Cesta do Ameriky
@ :: Poviedky ::
Jun 23 2017, 10:05 (UTC+0) | 
|
Miesto: Vyšná Šebastová - časť Severná, okres Prešov
Čas: tridsiate roky 20. storočia
Autorka: Zuzana Kratyinová
„Načo si tam liezol!? Po celej dedine mi robíš hanbu! Počkaj, keď sa vráti otec z vandrovky, ten ti nareže, že si týždeň na zadok nesadneš! Čo som komu urobila, že mám takého planého syna!? Do hrobu ma chceš dostať?!“ z domu v Sengetove sa rozliehal krik, čo bolo počuť nielen pod oknami, ale azda na celú ulicu. To teta Anka hrešila svojho syna Janíčka. V takých časoch bola rada, že má len jedno decko, nie celý rákoš ako jej susedia. A čo sa naplakala, že jej pánboh viac detí nedoprial, aspoň ešte dve, čo by ju potešili a na starosť pomohli. No v tejto chvíli, keď jej myseľ ovládala len čistá zlosť, na to nemyslela. Chcela len príkladne potrestať svojho jedináčika, ktorý myslí len na zlobu, ustavične niečo vymýšľa, alebo rovno vyparatí, či niečo neprípustné vyhlási pred farárom, učiteľom, vrchnosťou a neustále ich rodinu privádza do rečí.
Sklonila pohľad na syna, na jeho vzdorné sivé oči, zovreté zuby, no stisk, ktorým mu držala ruku, nepoľavila. Premýšľala, ako sa dostať k tej obrovskej vareche, ktorou vyvára v hrnci bielizeň, ale vedela, že keď ho pustí, utečie a ona ho nielenže nepotrestá, ale ešte bude musieť prosiť susedov, aby jej ho pomohli hľadať.
Darebák Janko akoby vytušil jej dilemu a najpokornejším hláskom, akého bol schopný, povedal: „Mamuška ja vám neutečiem. Počkám tu, kým si nepremyslíte, čím ma vybijete. Ale mohol by som narúbať dreva, už sa míňa a keď ma bude bolieť zadok, tak asi nebudem vládať.“
Teraz mu ani nenapadlo pokúšať osud a trvať na tom, aby ho nenazývala Jankom, ale Markom, podľa svetobežníka a jeho hrdinu Marca Pola.
Matkin hnev poľavoval a roztápal sa pri pohľade na pokorne sklonenú hlávku osemročného syna. Na varechu už nepomyslela. Uvoľnila stisk a keď sa dívala, ako si šúchal ruku, premýšľala o farárovej sťažnosti i o sľube, čo mu dala, že decko príkladne potrestá.
„Najprv som začul nejaké ťapoty a šuchoty, tak som myslel, že mám v sakristii potkany, ale keď sa ozval ten chichot, už som vedel, ktorá bije. Načapal som tam tých dvoch, miništranta Jožiho a tuto tvojho syna, aj s fľašou vína. Omšového! Veď to je Božia krv!“ soptil farár.
Marko skutočne neutiekol. Pozrel na mamu, ktorá tuho premýšľala, takže tušil, že tentoraz trestu unikne. Na pery mu vystúpil úškrn. Beztak by tú varechu nenašla, už bola spálená, tak aj ostatné, ktorými miešala slivkový lekvár, stečenú bravčovú masť a mydlo. Všetky zhoreli v peci, lebo ich mama vyťahovala až pričasto: keď ho dovliekli robotníci, čo ho našli ponevierať sa v skalnom lome Maglovec; keď žalovala tetka Dora, že s Bartom vyrevúvali po Šebeši pijanské piesne, čo sa naučili načúvaním pod oknami krčmy; keď sluha Onda doniesol Markovu čapicu a hnevlivý odkaz od správcu sengetovského majera; keď ho ujo Jozef našiel na svojej jabloni; keď ho dedo Mižo načapal dymiť z jeho vzácnej fajky; keď Strakuši cical mlieko priamo z ceckov; keď sa učiteľ sťažoval mamke, že chlapec je akýsi veľmi výbušný, pobije sa s chlapcami bez príčiny, hoci len preto, že ho nazývajú Jano a nie Marko, nie je dosť úctivý k dospelým, často nepočúva na hodinách výklad, len zasnene hľadí kamsi von oknom, a keď sa ho pýta, odpovedá úplne mimo. Tiež keď s Bartom priviazali koktavého Jožiho na kozu a tá ho chudáka po všetkých kriakoch povláčila, kým len jeho zúfalý krik susedia nepočuli a z kozy nevyslobodili; keď Ïurimu strčil hlavu do budáru; keď naňho žaloval farár, že ho provokuje kacírskymi otázkami a že nemá v sebe dosť viery; keď ho z vrcholca jedle museli rebríkom zniesť chlapi, lebo sa túžil pozrieť na svet z výšky, tak ako cestujúci z okien vzducholodí; keď...
