nevládzu toľko dvíhať a púšťať. Nakoniec si ešte s tebou pripijú a môžeš ísť tancovať alebo piť ďalej. Len pozor, keď tancuješ, aby si nekurizoval dákej, čo už má frajera. Budeš nový, nikto sa k tebe nepridá, ak by z toho bola bitka. Keď prídu parobkovia z Malej Idy, býva bitka častejšie. Vtedy neutekaj, ale pridaj sa k nám. Potom si ťa iní budú viac vážiť a brať medzi seba.“
Poučenie ako pred prvým svätým prijímaním skončilo a Ïuro si stiahol košeľu i nohavice, aby vliezol v trenkách do četerne. Ja som sa zdvihol a šiel domov. Jasné, tešil som sa, ale po Ïurových slovách vo mne začali hlodať hneď dva červíky naraz. Po prvé – na parobkov som vždy pozeral s rešpektom. Ako na našich, tak aj na idanských. A teraz, ak na to príde, sa mám s nimi biť? S tým som nemal žiadne skúsenosti, ba vlastne som si to ani nevedel predstaviť.
Je pravda, keď naši chodili na tancovačky do Malej Idy, neraz to končilo monoklami aj rozbitými nosmi. Stačilo, ak niekto tancoval s ich dievkou a jej frajer bol opitý. Ani nebolo potrebné nič vysvetľovať, len naraz prišiel úder a už sa mlátili všetci navzájom. Rovnako tomu bolo, keď prišli z Malej Idy na tancovačku k nám. Lenže teraz sa vedelo, že bitka bude tak či tak, a to nemusí ani nikto provokovať. Na poslednej tancovačke sa totiž Idančania tak popili, že keď išli domov, smädilo ich. Prechádzali okolo domu U Semana a báčik bol na dvore. Pýtali od neho vodu, ale nie pokorne, no drzo, panovačne, nech im hneď prinesie celé vedro. Jasné, že im nedal ani kvapku. Tak mu zbúrali plot, pochytali štachetky a chceli ho biť. Ešteže to videli naši. Na ulici sa strhla ruvačka, všetci sa mlátili štachetkami, takže plot celkom zmizol a Idančania nakoniec utiekli domov. No prídu zasa. Už to vraj odkázali, keď sa stretli s našimi v Košiciach na jarmoku.
Druhý červík pochybností, čo vo mne hlodal, boli tance. Ako zavolať dievku, aby sa so mnou zvàtala? Odkiaľ mám vedieť, ktorá má frajera a ktorá nie, keď to často taja, aby sa im do toho nemiešali rodičia? A Katinka? Má už frajera? Ak hej, chce sa mi tam vôbec?
Cítil som sa hlúpo, priam trápne, keď som ešte v sobotu podvečer zašiel za Ïurom, aby som sa ho opýtal, ako volať do tanca.
„Nepros! Len na ňu kývni a povedz: Eržo, dáme jeden? Ona už sama príde. Parobkovia často postávajú a popíjajú, dievky nepijú, chcú stále tancovať. Neboj sa, neodmietnu ťa,“ radil mi.
„A Kata? Má frajera?“
„Kata? No, dobre rozmýšľaš... Neviem, že by dakoho mala. Veľa parobkov šlo na vojenčinu, iní za robotou kdekade po Slovensku aj do Čiech, nie každej sa zvýši frajer. Daktorí zasa hrajú karty. Vidíš, ešte toto som ti nepovedal. Možno ťa zavolajú, aby si hral s nimi. Budú chcieť, aby si hral o peniaze. Nepristúp na žiadne koruny. My keď hráme, tak vždy iba o dva haliere a víťaz berie všetko. Ale kartať sa nemusíš vôbec, len keď chceš. Radšej sprobuj zatancovať, ale nie len s Katou! Aj s inými! Potom sa ti už bude sama tlačiť, aby si si ju všímal.“
Bolo jasné, že z Ïura hovorí skúsenosť. Ako mi všetko vysvetľoval, až som cítil, že sa mi v hrudi voľačo pohlo. Možno nádej, očakávanie a ktoviečo ešte. Na karty sa vykašlem. A že hrozí bitka s Idančanmi? Čo na tom! Keď sa bude Katinka pozerať, budem sa aj biť. Od chvíle, keď vo mne dozrelo toto presvedčenie, som sa už večera nemohol dočkať.
