Tajomná záhrada
@ :: Poviedky ::
Jul 01 2017, 22:54 (UTC+0) | 
|
Miesto: Myslava, Košice
Čas: šesťdesiate roky 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó
Hodiny v dome odbili tri a bolo ich počuť až na priedomie. Richard sedel v prútenom kresle, v ktorom sa takmer strácal. Nebol síce najmenší, veď mal už jedenásť rokov, ale kreslo bolo ako pre obra. Slnko ešte stále pálilo ako na poludnie, rodičia sa radšej utiahli do chládku, ktorý poskytovali prízemné miestnosti. Richard však len sedel a pozeral do záhrady. Nebol lenivý, dokonca aj v tej horúčave mal chuť niekam vybehnúť, kamsi, kde by boli kamaráti a veselo. Každý však mal nejaký program. Niektorí spolužiaci išli do Košíc, iní museli s rodičmi do lesa, vraj na prechádzku a na huby. Sľúbili však, že keď sa vrátia, tak k nemu zájdu. Zahral by si s nimi futbal, pretože s otcom sa nedá. Ten nemal k futbalu nikdy vzťah, a nakoniec, hrať futbal v dvojici je predsa hlúposť. A tak len sedel a pozeral sa na Alenku.
Malé, sotva päťročné dievčatko sa prechádzalo po záhrade, rozkladalo rúčkami, čosi hovorilo, ale nerozumel mu. Dosť šušlala aj keď bola nablízku, a teraz sa navyše prechádzala hore-dole po druhom konci tam, kde sú vysadené čerešne. Nebola to jeho sestra. To len otec s mamou si zmysleli, že keď už postavili taký veľký dom, bolo by škoda nechať ho poloprázdny. Zobrali teda podnájomníkov. Takí dvaja tridsiatnici s dcérou, čo sa vždy, keď je taká možnosť, vyberú kamsi do mesta a Alenku nechávajú na starosti jemu a jeho rodičom. Tí to znášajú trpezlivo. Asi chceli dievča, ale Richard žiadnu sestru nemal. Alenka bola inak celkom milá, rada veľa rozprávala, vždy potrebovala mať niekoho pri sebe, a len keď si vyšla do záhrady, dokázala celé hodiny hovoriť sama so sebou. Na futbal však bola primalá. To sa Richardovi nikdy nepáčilo, keď mu vnucovala svoje bábiky, alebo ho ťahala k potoku, aby hlúpo hádzali kamene do vody.
„Deti, dáte si puding?" zakričala mama cez okno. Jasné, keď puding, tak aj pre Alenku. Akoby bola jej dcéra. Richard taktiež spozornel. Konečne niečo na zahnanie nudy. A puding mal rád. Kývol hlavou na znak súhlasu a už si aj tlačil kreslo k stolu. Aj Alenka zakričala, že chce, ale nezabudla dodať, aby chvíľočku počkali.
„Čo ju tam drží? To je strašné, aké je to ešte decko," rozdumoval Richard a očami zablúdil ku kmeňu jablone. Pri koreňoch ležala jeho lopta. Pravá futbalka, čo dostal ešte na Vianoce. Už aby niekto prišiel a pominula tá nuda. Veď sa predsa nebude prechádzať po záhrade a trepať dve na tri len tak sám pre seba ako tá maličká. Možno keby žili priamo v Košiciach. Tam býva viac detí, aj jeho rovesníkov. Ale tu v Myslave? Samé babky, čo do kostola chodia.
Mama vyšla na verandu s dvoma miskami kakaového pudingu, z ktorého ešte stúpala para. Položila ich na stôl, pozrela sa na Richarda, potom do záhrady a zavolala: „Alenka, poď, už môžeš jesť."
„Ihneď, len sa rozlúčim," zapišťalo dievčatko a rozhodilo rukami, akoby na znak toho, že predsa nemožno stihnúť všetko naraz. Mama sa usmiala, pozrela raz na ňu, a potom na Richarda a sadla si na lavicu pod oknami.
„Už zase sa s ňou bude chcieť maznať," pomyslel si Richard, keď videl, ako tam vyčkáva. Pritiahol si misku s pudingom, načrel lyžicou a začal do nej fúkať. To už Alenka dobehla celá rozosmiata k stolu a začala liezť na drevenú stoličku, kde zvyčajne sedával Richardov otec. Mala tam síce aj malú, detskú, ale keď bola veľká voľná, vždy radšej vyliezla na ňu.
„S kým si sa to musela rozlúčiť?" vstala mama a pohladkala ju. Vždy, keď Alenka takto behávala po záhrade, pár kučier sa jej uvoľnilo z plavého vrkoča a stáli jej okolo hlavy, takže vyzerala ako malé pehavé slniečko.