Všetko, čo svojej zlatej mamuške v ten deň svätosväte prisľúbil, myslel vážne. Veľmi sa túžil polepšiť, nie kvôli strachu z trestov či bitky, ale kvôli nej, nech už nenarieka, nech je spokojná a šťastná. Aj sa veru zopár dní statočne držal. Mamka sa začala usmievať a spokojný učiteľ im častejšie, raz dokonca namiesto počtov, rozprával nielen o dobrodružných cestách Marca Pola, ale aj o Amerike, bohatej krajine ohromných možností, o divokých Indiánoch, ktorí na rozsiahlych prériách lovia obrovské bizóny, pri táborových ohňoch fajčia fajku mieru, o Sediacom býkovi - náčelníkovi Siuxov a jeho neohrozenom boji za spravodlivosť.
Deti uveličene počúvali. Marko ani nedýchal, aby mu neušlo jediné slovko. To je život! Také dobrodružstvo! Amerika, to musí byť úžasná krajina.
V mysli mu už začal blúdiť neposedný červíček, chcel von, chcel cestovať, bojovať proti krutým Komančom, opekať si pri ohni mäso z bizóna.
Žmurkol na Barta a bok po boku vykročili z dverí školy.
Jeseň už vo svojom ťažení viditeľne pokročila. Vietor sfúkol aj tie najtvrdohlavejšie listy zo stromov, polia osireli, včely sa zazimovali v úľoch. Ale chlad, ani osirelé konáre nemohli zabrániť dvom statočným indiánom zo Sengetova bojovať za spravodlivosť a slobodu Siuxov. Odhodlane postupovali na vàšok Mačka, k ruinám hradu Šebeš, aby zahájili bojové ťaženie proti Komančom. Pokrvne zbrataní zo zubov vycucanou krvou strieľali z vlastnoručne vyrezaných lukov, vyfajčili fajku mieru akejsi suchej dutej byliny, oskalpovali podlé biele tváre, zabránili vlakovej lúpeži, a napokon, keď začalo ubúdať svetlo, vybrali sa neochotne nazad domov.
„Marko, nechceš sa volať radšej Sediaci býk? A ja budem Marko Polo,“ opýtal sa ho Bart, práve keď prechádzali okolo šebešskej školy a kostola.
„Nie. Nemôžem si zakaždým zmeniť meno. Ozajstný chlap drží slovo. Keď som raz všetkým povedal, že som Marko ja, tak som Marko a hotovo,“ vyhlásil. Jeho hlas znel pevne, ale do duše sa mu vkrádal tieň obáv. Vôkol už padala tma a mamka sa už iste plaší, kde sa tára. Zasa bude vystrájať, kde sa túlal. Pridal do kroku, aby bol čím prv v Sengetove, no začínal tušiť, že trest ho neminie. Čo keď si mama kúpila novú obrovskú varechu na vyváranie?
Tma už obklopila domy, zadrela sa do každého kúta, a len slabunký svit derúci sa z okien viedol chlapcov hore dedinou. Keď sa znenazdajky ocitli pred vysokou postavou, čo im lampášom zasvietila do tváre, hanba nehanba, obaja vystrašene skríkli. No vzápätí sa strach zmenil na nesmiernu radosť, keď sa za lampášom ozval známy hlas.
„Janíčko!“
„Otec! Otec! Otec, ty si sa už vrátil!“ výskal radostne Marko a vrhol sa naň, aby ho vyobjímal. „Prišiel si! Prišiel. Tak si mi chýbal,“ šepotal mu do kabáta a v tej chvíli sa ani za tie slzy, čo mu vytryskli, nehanbil. Beztak bola tma.