V krčme U Žlebčika bolo plno. Parobkovia sedeli za stolmi a pili, okolo stien postávali matky, čo prišli, aby dávali pozor na svoje dcéry. Niektoré si priniesli z domu stoličky, nech ich nebolia nohy. V rohu si rozkladali svoje nástroje cigáni. Boli to cigáni Jeníkovci zo Šace. Ich volali skoro vždy. Basa, cimbal a dvoje huslí im stačili, aby roztancovali celú dedinu. Za tých pár drobných, čo sa vybralo na vstupnom a za trochu pálenky hrali ako o život.
Dievky stáli v jednom veľkom hlúčiku, o čomsi rozprávali a všimol som si zopár pohľadov, keď som vstúpil dnu. Isto už tušili, čo bude. Nemal som čas poriadne si ich obzrieť, všetky vyparádené v krojoch, jedna ako druhá; Katinku by som spoznal, len ak by pozrela rovno na mňa. No nevidel som ju. Trochu s obavami som pristúpil ku stolu, za ktorým sedel Vinco a dal som pálenku na stôl.
„Domáca?“ pozrel na mňa a ja som hneď prikývol.
„Hej, ostrá! Taká, ako tu pálili Rusi po vojne. Otec sa od nich naučil a...“
„Sprobujeme, rozprávať môžeš potom.“
Ku stolu sa odrazu nahrnuli všetci parobkovia, Vinco otvoril fľašu, privoňal či nesmrdí, nalieval do pohárikov a potom povedal: „Tuto Jano by už aj mohol patriť medzi nás. Tak navrhujem, aby sme ho povýšili. Okoštujme, čím si nás chce uctiť.“
Otcova pálenka bola naozaj dobrá. Bolo to jasné z pohľadov so zdvihnutými obočiami, uznanlivými pokývaniami hlavami i rukami, čo sa opäť naťahovali so štamperlíkmi k Vincovi. Nalieval ďalej a keď ostalo len na dne, chytili ma popod pazuchy a za driek a búchali som mnou o zem presne tak, ako Ïuro hovoril. Celá krčma na mňa pozerala, dievky sa smiali a bolo by to trvalo ešte dlhšie, nebyť toho, že do krčmy vošiel Jožko. To je môj kamarát, čo mal byť tiež povýšený a hneď položil fľašku na stôl. Po krátkej reči jeho krstného otca už nalievali z nej a dali i mne, nech si pripijem. Poriadne mi stiahlo hrdlo, až som sa striasol a naraz si ma nikto nevšímal. O zem búchali s Jožkom a ja som vedel, že som už v tom, o čom som celé tri roky len sníval. Môžem kurizovať dievkam, chodiť na priadky, na tancovačky, ba tu i tam sa mi ujde aj dáky bozk. Určite lepší, ako keď ku nám príde na návštevu tetka z Barce a ešte ma pritom aj štípe do líc.
Stál som a od vzrušenia dýchal z plných pľúc. Mal som pocit, že mi patrí celý svet a očami som hľadal Katinku. Bola tam. Práve síce pozerala na Jožka, ako ho dvíhajú a púšťajú, ale akoby vycítila môj pohľad, obzrela sa a usmiala. Na mňa. Myslím, že som v tej chvíli očervenel. Radšej som sa otočil a šiel si buchnúť Jožkom o zem aj ja.