„No predsa s tými troma tetami. Ty si ich nevidela? Aha, tam sú," ukázala do záhrady, ale nikto tam nebol. „No, už tam nie sú. Ale boli! Vždy, keď sa tam hrám, prídu ku mne, ale nič nehovoria."
„Somarina," podpichol Richard: „Nikto tam nebol. Len ty si behala po záhrade a rozprávala si sa sama so sebou."
„Boli tam, teta, však tam boli? Videla si ich, nie? Taká vysoká krásavica v dlhých šatách a so slnečníkom. A s ňou aj dve také menšie, čo len za ňou chodia. Ony sa aj občas usmejú, ale tá vysoká pekná teta len chodí a pozerá. Nikdy nič nehovorí. Tie dve by možno aj čosi povedali, ale vlečú sa za ňou len ako také slúžky. Vidím na nich, že by sa so mnou aj zahrali. Ale asi nesmú. Ona im to nedovolí. Je pekná, ale smutná. Len sa na mňa pozrie, potom sa však otočí a zasa ide niekam preč," rozohnila sa Alenka, až si vynútila úsmev, mama s pochopením pre detskú fantáziu len prikývla a začala jej uväzovať podbradník. To už bolo na Richarda priveľa. Rýchlo zhltol posledné lyžice pudingu a vybral sa radšej niekam preč, pozrieť sa, či sa už kamaráti náhodou nevrátili domov.
Od toho dňa si jeho aj Alenkini rodičia často robievali z malého dievčatka zábavu a pri raňajkách či večeri sa jej pýtali na tri ženy v ich záhrade. Vždy vravela, že sa tam s ňou prechádzajú, ba niekedy ich vidí aj z okna svojej izby. Nikdy s ňou však nehovoria, a tak musí rozprávať len ona a ony ju počúvajú. Všetci sa na tom dobre zabávali.
Prešlo vyše pätnásť rokov. Podnájomníci aj s Alenkou sa už dávno odsťahovali do vlastného bytu a na príbeh s troma ženami všetci zabudli. Boli iné problémy. Richardovi rodičia to nemali vždy ľahké. Ich svadbe bránili otcovi rodičia, ktorí žili na strednom Slovensku. Aj preto sa odsťahovali až do Myslavy. Mysleli si, že po krátkom čase odlúčenia sa vzťahy zlepšia, ale nestalo sa. Richardov dedo zomrel bez toho, že by svojho vnuka lepšie poznal. Jeho babka sa však dožila staroby, a to až takej, že ostala takmer bezvládna. Jeho otec nemohol žiť s týmto vedomím, a tak za ňou cestoval čoraz častejšie. Matka ho opäť prijala za svojho, dokonca súhlasila, aby ju odviezol do Myslavy a tam doopatroval.
Starý človek ťažko privyká na nové prostredie. I keď starká mala v synovom dome pohodlie i opateru, nebola šťastná. Bolo to tu pre ňu cudzie. Cez deň, keď odišli všetci do práce, nemala s kým slovka prehovoriť. V noci nemohla spať. Sedela celé dni na lavičke pred domom a hľadela do záhrady. Stromy kvitli, odkvitali, zreli na nich plody, zdalo sa, akoby ich čas ubiehal rýchlejšie, akoby na nich bolo vidieť viac zmien, než v stereotypných dňoch starej ženy. Jej samota ju gniavila, s očami upretými na trávnik dokázala presedieť celé hodiny bez pohybu.
Opäť bol koniec leta a pekný teplý večer, keď všetci stolovali na verande. Inak måkva starká sa opýtala: „Vraveli ste, že všetko je tu vaše. Záhrada aj dom. Prečo sa tu potom prechádzajú tie tri cudzie ženy?"
Všetci onemeli. Každý si v okamihu spomenul na malú Alenku a chvíle, keď sa smiali jej výmyslom.
„Mama, o akých ženách to hovoríš?" v rozpakoch zahundral Richardov otec.
„Tie tri, tiež ste ich už museli vidieť. Taká jedna vysoká s parazólom, namyslená, čo sa ani pozdraviť nevie a dve nižšie, ktoré chodia tesne za ňou. Len sa prechádzajú hore-dolu a potom kamsi zmiznú. No čo tak pozeráte? Veď to je vaša záhrada, no nie? Tak čo tu stále robia?" zahúdla si starká a usrkla z polievky. Bola dobrá; taká, akú mala rada. Nie veľmi slaná a s pažítkou.
|
|