Bart sa nehýbal. Díval sa na dvojicu, čo sa pred jeho očami objímala a dušu mu zaplavila závisť. Jeho otec nepríde. Nikam neodišiel. Nikdy žiadneho nemal. Doteraz si boli s Markom rovní, bez brata, bez otca, len oni dvaja. Zbrataní kvapkou krvi, ako Indiáni. Ale už to neplatí. Marko už má otca. A doma!
Uslzeným pohľadom sledoval ich chrbty a neochotne kládol nohu.
„Tak ja už som doma,“ povedal priškrteným hlasom a chrbtom ruky si utrel mokrú tvár. Indiáni predsa neplačú.
Mama žiarila šťastím. Už dávno ju takú nevidel. Ani slovkom mu nepripomenula neskorý príchod. Len objímala raz jedného raz druhého, smiala sa a zároveň plakala, potom ich bozkávala a zase plakala. Z priečinka stola odomkla vzácny chlieb, na stôl podonášala údené klobásky, v hrnčekoch sa už parila ražná káva.
Marko ledva dokázal vnímať chuť jedla. Nemohol sa dočkať chvíle, keď otec konečne dožuje aj posledné sústo, aby začal rozprávať o Budíne, kde murárčil. No otec, akoby sa nemohol dojesť, túžobne zaletel pohľadom aj po hrncoch na peci a ešte si rozkázal nabrať sciranky, tej mliečnej polievky s mrvancami, čo mali mať na večeru. Chválil mamu, aká je šikovná kuchárka, akoby to ani nebola obyčajná polievka, ktorú majú skoro každý deň. Dojedol, oprel sa o operadlo stoličky a spokojne odfukoval. Pozrel sa do vyčkávajúcich očí svojho syna, nahol sa a postrapatil mu vlasy.
„Darčeky! Som to ale zábudlivec!“ plesol sa náhle po čele a vybehol do izby po kufor. Vyprázdnil ho skoro celý. Bielizeň, jeho veci, darčeky pre oboch, až napokon v priečinku ostali trčať jeho pas, pracovná knižka a najnovšie číslo Slovenského ľudu. Na chvíľočku sa zahľadel na pokrkvaný novinový papier. Inzercia tlačená výraznými, veľkými písmenami sa mu tlačila do očí: Najrýchlejšia lodná doprava sveta. Obrovskými Lloydovými expresmi BREMEN, EUROPA, COLUMBUS z Brém do New Yorku a Kanady...
Nechcel ani pomyslieť na chvíľu, keď o tom začne hovoriť. Strčil noviny dnu a zavrel kufor. Dnes nie! Ešte zopár dní nie. Potom, po novom roku, až keď prejde najtuhšia zima. Až potom im povie, rozhodol sa a s plným náručím a zvitkom bankoviek pre Anku vkročil späť do kuchyne.
Bolo už dávno po Viliji, aj po Troch kráľoch, dokonca už jar klopala nesmelo na okná, keď Marka prebudil hluk. Rozospaný sa posadil, pretrel si päsťami tvár a uprel oči na dvere vedúce do kuchyne. Spoza prahu sa lial skúpy prameň svetla, tlmený rozhovor a mamin plač. Vyskočil z postele a priložil ucho k dverám.
„Janko, nemôžeš odísť na tak dlho,“ počul mamku. „Budín, Olomouc, Brno aj Praha neboli práve blízko, ale zopár týždňov, aj dva tri mesiace, to sme vydržali. Ale Amerika, cez obrovský oceán, na druhom konci sveta? Veď niektorí sa nevrátili nikdy! Zavalilo ich v baniach, spálilo v hutách, umorilo na plantážach. Nechoď už nikam, ostaň pri nás. Zasejeme viac, prikúpime nejaké hoviadko, môžeš si privyrobiť v Prešove alebo Košiciach,“ prosila muža uslzená Anka.
Jano mlčal. Nemohol jej povedať, že v Budíne čosi zarobil, ale jeho láka do Ameriky, do tej krajiny neobmedzených možností, ako to píšu v novinách. Vraj si tam nenájde robotu len lenivec, čo nevie robiť. A ten, kto vie a chce, zarobí toľko, že si môže vystavať dom a prikúpiť polí aj zvierat do maštalí. Nemusí už do konca života drieť biedu, zaspávať hladom, zakapať v núdzi. A on chce ísť, veľmi. Aj pôjde! Neodvážil sa ešte žene priznať celú pravdu. Lístok na loď už mal kúpený od agenta lodnej spoločnosti, ba mal aj dohodnutého furmana, čo ho zvezie do Košíc. Tam sa stretne s chlapmi, čo sa tam tiež chystajú, zvezú sa vlakom do Prahy a dohodnú nejakého furmana, ktorý ich odvezie za pár drobných do nemeckých Brém. Pôjde! Chce vidieť svet, niečo dokázať a zarobiť. Len ako to povie synovi?!