Jeníkovci spustili čardáš, basa dunela, paličky lietali po cimbale, až sa rozmazávali pred očami a primáš zacifroval ma husličkách trilky, pri ktorých som cítil, ako sa mi v žilách rozprúdila krv. Ïuro mal pravdu. Dievky sa samé natàčali, očami švihali po parobkoch, kto ich zavolá a odrazu sa skoro nebolo kam pohnúť. Tancoval sa čapaš, bola tu hlava na hlave a ponad ne som pozrel tam, kde som Katinku videl naposledy. Stála, ešte netancovala.
„Kata, poď na jeden,“ kývol som na ňu a ona rýchlo vykročila, azda aby som si to nerozmyslel.
Viete, aké to bolo držať ju okolo pása? Ako ma zaplavovala horúčava i rozkoš, keď som cítil jej dlane na ramenách? Keď sme sa spolu krútili, dotkla sa ma viackrát i telom a ja som mal pocit, že vzlietnem. Potom, vo chvíli, keď sme sa oddelili, aby som poriadne zadupal a poplieskal si po stehnách, ona sa párkrát zatočila a sukňa sa jej rozvírila, až som zvýskol na celú krčmu. Cigáni hrali, neprestávali, tu zrýchlili, tu spomalili tempo; husle vyčarili všetky pocity, čo rozochvejú dušu. Chvíľami zneli ako smiech mladej ženy so žiariacimi očami. Potom sa chveli ako ruky pri prvých dotykoch lásky; vzápätí spomalili a ťahavé tóny boli plné túžby ako srdce v očakávaní nekonečnej nehy. Hneď na to zaburácali, ako keď chce milovaná bytosť vykričať do sveta o svojom naplnenom šťastí. V tej hudbe bolo všetko, čo ľudia cítili, či možno ľudia cítili to, čo im muzikanti vlievali do uší.
Bol som prekvapený, ako dlho vedia hrať na jednu melódiu, ako ju obmieňajú, robia stále bohatšou, aby sa opäť vrátili tam, kde začali. Nie hneď, nie po krátkej chvíli, lebo jeden čardáš znel i vyše polhodiny. A po celý ten čas som patril len Katinke. Či Katinka mne? Patrili sme k sebe.
Cigáni odrazu ako na povel spomalili a dohrali. V krčme zašumelo a bolo mi jasné, že voľačo nie je v poriadku. Dvere sa otvorili a prichádzali parobkovia z Malej Idy. Najskôr vstúpil Imro, známy to bitkár, o ktorom sa hovorilo, že práve on začal v dedine ničiť plot a pobil najviac našich. Za ním došli ďalší, nepočítal som ich, ale boli najmenej pätnásti. V tej chvíli šum prestal a nastalo ticho, že ak by zabzučala mucha, všetci by ju počuli.
Idanskí parobkovia sa porozhliadali, zaplatili vstupné, no za stôl nesadali, lebo všetky boli obsadené. Tak si začali prezerať dievky. Vinco kývol Jeníkovcom, že môžu zasa hrať. Začali. Najskôr pomaly a clivo, iba husle sa prepletali s jemnými tónmi cimbalu, takže sa na to skoro ani nedalo tancovať. Potom sa však pridala kontra – druhé husle i basa a pomaly naskakoval rezký rytmus. Ani som sa Katinky neopýtal, či dáme ešte jeden. Len som jej položil ruky na pás a ona sa už začala zvàtať.
„Bude bitka?“ opýtala sa ma.