Markove zdesenie striedali obavy, otca si neuvidí možno celé roky. Opäť tu ostane bez neho, sám.
Keď kohúty zaspievali svoju rannú pieseň, bol pevne rozhodnutý. Pôjde s ním! Tajne! Na okamih ho zaštípala výčitka voči mamuške, ale rýchlo ju zahnal. Keď ho tu nebude, nemusí sa starostiť, čo zase vyviedol. Bude jej oveľa lepšie bez takého zlého chlapca, ako je on.
Čas plynul a ako sa blížil deň odchodu, mama bola smutnejšia a uplakanejšia. Objímala raz jedného, raz druhého, akoby sa ich nevedela nabažiť. Marko by sa inokedy nedal, veď nie je baba, aby sa nechal toľko tuľkať, ale teraz bolo aj jemu do plaču, keď si uvedomil, že ju viac neuvidí. Najradšej by ju vyprosil, aby sa naňho nehnevala, keď odíde do tej Ameriky, ale vedel, že sa nemôže prezradiť. Mama by ho nikam nepustila a otec by ho nikdy so sebou nezobral. Nie. Musí o svojom pláne čušať. A nemukol ani vtedy, keď mu otec oznámil, že už o pár dní ide a možno bude preč aj niekoľko rokov. Ani brvou nemykol.
Otec sa zachmúril, azda si myslel, že syn nesmúti. Potom si však pomyslel, že je to takto hádam aj lepšie. ¼ahšie mu bude, keď ho nebudú vyprevádzať s plačom.
Večer pred odchodom sa otec s oboma lúčil, lebo voz mal prísť skoro ráno, ešte za tmy. Nakazoval žene, ako naložiť s peniazmi, čo jej nechal, čo zasiať a synovi, aby sa o mamu staral a neprikladal jej zbytočné trápenia. Marko prikývol, nie úplne bez výčitiek, ale už mu myšlienky behali, kde čo schovať, aby sa mohol potajomky vykradnúť z domu a vhupnúť k otcovi do voza.
Celú noc sa zobúdzal a potom dlho načúval, či nezačuje hluk, hrkotanie kolies alebo hovor. Nad ránom sa mu oči privreli a nebyť mamky, čo začala strašne bedákať, asi by zaspal. S tlčúcim srdcom vyskočil z postele. Spal oblečený, tak sa len nasúkal do čuhy, dlhého kabáta z ovčej vlny, čo mal prešitý po dedovi. Spoza postele vylovil batoh s fľaškou vody a dvoma krajcami chleba, čo potiahol z priečinka stola a prešmykol sa von oknom. Pošmátral popri stene a vybral ďalší batoh s prikrývkou, ktorú utkala jeho mamuška. Bude ju mať na pamiatku aj na zahriatie.
Kone zaerdžali, pobúchali kopytami.
„Tíško, tíško, pokoj! Už pôjdeme,“ ozval sa furman upokojujúcim hlasom.
Marko sa ako tieň prešmykol k vozu, prehupol cez bočnicu a ľahol na dno. Dopadol na nejaké balíky. Cítil, ako mu srdce bije vzrušením zo začiatku cesty. Cesty do Ameriky!
V tej chvíli sa dvere s buchotom roztvorili a z domu vyšiel jeho otec. Odlepil sa od ženy a rozhodným krokom pristúpil k furmanovi. Kývol na pozdrav, bez slova k nemu prisadol. Z domca sa ozval kvílivý plač. Otec zaťal zuby a radšej sa ani neobzrel.