„Neviem. Možno,“ odpovedal som, ale to už cigáni spustili naplno a žiadalo sa mi krútiť, dupať, nasávať úsmevy, ktorými ozaj nešetrila. Nepýtal som sa jej, prečo si neprisadla, keď som jej núkal miesto na voze s hnojom. Ani to, či najbližšie do Košíc ponesieme mlieko na trh spolu. Všetko mi bolo jasné, no zároveň sa všetko i strácalo, ostávalo voľakde mimo mňa, pretože môj svet zaplavila hudba a Katinkin hlboký dych. Už som bol zadychčaný i ja, cigáni opäť hrali akoby donekonečna, keď všetko prerušil akýsi hrmot. To Vinco prišiel medzi Jeníkovcov a z plnej sily buchol päsťou po cimbalových strunách. Tí hneď zmåkli a Vinco zakričal: „Idančania chceli biť báčika z Poľova a ešte si tu i vyskakujú s našimi dievkami!“
Vzápätí skočil do davu a to rovno k Imrovi, čo ešte držal za pás jeho frajerku. Len k nemu pribehol a tresol mu do hlavy, až Imro spadol. Strhla sa bitka. Krčmár kričal, nech idú von a zbieral petrolejky, aby mu to tu nezhorelo. Matky volali na svoje dcéry, vraj rýchlo preč, ihneď domov a ja som nevedel čo skôr. Pozeral som na Katinku, chcel ju chrániť, až som odrazu dostal zozadu po krku a skľagal sa na zem.
Naozaj som s týmto nemal skúsenosti, ale učil som sa rýchlo. Zbytočne o tom rozprávať, to treba skúsiť. A tak som skúšal všetko. Ručné búchance, nožné kopance, ba aj bokom, ak sa človek rozbehne, dokáže druhého poriadne tresnúť a zhodiť na zem. Cigáni si chránili nástroje, sťahovali ich do kúta čo najviac, otvorenými dverami vybehovali dievky i matky, ale aj Idančania.
„Za nimi!“ kričal Vinco a vybehol von ako prvý. My tiež. Lenže ďalšia bitka sa nestrhla. Bolo nás oveľa viac, isto si to Idančania rozmysleli a bežali cez Dolinku preč až k lesu. Ak by zastali, padol by ďalší plot a bilo by sa hlava-nehlava. Nemali šancu.
Myslel som si, že za posledným domom zastaneme, ale nie. Bežali sme cestou cez lesík popri kríži. Nebolo to až také zábavné, pomaly mi dochádzal dych, tma hustla a zopárkrát som i zakopol.
„Ta čo... Parobok!“ hlesol Ïuro bežiac vedľa mňa, ale na viac nebolo času ani síl. Čoskoro sa ukázali prvé domy Malej Idy, keď sa stalo čosi nečakané. Z tmy na nás vyletela spàška kamenia. A nebolo toho málo.
„Kryte si hlavy!“ kričal voľakto. Bolo jasné, že Idančania stretli svojich kamarátov a teraz po nás hádžu ktovie koľkí, možno ich bolo viac ako nás.
„Nazad! Nazad!“ volal Vinco, tak som sa otočil a bežal späť do lesíka, keď som ucítil bolesť medzi lopatkami. Dáky kameň ma trafil a spadol som na tvár.
„Dvíhaj sa!“ nastrčil mi Ïuro ruku a vďačne som ju prijal.
Keď sme sa vrátili späť, v krčme až na pár chlapov nebolo nikoho. Moja prvá tancovačka skončila nečakane skoro. Parobkovia si chceli vypiť, ale fľaše zo stolov zmizli. Len v rohu pri nástrojoch sedeli usmievaví Jeníkovci a zdalo sa, že im je veľmi dobre. Oni všetko popili, vraj keď sme odišli, škoda žeby pálenka vyprchala do vzduchu. Ani nástroje si nevzali, len sa dvíhali, že prídu po všetko zajtra a vytackali sa von.
Katinka už isto sedela niekde doma pri mame, ale to nič. O týždeň bude ďalšia zábava. Zatancujeme. Dovtedy, a to som si bol celkom istý, ak zasa poveziem na voze hnoj a stretnem ju, isto si ku mne prisadne. Veď nie som žiadne decko. Nie som hocikto. Som parobok. Parobok z Poľova.
|
|