„Kostol svätého Mikuláša,“ otvoril ústa furman, keď prechádzali Prešovom. „Nádherný chrám, boli sme sa tam pomodliť so ženou. Prešov poznám, aj Košice. Už by som tadiaľ pohnal kone aj so zavretými očami, toľkokrát som tie cesty prešiel. Popredám dopestované a dochované od sedliakov, keď sa s pánmi a či obchodníkmi dopredu dohodnú a naspäť im doveziem, čo si kto objedná. Aspoň nestrácajú čas. A popritom odveziem aj kdekoho, tak ako vás teraz. Veď korunky sa vždy zídu. No nie?“ zasmial sa furman. „A vy? Často ste preč z domova?“
„Hej. Chodil som murovať, stavať domy i mosty,“ otec neochotne odpovedal.
„Héj? Boli ste aj v Prahe?“
„Tak, bol som. No teraz sa mi nechce spomínať.“
Sklamaný Marko zbytočne natàčal uši, už viac nevraveli nič. Tak rád by sa dozvedel o Prahe viac. Bol zvedavý na Pražský hrad i na Karlov most, lebo o tom sa učili. A veď uvidí všetko. O pár dní. A potom pocestuje obrovským parníkom. Keď sa tam ukáže otcovi, isto mu kúpi lístok. Ešte bude aj rád, že pocestujú spolu.
Svitalo. Kone nenáhlivým krokom ťahali voz do kopca, a len ich kopytá pretínali ticho rannej cesty. Marko občas vytrčil hlavu, len tak trocha, aby ho nezbadali, no nič zaujímavé vôkol nebolo. Len samé lesy a lúky. Tak si opäť zatiahol prikrývku cez hlavu. Jednotvárne kolísanie a tlmený dupot kopýt ho uspali.
„Hotel Schalkház. Schádzajú sa tam samé vysoké honorácie, nič pre takých chudobných, ako sme...“ začul Marko a opäť ho stiahlo do ríše snov. Zdalo sa mu o Prahe. Oči mu preskakovali, akoby sa nevedel rozhodnúť, na čo prv vzhliadnuť, o čo oprieť zrak. Hrad väčší ako celý Šebeš sa vypínal do nebies, strechy veží a kostolov sa jagali v slnečných lúčoch a Vltava pod Karlovým mostom bola širšia ako lány gazdovských polí. Vzápätí sa už videl na obrovskej lodi s troma poschodiami a desiatkou komínov. Pasažieri sa s kuframi v rukách hnali mostíkom na palubu. Lodné trúby vyrážali ohlušujúci ryk a loď sa sprvu váhavo, neskôr rýchlejšie pohla vpred a zanechávala za sebou spenený chvost. V obrovských vlnách sa búrlivo kývala zo strany na stranu, akoby sa nevedela rozhodnúť, ktorým smerom sa plaviť, až náhle zastala a lodné trúby sa opäť prenikavo roztrúbili.
„Hej, chlapče! No tak, zobuď sa,“ zrúkol mu ktosi pri uchu.
Roztvoril oči a nechápavo hľadel na neznámeho muža. „Už sme v Amerike?“
Zarastená tvár sa roztiahla v širokom úsmeve. „V Amerike? Ale kdeže,“ mávol rukou furman. „Doma. Doma, v Sengetove si. Otec mi zaplatil, aby som ťa odviezol späť k materi! Ale ja tie koruny nechcem. Na, tu máš, zídu sa vám. Boh vie, kedy sa vám otec vráti!“
Hádam ani sám furman vtedy netušil, akú pravdu vyriekol. Prešli roky a Markovi sa už dávno vymazala otcova tvár z mysle, len tá osamelá clivota za ním a tou nedosiahnuteľnou bájnou Amerikou ostala trčať v duši. S trpkosťou sa prizeral svojej mamuške, ako verne čaká na kartu, na peniaze, na oznam, na muža... A ako sa postupne scvrkávala nádej, že započujú jeho kroky na priedomí, zmierovali sa obaja so svojou stratou. A vtedy sa dozvedeli, že ich manžel a otec nezahynul v Amerike, nespálilo ho v žeravých hutách, nezavalilo v hlbokých baniach, ale šiel ďalej. Až do Uruguaja, kde v zdraví seká cukrovú trstinu. Urobil to, čo i mnoho iných chlapov. Bol dlho sám, zatajil ženu i dieťa a oženil sa tam nanovo. No nezlomilo ich to. Poslednýkrát sa vyplakali, utreli slzy a rozhodne vyhlásili: „Màtvy je. Pre nás už hej. Viac sa nám nevráti!“
|
|
